Jeho eminencia
kardinál Jozef Tomko, ako zvláštny legát pápeža
Benedikta XVI., oznámil 14. februára 2008 zriadenie
Bratislavskej arcidiecézy, ktorej sú podriadené sufragánne diecézy Západnej
cirkevnej provincie Slovenska.
Zriadenie nového sídla pre arcibiskupa-metropolitu v Bratislave odôvodnil
kardinál Tomko dvomi faktami:
1. Počet obyvateľov Bratislavy za posledné desaťročia výrazne
vzrástol. Keďže biskup má byť pastierom veriacich, treba, aby sídlil uprostred ľudí a aby mali veriaci k nemu blízko.2. Bratislava, ako hlavné mesto, má významné postavenie, a preto je vhodné, aby bola aj cirkevnou metropolou.
I keď história Bratislavy, ako arcibiskupského sídelného mesta, sa ešte len začína tvoriť, predsa sa už
v minulosti do cirkevných dejín výrazne zapísala.Práve pri Bratislave sa pravdepodobne územie dnešného Slovenska prvý raz stretlo s kresťanstvom.
Archeologické nálezy prezradili, že v tejto oblasti na severnej hranici Rímskej
ríše, zvanej "Limes Romanus", v pevnosti Carnuntum (necelých 20 km západne od
Bratislavy a asi 10 km od Devína) pôsobila v druhej polovici 1. storočia kohorta
rímskej armády,
nazývaná “Italská”.
1)
Zo Skutkov apoštolov sa dozvedáme, že práve
stotník tejto kohorty (10,1) prijal ako prvý pohan, spolu
so svojimi príbuznými a priateľmi (10,24), v Cézarey krst od sv. apoštola
Petra. (10,48)
Je teda veľmi pravdepodobné, že živé kresťanské spoločenstvo sa v tejto kohorte udržalo
i naďalej, keď bola o pár desaťročí
presunutá zo Sýrie k strednému toku Dunaja.
1)
Rímska armáda mala aj vysunuté pevnosti na ľavom, severnom brehu Dunaja. Také boli aj
na Bratislavskom i Devínskom hradnom vŕšku.
2)
Môžeme teda predpokladať, že kresťania sa nachádzali i medzi vojakmi, ktorí
pôsobili v týchto pevnostiach.
Na Devíne tento predpoklad potvrdili aj
archelogické nálezy. V roku 1975 bola na dolnom hradisku, v blízkosti západnej stredovekej vstupnej brány,
objavená stavba označovaná ako objekt III. Ide o jednopriestorový asymetrický
objekt s poškodenou prístavbou v tvare apsidy na východnej strane.
V múroch stavby sa zachovalo 10 káps pre koly nosnej konštrukcie. V jednej kapse múru sa našiel železný pocínovaný krížik s otvormi na uchytenie, pričom v dvoch otvoroch sa zachovali i klince. Stavba je datovaná do druhej polovice 4. storočia n. l. Určenie jej funkcie nie je jednoznačné. Tvar pôdorysu však pripomína včasnokresťanskú architektúru typu cella memoriae, aká sa zvykla budovať nad hrobmi mučeníkov, svätcov, alebo zbožných ľudí. Teóriu, že sa jednalo o kresťanskú stavbu, podporuje aj nájdený krížik. Sakrálny objekt mohli využívať rímski vojaci strážneho oddielu dislokovaní na Devíne. V prípade, že ide naozaj o kresťanskú stavbu, bola by nielen najstaršou architektúrou tohto typu objavenou na Slovensku, ale i v priestore severne od Dunaja. 3)
Ďalšie archeologické nálezy, potvrdzujúce
prítomnosť kresťanstva na našom území už v rímskej dome, sa našli v
Rusovciach, kde sa nachádzala rímska vojenská pevnosť Gerulata. Jeden
nález dokonca potvrdzuje veľmi skorú prítomnosť kresťanov na tomto
území. V hrobe z prvej polovice 2. storočia archeológovia objavili dva hlinené kahance, na ktorých sú vyobrazené evidentne kresťanské symboly. Na jednom je znázornená ryba a na druhom kotva. Ryba patrí k najstarším a najdôležitejším starokresťanským symbolom. Bola symbolom krstu vodou a kryptogramom samotného Krista, keďže začiatočné písmená gréckeho slova ryba – ichthys skrývajú v sebe vetu Iesus Christos thein hyois soter – Ježiš Kristus, Syn Boží, Vykupiteľ. Motív kotvy sa zase považuje za symbol spásy a nádeje na posmrtný život. |
Aj najstaršie vyobrazenie Krista, pochádzajúce z nášho územia, sa našlo v Gerulate (v Rusovciach). Ide o tegulu (škridlicu) z 1. polovice 4. storočia. Je na nej jednoduchá, ale expresívna kresba, zobrazujúca muža z profilu, ktorý nesie na pravom pleci kríž. V tomto prípade existuje aj interpretácia, podľa ktorej nejde o vážne, ale ironizujúce, posmešné stvárnenie Krista.
