Hneď na druhý deň, potom ako sme oslávili Boha v našom malom kostolíku, sme sa od nových obyvateľov Santa Fe dozvedeli napríklad to, že sa nevyplatí flirtovať so šiestimi ženami naraz, lebo tie na to tak či tak prídu a bude zle. To sme dovtedy fakt netušili, akže obzory našich vedomostí sa zasa rozšírili. Možno až po Colorado. Rovnako sme mali možnosť sa presvedčiť, že drsní kovboji nie sú až takí drsní, keď sú už pred Bohom ženatí a popri tom, ako denne po vzájomných potýčkach odbachnú dvoch či troch frajerov, musia aj vysávať plyšákov či venčiť andulky. Najviac nás však dojal osud staručkého trapera, ktorý chcel byť odmalička kraviarom (english – cowboy; pozn.autora), no akosi sa mu to celý život nedarilo. Musím povedať, že za krátky čas ho poznal každý v meste. Ani nie tak kvôli jeho pohnutému príbehu, ako kvôli smiešnemu klobúku bez striešky s červenou bambuľou navrchu. To, čo som sa v tento deň dozvedel, mi fakt nedalo spať, a tak som sa s kamoššmi (Ša-kalaŠ – starý indiánsky nápoj) do 01:30 opíjal citrónovou malinovkou v saloone...

Keď som sa ráno prebral, bolo na ulici až podozrivé ticho. Nikto sa nehúpal na oprátke, nikto neležal zastrelený na hornom konci, dokonca ani mustang sa nepásol pred zrubom. Chvíľu mi trvalo (asi 2-3 dvojité whisky), kým som pochopil, že... Kovboji sú preč! Neskôr som sa od Hrdloreza Franka, ktorý mi po odborných testoch prišiel vrátiť moju novú dýku, dozvedel, že sa vydali na cestu do pevnosti v Los Alamos. Vyrazili hneď ráno štvorzáprahovým pravidelným (a plnokrvným) mexickým dostavníkom, ktorý ich odviezol do malej osady zlatokopov na okraji mohutného lesa. Odtiaľ vraj išli po svojich. (Po mojich nie. O tom by som vedel.) Cesta to bola únavná. Viedla hlbokými roklinami, nepreniknuteľnými lesnými húštinami plnými divej zveri a krvilačných kliešťov, prechádzala okolo jaskýň strašných (a zákonom chránených) netopierov a kľukatila sa popri starých opustených zruboch, ktoré si snáď ešte pamätali veľkého Manitoua ako chodil po zemskom povrchu a hral sám so sebou piškvorky. Pútnici sa od únavy potácali a potácali, a až na malú časť z nich sa dopotácali takmer do hája zeleného a nie do pevnosti Los Alamos, lebo nesledovali poriadne lesný chodník. Keby tak boli náhodou Apači na vojnovom chodníku, polovica kovbojov by si už len voskovala plešiny po odb(p)orných skalpovacích zákrokoch. Bez anestézy, pochopiteľne. Našťastie všetko dobre dopadlo a celá družina sa nakoniec zvítala v pevnosti. Niektorí si hneď padli do náručia, ďalší zasa padli na zem. Od vyčerpania... Keďže bdelé oko sudcu Earpa o chvíľu spozorovalo nad prériami blížiacu sa búrku, všetci kovboji urýchlene zostúpili z pevnosti do loveckej osady, kde sa v miestnom saloone až do príchodu dostavníka hojne občerstvovali. A nebyť prezieravosti tamojšieho barmana, ktorý zopár drzých zálesákov poslal svojou winchestrovkou do večných lovísk, vypili by všetky zásoby.

          Nasledujúce ráno už vyzeralo všetko inak. O tichu sme my starší mohli iba snívať, čo bolo neklamným znamením, že naši noví susedia sa dnes nikam nechystajú. Žiadne Los Alamos, ani El Paso či Albuquerque. Jednoducho zostali v meste. Na ulici sa ozývalo zúrivé erdžanie divého mustanga, ktorý neviem prečo ležal pred zrubom a aj keď ste mu nasypali pod chvost pomleté chilli, na nohy nevyskočil... Možno nebol až taký divý... Kovboji pobehovali po celom meste. Dupali po drevených chodníkoch budov, leštili nože, vrieskali nejaké nezrozumiteľné “hadamadafád” (pravdepodobne zriedkavý špeciálny indiánsky výraz veľkej zábavy – pozn. autora), nakupovali zásoby a podobne. V tej trme-vrme sa bežne stávalo, že niekto spadol do napájadla pre dobytok či nepozorne stúpil do konského lajna. Vtedy mu ostatní spoluchaotici prejavovali súcitné: “Nechcel by sóóóm!” Urobilo to na mňa dojem. Myslím, že by sme tento dakotský zvyk mali natrvalo zaviesť aj v celom Novom Mexiku.
