Jeho eminencia kardinál Jozef Tomko, ako zvláštny legát pápeža Benedikta XVI., oznámil 14. februára 2008 zriadenie Bratislavskej arcidiecézy, ktorej sú podriadené sufragánne diecézy Západnej cirkevnej provincie Slovenska.
Zriadenie nového sídla pre arcibiskupa-metropolitu v Bratislave odôvodnil kardinál Tomko dvomi faktami:

1. Počet obyvateľov Bratislavy za posledné desaťročia výrazne vzrástol. Keďže biskup má byť pastierom veriacich, treba, aby sídlil uprostred ľudí a aby mali veriaci k nemu blízko.

2. Bratislava, ako hlavné mesto, má významné postavenie, a preto je vhodné, aby bola aj cirkevnou metropolou.

 

I keď história Bratislavy, ako arcibiskupského sídelného mesta, sa ešte len začína tvoriť, predsa sa už v minulosti do cirkevných dejín výrazne zapísala.

Práve pri Bratislave sa pravdepodobne územie dnešného Slovenska prvý raz stretlo s kresťanstvom. Archeologické nálezy prezradili, že v tejto oblasti na severnej hranici Rímskej ríše, zvanej "Limes Romanus", v pevnosti Carnuntum (necelých 20 km západne od Bratislavy a asi 10 km od Devína) pôsobila v druhej polovici 1. storočia kohorta rímskej armády, nazývaná “Italská”. 1)
Zo Skutkov apoštolov sa dozvedáme, že práve stotník tejto kohorty (10,1) prijal ako prvý pohan, spolu so svojimi príbuznými a priateľmi (10,24), v Cézarey krst od sv. apoštola Petra. (10,48)
Je teda veľmi pravdepodobné, že živé kresťanské spoločenstvo sa v tejto kohorte udržalo i naďalej, keď bola o pár desaťročí presunutá zo Sýrie k strednému toku Dunaja. 1)
Rímska armáda mala aj vysunuté pevnosti na severnom brehu Dunaja, také boli aj
na Bratislavskom i Devínskom hradnom vŕšku. 2) Môžeme teda predpokladať, že kresťania sa nachádzali i medzi vojakmi, ktorí pôsobili v týchto pevnostiach.

V predveľkomoravskom období pre evanjelizáciu Slovanov v Panónii, a teda i na území dnešného Slovenska, mala veľký význam v r.796 synoda na brehoch Dunaja. V tomto roku zvíťazili franské vojská nad Avarmi, čo vytvorilo veľmi priaznivé podmienky pre rozsiahlejšiu misijnú činnosť v Panónii. Preto franský kráľ a neskôr cisár Karol Veľký dal zvolať do vojenského tábora synodu bavorských biskupov a prizvaný bol aj akvilejský patriarcha Paulinus, ktorý mal už určité skúsenosti s hlásaním evanjelia u južných Slovanov.
Dôležitým rozhodnutím synody bolo vymedzenie teritoriálnej kompetencie jednotlivých biskupstiev. Salzburský biskup bol povýšený na metropolitného arcibiskupa a podriadený mu bol pasovský biskup, pod ktorého kompetenciu patrili kraje na severozápad od rieky Ráby, teda aj dnešné Slovensko.
Nevieme síce, kde presne sa táto synoda na brehoch Dunaja konala, ale M. S. Ďurica usudzuje, že to bolo v blízkosti Bratislavy, na starej rímskej jantárovej ceste. Práve táto rímska cesta totiž viedla cez sídlo akvilejského patriarchu, ktorý bol na synodu prizvaný.

V tomto čase a i v období Veľkomoravskej ríše Bratislava ešte nebola významnou obcou. Prvá písomná zmienka je z r.907, kedy v bitke pod hradom Brezalauspurc starí Maďari zvíťazili na Bavormi, čo znamenalo aj definitívny zánik Veľkomoravskej ríše.
Po páde Veľkej Moravy sa bratislavské hradisko plynulo začlenilo do rodiaceho sa uhorského štátu a jeho cirkevného usporiadania, ktorého iniciátorom bol svätý kráľ Štefan.

