mladeznicky.gif (2563 bytes)

napísal: Marek Hrin
komentáre: M.Vojtko

              Letné prázdniny v našej farnosti už tradične patria výletom. Detský tábor sa toho roku uskutočnil v Hornej Porube a na stránkach farského Spravodaja máte možnosť sa s ním podrobnejšie oboznámiť. No a my, mládežníci, sme sa začiatkom augusta vybrali na Oravu. Pod Roháče, do dedinky Zuberec. Ako to dopadlo, posúďte sami.
              Čo sa dalo hneď od začiatku považovať za pozitívum výletu, boli jeho účastníci. Prevažne nová generácia mladých ľudí, ktorí našli chuť a vôľu zblížiť sa s Bohom i svojimi kamarátmi. mvNazbieralo sa nás viac ako dvadsať a boli medzi nami aj nováčikovia, ktorí sa na mládežníckom výlete zúčastnili po prvý raz. Samotnému táboru predchádzala plánovitá príprava pomerne presne stanovujúca kedy a kam sa pôjde, čo sa bude robiť, za akých podmienok a podobne. Práve tá sa však stala kameňom úrazu. Možno bola až príliš “sebecká” na to, aby sa vydarila na 100%. Náš nebeský Otec nám dal počas výletného týždňa jasne najavo, že hlavným organizátorom programu je tu on...
              Do zubereckého skanzenu, kde sme boli ubytovaní, sme dorazili v nedeľu za slnečného počasia. Ani sme sa však nestihli vybaliť, keď sa spustila najsilnejšia búrka, ktorú som ja osobne toto leto zažil. Neskutočný lejak, blesky, hromy ako ohňostroj na uvítanie. V tej chvíli bol na ceste za nami aj pán farár, ktorému búrka spôsobila pár problémov v podobe dopravných zápch, zosuvov pôdy a pokazených železničných priecestí. Vďaka Bohu, dorazil síce neskôr, ale v poriadku. Lenže touto búrkou sa vrtochy augustového počasia pod Roháčmi ani zďaleka neskončili. dk

Pondelok – Pohodový deň

              V pondelok sme si chceli ísť pozrieť jednu z najkrajších slovenských tiesňav – Juráňovu dolinu. Nestalo sa tak. Celý deň boli prehánky a navyše cesta, ktorou sa dalo k doline dostať, bola dlhodobo uzavretá. A ísť miesto 13 až 40 kilometrov by nás vyšlo pekne draho... Nechceli sme však presedieť celý deň v chalupe, tak sme sa predpoludním vybrali aspoň k Ťatliakovmu jazeru. A tu nás čakalo ďalšie prekvapenie a zároveň ponaučenie na celý týždeň – nespoliehajte sa na oravské autobusy, aj tak nechodia podľa grafikonu. Ten náš pre istotu nešiel v pondelok vôbec. Ďalšia zmena. Tretia varianta: prechádzka na Zverovku. Trvala nám asi dve hodiny a cieľom bola turistická chata, pri ktorej sme sa chceli naobedovať. Aspoň to nám vyšlo... Navyše prestalo pršať a chlapi sa rozhodli skúšať šťastie v lezení na hladký vysoký peň vysoký viac ako 2 metre. Mužská ješitnosť sa tu ukázala v celej svojej kráse. Ak vyliezol ten či onen, vyleziem i ja. Hoci aj s roztrhnutými trenkami... Najlepšie toto správanie sa mužských jedincov vysvetlil náš priateľ Ľudo zo Senice slovami: “To oni tak lákajú samičky...”
mv ps mv ps ps
              Po suchom a pohodovom obede sme sa ešte rýchlo mrkli na partizánsky cintorín a utekali sme na autobus, ktorý, čuduj sa svete, skutočne išiel a dokonca načas. Znova sa spustil dážď...

dk

I keď deň bol pomerne mokrý, chlapcom sa to málilo, a tak sa za tmy išli ešte “schladiť” do potoka. O teplote vody v horskej bystrine svedčili najmä výkriky, ktorými svoj výkon doprevádzali.
Otužovanie sa potom stalo obľúbeným programom večerov, hoci organizátor výletu (M.H.) mal úplne inú predstavu, čo sa bude večer robiť.

