(ako sa z myjavských detí stali na týždeň porubskí indiáni)

              Predhovor
              Verní čitatelia farského Spravodaja si iste pamätajú z predošlých čísiel “neoficiálnu správu o hrdinoch zo Santa Fe”. Po roku náš detský katolícky tábor zamenil smer južný do Rozbehov pri Cerovej, za smer severný do Hornej Poruby pri Ilave. Ale jeden smer predsa zostal nezmenený: divoký Západ.
              Ale naše deti zmenili nielen prostredie, ale dokonca aj farbu tváre. Kým pred rokom si vyskúšali život kovbojov, tentoraz sa stali červenokožcami, čiže indiánmi.
              Ako túto novú situáciu zvládali, to nám už náš minuloročný dopisovateľ – napriek jeho štylistickej virtuozite – nebude môcť sprostredkovať. Stalo sa mu totiž čosi horšie, než keby ho zajali Čejeni, Komančovia, či Šošóni. Dokonca horšie, než keby ho oskalpovali Navahovia! Dostal sa pod mokasín jednej squaw...
              A tak mi neostáva nič iné, než vziať do ruky miesto tomahawku brko z moriaka a pustiť sa do písania v nádeji, že slová, ktoré tu na bizóniu kožu naskladám, pripomenú statočným indiánom pekné chvíle letných prázdnin a ostatným umožnia aspoň trošičku nakuknúť do porubského wigwamu.

              Časť prvá: DLHÁ CESTA PRÉRIOU
              Slnko bolo zlatou skobou na oblohu pribité. (Niežeby som mal básnické črevo, tento výraz som si vypožičal od Charlieho Covera.) Myjava-City sa hemžila množstvom bledých tvárí. Niektoré tváre prezrádzali skrytú obavu, ako to bez svojich malých indiánov týždeň vydržia. Iné vyjadrovali pevné presvedčenie, že ich ratolesti sa v ďalekom svete osvedčia ako chrabrí bojovníci. A verte-neverte možnože sa vyskytli i tváre, ktoré sa tešili, že budú mať doma kľud.
              V tieňoch statných platanov to len tak vrelo. Náčelník Tichošlapka dunivá sa tešil svojim “pusinkám” a Biely pazúr začínal uvažovať, kde sa bude počas cesty najlepšie spať. Napätie stúpalo a zasvätenci vedeli, že už sme všetci... Okrem tej, ktorá celý tento rozruch vlastne zorganizovala.
              Konečne! S pokojom – vlastným len veľkým a slávnym náčelníkom – dorazila i Veľká medvedica. A tak, keď slnko prekročilo najvyšší bod svojej dennej púte, zaerdžali kone veľkého dostavníka, ktorý päťdesiatku budúcich indiánov odvážal do rezervácie v Top Choped (slov. Horná Poruba). Do dupotu kopýt zazneli posledné “Good bye” a “Happy way”, v rukách plápolali biele vreckovky a v očiach sa ligotali slzičky.
              Napriek všetkým precíznym prípravám však cesta neprebiehala hladko. Hoci kone vyrazili s veľkým odhodlaním a všetci cestovatelia boli plní nadšenia, už hneď za Old Cattle (slov. Stará Turá) sa začal dostavník nebezpečne nakláňať. Nebolo to však spôsobené nákladom, ani nadváhou ktoréhosi z cestovateľov (veď Biely otec z Washingtonu v dostavníku nesedel). Záprah ešte pomaličky prekryvkal New Town, a pod Fort of Beck bol pohonič nútený cestu prerušiť. Ešte šťastie, že bol zručný a vedel si poradiť sám. Lebo uprostred vážskych prérií by pomoc ťažko hľadal u skalpuchtivých mohawkov.
              Cestovatelia sa vyrojili ako včely z úľa a obsadili všetky okolité stavania i lúky. Vôbec ich neznepokojovali supy, ktoré krúžili po oblohe a striehli na nejakú mrcinu. A nenaľakali sa ani zavýjania kojotov v diaľke. Radšej sa pustili do koštovania zásob, čo im nabalili mamičky. Netušili totiž ešte aké nebezpečenstvá v sebe ukrýva divočina.
              Napokon všetko dobre dopadlo. Pohonič znovu zapriahol, všetci disciplinovane nastúpili a mohlo sa pokračovať v ceste.
              A toto všetko z diaľky sledovalo bdelé sklené oko Bieleho otca z Washingtonu...
              Slnko sa ešte nestihlo ani zďaleka priblížiť k zenitu, keď si spenené kone odfŕkli na námestí osady Top Choped a cestovatelia zaujali rezerváciu, ktorá sa má stať na týždeň ich domovom. Len veľký Manitou vie, ako to všetko dopadne. Howgh!

              Časť druhá: INDIÁNSKE NOSY
              Tlupa greenhornov, ktorí sa o malú chvíľu majú stať statočnými indiánmi, sa z námestia Top Choped hrnula plná očakávania k indiánskej rezervácii, aby ju osídlila.
              Miestneho správcu rezervácie nebolo, vstupná brána však bola odomknutá. A tak bez akýchkoľvek oficialít a ceremónií myjavskí emigranti vstúpili dnu a rozdelili si jednotlivé wigwamy. Ale nebolo to vôbec jednoduché.