Takto už v 11. storočí na bratislavskom hradnom návrší sídlila kapitula pri kostole Najsvätejšieho Spasiteľa. Toto prepoštstvo malo aj výsadu konať “božie súdy”.
Kostol Najsv.Spasiteľa, pochádzajúci zo začiatku 11. stor., bol postavený na zvyškoch staršieho veľkomoravského kostola z 9. storočia.

V 12.storočí sa osada v podhradí, zárodok budúceho mesta, rozrástla, a množstvo poddaných, prichádzajúcich do kostola, ohrozovalo bezpečnosť hradu. Preto v r.1204 požiadal kráľ Imrich I. pápeža Inocenta III. o povolenie premiestniť prepoštstvo z hradu do podhradia, čomu pápež vyhovel.
Preloženie prepoštstva do podhradia bolo zložitou záležitosťou, pričom bolo nutné vystavať tam aj kostol. Preto na mieste kaplnky sv.Martina v podhradí, ktorú postavila v 12.stor. rodina Csukárovcov, bol postavený nový románsky kostol. To sa uskutočnilo v priebehu necelých dvadsiatich rokov, pretože v roku 1221 požiadal prepošt pápeža Honoria o súhlas k premiestneniu funkcie farského kostola Najsv. Spasiteľa z hradu do podhradia, a ten mu vyhovel.
Tak sa stalo, že písomné pramene označujú kostol dvojitým patrocíniom – sv. Martina i Najsvätejšieho Spasiteľa. Postupne však ostáva už len zasvätenie sv. Martinovi, a tak i neskorší gotický Dóm, ktorý nahradil pôvodný farský kostol, je zasvätený tomuto svätcovi.

Kapitula sa usadila v susedstve kostola, v centre terénnej plošiny, na ktorej sa rozrastala osada v podhradí – čiže na dnešnej Kapitulskej ulici. Bratislavská kapitula mala obvykle 14 členov. Počet kanonikov každej kapituly závisel od jej majetkových možností.
Jednou z úloh kapituly bola pomoc biskupovi pri správe diecézy. V prípade Bratislavskej kapituly to bola pomoc ostrihomskému arcibiskupovi. Bratislavský prepošt bol zároveň archidiakonom, a tak preberal z poverenia arcibiskupa účasť na cirkevnej správe: vykonával súdnu právomoc, vizitáciu fár a v roku 1469 bola prepoštovi udelená hodnosť arcibiskupovho vikára v duchovných záležitostiach. Prepošt tak dostal právo postihovať previnenia v duchovnej oblasti, porušenie bohoslužobných povinností, kriminálne zločiny patriace do kompetencie arcibiskupa. Okrem toho pápež udelil bratislavskému prepoštovi v tom istom roku právo nosiť biskupské insígnie (mitru, biskupskú palicu, pálium a i.) počas bohoslužobných obradov na jemu podriadenom území.

     

Počas tureckých vpádov Uhorsko prišlo o veľkú časť svojho územia. Po obsadení Budína sa do Bratislavy presťahovali kráľovské úrady, a to aj vďaka jej blízkej polohe voči Viedni. Ferdinand I. Bratislavu v r. 1536 povýšil na hlavné mesto Uhorska, kým sa celá krajina znovu nevymaní spod tureckej nadvlády.
Bratislava sa tiež stala, namiesto Stoličného Belehradu, i korunovačným mestom. Celkovo tu bolo korunovaných 11 kráľov a 8 kráľovien, prvým bol v r. 1563 Ferdinandov syn Maximilián II., posledná korunovácia sa v Bratislave uskutočnila v r.1830. Korunovačným kostolom sa stal Dóm sv.Martina.
Keď v r.1543 Turci obsadili Ostrihom, ostrihomský arcibiskup presunul svoje sídlo a aj ostrihomskú kapitulu najprv do Bratislavy, ale vzápätí do Trnavy.