          Slnko sa už pomaly blížilo k vrcholu svojej cesty. Supy lietali vysoko, skalpy strašne svrbeli a hodiny na zrube od včerajška ukazovali 4 hodiny v noci. Hurhaj v Santa Fe však neustával. Práve naopak. Kovboji sa medzičasom pustili do bezhlavého súťaženia. Napríklad šťuchali do malej guľatej veci palicou a snažili sa ju vraziť do jamky, čo ostala na ulici po krtkovi-samovrahovi. (Keď sa ten vyhrabal spod zeme, bola práve na ulici nezvyčajne vysoká koncentrácia dostavníkov, ktoré milého krtka rozviezli do celého Nového Mexika. – pozn. autora) Tí, čo na to mali, skúšali svoje šťastie v rodeových disciplínach a na neďalekej lúke osminkovali medzi sudmi. Niekedy skôr sudy osminkovali medzi nimi... Iní zasa machrovali, ako rýchlo sa dokážu obliecť a opásať si kolt, keď ich v divočine prekvapí nepriateľský indián a odfaklí im jednu ruku. Podľa môjho názoru sa každý súťažiaci zvládol obliecť dostatočne rýchlo na to, aby ho fiktívny indián bez časového stresu pripravil aj o všetky ďalšie končatiny... To len na okraj. Tých súťaží tam bolo viac, ale keďže som mal za sebou opäť jednu ťažkú noc s kamoššmi, už si na ne nepamätám. Asi by som mal obmedziť tú citrónovú malinovku.
          Tejto hromadnej zábave spravil rázny koniec až náš šerif. Nieže by chcel, ale dosť ho rozčúlila správa, že banda Carlosa Mendozu bezproblémovo vylúpila našu banku práve preto, lebo hliadka a aj samotní bankári sa veselo naháňali za guľatými vecami a na doláre v trezore zvysoka kašľali. Tu sa prejavila ješitnosť a snáď trochu aj chamtivosť všetkých obyvateľov mestečka, ktorí okamžite začali Mendozovi sľubovať strašné a nepublikovateľné veci a pri tom sa chystali na kárnu výpravu proti jeho bande. Nemohol som zaostať a pridal som sa k nim, hoci mne slovo chamtivosť vôbec nič nehovorí. Ale výraz pomoc blížnemu (... za malú províziu – pozn. autora) áno. Nuž sme sa na svojich tátošoch rozpŕchli do šíreho okolia s pevným záväzkom zlodejov chytiť a potrestať. Hoci nám chuť, strelivo ani odvaha nechýbali, úloha bola napokon oveľa ťažšia, ako sme mysleli. Hneď po prvom útoku na mexických banditov sa dobrá polovica obyvateľov Santa Fe chystala s kartičkou poistenca a dvadsaťkorunáčkou k miestnej doktorke Quinnovej. A Mendoza veselo cválal ďalej k hraniciam. Prešla asi hodina a naše odvážne výboje sa svojím scenárom na seba stále viac podobali. Brutálny útok, odhodlanie v očiach, strach v gatiach, vzdanie sa banditom a odchod fasovať novú muníciu a obväzy do Santa Fe… Jednoducho, nebudem sa ďalej rozpisovať, pozrime sa všetci pravde do očí, Mendozova banda nám dala výprask až no, a naše doláriky boli nenávratne preč.
          Vrátili sme sa teda do svojich domovov, aby sme sa pri citrónovej malinovke nad sebou zamysleli a zotavili sa z utŕženej hanby. Zdalo sa, že tak ako bol deň rušný, bude noc (konečne) pokojná. A to sme sa stráááášne mýlili.

          Takže, po neúspešnom love na Mendozovu bandu a následnom ošetrení všetkých ranených (do slova a do písmena VŠETKÝCH) sa naši dakotskí hostia buchli po vačku a celé Santa Fe pozvali do vychýreného saloonu “U troch supov” zapiť žiaľ nad stratenými dolárikmi a tiež na indiánsku špecialitu zvanú puding. Bola to taká milá hnedá trasľavina prekladaná mierne jedovatými bobuľami, ktorá okrem toho, že dobre chutila, aj slušne držala pohromade tehly šerifovho väzenia… Odvtedy sa už nikomu odtiaľ nepodarilo uniknúť. To ale nebolo všetko, čo sme si “U troch supov” dali. Po pudingu sme v záchvate “žravosti” zapálili vedľa saloonu veľkú vatru a začali na nej opekať čerstvé bizónie zadky. Výbornú miestnu špecialitu, po ktorej sa nám žalúdky búrili ešte viac, ako bolo na Divokom západe dobrým zvykom. A buďte radi, že tie zvyky nepoznáte… Celá hostina bola prekladaná bujarým spevom… no, spevom… povedzme zvukmi, bujarými zvukmi a precítenou hrou na gitary, ktoré ku koncu hostiny skončili ako zdroj ohňa na opečenie posledných zvyškov bizóních zadkov a medvedích klobás. Viacerí kovboji sa zhodli na tom, že toto energetické využitie hudobných nástrojov bolo oveľa efektívnejšie a prinieslo viac úžitku, ako to pôvodné, ku ktorému boli vlastne gitary skonštruované…
          V neskorých nočných hodinách sa hostina skončila. Ulice mestečka boli plné ohryzených kostí, v kadibudkách sa svietilo (petrolejkami), sem-tam nejaký kovboj ležal pred dverami svojho domu, do ktorého už naozaj nevládal vstúpiť alebo sa dobýjal do úplne inej budovy, než do tej, kde mali spočinúť jeho unavené nohy a zadymené kolty. Jeden sa dokonca pokúšal odcválať do Albuquerque na našom divom mustangovi a… zostal na ňom sedieť, či skôr ležať, až do rána. Pomaly a iste sa v Santa Fe rozhostilo nočné ticho sprevádzané vytím kojotov, bubnami Apačov a vreskom nahnevaných manželiek, ktoré vítali doma svojich odvážnych manželov. Bežný, normálny stav…
          Úderom polnoci na radničných hodinách (ktoré v tom čase ukazovali štvrť na sedem) sa po Santa Fe začali preháňať temné tiene. Myslel som, že ma máta z tých bizóních zadkov a že budem musieť rýchlo utekať do svojej kadibudky vyzdobenej indiánskymi totemami, ale potom som si uvedomil, že tie tiene sú skutočné. Opásal som si teda kolt na svoje kárované zaplátané spodky a vybehol na ulicu zistiť, čo sa vlastne deje. Neveril som vlastným očiam! Prisťahovalci lietali hore-dole po širokom námestí s fakľami a obhadzovali sa čudnou guľatou vecou v tvare gule, čo vyzerala ako guľa. Vraj to bola ich obľúbená hra zvaná “Rozbíjaná”. Alebo tak nejako… Celkom výstižné, keď uvážim, koľko hráčov v čase mojej prítomnosti na akcii ležalo v prachu s monoklami či rozbitými hlavami. A keby ste len videli tú radosť z toho, keď to niekto schytal… No hrôza! Aj indiáni sa tvárili mierumilovnejšie a preukazovali vám viac úcty, keď vás skalpovali, ako títo Dakoťania z Veľkých prérií počas hry.