Poslednou výraznejšou kresťanskou pamiatkou z Gerulaty je veľký strieborný prsteň, ktorý možno považovať za prsteň cirkevného hodnostára. Po jeho obvode sa nachádza nápis: VTERE FELIX IN DEO VINTIO, t. j. „Užívaj šťastne v mene božom, Vintio.“ Ponúka sa však aj menej pravdepodobný pohanský výklad tohto nápisu: „Užívaj šťastne v mene boha Vintia.“ 4)
Všetky tieto artefakty sú dôkazom, že kresťanstvo na územie dnešného Slovenska prišlo už v čase, keď sa ešte len šírilo v Rímskej ríši a často bolo prenasledované. Preto aj na týchto miestach je omnoho viac pohanských pamiatok, ako kresťanských. Hoci Milánsky edikt v roku 313 zaručil kresťanom slobodu, kresťanstvo sa stalo oficiálnym náboženstvom Rímskej ríše až v roku 380. To už sa však blížil čas, keď Rimania Gerulatu opustili a jej polohu zaujali germánske kmene, ktoré taktiež postupne prijimali kresťanskú vieru. 4)
V predveľkomoravskom období pre evanjelizáciu
Slovanov v Panónii, a teda i na území dnešného
Slovenska, mala veľký význam v r.796 synoda na brehoch Dunaja.
V tomto roku zvíťazili franské vojská nad Avarmi, čo vytvorilo veľmi
priaznivé podmienky pre rozsiahlejšiu misijnú
činnosť v Panónii. Preto franský kráľ
a neskôr cisár Karol Veľký dal zvolať do
vojenského tábora synodu bavorských biskupov a
prizvaný bol aj akvilejský patriarcha Paulinus, ktorý mal už určité skúsenosti s
hlásaním evanjelia u južných Slovanov.
Dôležitým rozhodnutím synody bolo vymedzenie teritoriálnej kompetencie jednotlivých
biskupstiev. Salzburský biskup bol povýšený na metropolitného arcibiskupa a
podriadený mu bol pasovský biskup, pod ktorého kompetenciu patrili kraje na
severozápad od rieky Ráby, teda aj dnešné Slovensko.
Nevieme síce, kde presne sa táto synoda na brehoch Dunaja konala, ale M. S.
Ďurica usudzuje, že to bolo v blízkosti Bratislavy, na starej rímskej jantárovej
ceste. Práve táto rímska cesta totiž viedla cez sídlo akvilejského patriarchu,
ktorý bol na synodu prizvaný.
V tomto čase a i v období Veľkomoravskej ríše Bratislava ešte nebola významnou
obcou. Prvá písomná zmienka je z r.907, kedy v bitke pod hradom Brezalauspurc starí Maďari
zvíťazili na Bavormi, čo znamenalo aj definitívny zánik Veľkomoravskej ríše.
Po páde Veľkej Moravy sa bratislavské hradisko plynulo začlenilo do rodiaceho sa
uhorského štátu a jeho cirkevného usporiadania, ktorého iniciátorom bol svätý
kráľ Štefan.
