Povesť o breste

Vlastivedný časopis Devín v roku 1934 uviedol článok Vladimíra Plicku, v ktorom sa opísaná povesť, týkajúca sa počiatkov osídlenia územia Borského Sv. Jura (Devín, 1934 / č. 8, str. 46):

Tam, kde sa dnes rozkladá dosť veľká obec Bor. Sv. Jur, šumeli pred dávnymi vekmi husté lesy. Za tatárskeho plienenia skrývali sa v nich kresťania. Kde tu museli sa zastaviť, lebo hustý les napredovať im zabraňoval. Preto stromy nútení boli vyrubovať. Keďže však stopy po sebe chceli zakryť, vyrúbané stromy pekne postavili na predošlé miesta znova. V takýchto časoch veľa ľudí tam zahynulo hladom a zimou. Iní zas poblúdili alebo sa stali obeťou dravých zvierat.
Časom tie lesy boli vyklčované a chudobný ľud staval si tam malé domčeky, z ktorých pomaly vyrastala dedinka. Na pamiatku zostal len jediný strom, brest. Hovorí sa o ňom, že bol taký hrubý, že nemohlo ho oblapiť ani sedem chlapov dovedna.
Čo všetko pamätal ten Brest? Časy sa míňali, prešli storočia, ale brest stál a stál. Či naň veky nepôsobili? Ej, veru pôsobili: zostarel a zbútľavel. Už nebol taký hrdý, ako kedysi. Pomaly prichádzal koniec. Starí občania rozhodli, že ho treba vyrúbať.
Hrdý a priateľský brest padol. Keď ho už nebolo, len vtedy pocítili, že stratili čosi, čo bolo k ich srdciam úzko prirastené. Oči Borskosvätojuranov zaslzili. Rozlúčili sa s ním ako so starým priateľom, ktorého stratili naveky. Až teraz zbadali, že kôra stromu husto je doráňaná streľnými guľkami zo starých vojenských pušiek! Tie guľky prezrádzali, že ten brest bol naozaj dobrým priateľom, že bol svedkom tuhej bitky s nepriateľom, že bránil ich predkov pred guľkami - svojím telom. Ako pravý hrdina!

Povestný brest spomína aj Imrich Ehrenberger (Borský Svätý Jur 1394 – 1994, str. 28-29):

V poli za obcou pri ceste do Kuklova je božia muka, ktorá by mohla pochádzať zo začiatku 17. storočia. V súvislosti s jej existenciou sa uvádzajú udalosti roku 1605, keď obec vypálili hajdúsi Štefana Bočkaja. V roku 1645 sa pri ďalšom povstaní Juraja Rákociho v lesoch ukrývalo miestne obyvateľstvo. Pri božej muke boli pochovaní obrancovia obce z týchto čias. Až do 19. storočia stával pri nej mohutný brest. Poškodil ho oheň, ktorí založili pastieri a keď začal schnúť dali ho vyrezať. Len panohy z neho odviezli na šiestich vozoch.

Keďže pamätný brest existoval až do 19. storočia, je málo pravdepodobné, že by pochádzal z čias tatárskeho vpádu (1241-42), pretože by musel mať aspoň 600 rokov. Pričom sa uvádza, že brest sa dožíva maximálne 400-500 rokov. Napriek tomu sa zrejme jednalo o významnú dominantu, ktorá symbolizovala históriu obce od jej počiatkov.
Druhá pochybnosť uvedenej povesti je vo fakte, že spomínané tatárske plienenie v polovici 13. storočia nezasiahlo územie Záhoria. Tatárske vojsko totiž tiahlo z Poľska Považím smerom na Ostrihom, pričom spustošili územie medzi Trnavou a Bratislavou. Záhorie však bolo mimo ich trasy.
To však neznamená, že by Záhorská nížina nebola vystavená plieneniu. V priebehu 13. storočia sa udialo viacero menších vojenských konfliktov, ktoré zasiahli toto územie, pričom ho vojská vyplienili. Je možné, že práve počas týchto konfliktov sa obyvatelia museli ukrývať do lesov, pričom neskoršie podanie povesti spojilo to spojilo so všeobecne známejším plienením územia Tatármi. Navyše, lepšie je v povesti viniť z príkoria vzdialených Tatárov, než priamych susedov, s ktorými sa už medzičasom vytvorili priateľské vzťahy.

Spomínaný článok Vl. Plicku v časopise Devín z roku 1934 uvádza aj druhú povesť o časoch vzniku obce, týkajúcu sa stavby kostola (Devín, 1934 / č. 8, str. 46):

Vystavaná dedinka bola pekná, úhľadná. Jej zbožní obyvatelia skoro si začali stavať aj kostol. Neprešlo veľa času a stavba bola dokončená. Všetko bolo v poriadku, chýbal len zvon. Peňazí nemali, kúpiť ho nemohli. Trápilo ich to, ale čo si počať? Trápilo to i starého Martina, ktorý veľa dôvery vkladal v pomoc Božiu.
Bol krásny deň. Sľuboval veľa. A nesklamal! Včasráno vybral sa náš Martinko na pole. Práve sa chcel pomodliť, keď tu naraz spozoroval, ako obďaleč čosi zo zeme vyrýva diviak. Nazdal sa, že vari železnú skrinku so zlatými peniazmi. Či sa len potešil! Hneď si pomyslel, že už bude za čo kúpiť zvon. Takto hútajúc ani nezbadal, že divé zviera utiahlo sa do lesa. Hneď sa ponáhľal k vyrytej veci. Nie, nebola to skrinka s peniazmi, ale bol to - zvon.
Radosti nebolo konca kraja: mali už všetko, bol aj zvon. A keďže vraj zvon bol taký starý ako jeho nálezca, dostal meno Martin. Dlho potom zvolával pobožných kresťanov do kostola. Ale prišla prišla svetová vojna a obci pamätný zvon vzali na vojnové ciele.