          Trvalo to asi pol hodiny, kým sa rozbila aj posledná kovbojská gebuľa a kým v mysliach našich nových obyvateľov neskrsol ďalší, ešte čudnejší a nepochopiteľnejší nápad. Vraj sa zahrajú na odvážlivcov a skočia sa mrknúť do našej márnice, kde toho času čakalo na pohreb telo zastreleného zločinca Johnyho Redfoxa… Hrdinovia pobrali fakle a lampáše a v tesne uzavretom bojovom útvare odpochodovali k cintorínu. Cestou občas niekto z útvaru vypadol, lebo nezniesol stúpajúce napätie. Alebo neuniesol spomínané žalúdočné problémy spôsobené hostinou… Nakoniec sa však pevne zomknutá skupinka k cintorínu predsa len dopotácala. Brána cintorína sa so škripotom otvorila, následkom čoho sa skupinka prichádzajúcich ešte trochu zmenšila. Vošli… Márnica sa črtala za polámanými náhrobkami. Pri plote sa povaľovali kosti z nedávno zrušených hrobových miest a prázdne nábojnice, ktoré povypadávali spomedzi obnažených rebier… Jednoducho nočná romantika.
          Kovboji sa pomaly približovali k polorozpadnutej budove s krížom na priečelí. Okolo poletovali netopiere, bledý mesiac sa zahalil do oblakov. A potom to prišlo. Dvaja či traja nacenganí hrdinovia sa rozhodli, že si mŕtveho Johnyho na márach pozrú zblízka. Krok za krokom sa približovali k vrátam. Pekne… Pomaly… Už držali kľučku v rukách, pomaly vráta otvárali a svetlo fakieľ ožiarilo bledé Johnyho nohy…
          V tom momente sa však ozval strašný rev, fakle padli na zem a ich plamienky zasyčali v kalužiach vody pred márnicou. Ozvali sa tupé nárazy… To utekajúci kovboji usilujúc sa nájsť východ z cintorína v tme narážali do náhrobkov a padali ako hnilé hrušky na spráchnivené kosti svojich predkov. Do toho všetkého sa ozývali značne nezrozumiteľné a neartikulované zvuky a občas aj výstrely s jačavou ozvenou guľky odrazenej od steny márnice. O pár sekúnd už na cintoríne nezostala ani noha… Myslím tým živá noha, samozrejme. Vo vzduchu ostala visieť otázka: Čo sa vlastne stalo? Vstal Johny Redfox z mŕtvych a vydesil tak prichádzajúcich? Nie! To je predsa nemožné! Dôvod masovej paniky bol oveľa prozaickejší. Johny totiž nebol v márnici sám.
          V jednej truhle spal Hrdlorez Frank, ktorý tam nechtiac zablúdil po hostine “U troch supov” mysliac si, že práve tam je jeho vyheganá pričňa. A bol to jeho rev, ktorý spustil, keď ho prichádzajúci osadníci vyrušili z nočného snenia. Tým uvoľnil lavínu strachu a desu a vypudil kovbojov z cintorína snáď naveky. Niektorí z nich dokonca dodnes odmietajú ísť na hrobársku brigádu aj na pravé poludnie a cinkanie umieráčika im spôsobuje žalúdočnú nevoľnosť rovnajúcu sa tej z opekaných bizónich zadkov…

          O čo bola minulá noc desivejšia a hlučnejšia, o to bolo stredajšie dopoludnie miernejšie. Dokonca bolo také mierne, že si ani poriadne nepamätám, čo sa vtedy vonku dialo. Spal som totiž ako zarezaný (obľúbené slovné spojenie Hrdloreza Franka) a spod mojej prikrývky ma donútila vyjsť až naliehavá prosba žalúdka naplniť sa nejakou tekutinou, prípadne slaninkou a volským okom. Tou tekutinou myslím samozrejme citrónovú malinovku, i keď nie celkom chápem skutočnosť, že môže existovať citrónová malinovka. Prečo potom Škuľavý Joe nepredáva vo svojom koloniáli aj malinovú citrónovku?… No to je jedno. Žalúdok som si naplnil tak či tak a bol som pripravený začať nový deň. Veď bolo už poobede, teda najvyšší čas.