Takto už v 11. storočí na bratislavskom hradnom návrší sídlila kapitula
pri kostole Najsvätejšieho Spasiteľa. Toto prepoštstvo malo aj výsadu konať
“božie súdy”.
Kostol Najsv.Spasiteľa, pochádzajúci zo začiatku 11. stor., bol postavený na
zvyškoch staršieho veľkomoravského kostola z 9. storočia.
V 12.storočí sa osada v podhradí, zárodok budúceho mesta, rozrástla, a množstvo
poddaných, prichádzajúcich do kostola, ohrozovalo bezpečnosť hradu. Preto v r.1204
požiadal kráľ Imrich I. pápeža Inocenta III. o povolenie premiestniť prepoštstvo z
hradu do podhradia, čomu pápež vyhovel.
Preloženie prepoštstva do podhradia bolo zložitou
záležitosťou, pričom bolo nutné vystavať tam aj kostol. Preto na mieste
kaplnky sv.Martina v podhradí, ktorú postavila v 12.stor. rodina Csukárovcov, bol
postavený nový románsky kostol. To sa uskutočnilo v priebehu necelých
dvadsiatich rokov, pretože v roku 1221 požiadal prepošt
pápeža Honoria o súhlas k premiestneniu funkcie farského kostola Najsv. Spasiteľa z hradu do podhradia, a ten mu vyhovel.
Tak sa stalo, že písomné pramene označujú kostol dvojitým patrocíniom – sv. Martina i Najsvätejšieho Spasiteľa. Postupne však ostáva už len zasvätenie sv. Martinovi, a tak
i neskorší gotický Dóm, ktorý nahradil pôvodný farský kostol, je zasvätený
tomuto svätcovi.
Kapitula sa usadila v susedstve kostola, v centre terénnej plošiny, na
ktorej sa rozrastala osada v podhradí – čiže na
dnešnej Kapitulskej ulici. Bratislavská kapitula mala obvykle 14 členov. Počet
kanonikov každej kapituly závisel od jej majetkových
možností.
Jednou z úloh kapituly bola pomoc biskupovi pri správe diecézy. V prípade
Bratislavskej kapituly to bola pomoc ostrihomskému
arcibiskupovi. Bratislavský prepošt bol zároveň archidiakonom, a tak preberal z
poverenia arcibiskupa účasť na cirkevnej správe: vykonával súdnu právomoc,
vizitáciu fár a v roku 1469 bola prepoštovi
udelená hodnosť arcibiskupovho vikára v duchovných záležitostiach. Prepošt tak
dostal právo postihovať previnenia v duchovnej oblasti, porušenie bohoslužobných
povinností, kriminálne zločiny patriace do kompetencie arcibiskupa. Okrem toho pápež
udelil bratislavskému prepoštovi v tom istom roku právo nosiť biskupské insígnie
(mitru, biskupskú palicu, pálium a i.) počas bohoslužobných obradov na jemu
podriadenom území.
Počas tureckých vpádov Uhorsko prišlo o veľkú časť svojho územia. Po
obsadení Budína sa do Bratislavy presťahovali kráľovské úrady, a to aj vďaka
jej blízkej polohe voči Viedni. Ferdinand I. Bratislavu v r. 1536 povýšil na hlavné
mesto Uhorska, kým sa celá krajina znovu nevymaní spod tureckej nadvlády.
Bratislava sa tiež stala, namiesto Stoličného Belehradu, i korunovačným
mestom. Celkovo tu bolo korunovaných 11 kráľov a 8 kráľovien, prvým bol v
r. 1563 Ferdinandov syn Maximilián II., posledná korunovácia sa v Bratislave
uskutočnila v r.1830. Korunovačným kostolom sa stal Dóm sv.Martina.
Keď v r.1543 Turci obsadili Ostrihom, ostrihomský arcibiskup presunul svoje sídlo
a aj ostrihomskú kapitulu najprv do Bratislavy, ale vzápätí do Trnavy.