Napriek tomu, že sídelným mestom ostrihomského arcibiskupa sa stala Trnava, predsa arcibiskupi často sídlili v Bratislave. Bolo to najmä z dôvodov plnenia štátnických povinností, ale u niektorých k tomu prispeli aj osobné pohnútky. Buď preto, že pochádzali priamo z Bratislavy (napr. arcibiskup Juraj Lippay), alebo chceli byť bližšie k svojim rodinným majetkom (napr. kard. Jozef Batthyany).

Po odchode z Ostrihomu do Bratislavy bolo treba pre arcibiskupa vybudovať sídlo. A tak z renesančnej kúrie v centre mesta sa stáva Primaciálny palác. Táto budova, viac ráz prestavovaná a zveľaďovaná, však neposkytovala dostatočný komfort pre arcibiskupa a jeho úrad. Preto v r.1614 začal František Forgách s výstavbou letného sídla mimo hradieb mesta, kde na tento účel skúpil vinice.
Pôvodná, jednoduchšia renesančná stavba letného paláca, bola neskôr prestavaná do barokovej podoby, a spolu s rozsiahlou záhradou dosiahla umelecký vrchol za pôsobenia bratislavského rodáka Juraja Lippaya v rokoch 1642 – 1666. Arcibiskup za pomoci svojho synovca Juraja, vzdelaného jezuitu, vybudoval rozľahlý opevnený palác a pri ňom takú záhradu, že očarila delegáciu nemeckých kniežat, ktorí navštívili Bratislavu pri príležitosti korunovácie Leopolda I. za uhorského kráľa v roku 1658.
    

Aj Primaciálny palác v Starom Meste sa dočkal prestavby. Ale – paradoxne – v čase, keď sa už mohlo arcibiskupské sídlo po porážke Turkov v r.1683 vrátiť do Ostrihomu. Lenže o návrat do Turkami poničeného Ostrihomu, ktorý bol navyše mimo centra spoločenského diania, nebol veľký záujem.
Novú budovu Primaciálneho paláca, na mieste pôvodného, dal v roku 1778 postaviť arcibiskup kardinál Jozef Batthyány. Táto reprezentačná budova patrí k najkrajším klasicistickým stavbám Bratislavy.
Toto sídlo neslúžilo len pre samého arcibiskupa a jeho úrad. Už aj pôvodná budova na mieste Primaciálneho paláca poskytovala ubytovanie aj členom panovníckej rodiny. Od prvej prešporskej korunovácie, keď sa Maximilián s rodinou v r.1563 ubytoval u vtedajšieho arcibiskupa, bývali v rezidencii pravidelne ubytovaní najvyššie postavení členovia panovníckej rodiny. A zvlášť potom, keď dal Jozef II. hradný palác prestavať na Generálny seminár, nemohli už panovníci bývať na hrade. Preto sa pre nich počas ich návštev v Bratislave museli upravovať priestory dvoch najreprezentačnejších palácov v meste – rezidencia arcibiskupa a palác kniežaťa Grassalkovicha.
Po smrti Jozefa Batthyanyho už ďalší arcibiskupi v paláci natrvalo neprebývali, ale naďalej ho poskytovali panovníckej rodine.
Primaciálny palác bol miestom aj ďalších spoločensky významných udalostí. V jeho sieni sa konali otváracie zasadania Uhorského snemu, a v roku 1805 v ňom podpísali Mierovú zmluvu medzi Francúzskom a Rakúskom.

Keď sa napokon v r.1820 kardinál Alexander Rudnay vrátil aj so sídelnou kapitulou z Trnavy do Ostrihomu, strácajú na význame aj arcibiskupské paláce v Bratislave.
Zvlášť výrazný úpadok zaznamenal opustený letný arcibiskupský palác, nakoniec poškodený aj požiarom. Sídlo bolo v 19.stor. odpredané armáde, ktorá v ňom zriadila vojenskú nemocnicu. Budova sa dočkala svojho nového povznesenia až v r.1939, odkedy sa stala sídlom slovenskej vlády.
Tiež Primaciálny palác v Starom Meste prestal slúžiť svojmu účelu. Preto v auguste 1903 odkúpilo budovu mesto. Dnes sú v nej reprezentačné priestory primátora mesta a výstavné siene.