          Okolo druhej hodiny sa ozval zvon na radnici, čo znamenalo, že sa tam bude diať niečo veeeeeľmi dôležité. Alebo niekoho odsúdime, alebo sa dobre pohádame, a keď nám bude šťastie priať, tak sa aj pobijeme… Okamžite som sa tam rozbehol. Možno som dosiahol rýchlosť až 2 km/h. Cestou som stretol niekoľko bledých a úplne šedivých prisťahovalcov, ktorí sa neustále prežehnávali. Boli to práve tí šťastlivci, ktorí sa zúčastnili nočnej výpravy k márnici… Úbožiaci. Vzápätí som zakopol o pasúceho sa mustanga a potom o prah radnice a potom som už bol tam. Šerif práve držal v rukách akýsi bulvárny plátok vydávaný v El Pase a nahlas z neho čítal. Stálo tam, že Carlos Mendoza mal včera v noci čelnú zrážku s americkou kavalériou a hoci sa mu opäť podarilo uniknúť, bol nútený ukryť ukradnuté peniaze. Kde, to sa nevie, ale keďže ide o nemalý obnos, ktorého súčasťou je aj obsah našej banky v Santa Fe, rozhodli sme sa pre riskantný krok. Pôjdeme a ukryté peniaze nájdeme.
          Pokiaľ ide práve o krásne, hladké, lesklé, žltučké, milučké tehličky s cejchom mesta Santa Fe, všetci kovboji boli v okamihu pripravení vydať sa za ním aj na kraj Mexika. Nič neobvyklé… Ťažiť zlato v neďalekej bani sa nikomu nechcelo a kradnúť vo veľkom sa väčšinou naši hrdinovia báli. Navyše sa nekalé úmysly nepáčili šerifovi, sudcovi ani nášmu miestnemu farárovi, o ktorom sa hovorí, že má požehnanú mušku. Nejaký podnikavý typ mu raz chcel vziať misál z kostola a dodnes si nemôže poriadne sadnúť. Toľko brokov zo vzdialenosti 400 metrov by mu do zadku ani Mendoza nenapálil…
          Ale neodbočujme, blíži sa cesta za pokladom. Všetci kovboji osedlali svojich tátošov a podľa inštrukcií v Santa Fe News sa z námestia vydali k mexickým hraniciam. Cesta to bola vskutku útrpná. Slnko pražilo, až sa koňom kopytá potili a jazdcom tavili ostrohy na čižmách. Zopár hrdinov sa tak potácalo, že si na nich za jazdy sadali supy v domnienke, že sú to minimálne týždeň staré mršiny. Sem-tam sa do cesty (či skôr do chrbta) priplietlo zopár Apačov, šípov a tomahavkov, čo bolo vítaným osviežením výpravy. Čas pomaly odkrajoval z míľ a cieľ cesty sa nezadržateľne blížil. Kovboji minuli niekoľko samôt obývaných bývalými trestancami, prehľadávali podozrivé kroviny (veľa ich vo vyprahnutých kaňonoch nebolo, tuším dve) a obracali fľaše s whisky hore dnom až im oči iskrili… A vtedy to prišlo. Dorazili sme na miesto, kde sa Mendozova banda stretla s vojenskou jazdou. Ležalo tam niekoľko príslušníkov kavalérie, zopár ksichtov známych zo šerifových plagátikov a tiež sme tam našli kovbojské spodky (a nie jedny) poznačené tým, čo dokázali niektorí banditi zo strachu pred kavalériou vyprodukovať… A potom vraj drsňáci! Hahaha… Isté však bolo, že miesto, kde sa skrýva lup zločincov, je neďaleko, lebo Mendoza mal veľmi naponáhlo. Začali sme prehľadávať prériu krok po kroku, palec po palci, ukazovák po ukazováku. Zrazu jeden Dakoťan vykríkol: “Mám!”. Okamžite sme sa nahrčili okolo neho, no zistili sme, že jediné čo má, je zakúsnutý štrkáč v lýtku. Nechali sme ich hrať sa a pokračovali sme v hľadaní. O pár minút sa slovo “Mám!” ozvalo znova. Opäť sme sa zbehli, hoci opatrnejšie ako pred tým, aby sme nevyzerali hlúpo a ostali sme čučať ako Winnetou, keď ho neplánovane trafili winchestrovkou už v “Poklade na Striebornom jazere”. (Túto scénu napokon vystrihli a indoš reálne zatrepal mokasínami až v “Poslednom výstrele”.) A na čo sme to vlastne čučali? No na dve veľké brašne a jednu drevenú bedňu plné zlatých tehličiek a zelených doláčikov! Bolo že to radosti a výstrelov do vzduchu, len tak supy padali! Všetko sme to naložili na divokého mustanga, ktorý sa výnimočne rozhodol plaziť s nami, dorazili posledné cestovné zásoby ohnivej vody a vydali sa späť do Santa Fe s pevným úmyslom primerane to večer osláviť…
          A keď si my, kovboji z Nového Mexika, niečo zaumienime, tak to aj splníme. Na počesť nečakaného pokladového úspechu sa naši hostia z Veľkých prérií rozhodli usporiadať večer brrrrrruuuuutááálny country bál! Ešte len slnko zapadlo za zvädnuté kaktusy a už sa z námestia niesol dunivý zvuk všetkých možných hudobných štýlov. Z niektorých som bol úplne vedľa v saloone, pretože by som nikdy neveril, že sa normálny človek môže takto strašne triasť a metať bez toho, aby sa mu nerozsypali kríže na jednotlivé súčiastky. Dokonca som si všimol, že nás z diaľky tajne špehovali indiáni, ktorých bubny v ten večer určite nehrali prvé husle. Myslím, že práve od toho večera sa začala u červených bratov pestovať kultúra tradičných tancov na privolanie dažďa, Manitoua či hnačky.
