kostol sv.Štefana kráľa v Myjave
Pôvodný myjavský kostol z r.1586
stál na území dnešnej obce Stará Myjava.
Nový (súčasný) kostol začali
stavať v r.1697, keď sa obec vykúpila z urbárskych
povinností voči čachtickému zemepánovi a získala aj nové pozemky na ktorých sa
začala v r.1697-1704 rýchlo rozvíjať "nová dedina".
S novou výstavbou sa začal pod vedením evanjelického farára Daniela Krmana ml.
stavať aj nový kostol. Základný kameň bol položený na Turíčnu nedeľu 25.5.1697.
Po Krmanovom
uväznení a následnom úteku do Nemecka v r.1699 stavba stagnovala, pokračovala až po
jeho návrate v r.1701. Vtedy dal Krman osadiť do steny kostola pamätnú dosku s
krátkou históriou Myjavy.
Znovu bola stavba prerušená v r.1704, keď sa Myjava stala významným strediskom
Rákocziho povstania, následkom čoho bola štyri razy v r. 1704 a 1707 vypálená.
D.Krman ušiel už predtým z Myjavy do Žiliny.
Po szatmárskom
mieri sa 11.11.1711 Krman vrátil na Myjavu. Ešte v tom istom roku dal zbúrať kostol v
Starej Myjave a pokračoval v stavbe nového kostola.
Občas sa
objavuje tvrdenie, že nový kostol bol postavený už v r.1711, avšak to je nesprávne,
odvodené z predpokladu, že keď zbúrali starý kostol, nový už musel byť funkčný.
Avšak z priebehu udalostí je jasné, že len v nasledujúcich rokoch sa pracovalo na
dostavbe nového kostola.
Kostol bol
vymaľovaný v r.1717. Veža bola dostavaná v r.1723 a rezbárske práce v interiéri
boli dokončené až v r.1729.
V r.1722 bol
okolo kostola zriadený cintorín ohradený múrom, z ktorého už zostala len
vstupná brána.
V období stavby kostola platil
zákon z r.1681, podľa ktorého v každej stolici mohli mať evanjelici len dva chrámy -
tzv. artikulárne. Keďže Myjava medzi obce s artikulárnym chrámom nepatrila, viac ráz
prišlo k prešetrovaniu, prečo majú evanjelici na Myjave kostol. Krmanovi sa však jeho
držbu darilo obhájiť, a to najmä preto, že ho ľudia stavali z vlastných
prostriedkov.
V septembri 1729 prišlo na Myjave k vzbure, z ktorej
podnietenia bol obvinený D.Krman. Začiatkom roku 1731 bol preto odsúdený na
doživotné väzenie a súd tiež nariadil kostol na Myjave odovzdať katolíckej cirkvi.
Kráľovská
miestodržiteľská rada 7.3.1731 s rozsudkom súhlasila a definitívne rozsudok
potvrdil kráľ Karol VI. 20.5. 1731.
Po istých prieťahoch bol 16.8.1731 kostol
odovzdaný novému katolíckemu farárovi Štefanovi Nedeckému a ostrihomský kanonik
Pavol Kubovič v tento deň kostol posvätil. Azda práve z toho dôvodu, že posviacka sa
uskutočnila vo sviatok sv.Štefana, kráľa, bol práve tomuto svätcovi kostol
zasvätený.
Myjavské obyvateľstvo chodilo do kostola i naďalej, konfesijnú zmenu akceptovali. Až v 70-tych rokoch 18.storočia nastáva zlom, ktorý sa prejavil tým, že po tolerančnom patente sa drvivá väčšina obyvateľov sa prihlásila k evanjelickej cirkvi a postavili si nový kostol. Keďže tolerančný patent evanjelikom nedovoľoval stavať veže, zvony na katolíckom kostole slúžili i pre evanjelikov až do r.1847, kedy si zadovážili vlastné.