              Greenhorni, zvyknutí na komfort veľkomesta Myjava-City, boli v prvom momente zaskočení jednoduchosťou bývania v indiánskej rezervácii. Navyše všade po zemi, a aj inde, sa povaľovali zvyšky po predošlých obyvateľoch, ktorí boli krátko predtým z tohto územia vysídlení. Bolo teda treba pozametať, vyprášiť medvedie kožušiny, na ktorých indiáni spávajú, a čo-to poopravovať. Niektoré slečny však ohŕňali nosom. Ale keď nakoniec gentlemani ochotne a bez protestov odstúpili svoj wigwam slečnám, výmenou za ten ich, bolo už všetko v úplnom poriadku a nik si už nesťažoval.
              Potom nastal ten veľký okamih. Za dunenia bubnov a šamanského spevu nastúpili pred adeptov indiánskeho života tí, ktorým do rúk vložili svoje osudy. V čele išla nám už známa Veľká medvedica. Doprevádzali ju šarmantné náčelníčky Vychádzajúce slnko, Ribana, Žiariaca luna a Tancujúci oblak i statní náčelníci Wakhan thanka, Sapa baribal, Tekumseh, Biely pazúr, Diviačí zub a Tichošlapka dunivá.
              Náčelníci si potom rozdelili nováčikov do svojich kmeňov na Siouxov, Assiniboincov, Dakotov, Arikarov a Hurónov. Každého nového člena v kmeni srdečne privítali a odovzdali mu indiánske pončo i čelenku. Napokon privítali v svojom strede i Bieleho otca z Washingtonu, a všetci – každý ako vedel – zaspievali indiánsku hymnu.
              No... “Zaspievali”. Skôr to pripomínalo zavýjanie kojota, keď mu šliapnu na chvost. Ale oni sa to určite naučia. Ak aj na spev indiáni nemajú talent, nadšenie im predsa nechýba...
              Veľká medvedica potom čerstvých bojovníkov oboznámila s ich hlavnou bojovou úlohou. V priebehu týždňa majú získať čo najväčšie územie Spojených štátov. Budú si ho môcť kupovať podľa veľkej mapy na základe splnených úloh a napokon im polia, ktoré budú vlastniť, pomôžu získať poklad (azda ten na Striebornom jazere?), ktorý však musia najprv vypátrať.
              Po tomto oficiálnom zahájení sa bojovníci rozišli do svojich kmeňov, aby si vybrali indiánske mená a zložili bojový pokrik svojho kmeňa.
              A keďže indiáni nepoznajú leňošenie a záhaľku, len čo dojedli zvyšky zásob z cesty, vybrali sa na prériu, kde sa pustili do prvých indiánskych bojov. Jedni naháňali nafúknutý bizóní bachor, iní si prehadzovali tekvicu na desať dotykov a ďalší sa snažili zvládnuť riadenie lietajúcej placky. Kto to nezvládol, behal... A tu prišlo aj k prvým zraneniam. Malá bojovníčka Maharakana vbehla do dráhy indiánovi Bielej sove, ktorý sa rútil prériou ako splašený mustang a ani nezbadal ako – Maharakanu zrazil k zemi tak, že nosom čuchala trávu od korienkov. Ale keďže to bola statočná bojovníčka, ani nezaplakala, jednoducho sa otriasla a pustila sa do ďalšieho zápolenia. Najiniciatívnejšia však bola Jarný kvet. Tá placku dokázala vyfúknuť spred nosa takmer každému. Len Diviačí zub placku radšej rozšliapol, než by mu ju mal niekto vyfúknuť.
              Začiatok pobytu bol na indiánske nosy ako počarovaný. Na druhý deň sa totiž v zápale boja stretol nos malého bojovníka Odvážneho tučniaka s rukou náčelníka Tekumseha. Aj táto udalosť sa síce zaobišla bez sĺz, ale nie bez krvi... A ten nos nabral postupne taký tvar, že by s ním nejeden obyčajný tučniak so závisťou porovnával svoj zobák...
              Ale vráťme sa k prvému večeru. Malí indiáni sa zdali byť z namáhavého dňa naozaj unavení. A tak teda neostávalo už nič iné, len poďakovať Manitouovi za prežitý deň a zaliezť do medvedích kožušín.
              To však bolo len zdanie... Nastal čas špiónov. Neboli by to správni indiáni, keby svoje zvedavé nosy nepchali všade, kde sa len dá. A tak malí chlapci kľúčovou dierkou sledovali väčšie dievčatá a väčší chlapci dierou nad posteľami sledovali do kuchyne squaw-kuchárky. Táto vzdelávacia činnosť im však bola čoskoro ukončená.
              Noc sa zniesla na prérie. V diaľke sa ozývalo zavýjanie vlkov a kojotov i húkanie sovy. Či indiáni vo svojich wigwamoch budú kľudne spať, vie iba Manitou. Howgh!

              Časť tretia: K NEBESKÝM VÝŠINÁM
              Prvá noc v indiánskej rezervácii Top Choped ubehla ku podivu pokojne. Všetko bolo v najlepšom poriadku, až na to, že počas noci boli vysielané signálne správy medzi wigwamami pomocou podivných prístrojov – zvanými “mobil”, a že niektoré devy, obdarené prehojne darom reči, ho v plnej miere využívali až do východu slnka.
