Na ulici stretneme postavičku v oblečení Deda Mráza a povedia nám, že je to Mikuláš. V obchode na nás “zaútočí” Santa Claus. A pod stromčekom nájdeme darčeky od malého Ježiška, ktorý je však taký maličký, že sotva by ich bol schopný priniesť...
       A aké sklamanie, keď sa dieťa v škôlke od kamarátov dozvie, že ho rodičia “vodia za nos”...
       Ako to teda je? Sú tieto zvyky v duchu kresťanského slávenia sviatkov? Alebo sú to pohanské prežitky, či novopohanské výtvory?

Zvyky siahajúce do pohanských čias
       Odborníci na folklór a tradície vidia pôvod už v pohanských časoch. Zimný čas bol obdobím, keď práce vonku ustali a ľudia sa zdržiavali v domoch. Domáce práce, dlhé tmavé večery, strach z krutej zimy – to dalo vznik rôznym poverám a zvykom; snahe uzmierovať si božstvá a nadprirodzené sily, ktorých sa ľudia báli. Na druhej strane (zrejme chceli uchrániť deti od prílišného strachu) sa často obávaní bohovia zimy, strigy a iné príšery menili v rozprávkové bytosti, ktoré nosili deťom sladkosti a rôzne drobné darčeky. Zima bola teda časom strachu (napr. “stridžie dni”), ale aj hostín a zábav (fašiangy, masopust – masky mali zmiasť démonov; alebo saturnálie v Ríme).
       Niečo z týchto tradícií sa prenieslo i do kresťanských čias. Napr. v Rusku to bol Mesiačik Január alebo Dedo Mráz – ktorý v zime prinášal sneh a chlad odkiaľsi z Čukotky. Zhruba v 18. storočí sa z tejto obávanej zákernej bytosti stal dobručký deduško, ktorý deťom nosí darčeky na Nový rok. V Taliansku zase deťom nosí darčeky čarodejnica Befana, ale až na Troch kráľov. K tomu istému sviatku v Španielsku roznášajú darčeky zase svojrázne postavičky Magi. Čarodejnicu s darčekmi stretneme aj vo Švajčiarsku. V alpských oblastiach s darčekmi uvidíme tiež škriatka Krampusa a v Nemecku Knechta Ruprechta. V severských krajinách zas deti zásobuje darčekmi deduško na saniach, ktoré ťahajú soby.

       Úcta k sv.Mikulášovi a tradície, viažuce sa na jeho sviatok, sa v rôznych krajinách vyvíjali odlišne. Niekde rozdáva darčeky sám už večer 5.decembra, inde má na to rôznych pomocníkov, alebo ich prináša v noci a deti si ich 6.decembra ráno nachádzajú za oknom, či v topánkach.
       Na našom území sa oslavy sv.Mikuláša rozšírili v stredoveku, ale len v mestách. Študenti si spomedzi seba volili biskupa – Mikuláša. Bývalo to spojené so zábavami. Mikuláš však chodil aj skúšať deti z modlitieb, básničky a pesničky, za čo ich odmenil sladkosťami, ktoré pripravili rodičia. Keď tento zvyk prešiel z kostolov do ulíc, zvyčajne ho doprevádzali anjel a čert. Na strednom Slovensku vstupoval Mikuláš do domu s takouto básničkou: “Deti, ja som Mikuláš, modlite sa Otčenáš. Mrcha deťom nesiem korbáče, dobrým orechy a koláče.” Tieto mikulášske zvyky sa na slovenské dediny rozšírili až po Prvej svetovej vojne. Dovtedy tam vládli zvyky chodiť v maskách príšer a zvierat (napr.medveďa).

       V Rusku počas komunistickej éry bol sv.Mikuláš úplne zakázaný a nahradil ho už spomínaný Dedo Mráz. Bolo to najmä preto, že v ateistickej ideológii nebolo miesto pre tradície založené na osobe svätého biskupa. Ale bol aj ďalší fakt: meno Mikuláš vyvolávalo spomienky na posledného cára, ktorého komunisti s  celou rodinou zavraždili.

A čo Ježiško?
       Malé Jezuliatko v jasličkách je oddávna dojímavým symbolom Vianoc. Avšak ako sa toto nemluvňa stalo dodávateľom darčekov deťom?
       Pôvodcom myšlienky je Martin Luther. Keďže tento reformátor odmietol úctu k svätým, a teda aj ku sv.Mikulášovi, vymyslel ako alternatívu “Christkind” – anjelíka v podobe dievčatka, ktorý na Vianoce prináša deťom darčeky. Nový zvyk sa síce ujal, avšak ľudia si túto detskú postavičku spojili s oslavou narodenia Jezuliatka, ktorému priniesli svoje dary Traja králi. Tým vznikla nová tradícia, ktorá sa úspešne rozšírila, že darčeky na Vianoce prináša novonarodený Ježiško, hoci v podstate by to malo byť naopak...
       Dnes už zrejme nemá zmysel proti tejto tradícii niečo podnikať. Skôr využiť ju, aby dávala pravý zmysel sviatkom, a ten vštepovať do sŕdc detí: Pán Ježiš nám svojím narodením priniesol ten najväčší dar: Božiu lásku.

Ďalší vianoční dobrodinci
       Môže sa zdať, že zvyk obdarovať deti na Vianoce nie je starobylý, a že vznikol ako “konkurencia” svätému Mikulášovi. Ale nie je to tak. Nebol to Martin Luther, ktorého Christkind začal nosiť darčeky na Vianoce, a už vôbec nie profesor Clement Clark Moore so svojím Santa Clausom.
       Vo Francúzku si totiž deti nachádzajú darčeky ráno 25. decembra a nosí im ich Pére Noël (v doslovnom preklade: Otec Vianoce). Prvé písomné zmienky o tomto vianočnom dobrodincovi pochádzajú už z 13. storočia! Len škoda, že sa dnešní Francúzi nechali strhnúť až natoľko, že súčasný Pére Noël je na nerozoznanie podobný Santovi Clausovi...
       I v ďalších krajinách nájdeme vianočných rozdávateľov darčekov. Napríklad v Nemecku môžeme stretnúť Weihnachtsmanna – vianočného mužíka. I ten už však prispôsobil imidž “americkému vzoru”.
       V Bulharsku zase nosí darčeky “Dedo Koleda”, ale až na pravoslávne Vianoce, ktoré sú o dva týždne neskôr.
       A v Nórsku majú dokonca “vianočnú kozu”. Môže za to vraj kráľ Olaf II., ktorý ju zachránil a ona mu za to nosila vzácne byliny. Teraz nosí deťom darčeky na Vianoce. Ale aby prišla aj ďalší rok, treba ju pohostiť – do detských topánok nachystať nevymlátenú ovsenú slamu...

       Zvykne sa hovoriť: Iný kraj, iný mrav. V dnešnom zglobalizovanom svete to však niekedy vyzerá tak, akoby bol správny už len jeden jediný mrav – konzumizmus. Prispôsobil sa mu sv.Mikuláš, prispôsobil sa mu Ježiško... Alebo len ustúpili Santovi?
       Títo nebeskí dobrodinci za to nemôžu. Sú to ľudia – “pozemšťania”, ktorí týchto “nebešťanov” odstrčili. A prečo? Lebo dar, ktorý oni ponúkajú, nie je predmetom reklamy, financovanej kartelovou spoločnosťou, trustom, či monopolom. Neinvestoval do nej svoj kapitál žiaden multimilionár.
       O aký dar sa jedná? Pochopíme, ak my investujeme viac...