napísal: Marek Hrin
komentáre: M.Vojtko

              Letné prázdniny v našej farnosti už tradične patria výletom. Detský tábor sa toho roku uskutočnil v Hornej Porube a na stránkach farského Spravodaja máte možnosť sa s ním podrobnejšie oboznámiť. No a my, mládežníci, sme sa začiatkom augusta vybrali na Oravu. Pod Roháče, do dedinky Zuberec. Ako to dopadlo, posúďte sami.
              Čo sa dalo hneď od začiatku považovať za pozitívum výletu, boli jeho účastníci. Prevažne nová generácia mladých ľudí, ktorí našli chuť a vôľu zblížiť sa s Bohom i svojimi kamarátmi. Nazbieralo sa nás viac ako dvadsať a boli medzi nami aj nováčikovia, ktorí sa na mládežníckom výlete zúčastnili po prvý raz. Samotnému táboru predchádzala plánovitá príprava pomerne presne stanovujúca kedy a kam sa pôjde, čo sa bude robiť, za akých podmienok a podobne. Práve tá sa však stala kameňom úrazu. Možno bola až príliš “sebecká” na to, aby sa vydarila na 100%. Náš nebeský Otec nám dal počas výletného týždňa jasne najavo, že hlavným organizátorom programu je tu on...
              Do zubereckého skanzenu, kde sme boli ubytovaní, sme dorazili v nedeľu za slnečného počasia. Ani sme sa však nestihli vybaliť, keď sa spustila najsilnejšia búrka, ktorú som ja osobne toto leto zažil. Neskutočný lejak, blesky, hromy ako ohňostroj na uvítanie. V tej chvíli bol na ceste za nami aj pán farár, ktorému búrka spôsobila pár problémov v podobe dopravných zápch, zosuvov pôdy a pokazených železničných priecestí. Vďaka Bohu, dorazil síce neskôr, ale v poriadku. Lenže touto búrkou sa vrtochy augustového počasia pod Roháčmi ani zďaleka neskončili.

              Stredu sme začali krásnou sv. omšou v starom kostolíku v oravskom skanzene. Z drevených lavíc, tabuľového oltára a pestro pomaľovaného stropu dýchala dávna história našich prapraprapredkov. Každá modlitba, každá pieseň ako by tu vyznievali akosi inak. Pokojnejšie...
              Po omši nastal nefalšovaný zhon a chaos, aký vedia vyrobiť len myjavskí mládežníci. Všetci sme sa totiž snažili stihnúť autobus do Oravského Podzámku, kde nás čakal jeden z najzachovalejších slovenských hradov zvaný – ako inak – Oravský hrad. Problém bol v tom, že raňajky boli ešte v tom čase namiesto na stole v jedálni niekde v obchode v Zuberci. Našťastie, pán kaplán Fero Bačík je tak dobrý vodič ako niektorí jazdci F1. Stihli sme to prakticky na poslednú chvíľu. Čerstvé vianočky sme nahádzali do jedálne cez okno, kde sa na ne priam zversky všetci vrhli a o pár sekúnd po nich zostali len prázdne celofánové obaly. Myslím, že to boli najrýchlejšie raňajky v celej histórií mládežníckych výletov...
              Chata sa o ďalších pár sekúnd vyprázdnila. Zostal som tam len ja a ešte pár ďalších ľudí vrátane pána farára a pána kaplána Bačíka, ktorý nám robili spoľahlivých taxikárov. (Ešte raz vďaka!) Upratali sme jedáleň a kuchyňu, prichystali obedové balíčky a vydali sa za ostatnými.
              Slnko tentoraz vyslovene pieklo, čo sa prejavilo aj pri návštevnosti Oravského hradu. Množstvo turistov z domova i zahraničia sa tlačilo pri pokladni a sprievodcovia si zo sebou odvádzali do hradu často až 100-členné skupiny návštevníkov. Konečne prišiel rad na nás. Objektívne musím povedať, že prehliadka pred dvoma rokmi, keď sme boli na výlete v Zuberci so staršími mládežníkmi, bola oveľa lepšia. Toto leto tam chýbali tak sokoliari, ako aj kvalitný historický šerm. Dve ženušky, čo sa tam teraz oháňali ťažkými mečmi ako v spomalenom filme, vedeli viac šermovať ústami, ako zbraňami. Čo už... Prehliadka pokračovala.
              A tu sa stalo niečo, čo nikoho z nás nijako nepotešilo. Jedna naša výletníčka (nebudem menovať, aby som bol z právneho hľadiska krytý, keby niečo) behom pár minút opuchla a začala mať problémy s dýchaním. Žiadna maličkosť. Silná alergická reakcia, ktorú mohli zastaviť len v nemocnici... O pár minút už pod hradom blikala sanitka RZP z Dolného Kubína a našu kamošku odviezla do nemocnice. Tým pádom bol aj program nasledujúcich dní pravidelne popretkávaný telefonátmi do nemocnice a zahrnuli sme doňho aj osobnú návštevu dotyčnej, nakoľko jej bolo potrebné doručiť nejaké veci....
              Ale vráťme sa na Oravský hrad... Keď prehliadka skončila, dali sme si v parku pod hradným bralom suchý obed, chvíľku sme posedeli a potom nás už čakala cesta autobusom do skanzenu v Zuberci. Spolu s odchádzajúcim dňom – bol už podvečer – nás opúšťalo aj slnečné počasie. Záver stredy bol opäť poznačený búrkami, dažďom a silným vetrom... -mh-