              Hoci nastal Deň slnka, slnku sa toho rána spoza mrakov veľmi nechcelo. Zato naši indiáni vstali hneď ako kohút zakikiríkal. Nečudo, veď indiáni sú národ zbožný, a tak chceli, aby hneď ich prvé myšlienky a slová zneli na slávu Manitoua.
              Keďže po upršanej noci bolo ráno mokré, aktivity indiánov sa rozbiehali len veľmi pomaly. Ale s pribúdajúcimi lúčmi slnka sa aj oni rozhýbali. Doobedie patrilo hrám: najprv na stoloch, či pod nimi, neskôr – keď už bolo vonku suchšie – na slepú squaw, šáteček a pod.
              Keď slnko dosiahlo najvyšší bod svojej nebeskej cesty, po dažďových kalužiach už nebolo ani stopy. Dobrú náladu upevnil aj dobrý obed, i príchod Bieleho otca z Washingtonu, ktorý priniesol červenokožcom okrem pozdravov od bledých tvárí z Myjava-City aj to, čo si zábudlivci ponechávali pri odchode doma, a teraz sa bez toho nevedeli zaobísť.
              Popoludní čakala bojovníkov prvá vážna úloha: preskúmať okolie, pričom museli zdolať nástrahy, ktoré im náčelníci nachystali. Myslíte si, že je ľahké docieliť, aby sedem dievčat “stálo” na piatich nohách a desiatich rukách? Alebo správne zodpovedať otázky z náboženstva? Či nájsť vo vysokej tráve tikajúci budík? (Ten bolo ľahšie rozšliapnuť, než nájsť.) Veru, niektorí sa vrátili do svojich wigwamov až so zapadajúcim slnkom...
              Druhú noc niektoré devy statočne vykonávali rovnakú činnosť, ako prvú. A tak nečudo, že ráno dve z nich – Mladá vlčica a Naježený chochol neboli schopné vstať a museli zostať cez deň zalezené do medvedích kožušín. I ďalšie mali bolestivú prázdnotu hláv, ale úlohám dňa sa nevyhli. V to ráno to celkovo vyzeralo ako po bitke pri Wounded Knee. Okrem opuchnutého nosa Odvážneho tučniaka opuchla i noha náčelníčky Ribany. A oči Hadieho dvojčaťa boli červené, ako keby celú noc koštoval ohnivú vodu. Alebo žeby to bolo z pozerania cez kľúčovú dierku? Tak či tak – pobrala sa táto trojica navštíviť medicinmana do Ilawy, avšak našli ho až v Oaktown.
              V pondelok čakala malých bojovníkov náročná dobyvačná úloha: obsadiť strategický bod územia – vrch Vapeč. I keď v zredukovanom počte, vydali sa na dlhú a náročnú túru s nadšením. Pri stúpaní do kopcov to nebolo vôbec jednoduché. Náčelník Tekumseh priznal, že sa na svet radšej pozerá z výšky barovej stoličky. A Ohnivá hviezda každú chvíľu sediac vzdychala, že už nevládze urobiť ani krok. Keď jej však Wakhan Thanka sľúbil sladkú odmenu, nestačil by jej ani pár divokých mustangov – všetkých predbehla...
              Pohľad z vrchola Vapča bol nádherný. Majestátne Strážovské hory ležali našim indiánom pri nohách. Napriek silnému vetru zaspievali aj chválospev na oslavu Stvoriteľa a dôležitým úkonom bolo aj dotknúť sa kovového kríža, ktorý na tejto dominante tróní.
              Po zostupe na plošinu pod vrcholom, kde až tak nefúkalo, dobyvatelia spísali listinu, v ktorej každý svojim podpisom potvrdil, že toto územie sa stalo spoločným vlastníctvom indiánskych kmeňov, a rozhodovali sa, čo ďalej. Niektorí sa rozhodli ešte chvíľu zotrvať a vykonávať činnosť zvanú “mroženie”, kým iní sa rozhodli pre okamžitý zostup. Hnala ich pritom vidina, že sa im vo vodopáde, ktorí majú v osade, ujde teplá voda.
              Zostup vôbec nebol ľahký. Niektorí sa hnali hlava-nehlava, iní vyžili skratky Veľkej medvedice, ďalší si zasa zostup spríjemnili skákaním zo stromu. Rozšírili sa aj rady ranených, konkrétne rozbité koleno Vyšpúleného oka a vytknutý kotník Ohnivej hviezdy.
              Deň sa však ešte nekončil. Po výbornom guláši a la Mechico a čvachtaní v studenej vode vodopádu sa naši hrdinovia pustili do výroby rôznych doplnkov k svojmu indiánskemu oblečeniu. Ukázalo sa, že sú nielen odvážni bojovníci, ale aj šikovní remeselníci.
              Večerný dážď a hrmenie upozorňovalo, aký láskavý je Manitou, ktorý im doprial ideálne počasie na cestu, lebo cez deň ani nepršalo, ani slnko nepražilo.
              S pocitom dobre a naplno prežitého dňa zaliezli napokon naši indiáni do medvedích kožušín. Únava a prvé odňatie mobilov boli zárukou, že noc bude pokojná. Howgh!

              Časť štvrtá: VIDIEŤ V TME
              Utorok začal pokojne, dokonca i dievčatá v noci zavreli oči i ústa. Maródov ubudlo. Niežeby pomreli, ale uzdravili sa.
