Vo farskej kancelárii som našiel založenú obálku a v nej zložené staré zožltnuté papiere: štyri dvojhárky, ručne obojstranne popísané, číže 16 strán textu, zachytávajúceho históriu a staré udalosti obce a farnosti Hasprunka. Text nie je podpísaný, ani datovaný. Z jeho obsahu sa dá usudzovať, že bol napísaný niekedy nie dlho po roku 1930.
Článok o dejinách obce Studienka, nachádzajúci sa na internete, ktorý spracovala Katarína Hrúzová, je textom veľmi blízky tomuto rukopisu. Článok uvádza ako zdroj Kroniku obce Hasprunka. Tak je možné, že rukopis na fare je odpisom z farskej kroniky. Ale je tiež možné, že je pôvodným materiálom, podľa ktorého potom informácie do obecnej kroniky zaznamenali.
Text som sa snažil prepísať aj s pôvodnou gramatikou, prípadne chybami pisateľa.
Nevylučujem však, že som sa pri prepisovaný mohol dopustiť preklepu.
Informácie v texte, ktoré sú v rozpore s inými historickými zdrojmi, budem
komentovať poznámkami, odlišnými od pôvodného textu.
IV.
Farár Juraj Renko pôsobil v Hasprunke
53 a pol roka. Rukopis uvádza, že zomrel v r. 1833. No v skutočnosti zomrel 1.
júna 1834.
Rukopis ďalej uvádza kňazov, ktorí po ňom boli v Hasprunke farármi až do roku
1912:
| 1833-1867 | Po jeho smrti stal sa
hasprunským farárom Ludvik Hazucha,1)
predtým kaplán gajarský, rodák z Nového Mesta nad Váhom. Tento dal
opraviť faru. Za ním nasledoval Anton Pachman,2) ktorý pri duševných schopnostiach vynikal aj neobyčajnou silou telesnou. O ňom i teraz Hasprunčania hovorievajú, že dve plné vreca zbožia, 200 funtov viedenských važiace, každé odrazu jednou rukou zdvihol. Silnejšia bola smrť a zlomila jeho silu už v 48. roku svojho života, kedy odobral sa na večnosť. |
|
| 1867 | V roku 1867. bol farárom Ján Laicha.3) Tento zo sbierky zaopatril veľký zvon na vežu, ktorý trvá až podnes. Žil len 39 rokov. | |
| 1874 | V roku 1874. bol zvolený za farára Ján Novák,4) rodák zo Skalice. Bol to muž veľmi učinlivý, opustený chrám a faru hneď dal opraviť. Na faru a kostol dal novú strechu. Organ nechal opraviť. Bol tu len krátky čas. | |
| 1878 | Po jeho stopách kračal a
nasledoval Alfonz Berkopf.5)
Za jeho učinkovania v r. 1885 dal otvoriť kostolnú hrobku, ktorá vedie k
hlavnému oltáru. Našiel tam 4 rakve, v ktorých boly uložené pozostatky
dvoch farárov a dvoch tureckých vojenských hodnostárov. V hrobke našli 2 turecké šišaky, helmice, ktoré boly zlatom a striebrom a drahokamami vykladané. Istý čias turecké šišiaky boly vyložené v kostole, ale o krátky čas sa z kostola stratili. Dľa ústneho podania, počas tureckých a kuruckých vojen, boli Turci tiež umiestnení aj v Hasprunke.6) Dva hodnostári vojenskí, ktorí ležia v kostolnej hrobke, mali vraj väčší obnos peniazi obetovať na kostol. Druhé ústne podanie je o Turkoch, keď prišli do obce. Vtedy obec nebola tak rozsiahla ako je teraz. Okolo obce rastlo veľa palašia, ktoré slúžilo ľuďom za úkryt. Náš kraj zostal bez ochrany, preto ľahko sa stala obec korisťou Turkov. Turci, kde prišli, všade pustošili. Olúpili i kostol a kde mohli, zajali aj obyvateľov. Turci vraj chodili okolo palašia a vykrikovali: „Jano, Juro, poďte von už sú Turci preč.“ Keď niektorí vyšiel už ho chytili. Raz sa stal istý prípad Osuskému. Keď išiel Turek na koni cez vodu, Osuský, ktorý bol schovaný, zrazil ho z koňa dole. Potom hovoril, ale som ho šíbel. Od tej doby rodu Osuskému ľudia ešte dodnes hovoria „Šibalci.“ Farár našiel v otvorenej hrobke i mnohé rôzne spisy nikto však nevedel komu patria. Založil tiež prvý dobrovoľný hasičský sbor.7) Učinkoval tu len krátky čas. Vymohol meno obce Szentistván. Po ňom nasledoval Ján Trubyni 8) ako administrátor. Pôsobil tu len krátky čas. Odišiel do Gajar. Počas prevratu, keď bol vpád maďarských bolševikov na Slovensku, u Komárna ho obesili.9) |
|
| 1890 | V roku 1890. bol vymenovaný za
farára Rudolf Kocúrek,10)
narodil sa v r. 1839. v Hrnčiarovciach. V Hasprunke pôsobil 22 rokov na
vinici Pána. Za jeho učinkovania odohraly sa v obci veľké udalosti. V roku 1904. boly vydržiavané sv. misie. Z milodarov bol zakúpený jeden veľký zvon, ktorý bol počas misií vysvätený. V roku 19 11) bola zakúpená jedna krásna zástava a z milodarov amerických robotníkov toho roku postavené kríže na Kalvárii, tiež kríž pri malackej ceste na tehelni. Kríže boly posvätené malackým dekánom J. Kováčom. Vtedy bola posvätená i zástava, ktorej krstná matka bola manželka nebohého P. Blahu. Farár bol povahy dobrej a spravodlivý, nežiadal cudzie, vždy len svoje. |
|
| 1890-1912 | I odľahlá Hasprunka prejavovala
sa pred vojnou vlivom Blahovym,12)
národne uvedomele. Z jej zaslúžilých drobných národných pracovníkov
treba pomenovať na prvom mieste farára Rudolfa Kocúrka. Za neho
sústredňoval sa národný ruch v obci a konaly sa tajné porady v dobe pred
voľbami. Staručký kňaz „do jedného chlapa“ doviedol svojich fárnikov na
poslaneckú voľbu dr. Blaha 12)
r. 1907. a nechybal so svojimi vernými pri žiadnej voľbe stoličnej. R.