- - - -
Katolícky kostol, znamenite súmerný, so svojou štvorhrannou vežou a massivným
pyramidionom, s veľkými žltými stenami a bielymi, plochými stĺpmi, vypadá veľmi
dôstojne a, stojac na sotva znateľnej výšinke, posiatej Pánbovými koláčky,
obtočenej nízkou hradbičkou, uchováva si kúštik nedôverivej povahy opevnených
kostolov husitských lebo sedmihradských, a s nízkou farou, s jej zahradou, dýchajúcou
v lete rúžami a resedou, s jej strechami krásnych, jednoduchých linií a s rovnobežne
postavenými maštaľami, tvorí dokonale sjednotený a esteticky vzácny celok. Je to
jednoduché! Všetko je tu každodenné, obyčajné. Ale celok všetkých tých čiar je
utešene harmonický. Po každý raz, keď dôjdem na konec trotoitu, na roh
Valáškovského domu, sa i nechtiac zastavím. Vďaka malému priestoru, na ktorom sa z
času na čas rozloží zblúdilý kolotoč, môžete sa na to podívať z pozďaleč a
obrázok, ktorý máte pred očami, neni, veru, ani umelecké veľadielo, ba ani dáka
kuriosita, ale dačo úplne čestného a krásneho. Steny, strechy fary a nad nimi kostol
a veža tvoria vydarené, lahodné sriadenie čiar a ploch jasných a tmavých. Bôh daj,
aby sa nikdy dáka ctižiadosť netkla tohoto miesta, a aby nástupcovia terajšieho
farára boli práve tak opatrní a zachovali si jeho dobrý konservativný vkus. Tento
celok je plný poesie. Priatelia moji myjavskí, kedykoľvek ztadiaľ pôjdete, pozrite si
kútik ten za mňa! Som istý, že ako ja, i vy vycítite jeho pôvab. V ten deň, v
ktorý ho pochopíte, t.j. keď soznáte, prečo je taký harmonický, soznáte i celú
hodnotu slova tak veľmi zneužívaného, tak často zle upotrebeného: klassický. K tomu
netreba budov gréckych! - A potom starý tento kostol má ešte, vyjma svojho vnútra,
dve čiastky samy o sebe utešené. Prvou je vonkajšia brána v hradbičke, s tmavou
strieškou, čistúnko vybielená. I tá je dačím sedliackym, ale, čo do súmerov,
prostomyseľným a čestným. Súc šikmá k plánu kostola, môže s vežou utvoriť
preutešenú skupinu nepravideľných čiar. A všetky tie, nad sebou postavené biele
plochy môžu, letia-li nad ními podobne biele mraky, tvoriť motiv prekrásny. Nejedon
slovanský a maďarský maliar, na miesto, aby chodil do Itálie, do Verony lebo do Assisi
malovať červené kostoly pod modrým nebom, by lepšie urobil, keďby začal luštiť
otázku bielej barvy pod bielou, tak častú v jeho vlasti a o koľko, veru,
nesnadnejšiu! Naučili by sa veľa viac a vytvorili by dielo o veľa pôvodnejšie! Tieto
biele, pod modrou oblohou oslňujúce steny bránky a kostola katolíckeho stoja za
podívanie, a v našich očiach majú svoju krásu, krásu veľmi veľkú. Podobné veci
nájdete ovšem všade, ale veď i v takých musí predsa človek najsť svoje potešenie.
Veď
i dobré jedlá, dobré pivá, vína sa tiež všade najdú! Človek sa musí naučiť
sýtiť, vyživovať smysly, ktoré tvoria rozkoše estetické, práve tak, ako živíme
tie, ktoré nám pripravujú rozkoše hmotné. Ako láska neni výsadou prepychu a
preberačnosti, ani krása neni obmedzená na museá a slavné mestá. Človek najde
všade čo milovať a čomu sa obdivovať. A uisťujem Vás, že na Myjave obdivujem sa
veciam, ktorých si nik nevšíma a ktoré sú, dľa môjho úsudku, tak krásne, ako
nejedny, za ktorými ľudia chodia ďaleko, za veľké peniaze a veľkú námahu.
Druhý pekný detail je postranný, kaplnkovitý vchod, zvaný žebráčna - vždy tak
milej bielosti. - To je tiež zvláštnosť toho kostola, že hlavný vchod je po strane a
nie pod vežou, čo si musíme vysvetliť pomerom ku hradskej ceste, a stavbou
orientovanou, t.j. ako všetky staré kostoly, svojim jádrom obrátenou k východu. Táto
bránka sa mi páči i pre svoje zbožňovania hodné rozmery, i preto, že v nej sladko
zmiera svetlo a zelené odblesky lúky. Pri nedeľných omšách vidávam otvorenými
dvermi dačo tak pôvabného a detsky čistého, že radšej o tom pomlčím, aby ste si
nemysleli, že vás vychvalujem. Ešte raz vravím: naučme sa tešiť z toho, čo máme!
Čo
sa týče vnútra samého, vždy s pekne vymeranou klenbou a loďou, s dojmom velikosti,
ktorý mal v krvi a v cite i najmenšie vidiecky starodávny architekt, nuž, ten ma cele
uspokojuje, lebo jeho naivnú dvoj-trojstoročnú gráciu posiaľ nič neporušilo. Tie
nepoškvrnené, jasné plochy, tie barokkové oltáre z dobrého dreva, pomaľoané
najprudšou býčou červeňou a azurovou, ten obraz na hlavnom oltári, kde v
prešporskej krajinke ohromný akýsi veľmož divadelne venuje svoju základinu Panne
Marii, o veľa bezvýznamnejšej než on sám, všetko to môže ma neobyčajne dojať.
Ani jedinej nôty falošne-modernej, ani jedinej domyslivej »okrasy«, ani jedinej z
tých ohavných chýb proti vkusu, pochádzajúcich z nepomeru medzi chcením a mocou,
medzi dobrou vôľou vykona dačo dobrého a nedostatočnou estetickou výchovou. Je to
také, aké to má byť; a v slovenských dolinách to nesmie byť ako vo Viedni, lebo v
Pešti, ba čo len v Prešporku, lebo v Trnave.
Villiam Ritter (J.Bodnár: Myjava, 1911; str.198-200)