              Len niekoľkí sa ešte liečili z bojových zranení. Biely otec z Washingtonu zobral Odvážneho tučniaka aj s jeho nosom do veľkého lazaretu v Trench-City, kde ho jedna medicinsquaw mučila rôznymi železami, ktoré mu strkala do nosa i uší, ale mladý bojovník sa držal statočne.
              Tak ako každý deň – hneď ráno sa indiáni započúvali do príbehu, ktorý im pripravila náčelníčka Vychádzajúce slnko. Hovorilo sa v ňom, ako sa starý indián pýta pri táborovom ohni, kedy sa končí noc a začína deň. Ktosi mu odpovedal, že vtedy, keď sa rozžiaria zore; ďalší, že keď vyjde slnko; a zasa iný, že keď začnú spievať vtáky. Starec však nesúhlasil so žiadnou odpoveďou. Napokon im odhalil životnú múdrosť: noc končí a deň sa začína vtedy, keď v tvári indiána z cudzieho kmeňa dokážeš uvidieť svojho brata.
              Touto múdrosťou poučení, pustili sa mladí bojovníci do plnenia indiánskych povinností všedného dňa. Učili sa spoznávať rastliny, viazať uzle, či stavať ohniská. V prestávkach niektorí trénovali spev do súťaže “Winnetou hľadá Supersquaw” a náčelníci Žiariaca luna s Tichošlapkou dunivou vystrojili mustanga, na ktorom si hneď aj zacválala mladá bojovníčka s charakteristickým menom Jurášek. Bojovníci sa tiež pripravovali aj na vojnový chodník: kontrolovali si zbrane a vyrábali strelivo, no najmä si maľovali tváre bojovými farbami.
              Po dobrom obede – pripomínalo to síce “to”, čo zostane po bizónoch ležať na prérii, ale bolo to naozaj výborné – vyšli naši bojovníci na rozsiahle prérie, kde ich čakali boje s ostatnými kmeňmi, až kým sa slnko nezačalo schyľovať k západu.
              Krátky oddych vystriedala návšteva Božieho domu, čo stál neďaleko rezervácie a tu si bojovníci znovu pripomenuli starú indiánsku múdrosť z rána, že v tvári cudzinca treba vidieť brata. Lenže vyslovená múdrosť je vec jedna a uskutočnená v čine vec druhá...
              Počas večere sa okolo rezervácie začali potulovať podozrivé postavy. Jednalo sa o príslušníkov pôvodného obyvateľstva, ktoré síce bolo roztratené, ale sliedenie okolo rezervácie indiánov ich spojilo do malej skupinky. Niektorí bdelí strážcovia ich však zbadali a bleskurýchle zahnali do bezpečnej vzdialenosti od hraníc rezervácie. Čo na tom, že títo prišli s priateľskými úmyslami? (niektorí aj s fajkou mieru v ústach) A čo na tom, že témou dňa bolo vidieť v tvári cudzinca svojho brata? Hoci ešte slnko nezapadlo, do ich tvárí asi vidieť nebolo.
              V závere dňa to Veľká medvedica prehnane iniciatívnym obrancom patrične vysvetlila. Potom im oznámila, že treba ísť skoro spať, lebo na druhý deň ich vraj čaká ďaleká cesta a teda aj skoré vstávanie...
              Napriek tajomnému poihrávaniu kútikov úst náčelníkov väčšina indiánov tejto ľstivej dezinformácii naozaj uverila. A div-divúci, takmer všetci išli spať načas.
              Krátko pred hodinou duchov, práve keď mesiac ako “hrubé C” vychádzal ponad vrchy, boli malí bojovníci nekompromisne zobudení.
              Veľká medvedica vyzvala odvážnych bojovníkov, aby pomohli nájsť indiánovi Malému bobrovi jeho strateného priateľa, ktorý sa tak nešťastne zamiloval, že dievčina, čo ho odmietla, ho ešte aj zakliala do zvieraťa. Stal sa z neho obrovský medveď grizly a žije v jaskyni, kdesi hlboko v lese.
              Prví sa vydali na cestu chlapci. Najprv kmeň Hurónov a za nimi kmeň Arikara. Potom išli dievčatá z kmeňa Sioux, ďalej Assiniboin a napokon kmeň Dakota.
              Cesta po bielej stračej stope nebola vôbec ľahká. Preplaziť sa pri spiacom starom indiánovi Krivá noha, predierať sa vysokými prérijnými krovinami a prešmyknúť sa temným a mokrým tunelom.
              Potom sa pred bojovníkmi ukázala dlhá ale pohodlná cesta. Vykročiť na ňu však nebolo jednoduché. Bolo treba presvedčiť Strážcu cesty. Nechcel peniaze, ani prísľub polovičky pokladu, ak ho nájdu, ale chcel omnoho viac! Predstavte si – hlboko v noci odriekať Desatoro? Nečudo, že sme sa dozvedeli aj o takých Božích prikázaniach, ako napríklad: “Neukradneš manželku blížneho svojho.”
              Hoci cesta bola pohodlná, bola i nebezpečná. Divá zver, nepriateľské kmene... Nikomu sa však nič zlé nestalo, pretože anjel nad nimi mával svojimi ochrannými krídlami.