          Zábava trvala do neskorých nočných hodín, kým nezastrelili prvého kovboja a kým šerif nezavrel aspoň štrnástich potencionálnych podozrivých a ani zďaleka nám nenarobila toľko starostí ako minulý večer s bizóními zadkami a medvedími klobásami. Na Santa Fe padla dole hubou noc.

- štvrtok -

          Štvrtkové ráno nás privítalo temnými mrakmi a výdatným lejakom, čo bolo jasným dôkazom toho, že indiáni od nás tance úspešne odkukali a dokonca sa im hneď aj podarilo privolať dážď… Hoci vyschnutá zem sa veľmi potešila, my určite nie. Znamenalo to totiž, že sa nikomu nebude chcieť robiť súboje na rozmočenej ulici, že šerif so sudcom nebudú nikoho vešať, že budú meškať dostavníky s horúcimi správami zo sveta a že bude jednoducho nuda v saloone. Preto som sa tam hneď vybral a ako som zistil, podobné myslenie mali aj všetci ostatní obyvatelia Santa Fe. Tak starousadlíci, ako aj prisťahovalci. Všetci svorne čušali za stolmi a mľaskali nad prázdnymi pohárikmi. Barman totiž ešte len teraz vstal a začal zarábať malinovku do dubových sudov. Keď už nuda prekročila únosnú mieru a nikomu sa nepodarilo vyprovokovať žiadnu bitku, hoci sa podaktorí veľmi snažili, ani žiaden dostavník nezaprskal okná saloonu bahnom, jeden z prisťahovalcov z Veľkých prérií vstal a mrmľajúc popod fúzy čosi o srande odbehol preč. Pôvodne sme si mysleli, že išiel na kadibúdku, no on sa o pár minút vrátil s hŕbou škatúľ v náručí. Rozhodil ich po stoloch a my sme na to pozerali ako kravy, ktorým v tom momente niekto vypálil značku na stehno. Boli to vraj akési stolové hry! My sme do tej doby poznali len poker, mariáš, oko a takéto novinky nás úplne vyviedli z rovnováhy. Po ráznych pokynoch a ešte ráznejších varovných výstreloch sme sa rozdelili do skupín a pustili sa do hrania. Jedni otáčali malé kartičky v snahe nájsť pár rovnakých, iní zasa skladali dohromady nejakú mapu a machrovali, komu patrí väčšie územie… Spoločne s hernými schopnosťami sa rozvíjali aj možnosti podvádzania, v čom boli najmä miestni štamgasti úplne doma. Spustila sa ozajstná zábava, mnohým kovbojom sa i pri tom najmenšom pohybe mozgového závitu parilo z hláv, až sa okná saloonu zahmlievali. Uzatvárali sa prvé stávky na víťazstvá a ozývali sa prvé výstrely po odhaleniach herných podvodov. V neutíchajúcom hernom entuziazme sme strávili celé upršané dopoludnie a keď prišiel čas obeda, s dobrou náladou sme sa rozišli k teplým fazuľovým omáčkam a pečeným kojotím rebierkam. Po malej sieste sa zdalo, že sa počasie predsa len umúdri. Mraky síce zostali visieť na oblohe, ale dážď ustupoval a ustupoval, až ustúpil úplne za mexické hranice. Indiánsky šaman zrejme niečo pri tanci pokašľal. Buď zakopol o totem, alebo mu začali horieť strapce na nohaviciach… Možno… To vie len Manitou. Čo však vieme s istotou aj my je, že po vyčasení prihrmeli do Santa Fe dostavníky a bolo ich tu skutočne požehnane. Zapratali celé námestie tak, že človek nemal ani kam stúpiť, ak sa chcel vyhnúť vyloženej batožine či konskému trusu a necapnúť pri tom do bahna. Keď sme sa od pohoničov vyzvedeli kde sa čo deje, komusi vzklíčil v lebečnej dutine nápad využiť nezvyklú prítomnosť viacerých dostavníkov a zabaviť sa ich pretekami. Nápad sa – čuduj sa svete – ujal a o pár minút už stáli dostavníky na štartovacej čiare a čakali na výstrel zo šerifovho koltu. Na námestí zavládlo ticho… Pohoničom sa v očiach zračilo napätie a alergická reakcia na prach. Kone slintali a čvachtali kopytami v bahne. Šerif pozeral na hodinky a kŕčovito zvieral nabitý kolt. Kovboji stáli po stranách trate a čakali… PRÁSK!!! Výstrel nečakane zadunel ulicou, dvoch kovbojov v momente trafil šľak, kone v záprahoch sa vzopäli a vyrazili na trať. Za nimi sa valil kúdoľ prachu a s ním aj reportér Santa Fe News, aby historicky prvé preteky dostavníkov v Novom Mexiku zaznamenal. Pohoniči vrieskali a práskali bičmi, kone cválali ako o život, dostavníky hrkotali a navzájom sa vytláčali z trate…
          Onedlho sa začali prejavovať zanedbané technické predpisy záprahov. Praskali kolesá, trhali sa uzdy a spojovacie remene, v dôsledku čoho sa kone navzájom potkýnali, padali a vliekli sa chrbtami po zemi za svojimi “kolegami”. Niektoré dostavníky stratili pohoničov vo výmoľoch a miesto do cieľa utekali kamsi do Colorada. Skrátka, ak to zhodnotím objektívne a s odstupom času, neboli to práve vydarené preteky. Tie dostavníky, ktoré predsa len dorazili do cieľa, nevyzerali nijako vábne. Kone uštvané so spenenými papuľami, dostavníky ohrkané s vyvrátenými dverami, pohoniči polomŕtvi a spotení… Úžasný pohľad. Výsledkom pretekov nakoniec bolo predovšetkým to, že tak, ako do Santa Fe dorazilo veľa dostavníkov z celej Severnej Ameriky, tak odtiaľ neodišiel ani jeden. Zvedaví kovboji sa v pokoji rozišli do svojich domovov, zrubov a chatrčí dať si niečo dobré pod zub a posilniť sa na prichádzajúci večer… Ani jeden z nich v tej chvíli ešte netušil, čo obyvateľov mestečka v nadchádzajúcej noci čaká a ako budú to posilnenie potrebovať…