 

mk

Utorok – Brutálne ničivý deň

              Utorok začal oveľa lepšie. Spoza mrakov už od rána nesmelo vykúkalo slniečko a my sme sa svedomito pripravovali pokoriť štíty Západných Tatier. Východiskový bod: Ťatliakovo jazierko. Spoločný výstup po asfaltke dal trochu zabrať našim kolenám, ale aspoň sme sa poriadne rozhýbali. Pri jazere sme sa posilnili teplým čajom, prípadne teplým čajom s rumom a pokračovali ďalej. Jedna skupina sa vybrala na náučný chodník Roháčske plesá, druhá na časť mhRoháčskej hrebeňovky – Smutné sedlo, Tri kopy, Baníkov... Keďže som bol v tej druhej skupine, stručne popíšem, ako to tam hore nad oblakmi vyzeralo.
              Klamal by som, ak by som tvrdil, že to bolo úplne v pohode. mkPo fyzickej stránke sa to zvládnuť určite dalo, ale keď sme sa dostali na reťazami istené úseky, hladina adrenalínu sa nám poriadne zvýšila. Strmé zrázy, niekoľko stometrové priepasti, lámavá skala. Oravská strana Roháčov bola sústavne v oblakoch a hmle, takže úžasné výhľady do dolín sa nekonali. Lepšie to bolo na liptovskej strane. Tam sme dokonca objavili pasúceho sa kamzíka, ktorý lenivo polihoval na ťažko dostupnom skalnom útese. jbNa Hrubej kope sme si dopriali krátku zastávku s občerstvením a hurá na Baníkov. Podarilo sa! Dorazili sme naň všetci bez strát na životoch. Že to nebola žiadna “brnkačka” dosvedčuje smutný prípad českého turistu, ktorý o dva týždne neskôr na ceste na Baníkov tragicky zahynul.
              Viac ako 2000 metrový vrchol nás privítal hmlou a prudkým studeným vetrom. Rýchlo sme urobili pár fotografií a už sme zostupovali do Baníkovského sedla a ďalej Spálenou dolinou na starú dobrú asflatku vedúcu od Ťatliakovho jazera. Cestou sme si ešte pozreli 23 metrov vysoký Roháčsky vodopád a odtiaľ sme zrýchleným tempom pokračovali na Zverovku v snahe stihnúť autobus. Smola! Autobus samozrejme nešiel, takže sme nakoniec museli poprosiť o pomoc pána farára, ktorý o pár minút po nás prišiel autom. Vďaka Bohu, večer sme sa všetci do jedného v zdraví zišli na večeri v chate. Hlavy sme mali plné dojmov z túry, nohy príjemne ubolené. Ešte sme nevedeli, že ďalší večer sa už takto všetci nestretneme...

Pekné mvzážitky sme mali aj my, “normálni”, ktorí sme nemali samovražedné sklony, a tak sme sa uspokojili s menšou túrou k Roháčskym plesám.
V prvej fáze cesty od Ťatliakovho jazierka bol chodník s miernym stúpaním perfektne vydláždený kameňmi. Onedlho sme však dorazili pod štíty, cez ktoré sa prevaľovali ťažké mračná, a len kde-tu prekuklo slniečko. Keď sme si uvedomili, že kdesi tam sú naši priatelia, nevdojak sme začali posielať nahor esemesky – či ešte žijú, a ešte vyššie – aj modlitby.mv
K samotným plesám aj nás čakal náročnejší výstup, ale krása prvého plesa nás odmenila.
Chvíľku posedenia a oddychu nám spríjemnili tamojšie obyvateľky – kačica i s jedným mláďaťom ps(ostatné sa už zrejme dostali na jedálny lístok orlov skalných). Naše kochanie sa kačičkami a fotenie zaklincovala po dobrej polhodine filozofická úvaha: “To bude asi kačica divá!”
Pohodu prvého plesa vystriedal pri ďalších, vyššie položených, nepríjemný vietor. Naše úvahy: čo asi robia tí hore – prerušilo zvonenie mobilu: “Už sme na Baníkove!” oznamovali dvaja “najšialenejší šialenci”.
Posledné pleso bolo miestom nášho obeda. Pre niektorých aj príležitosťou na guľovačku na snehovej pláni pod Tromi kopami. A potom svižne nadol k nádhernému vodopádu a rýchle dole – chystať večeru. Bola to veru posledná večera, pri ktorej sme sa všetci zišli...

mh

Utorok bol azda jediný deň, ktorý mládežníci prežili podľa vopred plánovaného programu. (Nad rámec plánu bolo len večerné hrabanie sena a kŕmenie zvierat v skanzene.) Zdalo sa, že aj streda prebehne podľa plánu... (?)