              Tak prišli až k Zakázanému lesu. Pri vstupe do lesa bol strážny oheň, kde čakala na odvážnych bojovníkov ďalšia zašifrovaná úloha. Jej riešenie komplikoval strašidelný netvor, ktorý striehol v lese a občas za veľkého kriku preletel okolo.
              Les bol skutočne ošemetný. Aj skúseným indiánskym náčelníkom nemohlo byť všetko jedno. Chodník ako keby bol zakliaty, a tak kmene Hurónov a Arikara si museli preraziť cestu húštinami odkázaní sami na seba. Ešte že ich viedol odvážny Tekumseh! Až na zásah Sapu Baribala sa ukázala správna cesta lesom, a tak malé bojovníčky už mohli pokračovať s istotou po bielej stračej stope.
              Strach, ktorý niektorým zvieral hrdlo, iným srdce a niektorým ešte nižšie časti tela, vyvolával rôzne reakcie. Jedni si dodávali odvahu výrokmi plnými odhodlania, u iných sa prejavovali nižšie pudy, vyjadrené slovami typu: “konečne sa najem” a “mne sa chce čúrať”.
              Originálne boli reakcie na zakopnutie do kameňa, či ležiacej haluze. Reťazové zvriesknutie v poradí Ohnivá hviezda–Zlaté oko–Trblietavá podkova bolo aj hudobne umelecké – rozložený akord vo forme trioly G-C-E. Zvlášť Zlaté oko dokázala vrieskať s takým nasadením, ako keby jej za to platili.
              Podobné situácie riešili úplne svojským spôsobom Kulhavá kobyla a Studený čumák. Celú cestu lesom komentovali v čejenskom nárečí: “suchej pařez, obrostlej houbama a plísní... zase nejaké prase... takovej chochol...” Keď však bolo treba lúštiť šifru, tak Kulhavá kobyla vyhlásila, že nemôže písať, lebo “už dělala moc a teď ji bolí pusa”.
              Napokon sa všetky kmene dopracovali až k indiánovi Malému bobrovi (ktorého indiánka Studený čumák premenovala na Malého bobka) a ten sa im poďakoval za ich statočnosť, odvahu a pomoc, a rozprávkovo ich odmenil.
              Keď sa indiáni vrátili do rezervácie, veľmi rýchlo zaliezli do medvedích kožušín. Ani množstvo dojmov nedokázalo premôcť únavu, ktorá im zatvárala oči. Veď noc už bola v svojej poslednej časti. Mesiac sa skláňal k západu a nad Vapčom sa pomaly začínalo brieždiť. Howgh!

    Časť piata: ZALIATI SLNEČNÝM SVETLOM
              Slniečko sa usmievalo na porubské údolie a veľmi sa čudovalo, kdeže sú malí indiáni, ktorých pobyt sa prehupol do druhej polovice svojho času. Bolo jasné, že mračná sú už od včera definitívne preč – a bojovníkov nikde! Čo sa stalo?
              Tí ešte dospávali po nočnom dobrodružstve. Keď napokon zazneli bubny na budíček, predsa len povyliezali z medvedích kožušín, vlastne z nich ani nemuseli vyliezať, pretože vo sne dobrodružstvá prežívali nanovo, a tak všetci do jedného boli poodkopávaní.
              Slnko už teda riadne pražilo, keď vyliezli na rannú rozcvičku. Hoci bez reptania vstali, ako sa na indiánov patrí, v tejto chvíli vyzerali skôr ako číňania – oči ako štrbinky. Ale rozcvička a dobré raňajky v nich prebudili ducha odvážnych bojovníkov.
              Keď potom poďakovali Stvoriteľovi, že sa im v noci nič zlé nestalo, a že si mohli odpočinúť a prebudiť sa do krásneho dňa, vybrali sa na úpätie Vapča, kde ich čakala nová úloha.
              V lese, ktorý pokrýval strmý svah kopca, sa ukrývali pyramídy Inkov. Naši indiáni sa pre túto chvíľu zmenili na archeológov a ich úlohou bolo odhaliť tajomstvo pyramíd. Museli si však dávať pozor na nepriateľských indiánov, ktorí nepozorných či pomalých archeológov pripravili o život. Ešteže sa jednalo len o hru, a tak stratený život mohli znova získať u Veľkej medvedice.
              Napriek tomu, že slniečko svietilo, ako ešte ani jeden deň predtým, horúčavu veľmi cítiť nebolo, a to aj napriek zápalu z hry. Pričinil sa o to pofúkavajúci vetrík, i fľaše plné vody, ktoré sa pomaličky vyprázdňovali. Jednak do krkov účastníkov, ale – vďaka Wakhan Thankovi – aj za krk niektorých dievčat.
              Ostrý hvizd píšťalky ukončil hru a rázny pokyn Veľkej Medvedice vrátiť sa do rezervácie uviedol malých hrdinov naspäť do indiánskej reality.
              Po obede (ak jedlo o 15.00 obedom vôbec možno nazvať, veď celý deň bol nejaký posunutý) nasledovala až do večera siesta, z ktorej mali všetci takú veľkú radosť ako aj z pudingov, ktoré nachystali starostlivé tety kuchárky.
              Deň však ešte stále nebol u konca. Po hodinke, venovanej Najvyššiemu v spoločenstve pôvodného obyvateľstva tohto údolia, sa indiáni venovali ďalšej dôležitej úlohe. Kým zapadne slniečko, bolo treba vyčistiť táborové ohnisko a pripraviť drevo, aby bolo na čom opekať bizónie safaládky. Keď sa zotmelo, porubským údolím sa šírilo blikotavé svetlo ohňa, vôňa opekaných údenín a indiánsky spev.