          V našom mestečku zavládlo ticho. Vonku ani noha, tma a smrad by sa dali krájať. Nad šibenicou poletovali netopiere, z prérií sa ozývalo zavýjanie hladnej vlčej svorky a škvŕkanie žalúdkov ešte hladnejších indiánov. Všetci oddychovali spravodlivým spánkom. Ja som však oka nezažmúril. A nebolo to len tým, že som sa pokúšal chytiť štrkáča, ktorý mi vliezol pod posteľ a odmietal sa dobrovoľne vydať hlavni mojej “medveďobijky”. Cítil som akýsi vnútorný nepokoj, ktorý z minúty na minútu, zo sekundy na sekundu narastal. Niečo viselo vo vzduchu. Moje podozrenie však netrvalo dlho. Za oknom sa slabo mihol lúč svetla. “Medveďobijka” v mojich rukách celkom zabudla na stresovaného štrkáča a automaticky zamierila k miestu odkiaľ svetlo vyšlo. Pomaly, opatrne, zhodiac iba jednu policu a dve stoličky, som vyzrel na ulicu. Námestie sa hemžilo tmavými postavami. Ako inak, boli to naši hostia z Veľkých prérií – z Dakoty – a opäť sa chystali na nejaké dobrodružstvo. Ako som zistil neskôr a bez použitia násilia od jedného z nich, vydali sa tentokrát za starým indiánskym pokladom.
          Od nášho šerifa sa totiž dozvedeli legendu o rodine istého usadlíka z Wyomingu, ktorý sem kedysi dávno prišiel hľadať zlaté nugety. Pravdu povediac, aj sa mu to podarilo. Našiel toho viac ako sa zdalo. Trocha zbohatol, postavil si zrub, začal chovať dobytok, žena bola usmiata, spokojná. Až do momentu, kým úspešne začínajúceho podnikateľa neprepadli, nezastrelili a neokradli zlí, škaredí banditi. Navyše sa do prestrelky čírou náhodou zamotali dvaja Apači, ktorí... Ktorí už ani neviem čo. Isté však je, že sa o zlate zastreleného nešťastníka odvtedy rozpráva, že je prekliate. A šerif to všetkým nádejným hľadačom pokladu vopred dostatočne prízvukoval. Ale ako je už u našich hrdinov zo Santa Fe zvykom – celkom zbytočne...
          Noční dobrodruhovia sa rozdelili do skupín a podľa starej mapy sa vydali na cestu. Tá ich zaviedla najskôr do rozpadnutej vojenskej pevnosti Alamo a odtiaľ – na veľkú radosť tých, ktorý prežili traumu pri márnici – rovno na staré indiánske pohrebisko. Skladačka šifier do seba pomaličky zapadala, indície sa hromadili, pútnici postupovali pomaly a neisto. Cieľ bol ešte ďaleko... Veľmi ďaleko. A ešte viac sa vzdialil vo chvíli, keď kovboji chceli a museli prejsť cez strážený pozemok dvoch rozčertených farmárok. Tie, pri pokuse návštevníkov ísť lesnou cestičkou, na nich nevytiahli zaolejované panvice so zbytkami slaniny, ale rovno ostro nabité kolty. Na chvíľu tam nastal zmätok, niektorí hľadači to už-už chceli vzdať a čo najskôr sa dostať z dosahu nebojácnych ženštín a svišťiacich guliek. Tí inteligentnejší sa však nakoniec dokázali s nimi dohodnúť a po vyriešení malej zákernej hádanky hrdinovia opäť postupovali.
          Nejakým výrazným postupom sa to však nazvať nedalo, lebo onedlho narazili na za lesom stojaceho zálesáka – Hrdloreza Franka. On jediný totiž vedel správnu cestu k miestu, kde sa poklad údajne skrýval. S dýkou jagajúcou sa v mesačnom svite však nevyzeral vôbec na to, že by ochotne ukázal prstom na onen správny smer a ešte k tomu pribalil nočným pútnikom horalku na cestu. Práve naopak. Stál tam, zazeral, šermoval dýkou vo vzduchu a kládol hlúpe otázky, na ktoré často dostával ešte hlúpejšie odpovede. Zopár odvážlivcov aj kvôli nemu poblúdilo po okolitých húštinách a schytalo zopár tomahawkov od Apačov, no cestu k pokladu sami nenašli. Dakoťanom teda nezostávalo nič iné, len sa s Frankom nejako rozumne poradiť. Nebolo to ľahké, ale spôsob sa našiel. Znova hádanka. A zákernejšia ako od farmárok predtým... Frank ceril do tmy zlaté zuby a pokojne bafkal z fajky na starom pníku, kým osadníci zo Santa Fe potili krv pri riešení zadanej úlohy. Neviete si ani len predstaviť, aké bolo Frankovo sklamanie, keď skôr či neskôr všetci “pokladuchtiví” kovboji hádanku rozlúskli. A nakoľko bol náš milý hrdlorez chlap hrozný, no čestný, všetkým napokon smer k ukrytému zlatu ukázal...