 

Streda – Historický deň

              Stredu sme začali krásnou sv. omšou v starom kostolíku v oravskom skanzene. Z drevených lavíc, tabuľového oltára a pestro pomaľovaného stropu dýchala dávna história našich prapraprapredkov. Každá modlitba, každá pieseň ako by tu vyznievali akosi inak. Pokojnejšie...ps
              Po omši nastal nefalšovaný zhon a chaos, aký vedia vyrobiť len myjavskí mládežníci. Všetci sme sa totiž snažili stihnúť autobus do Oravského Podzámku, kde nás čakal jeden z najzachovalejších slovenských hradov zvaný – ako inak – Oravský hrad. Problém bol v tom, že raňajky boli ešte v tom čase namiesto na stole v jedálni niekde v obchode v Zuberci. Našťastie, pán kaplán Fero Bačík je tak dobrý vodič ako niektorí jazdci F1. Stihli sme to prakticky na poslednú chvíľu. Čerstvé vianočky sme nahádzali do jedálne cez okno, kde sa na ne priam zversky všetci vrhli a o pár sekúnd po nich zostali len prázdne celofánové obaly. Myslím, že to boli najrýchlejšie raňajky v celej histórií mládežníckych výletov...
              Chata sa o ďalších pár sekúnd vyprázdnila. Zostal som tam len ja a ešte pár ďalších ľudí vrátane pána farára a pána kaplána Bačíka, ktorý nám robili spoľahlivých taxikárov. (Ešte raz vďaka!) Upratali sme jedáleň a kuchyňu, prichystali obedové balíčky a vydali sa za ostatnými.
              Slnko tentoraz vyslovene pieklo, čo sa prejavilo aj pri návštevnosti Oravského hradu. Množstvo turistov z domova i zahraničia sa tlačilo pri pokladni a sprievodcovia si zo sebou odvádzali do hradu často až 100-členné skupiny návštevníkov. Konečne prišiel rad na nás. Objektívne musím povedať, že prehliadka pred dvoma rokmi, keď sme boli na výlete v Zuberci so staršími mládežníkmi, bola oveľa lepšia. Toto leto tam chýbali tak sokoliari, ako aj kvalitný historický šerm. Dve ženušky, čo sa tam teraz oháňali ťažkými mečmi ako v spomalenom filme, vedeli viac šermovať ústami, ako zbraňami. Čo už... Prehliadka pokračovala.mh
              A tu sa stalo niečo, čo nikoho z nás nijako nepotešilo. Jedna naša výletníčka (nebudem menovať, aby som bol z právneho hľadiska krytý, keby niečo) behom pár minút opuchla a začala mať problémy s dýchaním. Žiadna maličkosť. Silná alergická reakcia, ktorú mohli zastaviť len v nemocnici... O pár minút už pod hradom blikala sanitka RZP z Dolného Kubína a našu kamošku odviezla do nemocnice. Tým pádom bol aj program nasledujúcich dní pravidelne popretkávaný telefonátmi do nemocnice a zahrnuli sme doňho aj osobnú návštevu dotyčnej, nakoľko jej bolo potrebné doručiť nejaké veci....
              Ale vráťme sa na Oravský hrad... Keď prehliadka skončila, dali sme si v parku pod hradným bralom suchý obed, chvíľku sme posedeli a potom nás už čakala cesta autobusom do skanzenu v Zuberci. Spolu s odchádzajúcim dňom – bol už podvečer – nás opúšťalo aj slnečné počasie. Záver stredy bol opäť poznačený búrkami, dažďom a silným vetrom... -mh-

Posledný raz si dovolím dodatok, pretože streda bola posledným dňom, ktorý som s mládežníkmi strávil na Orave.
Spolu so mnou opúšťali túto “sebranku” ešte dve účastníčky, ktoré už na druhý deň čakali pracovné povinnosti. Cestou na Myjavu sme sa zastavili v dolnokubínskej nemocnici, potešiť maróda. Keď nás prišla sestrička pustiť na oddelenie, miesto toho, aby sme prejavovali obavy, či ešte naša “kamoška” žije, vstupovali sme dnu s hurónskym smiechom. Prečo? No uznajte – tá zostava: zdravotná sestra, lekárka a farár. Veď to nám chýbal už len hrobár...