              Na druhý deň, čiže vo štvrtok, sa slniečko znovu čudovalo, čo je s malými indiánmi. Jeho prežiarený údiv trval tentoraz o hodinu kratšie, pretože opekačku nebolo treba dospávať až tak dlho. A tiež aj preto, že indiánov čakala ďaleká cesta. Nie až taká dlhá ako v pondelok, ale predsa...
              Indiáni čoskoro zistili, že v tábore chýba Veľká medvedica. Bolo treba sa vydať na záchrannú výpravu do Undercastle of Koshetsa. Cesta nebola ľahká. Nešlo sa značeným chodníkom, stopári preto museli vynaložiť všetky schopnosti a skúsenosti. Okrem toho bojovníkov čakalo mnoho náročných úloh – vedomostných, na šikovnosť i výkon. Svoje k tomu pridalo i slnko, ktoré aj tento deň pražilo. Silný vietor a studničky na ceste dopriali osvieženie. Dietky Manitoua všetko úspešne zvládli, a tak pod vrchom, na ktorom vraj bol hrad (ale niekto ho asi ukradol), našli Veľkú medvedicu, ... ale skamenenú. Indiáni však úspešne zvládli aj poslednú úlohu, a tak svoju náčelníčku vyslobodili zo zakliatia.
              Zakrátko sa uprostred bojovníkov objavil Biely otec z Wahingtonu, ktorý bol medzičasom na návšteve v Myjava-City. Doviezol odtiaľ nové zásoby, do ktorých sa indiáni okamžite pustili ako aljašskí vlci, a tiež šamana, ktorého pomenovali Malý biely otec, i keď veľmi biely nebol, a malý už vôbec (ak, tak len Drobný).
              Čerstvými zásobami posilnení bojovníci sa potom vydali zdolať kopec, na ktorom našli len zopár na sebe postavených kameňov, čo prezrádzalo, že tam kedysi boli steny hradu. Ale aspoň výhľad bol pekný... A stromy, ktorých konáre vyvolali túžby skryté z čias, keď ešte predkovia indiánov boli opicami.
              Keď znovu zišli z kopca, oslávili Stvoriteľa v chráme, ktorý nepostavili ľudské ruky: jeho klenbou bola obloha, stĺpmi stromy, dlažbou kamenie a prach, kobercami tráva...
              Po absolvovaní spiatočnej cesty si niektorí náčelníci naivne mysleli, že unavení bojovníci zalezú do medvedích kožušín, kde budú ako vši pod chrastou, a nastane ticho a pokoj, ale mýlili sa.
              Na večeru bolo typicky indiánske jedlo – bizóní biftek v rajskej omáčke – a to im zázračne dodalo sily. Tak sa väčšina ešte dlho po zotmení natriasala v rytme šamanských bubnov, kým niekoľkí ďalší namáhali mozgové bunky pri hre Carcazonne, či pri Computeri Tichošlapky dunivej.
              Všetko však má svoj čas, a tak napokon predsa hudba, tanec a hurhaj utíchli. Bolo treba načerpať síl na ďalší deň, ktorý vôbec nebude oddychový, veď treba žiť naplno. Howgh!

              Časť šiesta: ZÚČTOVANIE

              V piatkové ráno sa slniečko nestačilo čudovať. Malí indiáni, ktorí bez otáľania povyliezali z medvedích kožušín, boli celí pomaľovaní. Nie však vojnovými farbami. To sa len na nich počas noci vyriadili náčelníci a všetko, čo trčalo – ruka, noha, nos – pokreslili a  popísali srdiečkami, slniečkami a rôznymi odkazmi (i vyznaniami lásky).
              Po prvom šoku, čo sa to v noci stalo, bojovníci absolvovali plní energie i odhodlania rozcvičku tela a po raňajkách i rozcvičku ducha.
              Piatkové doobedie sa stalo istým spôsobom indiánskou maturitou. Veľká medvedica a Biely pazúr pripravili okolitými lesmi náučný chodník, ktorý postupne absolvovali všetky indiánske kmene. Na trase museli preukázať svoje znalosti a šikovnosť, ktoré získali počas celého týždňa: rozpoznať rôzne bylinky, i stromy podľa lístia, otestovať svoju pamäť zapamätaním si rôznych slov, určiť sever, uviazať uzle z lana i postaviť ohniská. Všetky tieto životne dôležité úlohy naši indiáni úspešne splnili.
              Tí, čo práve neboli na náučnom chodníku, zdržiavali sa v rezervácii. Niektorí len tak leňošili, ďalší si našli rôzne druhy zábavy. Jedni v športe, druhí v hudobnom prejave, ale drvivá väčšina sa nechala fascinovať šamanom Malým bielym otcom, ktorý ich učil vyrábať umelých zelených lietajúcich vtákov. Niektorých výtvory boli naozaj skvelé a lahodne brázdili vzduchom indiánskej rezervácie.
              Po obede nasledovala obľúbená činnosť: siesta.