Po vzniku prvej Československej republiky v r.1918 sa Bratislava nemohla stať sídlom slovenskej vlády, pretože na toto mesto si robili nároky okrem ČSR aj Maďarsko i Rakúsko.
A tak pri riešení nového cirkevného usporiadania sa o Bratislave ako sídle biskupa neuvažovalo. A to aj preto, že od r.1886 bola Trnava, spolu s Ostrihomom a Budapešťou, sídlom vikariátu. Preto v r.1919 bol do Trnavy za vikára menovaný slovenský kňaz Richard Osvald, s fakultami generálneho vikára nielen pre trnavský vikariát, ale pre celé územie Ostrihomskej arcidiecézy, nachádzajúce sa v Československu.
Následne v r.1922 Svätá Stolica vzala toto územie do vlastnej správy a zriadila v Trnave apoštolskú administratúru. Apoštolským administrátorom sa stal Pavol Jantausch, ktorý bol v r.1925 vysvätený za biskupa.Mons. Michal Buzalka
V roku 1938 bol za trnavského pomocného biskupa vysvätený rektor bratislavského kňazského seminára Michal Buzalka. Keďže rektorom seminára bol i naďalej (okrem rokov 1940-1942), miestom jeho biskupského pôsobenia bola Bratislava. Bydlisko v Bratislave bolo dôležité aj pre jeho druhú funkciu - vojenského vikára pre katolíkov v slovenskej armáde, za ktorého bol Svätou Stolicou vymenovaný v roku 1940. Biskup Buzalka bol rektorom bratislavského seminára až do svojho zatknutia komunistami v r.1950.

V dôsledku problémov, ktoré priniesla Druhá svetová vojna a následne komunistický režim, sa cirkevnosprávne usporiadanie diecéz na Slovensku podarilo doriešiť až v r.1977, kedy sa Trnava stala arcidiecézou, a zriadením Slovenskej cirkevnej provincie jej boli podriadené ostatné diecézy ako sufragánne.

Aj keď Bratislava na dlhé obdobia nebola biskupským sídlom, predsa však aj počas totalitného režimu mala svojho biskupa-robotníka Jána Chryzostoma Korca, ktorý bol hlavou "podzemnej" cirkvi a jeho byt v Petržalke na Vilovej ulici bol srdcom mnohých aktivít angažovaných veriacich.
                                                               korec3.jpg (20088 bytes)   Ján Chryzostom Korec - fotka z občianskeho preukazu   Ján Chryzostom Korec - ako robotník

Pád komunistického režimu znamenal aj rozprúdenie cirkevného života. J.Ch.Korec sa stal "revolučným" rektorom kňazského seminára v Bratislave a zakrátko nitrianskym sídelným biskupom a kardinálom.
V r.1990 Trnavská arcidiecéza dostala dvoch pomocných biskupov. Kým generálny vikár Dominik Tóth sídlil v Trnave, pôsobiskom Vladimíra Fila sa stala Bratislava, kde bol v tom čase "porevolučným" dekanom bohosloveckej fakulty a následne rektorom seminára.
Príchodom biskupa Dominika Hrušovského z Ríma v r.1992, ktorý sa stal ďalším trnavským pomocným biskupom, dostala Bratislava v rámci Trnavskej arcidiecézy vlastného generálneho vikára.
Dominik Hrušovský pôsobil v Bratislave do r.1996, kedy bol menovaný titulárnym arcibiskupom a ustanovený za apoštolského nuncia v Bielorusku. Vladimír Filo bol v r.2002 ustanovený za koadjútora do Rožňavy.

Vznikom samostatnej Slovenskej republiky v r.1993 sa Bratislava stala hlavným mestom suverénneho štátu. V tejto súvislosti sa začalo uvažovať o tom, aby sa stala aj sídlom arcibiskupa-metropolitu.