Štvrtok – Happy Daymh

              Štvrtok mal byť dňom hier a zábavy... Mal... Začali sme ho sv. omšou. Tú nám odslúžil pán kaplán Bačík, ktorý dopoludnia odchádzal späť do Bratislavy. Blížil sa totiž prvý piatok. Po raňajkách opäť telefonát do Dolného Kubína, či už našu výletníčku prepustia. Odpoveď bola jasná a stručná: Nie.mh
              Vonku celkom slušne lialo, takže nám nezostalo nič iné, len rozložiť na jedálenské stoly spoločenské hry a pustiť sa do nich. Tí, ktorí mali chaty už po krk, sa vybrali na skusy do sknazenu, ktorý sme mali priamo pod nosom a ešte sme ho nemali kedy navštíviť... Dopoludnie nám tak ubehlo pomerne rýchlo. Nasledoval obed a – teraz pozor, prekvapenie – opäť spoločenské hry. Dážď totiž neustával a vonku sa nedalo ani pri najlepšej vôli robiť nič. Navyše Studený potok, ktorý tiekol za chatou a ktorý naši výletníci využívali na pravidelné kúpanie, bol neuveriteľne rozvodnený. Otužilci teda prišli aj túto zábavu.
              Pekne pomaly sa priblížil večer, ešte sme si na záver dňa pokecali a išli spať.

mk

Piatok - Oddychový deň

              Ani v posledný deň výletu sa toho veľa nezmenilo. Pršať neprestalo, všade bolo vlhko, blato a chladno. Chatu sme si museli dokonca trochu vykúriť, aby nám bolo príjemne. Piatok sa tak začal lenivo, pomaly, no všetci sme si uvedomovali, že si ho ešte musíme užiť. Mali sme totiž poslednú možnosť obdivovať Oravu a Roháče. Tie však zostali pred našimi zrakmi zahalené v oblakoch... mhPonevierali sme sa po chate a okolí, niektorí občas zaskočili do blízkej Koliby na kofolu. Už nám tá nečinnosť pomerne dosť liezla na nervy, objavovali sa prvotné príznaky ponorkovej choroby. Aby sme sa aspoň trochu rozptýlili, pripravil som na odpoludnie pokladovú hru. Zabralo to! Výletníci sa rozdelili na tri súťažné tímy a podľa indícií sa čo najrýchlejšie snažili nájsť ukrytú odmenu. Nástup hľadačov bol taký rýchly, až som sa začal obávať, že hra skončí o pár minút. Všetko zachránil ukrytý poklad, ktorý sa podarilo objaviť až o dve hodiny...mk
              V podvečer sme sa pomodlili sv. ruženec, asistovali sme pri vyťahovaní ťahača traktorom z jarku, a potom nasledovala rozlúčková párty s varenou kukuricou a speváckymi súťažami. Svorne sme hulákali, až sa chata otriasala v základoch... Nuž, aspoň ten posledný večer bol pre všetkých “dôstojným” ukončením nášho výletu.mk

Záver

              Samozrejme v sobotu, v deň nášho odchodu, vykuklo slniečko. Roháče sa ukázali v celej svoje kráse a navyše začali Podroháčske folklórne slávnosti... No a my sme odchádzali na Myjavu.
              Celý výlet sa tak stal pre nás akýmsi Božím ponaučením, mementom, výkričníkom, ktorý nás mal upozorniť na to, že nie my sme pánmi času a prírody, že nie my si určujeme podmienky, kedy, čo a ako... To všetko môže len Boh. V Zuberci sa naplno ukázali trhliny v programe, ktorý vôbec nepočítal s tak nevydareným počasím a myslím, že sme mnohí zistili, ako málo sa v konečnom dôsledku vieme tolerovať a ako rýchlo môže pominúť naša empatia a chuť “byť stále v našom spoločenstve”. Na druhej strane, všetkého (aj dobrého) veľa škodí, a tak by do budúcnosti nebolo od veci pokúsiť sa postaviť mládežnícke výlety na iných princípoch a spôsoboch, než tomu bolo doteraz. Zvládneme to? O rok dovidenia!

foto: M.Hrin; M.Vojtko; P.Slaný; M.Kriho; D.Kubica; J.Boháčová