              Náčelníci Diviači zub a Tichošľapka dunivá sa v celej svojej dĺžke natiahli cez wigwam malých dievčat a prestali vnímať okolie... To však nemali robiť! Slečny, ktorých ženská hrdosť bola v noci značne potupená (či skôr pokreslená), využili príležitosť, a vrátili to týmto dvom úbožiakom aj s úrokmi. Keď sa zobudili, na ich tvárach i ušiach nebolo miestečka, ktoré by si zachovalo svoju pôvodnú farbu.
              Kým menšie dievčatá si zgustli na spiacich náčelníkoch, tie staršie chytil ošiaľ hygieny. Vytvorili tým ÚŠChO (úplná špeciálna chemická očista) a pustili sa do dezinfekcie, dezinsekcie, deratizácie, dekontaminácie, defekácie a neviem ešte akého ďalšieho de... Robota nie príliš vábna, ale zdá sa, že ich bavila. Určite z nich raz budú starostlivé domáce panie!
              Popoludní, keď už slniečko stratilo na intenzite svojho žiarenia, vybrali sa všetci indiáni na prériu. Nešli však naháňať bizónov, ale podať jeden z posledných hrdinských bojových výkonov. Jednalo sa o tradičné indiánske boje: zápas dvoch bojovníkov, priviazaných k jednému kolu, kde bolo úlohou vyhnúť sa ranám protivníka a  zraziť ho k zemi; ako aj boj na kláte, kde princípom bolo nielen ustáť na úzkej kladine, ale dobre mierenými údermi poslať dolu súpera. Keďže však indiáni nie sú len krvilační, ale aj priateľskí, dobrosrdeční a súdržní, ďalšia úloha spočívala v tom, že každý kmeň mal ukázať, ako dokážu jedného svojho člena transportovať cez plecia a chrbty súkmeňovcov.
              Unavení bojovníci sa vrátili do rezervácie. Pri večeri sa však posilnili, a tak mohlo prísť k výslednému zúčtovaniu týždňového snaženia. Veľká medvedica sa postavila pred mapu Spojených štátov a predávala územia jednotlivým kmeňom podľa toho, kto si koľko počas týždňa zarobil. Trvalo to neskutočne dlho... Niektorí už aj podriemkavali, ale keď aukcia skončila a najvyššia náčelníčka oznámila hodinové voľno, ktoré môžu využiť na šamanské tance, okamžite sa už nikomu nechcelo spať. Pri zvuku bubnov za večerného šera vytriasali zo seba ešte zvyšky síl, ale aj myšlienky na lístočky – ako odkazy náčelníkom, čo si o nich a o ich nápadoch myslia.
              Medzitým tma doľahla na krajinu. Indiáni sa už tešili, ako budú poslednú noc piť krv náčelníkom tým, že miesto spania budú buntošiť, ale prerátali sa. Žiaden spánok, ide sa znovu do prérie! A bez bateriek!
              Veľmi náročná úloha čakala bojovníkov. Žiadne baterky, ani mesiac ešte nevyšiel, len matné trblietanie hviezd. Svetlo pouličných lámp sem tiež nedosiahlo. Len piati náčelníci mali v rukách baterky (ktoré zväčša i tak zlyhávali) a nastalo veľké naháňanie panterov. Hoci to vyzeralo strašne, (čuduj sa svete!) prežili všetci. A tak keď odbila polnoc, vracali sa statoční bojovníci za úplného ticha – aby nedráždili dedinských psov – do svojich wigwamov.
              Keď už malí hrdinovia pozaliezali do medvedích kožušín, zasadli náčelníci k poslednej porade. Už sa nerokovalo až tak o programe na ďalší deň, ale každý s napätím čakal na čítanie lístkov s odkazmi, ktoré im ich zverenci napísali. Obsahom sa naozaj veľmi líšili. Niektoré boli pochvalné; iné nostalgické, že sa výlet končí; niektoré vtipné; ďalšie aj kritické; ba našli sa aj impertinentné. Ale také sú už deti. Pre jedného boli vedúci “súúúúper”, pre druhého bol výlet “dobrý, len keby tam nebolo vedúcich”. Pre niekoho sa “nočná hra tentoraz celkom podarila”, podľa ďalšej bola nočná hra “najhoršia, akú kedy zažila”, a zasa ďalší ju “chváli, bola sranda”. Jedna by chcela “diskotéku až do rána”, druhá “radšej kratšie diskotéky a viac krát.” Proste, koľko ľudí, toľko chutí...
              Napokon zaľahli už aj vedúci. Len Veľká medvedica bdela skoro až do rána, pretože ešte písala diplomy absolventom indiánskej skúšky a chcela pripraviť všetko, čo bolo potrebné na posledný deň tábora. Jej úsilie naozaj prinieslo svoje ovocie. Howgh!

              Časť siedma: PLNO PREKVAPENÍ

              Starí profesori hovorili: “Prima hora brevis, ultima nulla.” (Prvá hodina je krátka, posledná nie je žiadna.) Vyjadrili tým pedagogickú zásadu, že na prvej hodine vyučovania ešte nie je dobré žiakov dlho trápiť a na poslednej pred prázdninami už vôbec nemá zmysel trápiť sa s nimi.
              Zásada “ultima nulla” však neplatila pre náš tábor. No... až na výnimky. Škrek orla skalného vytiahol indiánov z medvedích kožušín. S elánom vybehli pred wigwam, aby ponaťahovali svoje kĺby. Len mladé indiánky, ktoré mávali nočné mobil-párty, sa nevedeli z medvedích kožušín vykotúľať. Bolo im ľúto, že už do nich večer znovu nevlezú.