          Po pár stovkách krokov vyšli hľadači z lesa na prériu, ktorej horizont rozoznávali vďaka tomu, že zem bola o niečo tmavšia ako nočná obloha. To však ešte neznamenalo, že sa v nej vedeli aj orientovať. Chvíľami pobehovali ako splašené bizóny alebo kojoty s horiacimi chvostami, ale potom sa zjednotili a vyrazili vpred okrajom lesného porastu. Najbližšia zastávka – opustený úkryt banditu Dynamite Jacka. Okrem smradu spálenej výbušniny v ňom našli aj ďalšiu indíciu. A mohli si konečne povedať – cítim zlato, je blízko...
          Nakoniec všetci dobrodruhovia dorazili k starému indiánskemu totemu, ktorý bol podľa šerifových inštrukcií údajne nemým strážcom pokladu. No okrem nemého strážcu tu naďabili aj na strážcu ako tak zhovorčivého – na starého Drsného Píta, ktorý vo veľkom kabáte a ešte väčšom klobúku pozoroval mesiac. Niektorí siláci zo Santa Fe najprv navrhovali, že by mohli Píta zastreliť a poklad nájsť sami. Návrh však neprešiel a tak sa všetci pustili do trošku jednostrannej komunikácie so strážcom. Ten od nich žiadal akési heslo na základe nájdených indícií. Znova zapracovali závity, z hláv sa troška parilo, niektoré bunky sa dosť silili... Výsledkom snaženia bolo slovo – ach, aké to prekvapenie – préria. Stačilo ho vysloviť a každá skupina kovbojov si vzápätí mohla vďaka Pítovi nájsť okolo totemu pár tehličiek zlata. Bolo že to radosti a chamtivosti, ľudia moji! Úžasný pohľad, fakt. Zlato v noci totiž krásne žiarilo. Skoro ako oči jeho nových majiteľov, ktorí sa potom spokojne pobrali späť do Santa Fe snívať o nových rýchlych koňoch, o koltoch so slonovinovou rukoväťou a dobre utesnených zruboch, ktoré si za žlté tehličky kúpia…

- piatok -

          Piatkové ráno sme v Santa Fe úplne ignorovali. Darmo nás slnko šteklilo na holých pupkoch, darmo Apači prepadávali miestnu poštu, darmo hladný (a stále ležiaci) mustang erdžal pod našimi hodinami, ktoré práve ukazovali pol tretej v noci... Všetci obyvatelia mestečka v Novom Mexiku tvrdo spali. Tentokrát za to nemohol žiaden žúr v saloone, ani kvalitná malinovka, ale nočný pochod za starým pokladom. Jeho priebeh som vám podrobne opísal v minulej časti a tí, čo ste si ho aj prečítali, viete, že všetko dobre dopadlo a naši hostia z Južnej Dakoty zbohatli o pár tehličiek zlata. Vrátili sa až nad ránom, keď prví indiánski sliediči vstávali k svojej novej šichte. Nuž, deň sa nám teda o pár hodín nechtiac posunul...
          Aké také zívanie sa ozvalo zo zrubu Hrdloreza Franka až pár minút pred poludním. A odštartovalo Beethovenovu symfóniu obdobných pazvukov v celom Santa Fe. Kovboji sa pomaly prebúdzali a keď sa s primeranou námahou naštartovali aj ich prvé mozgové závity, svitlo v ich hlavách poznanie krutej reality – pobyt v Santa Fe sa blížil k záveru. Neviem, či je to tak vždy, ale fakt, že budú musieť krásne miesto s prívetivými obyvateľmi opustiť, ich naplnilo takou ľútosťou, že sa okamžite rozbehli do celého okolia zháňať nejaké suveníry. Ako sa neskôr ukázalo, nezhľadávali ich pre seba (až na tie najkrajšie), ale pre svojich najbližších priateľov, kamarátov, rodiny pozostalých, ktorým počas pobytu odpravili koltom niekoho blízkeho a podobne. Touto činnosťou vedeli kovboji nečakane vyplniť veľkú časť dňa. Námestie a ulice sa nedobrovoľne zmenili na dielne a výrobne, všade sa  pílilo, rezalo, maľovalo, plietlo, potilo sa... Steny  drevených domov zdobili fľaky a fŕkance najrôznejších farieb a tí šikovnejší k nim pridali aj vlastnú  krv, keď si nechtiac zarezali do prsta, kolena či  hlavy... Od práce ich nakoniec dokázali odohnať  len supy a škvŕkajúce žalúdky. Mesto sa na chvíľu  opäť vyprázdnilo... Zostal len neuveriteľný  neporiadok, ktorý by oko (ne)znalca prirovnalo  skôr k pôsobeniu tornáda tretieho stupňa či k Picassovmu obrazu, ako k výrobnej činnosti osadníkov. Lenže... Popoludní sa šerif vybral na svoju tradičnú obchôdzku a uprostred parkoviska pre dostavníky sa šmykol na veľkom štetci, ktorý tam nechal anonymný miestny umelec. Vzniknutú šmykľavú situáciu sa strážcovi zákona vôbec nepodarilo dostať pod svoju kontrolu a natiahol sa na zem rovno na voňavé “stopy” koní, ktoré tu zvykli postávať. A ten cirkus, čo potom šerif spustil, bol len slabý odvar bezhlavého útoku americkej armády. Remeselníci zo Santa Fe sa chtiac-nechtiac museli zmeniť na poctivých upratovačov a smetiarov a pod dohľadom hlavne šerifovej “medveďobijky” dať všetky ulice do pôvodného, ak nie aj lepšieho, stavu. Keď sa niekto snažil odporovať, stačilo odistiť kohútik či ukázať na stále funkčnú šibenicu kúsok pod hlavným zrubom Dakoťanov a protesty okamžite (väčšinou i nenávratne) zmizli. Nebolo to ľahké upratovanie, no kým sa ozval zvon, zvolávajúci bohabojných kovbojov do kostola, Santa Fe vyzeralo akoby ho v uplynulých dvoch hodinách práve založili a postavili. S pocitom dobre vykonanej práce sa potom všetci pobrali do Božieho stánku...