Napriek tomu, že sídelným mestom ostrihomského arcibiskupa sa stala Trnava, predsa arcibiskupi často sídlili v Bratislave. Bolo to najmä z dôvodov plnenia štátnických povinností, ale u niektorých k tomu prispeli aj osobné pohnútky. Buď preto, že pochádzali priamo z Bratislavy (napr. arcibiskup Juraj Lippay), alebo chceli byť bližšie k svojim rodinným majetkom (napr. kard. Jozef Batthyany).
Po odchode z Ostrihomu do Bratislavy bolo treba pre arcibiskupa vybudovať sídlo.
A tak z renesančnej kúrie v centre mesta sa stáva Primaciálny palác.
Táto budova, viac ráz prestavovaná a zveľaďovaná, však neposkytovala
dostatočný komfort pre arcibiskupa a jeho úrad. Preto v r.1614 začal
František Forgách s výstavbou letného sídla mimo hradieb mesta, kde na tento
účel skúpil vinice.
Pôvodná, jednoduchšia renesančná stavba letného paláca, bola
neskôr prestavaná do barokovej podoby, a spolu s rozsiahlou záhradou dosiahla
umelecký vrchol za pôsobenia bratislavského rodáka Juraja Lippaya v rokoch 1642 –
1666. Arcibiskup za pomoci svojho synovca Juraja, vzdelaného jezuitu, vybudoval
rozľahlý opevnený palác a pri ňom takú záhradu, že očarila delegáciu nemeckých
kniežat, ktorí navštívili Bratislavu pri príležitosti korunovácie Leopolda I. za
uhorského kráľa v roku 1658.
Aj Primaciálny palác v Starom Meste sa dočkal prestavby. Ale – paradoxne –
v čase, keď sa už mohlo arcibiskupské sídlo po porážke Turkov v r.1683
vrátiť do Ostrihomu. Lenže o návrat do Turkami poničeného Ostrihomu, ktorý bol
navyše mimo centra spoločenského diania, nebol veľký záujem.
Novú budovu Primaciálneho paláca, na mieste pôvodného, dal v roku 1778 postaviť
arcibiskup kardinál Jozef Batthyány. Táto reprezentačná budova patrí k najkrajším
klasicistickým stavbám Bratislavy.
Toto sídlo neslúžilo len pre samého arcibiskupa a jeho úrad. Už aj pôvodná
budova na mieste Primaciálneho paláca poskytovala ubytovanie aj členom panovníckej
rodiny. Od prvej prešporskej korunovácie, keď sa Maximilián s rodinou v r.1563
ubytoval u vtedajšieho arcibiskupa, bývali v rezidencii pravidelne ubytovaní
najvyššie postavení členovia panovníckej rodiny. A zvlášť potom, keď dal
Jozef II. hradný palác prestavať na Generálny seminár, nemohli už panovníci bývať
na hrade. Preto sa pre nich počas ich návštev v Bratislave museli upravovať
priestory dvoch najreprezentačnejších palácov v meste – rezidencia arcibiskupa
a palác kniežaťa Grassalkovicha.
Po smrti Jozefa Batthyanyho už ďalší arcibiskupi v paláci natrvalo neprebývali, ale
naďalej ho poskytovali panovníckej rodine.
Primaciálny palác bol miestom aj ďalších spoločensky významných udalostí.
V jeho sieni sa konali otváracie zasadania Uhorského snemu, a v roku 1805 v
ňom podpísali Mierovú zmluvu medzi Francúzskom a Rakúskom.
Keď sa napokon v r.1820 kardinál Alexander Rudnay vrátil aj so sídelnou
kapitulou z Trnavy do Ostrihomu, strácajú na význame aj arcibiskupské paláce
v Bratislave.
Zvlášť výrazný úpadok zaznamenal opustený letný arcibiskupský palác, nakoniec
poškodený aj požiarom. Sídlo bolo v 19.stor. odpredané armáde, ktorá v ňom
zriadila vojenskú nemocnicu. Budova sa dočkala svojho nového povznesenia až v r.1939,
odkedy sa stala sídlom slovenskej vlády.