              Spachtošky však prišli o rannú senzáciu. Čo sa stalo? K indiánskemu životu neodmysliteľne patria skalpy ako trofeje. A tak to muselo byť i tu.
              Keď teda malí bojovníci vybehli na slnečné svetlo, pred ich očami sa vetrík pohrával so skutočným skalpom. Komu patrí? Je naozaj skutočný? Chalani, ktorí ešte asi nikdy nemali vlasy takej dĺžky, zostali pokojní. Len filozofovali, či sú to vlasy skutočné, alebo umelé. Horšie to bolo s dievčatami. Tie si začali s obavou kontrolovať svoje koruny krásy. A veru, niektoré aj prišli k presvedčeniu, že ich vlasy sú nejaké krátke – a tak už-už sa začali predierať do očí slzičky. (Na vine však nebol predmetný skalp, ale ich nerealistické predstavy o dĺžke vlastných vlasov.)
              V tom vybehla z wigwamu s hlasitým nárekom náčelníčka Vychádzajúce slnko. Vo všetkých vzbudila súcit: na hlave šiltovka, vlasy v ruke a v očiach slzy... Je to možné?! Skutočne je to tak? Neveríme! Určite má vlasy skryté pod šiltovkou! Ale čo ak šiltovka naozaj skrýva zohavenú šticu? Môžeme od nej žiadať aby si dala šiltovku dole? Neponíži ju to, ak je naozaj oskalpovaná?
              Napokon sa našli dvaja odvážlivci Maharakana a Ryšavý vlas – a div divúci: po nadvihnutí šiltovky sa neporušená hriva náčelníčky zosunula po jej krku na plecia. Za všeobecnej úľavy a smiechu vysvetlila, že skalp je skutočne jej, ale z dávnejších čias.
              Po rozcvičke a raňajkách pre telo i dušu, nasledovalo vyvrcholenie celotýždňového snaženia: Kmene na základe štátov, ktoré si večer kúpili, dostali šifry, ktoré ich mali priviesť k pokladu – odmene. Mali ísť postupne, podľa (ne)úspešnosti kmeňov. Lenže v indiánoch sa prejavila ich divošská mentalita, a tak hlava-nehlava, jedni cez druhých sa rútili po svoju odmenu.
              Nastal čas balenia a pátrania po majiteľoch ponožiek bez páru a rôznych ďalších pozostatkov.
              Do tohto organizovaného chaosu zrazu prenikli zvuky motorov a hudobných nástrojov. Milé prekvápko pre našich indiánov: stredom údolia tiahol sprievod povozov miestnych osadníkov, ktorí si na tento deň zorganizovali miestnu slávnosť. Toto divadlo našich indiánov tak uchvátilo, že zabudli na ostražitosť, dokonca i na svoju kmeňovú príslušnosť, a utekali do centra diania. Vozy ťahané množstvom koní pod kapotou s vôňou nafty ich až tak nezaujali. Ale indiánska krv sa nezaprela, akonáhle sa zjavili vozy ťahané živými koňmi. Už-aj boli pri nich, hladkali ich a ponúkali im okolorastúcu trávu a púpavy.
              Z konského očarenia ich vytrhol až zvuk bubnov, oznamujúci, že nastal čas obeda. Squaw-kuchárky, ktoré celý týždeň úspešne plnili brušká bojovníkov rôznymi dobrotami, boli myšlienkami už asi doma. Tak to aj dopadlo! Alebo že by sa pri varení posledného jedla držali hesla: “ani cibuľa nazmar”? Bojovníci sa však s western-špagetami statočne popasovali, a za odmenu všetkých, ktorí zjedli celú porciu, pozval šaman Malý biely otec do miestneho saloonu na čapovanú kolaloku.
              Ani sme sa nenazdali, a náš pobyt sa neodvolateľne chýlil k záveru. Howgh!

              Časť ôsma: CESTA SPÄŤ

              Záver

              Všade dobre, doma najlepšie. Dobre bolo aj v Hornej Porube, i napriek tomu, že nie všetko bolo dokonalé. Vďaka patrí náčelníkom, tetám kuchárkam, všetkým – ktorí z pozadia pomohli realizácii tejto akcie, ale aj všetkým účastníkom – odvážnym indiánom. Ale najväčšia vďaka patrí Všemohúcemu. Bez jeho požehnania by sa tábor určite neuskutočnil, a ak áno, nepriniesol by svoje ovocie. Toho si boli vedomí všetci bojovníci. Preto na nasledujúci deň – zasvätený Pánovi – všetci, čo boli na Myjave prišli sa mu spoločne poďakovať do jeho domu a ešte raz vytvoriť to krásne spoločenstvo, ktoré je už len v našich spomienkach.
              Ak tieto skromné riadky, naskladané na bizóniu kožu, osviežili spomienky účastníkov, ak poodhalili tajomný indiánsky život nezasväteným, ak čitateľa pobavili či povzbudili, ak dodali chuti pre podobné aktivity ďalšieho leta, som rád, lebo splnili svoj účel.

napísal: M. Vojtko  
foto: P. Slaný,                
M. Vojtko,            
video 8 mm,          
video-digital 8 mm