Prvým krokom bola zmena názvu arcidiecézy v r.1995 na Bratislavsko-trnavskú arcidiecézu a povýšením Dómu sv.Martina v Bratislave na konkatedrálu. Zároveň sa riešila aj otázka východného Slovenska, kde boli Košice povýšené na arcidiecézu a zriadená druhá cirkevná provincia so sufragánnymi biskupstvami spišským a rožňavským.

Kým príprava na vznik arcibiskupského sídla v Bratislave prebieha zriadením vysunutých kancelárií trnavského arcibiskupského úradu pri kostole sv.Ladislava v Bratislave, zriadením Ordinariátu ozbrojených síl a ozbrojených zborov SR v r.2003 sa Bratislava stáva sídlom vojenského biskupa, za ktorého bol menovaný nitriansky pomocný biskup František Rábek. Farský kostol Najsvätejšej Trojice (bývalý trinitársky, zasvätený sv.Jánovi z Mathy) sa stal jeho katedrálnym chrámom.

Zlomom v cirkevnoprávnom usporiadaní diecéz na Slovensku, tak rímskokatolíckych, ako aj gréckokatolíckych, sa stal začiatok roku 2008. Najprv to boli 30.1. zmeny v gréckokatolíckej cirkvi. Prešovká eparchia bola povýšená na arcibikupstvo a odčlenením z nej bola zriadená nová eparchia v Bratislave. Jej biskupom sa stal dovtedajší gréckokatolícky farár v Bratislave Peter Rusnák.
                                         

Reorganizáciou rímskokatolíckych diecéz na Slovensku 14.2.2008 bola zriadená aj Bratislavská arcidiecéza. Dóm sv.Martina v Bratislave sa stal katedrálou a prvým bratislavským arcibiskupom-metropolitom bol menovaný trnavský pomocný biskup Stanislav Zvolenský.
Do úradu bol slávnostne uvedený kardinálom Jozefom Tomkom v dóme sv.Martina 8.marca 2008 a arcibiskupké pálium prijal z rúk pápeža Benedikta XVI. v bazilike sv.Petra v Ríme v nedeľu 29.júna 2008.

Bratislavskému arcibiskupovi-metropolitovi sú v rámci Západnej cirkevnej provincie podriadené: Trnavská arcidiecéza, Nitrianska, Banskobystrická a novozriadená Žilinská diecéza.

Prvým výrazným organizačným počinom nového arcibiskupa bolo 8.4.2008 rozdelenie mesta Bratislavy, ktorá dovtedy tvorila jeden dekanát, na tri dekanáty, pričom do dekanátu Bratislava-sever začlenil aj niekoľko farností na okraji Bratislavy z dekanátu Malacky.

Pri slávnostnej posviacke nového filiálneho kostola sv.Šebastiána v Krasňavoch 13.6.2009, arcibiskup Zvolenský daroval tento kostol Ordinariátu ozbrojených síl a ozbrojených zborov SR ako vlastný katedrálny chrám "vojenského ordinára". Túto úlohu dovtedy plnil farský kostol sv.Jána z Mathy (Najsv. Trojice).
marianka.jpg (13952 bytes) 4. októbra 2011 bolo oznámené, že arcibiskup Zvolenský obdržal dekrét od Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí, ktorým bol farský kostol Narodenia Panny Márie v Marianke povýšený na Baziliku minor.
Marianka je najstaršie pútnické miesto na Slovensku.
31. januára 2012 vymenoval Svätý Otec Benedikt XVI. prvého pomocného biskupa pre Bratislavskú arcidiecézu. Stal sa ním dovtedajší hovorca arcibiskupa a cirkevný historik Mons. Jozef Haľko.
Biskupskú vysviacku prijal v sobotu 17. marca 2012.
halko2.jpg (11993 bytes)

 

Pramene

1) Milan S. Ďurica: O počiatkoch kresťanstva na Slovensku
2) Wikipedia: Rímske vojsko; porov.: Historická revue: Prví rímski legionári na území Slovenska