Tiež Primaciálny palác v Starom Meste prestal slúžiť svojmu účelu. Preto v
auguste 1903 odkúpilo budovu mesto. Dnes sú v nej reprezentačné priestory
primátora mesta a výstavné siene.
Po vzniku prvej Československej republiky v r.1918 sa Bratislava
nemohla stať sídlom slovenskej vlády, pretože na toto mesto si robili nároky okrem
ČSR aj Maďarsko i Rakúsko.
A tak pri riešení nového cirkevného usporiadania sa o Bratislave ako sídle
biskupa neuvažovalo. A to aj preto, že od r.1886 bola Trnava, spolu s Ostrihomom
a Budapešťou, sídlom vikariátu. Preto v r.1919 bol do Trnavy za vikára
menovaný slovenský kňaz Richard Osvald, s fakultami generálneho vikára nielen
pre trnavský vikariát, ale pre celé územie Ostrihomskej arcidiecézy, nachádzajúce
sa v Československu.
Následne v r.1922 Svätá Stolica vzala toto územie do vlastnej správy
a zriadila v Trnave apoštolskú administratúru. Apoštolským administrátorom
sa stal Pavol Jantausch, ktorý bol v r.1925 vysvätený za biskupa.
V roku 1938 bol za trnavského pomocného biskupa vysvätený rektor bratislavského
kňazského seminára Michal Buzalka. Keďže rektorom seminára bol i naďalej (okrem
rokov 1940-1942), miestom jeho biskupského pôsobenia bola Bratislava. Bydlisko v
Bratislave bolo dôležité aj pre jeho druhú funkciu - vojenského vikára
pre katolíkov v slovenskej armáde, za ktorého bol Svätou Stolicou vymenovaný v roku
1940. Biskup Buzalka bol rektorom bratislavského seminára až do svojho zatknutia
komunistami v r.1950.
V dôsledku problémov, ktoré priniesla Druhá svetová vojna a následne komunistický režim, sa cirkevnosprávne usporiadanie diecéz na Slovensku podarilo doriešiť až v r.1977, kedy sa Trnava stala arcidiecézou, a zriadením Slovenskej cirkevnej provincie jej boli podriadené ostatné diecézy ako sufragánne.
Aj keď Bratislava na dlhé obdobia nebola biskupským sídlom, predsa však aj počas
totalitného režimu mala svojho biskupa-robotníka Jána Chryzostoma
Korca, ktorý bol hlavou "podzemnej" cirkvi a jeho byt v Petržalke na Vilovej
ulici bol srdcom mnohých aktivít angažovaných veriacich.
Pád komunistického režimu znamenal aj rozprúdenie cirkevného života. J.Ch.Korec
sa stal "revolučným" rektorom kňazského seminára v Bratislave a zakrátko
nitrianskym sídelným biskupom a kardinálom.
V r.1990 Trnavská arcidiecéza dostala dvoch pomocných biskupov. Kým
generálny vikár Dominik Tóth sídlil v Trnave, pôsobiskom Vladimíra Fila sa stala
Bratislava, kde bol v tom čase "porevolučným" dekanom bohosloveckej fakulty a
následne rektorom seminára.
Príchodom biskupa Dominika Hrušovského z Ríma v r.1992, ktorý sa stal ďalším
trnavským pomocným biskupom, dostala Bratislava v rámci Trnavskej arcidiecézy
vlastného generálneho vikára.
Dominik Hrušovský pôsobil v Bratislave do r.1996, kedy bol menovaný titulárnym
arcibiskupom a ustanovený za apoštolského nuncia v Bielorusku. Vladimír Filo bol v
r.2002 ustanovený za koadjútora do Rožňavy.
Vznikom samostatnej Slovenskej republiky v r.1993 sa Bratislava stala hlavným mestom suverénneho štátu. V tejto súvislosti sa začalo uvažovať o tom, aby sa stala aj sídlom arcibiskupa-metropolitu.