              Štvrtok mal byť dňom hier a zábavy... Mal... Začali sme ho sv. omšou. Tú nám odslúžil pán kaplán Bačík, ktorý dopoludnia odchádzal späť do Bratislavy. Blížil sa totiž prvý piatok. Po raňajkách opäť telefonát do Dolného Kubína, či už našu výletníčku prepustia. Odpoveď bola jasná a stručná: Nie.
              Vonku celkom slušne lialo, takže nám nezostalo nič iné, len rozložiť na jedálenské stoly spoločenské hry a pustiť sa do nich. Tí, ktorí mali chaty už po krk, sa vybrali na skusy do sknazenu, ktorý sme mali priamo pod nosom a ešte sme ho nemali kedy navštíviť... Dopoludnie nám tak ubehlo pomerne rýchlo. Nasledoval obed a – teraz pozor, prekvapenie – opäť spoločenské hry. Dážď totiž neustával a vonku sa nedalo ani pri najlepšej vôli robiť nič. Navyše Studený potok, ktorý tiekol za chatou a ktorý naši výletníci využívali na pravidelné kúpanie, bol neuveriteľne rozvodnený. Otužilci teda prišli aj túto zábavu.
              Pekne pomaly sa priblížil večer, ešte sme si na záver dňa pokecali a išli spať.

              Ani v posledný deň výletu sa toho veľa nezmenilo. Pršať neprestalo, všade bolo vlhko, blato a chladno. Chatu sme si museli dokonca trochu vykúriť, aby nám bolo príjemne. Piatok sa tak začal lenivo, pomaly, no všetci sme si uvedomovali, že si ho ešte musíme užiť. Mali sme totiž poslednú možnosť obdivovať Oravu a Roháče. Tie však zostali pred našimi zrakmi zahalené v oblakoch... Ponevierali sme sa po chate a okolí, niektorí občas zaskočili do blízkej Koliby na kofolu. Už nám tá nečinnosť pomerne dosť liezla na nervy, objavovali sa prvotné príznaky ponorkovej choroby. Aby sme sa aspoň trochu rozptýlili, pripravil som na odpoludnie pokladovú hru. Zabralo to! Výletníci sa rozdelili na tri súťažné tímy a podľa indícií sa čo najrýchlejšie snažili nájsť ukrytú odmenu. Nástup hľadačov bol taký rýchly, až som sa začal obávať, že hra skončí o pár minút. Všetko zachránil ukrytý poklad, ktorý sa podarilo objaviť až o dve hodiny...
              V podvečer sme sa pomodlili sv. ruženec, asistovali sme pri vyťahovaní ťahača traktorom z jarku, a potom nasledovala rozlúčková párty s varenou kukuricou a speváckymi súťažami. Svorne sme hulákali, až sa chata otriasala v základoch... Nuž, aspoň ten posledný večer bol pre všetkých “dôstojným” ukončením nášho výletu.

              Samozrejme v sobotu, v deň nášho odchodu, vykuklo slniečko. Roháče sa ukázali v celej svoje kráse a navyše začali Podroháčske folklórne slávnosti... No a my sme odchádzali na Myjavu.
              Celý výlet sa tak stal pre nás akýmsi Božím ponaučením, mementom, výkričníkom, ktorý nás mal upozorniť na to, že nie my sme pánmi času a prírody, že nie my si určujeme podmienky, kedy, čo a ako... To všetko môže len Boh. V Zuberci sa naplno ukázali trhliny v programe, ktorý vôbec nepočítal s tak nevydareným počasím a myslím, že sme mnohí zistili, ako málo sa v konečnom dôsledku vieme tolerovať a ako rýchlo môže pominúť naša empatia a chuť “byť stále v našom spoločenstve”. Na druhej strane, všetkého (aj dobrého) veľa škodí, a tak by do budúcnosti nebolo od veci pokúsiť sa postaviť mládežnícke výlety na iných princípoch a spôsoboch, než tomu bolo doteraz. Zvládneme to? O rok dovidenia!