          A tak – ani sám neviem ako – prišiel večer. Na žiadosť Dakoťanov sa všetci obyvatelia zhromaždili vo veľkom zrube, kde malo podľa plánu prebiehať odovzdávanie suvenírov. Všetci sa nedočkavo tlačili dnu, obzerali si záhadné výrobky a výtvory kovbojov a vyslovovali pochvalné “hadamadafád”. O niektoré predmety bol enormný záujem, čo sa prejavilo úvodnými prestrelkami medzi tými, ktorí chceli predmet získať. A hneď sa okruh záujemcov zúžil... Aby nevznikali podozrenia z lobizmu a korupcie, pristúpil šerif pod dohľadom sudcu Earpa k systému postupného žrebovania majiteľov suvenírov. Väčšina zúčastnených súhlasila a tí, čo boli proti, boli zo zrubu vyvedený šerifovými pomocníkmi a už ich nikto nikdy viac nevidel...
          V konečnom dôsledku sa odovzdávanie skončilo rýchlo a dobre, bez vážnejších konfliktov. Následne bola jedným odvážlivcom do pľacu vhodená otázka: “Čo s načatým večerom?” Odpoveď sa našla rýchlo a nečakane. Priamo od tých najvyšších. Vedenie mesta sa rozhodlo, že posledný večer hosťom spríjemní povolením robiť si, čo chcú. Akonáhle bolo toto rozhodnutie vyslovené, zo všetkých strán sa ozval doslova neľudský ryk a obyvatelia sa húfne rozbehli do svojich zrubov a chát. Zostali sme len čumieť... Ako sme neskôr zistili, kovboji sa išli bezhlavo obhadzovať všelijakými mäkkými predmetmi. Nazvali to poduškovou vojnou. Niežeby sme pre to nemali pochopenie, ale zdalo sa nám to “voľajako divnô”. Jedným očkom sme cez škáry neveriacky pozorovali, čo sa v chatách deje. A videli sme najmä červené, spotené tváre, slziace oči, lietajúce podhlavníky, prikrývky, sliny a zubné protézy, rozpadávajúci sa nábytok a všeličo iné. Obraz vhodne dopĺňala kulisa smradu z nevetranej miestnosti a rev, akoby ich tam všetkých Apači na nože brali. Hotový televízny komediálny thriller! Aby sme boli objektívni, bojovať nešli úplne všetci. Tí miernejší, ktorí sa rozhodli, že si posledný rozum nenechajú vymlátiť z hlavy husím perím, sa posilňovali malinovkou v saloone. Pozvoľna sme sa k nim pridali a padla na nás spolu s únavou posledná noc v Santa Fe...

- sobota -

          Bujarý večer nahradilo pokojné sobotné ráno... Slnko pálilo steny kaňonov tak, ako zvyčajne, bizóny sa pokojne pásli na prériách a indiáni stále hľadali zakopanú vojnovú sekeru z minulého roka. V Santa Fe sa k pokoju obyvateľov pridružil aj pocit nostalgie a – nebojím sa to nazývať pravým menom – tiež smútku. Hostia z Južnej Dakoty sa od skorého rána balili do pristavených dostavníkov a chystali sa Santa Fe opustiť. Ja som síce starý koreň, ktorý na sebe nikdy nedá znať žiaden cit, no Dakoťania mi tak prirástli k srdcu, že som sa s nimi len veľmi ťažko lúčil. Dodnes spomínam na všetko, čo sme spolu prežili. Každý jeden deň bol originálny a pestrý, nabitý zábavou a ostrými nábojmi v šerifových koltoch... Ale nedalo sa nič robiť. Taký je život na Divokom Západe. Drsný ako zadok dikobraza.
          Už počujem erdžanie koní v záprahu, výskanie pohoničov a oči mi slzia zo zvíreného prachu na hlavnej ulici v Santa Fe. Aspoň myslím, že od prachu... Dostavníky sa už vzďaľujú a veľký zrub zostáva prázdny. Fakt mi to bude všetko chýbať. Trochu... Asi dnes budem musieť vyzvať niekoho na súboj, aby sa mi uľavilo. No predtým – smer saloon. Dúfam, že barman narazil nový sud malinovky. Idem to omrknúť... Adios!