Prvým krokom bola zmena názvu arcidiecézy v r.1995 na Bratislavsko-trnavskú arcidiecézu a povýšením Dómu sv.Martina v Bratislave na konkatedrálu. Zároveň sa riešila aj otázka východného Slovenska, kde boli Košice povýšené na arcidiecézu a zriadená druhá cirkevná provincia so sufragánnymi biskupstvami spišským a rožňavským.
Kým príprava na vznik arcibiskupského sídla v Bratislave prebieha zriadením
vysunutých kancelárií trnavského arcibiskupského úradu pri kostole sv.Ladislava v
Bratislave, zriadením Ordinariátu ozbrojených síl a ozbrojených zborov SR
v r.2003 sa Bratislava stáva sídlom vojenského biskupa, za ktorého bol menovaný
nitriansky pomocný biskup František Rábek. Farský kostol Najsvätejšej Trojice
(bývalý trinitársky, zasvätený sv.Jánovi z Mathy) sa stal jeho katedrálnym
chrámom.
Zlomom v cirkevnoprávnom usporiadaní diecéz na Slovensku, tak rímskokatolíckych,
ako aj gréckokatolíckych, sa stal začiatok roku 2008. Najprv to boli 30.1. zmeny v
gréckokatolíckej cirkvi. Prešovká eparchia bola povýšená na arcibikupstvo a
odčlenením z nej bola zriadená nová eparchia v Bratislave. Jej
biskupom sa stal dovtedajší gréckokatolícky farár v Bratislave Peter Rusnák.
Reorganizáciou rímskokatolíckych diecéz na Slovensku 14.2.2008 bola zriadená aj Bratislavská
arcidiecéza. Dóm sv.Martina v Bratislave sa stal katedrálou a prvým
bratislavským arcibiskupom-metropolitom bol menovaný trnavský pomocný biskup Stanislav
Zvolenský.
Do úradu bol slávnostne uvedený kardinálom Jozefom Tomkom v dóme sv.Martina 8.marca
2008 a arcibiskupké pálium prijal z rúk pápeža Benedikta XVI. v bazilike sv.Petra v
Ríme v nedeľu 29.júna 2008.
Bratislavskému arcibiskupovi-metropolitovi sú v rámci Západnej cirkevnej provincie
podriadené: Trnavská arcidiecéza, Nitrianska, Banskobystrická a novozriadená
Žilinská diecéza.
Prvým výrazným organizačným počinom nového arcibiskupa bolo 8.4.2008 rozdelenie mesta Bratislavy, ktorá dovtedy tvorila jeden dekanát, na tri dekanáty, pričom do dekanátu Bratislava-sever začlenil aj niekoľko farností na okraji Bratislavy z dekanátu Malacky.
Pri slávnostnej posviacke nového filiálneho kostola sv.Šebastiána v Krasňavoch 13.6.2009, arcibiskup Zvolenský daroval tento kostol Ordinariátu ozbrojených síl a ozbrojených zborov SR ako vlastný katedrálny chrám "vojenského ordinára". Túto úlohu dovtedy plnil farský kostol sv.Jána z Mathy (Najsv. Trojice). |
4. októbra 2011 bolo oznámené, že arcibiskup Zvolenský obdržal
dekrét od Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí, ktorým bol farský
kostol Narodenia Panny Márie v Marianke povýšený na Baziliku minor. Marianka je najstaršie pútnické miesto na Slovensku. |
31. januára 2012 vymenoval Svätý Otec Benedikt XVI. prvého pomocného
biskupa pre Bratislavskú arcidiecézu. Stal sa ním dovtedajší hovorca arcibiskupa a
cirkevný historik Mons. Jozef Haľko. Biskupskú vysviacku prijal v sobotu 17. marca 2012. |
Pramene
1)
Milan S. Ďurica: O počiatkoch kresťanstva na Slovensku
2)
Wikipedia: Rímske vojsko; porov.:
Historická revue: Prví rímski legionári na území Slovenska
3)
Richard Miške: Devín v dobe rímskej (1. až 4. storočie n. l.)
4)
Richard Miške: Gerulata ako súčasť Rímskej ríše (5. časť – kresťanstvo)