1908 bol odsúdený sedriou v Prešporku pod čís. 6218/1908 pre
pobúrovanie na 14 väzenia 13)
a 200 korún pokuty. Ešte sa dožil prevratu. V r. 1912 odišiel na penziu
do Veľkých Levár, kde aj zomrel. Farára Kocúrka dôverníci boli tiež aj Blahovými: Florian Pauš, tesár, František Šlosár, Izidor Šlosár, František Kardian, tesár, František Šišolák, Karol Tančibok, Jozef Šteps, Ján Vrablic, Ján Hlavatý. Ako dobrí národovci, boli tiež zakladatelia Slovenského čítacieho kruhu v Hasprunke. Zakladatelia venovali 60 korún na založenie slovenskej knižnice, ale ich činnosť bola úradmi potlačená hneď zpočiatku, slovenské knihy boly zhabané a organizátori prenasledovaní. Ako predseda „Slovenského kruhu“ bol zvolený Ján Hlavatý, vtedy ešte klerik, rodák z Hasprunky. Tiež je treba spomenuť jeho hrdinské činy. Dva roky pred vysviackou, keď mu chceli zmaďarizovať jeho otcovské meno, vystúpil a vzdal sa ďalších študii. Bol spoluredaktorom „Slovenských Ľudových Novín“ s Fr. Tománkom. Potom sa prihlásil do vojska ako jednoročný dobrovoľník. Slúžil v čase vypuknutia balkánskej vojny.14) Tu vyzýval slovenských vojakov, aby v prípade, že by sa Rakúsko-Uhorsko zaplietlo do tej vojny, aby nestrieľali na bratov Srbov. Našiel sa tam zradca. Toto podnecovanie vynieslo mu 2 roky komárňanského väzenia. Spolu s ním bol väznený Karol Štefánek, brat dr. Ant. Štefanka 15) z Veľkých Levár. Počas svetovej vojny bol z väzenia vypustený a hneď povolaný k vojsku. Došiel do ruského zajatia, kde vstúpil do Čsl. legii. Po prevrate prišiel domov ako nadporučík. Istý čas pôsobil ako podnotár v Hasprunke. Po tomto bol menovaný profesorom obch. akademie v Bratislave. Neskoršie sa štát. služby vzdal, kúpil si zbytkový statok v Hornej Dubovej, kde i doteraz hospodari na svojom majetku. František Šlosár, pekár, musel odísť pred maďarskými žandarmi, lebo bol stále prenasledovaný pre panslavizmus a politicko vedený nespoľahlivý. Keďže mal v dome stále prehliadky zunovalo ho to, a preto odišiel do Ameriky. Po prevrate sa navrátil do svojej oslobodenej vlasti. Z obce Hasprunky sa vysťahoval do Račištorfu, kde si kúpil obchod, ktorý doteraz prevádza. Toto je koniec starého rukopisu o dejinách Hasprunky. |
---------------------------------
1) Ľudovít Hazucha sa narodil 3.
októbra 1795 v Novom Meste nad Váhom. Schematizmus z r. 1842/3 dáva k jeho menu
prívlastok „de Kelemenfalva“. To by znamenalo, že mal pôvod v Klimovici na
Podkarpatskej Rusi. Štúdium teológie v generálnom seminári ukončil v r. 1826. Roku 1827 prešiel do kňazského inštitútu v Ostrihome a 9.
marca 1827 bol vysvätený za kňaza. Kaplánom bol najprv v Myjave, r. 1829 v Piešťanoch, r. 1830
v Leopoldove a r. 1831 v Gajaroch. Od 1. júla 1834 bol farárom v Hasprunke.
Je autorom príležitostných kázní a latinskej oslavnej reči. V liste Jána Hollého
Jurajovi Palkovičovi z r. 1928 je o ňom zmienka, ako o „opravdivom
bernolákovskom žiakovi“. Bol veľkým podporovateľom chudobného ľudu a ľudovým lekárom. Po vypuknutí cholery obetavo liečil chorých, radil im a pomáhal. Sám sa nakazil cholerou a 16. augusta 1855
zomrel.
- Katarína Hrúzová v článku Dejiny obce Studienka uvádza: „V roku 1854 cholera usmrtila 264 osôb, v roku 1855 až 387 osôb.“
Avšak diecézne schématizmy v týchto rokoch takýto výrazný
pokles počtu obyvateľov Hasrunky nevykazujú. Zachytávajú pokles obyvateľov o 20
a 26 osôb (u židov je dokonca nárast, tam prišlo k poklesu až v r.1858 o 14
osôb); výraznejšie skáču počty školopovinných detí: kým v r. 1853 je 180
školopovinných detí, v
nasledujúcich rokoch ich počet pozvoľna klesá až na 142 v roku 1857, no potom
opäť prudko vyskočí na 180 v roku 1859.
- Do posledného obdobia Hazuchovho pôsobenia spadá aj stavba súčasnej
fary, ako sa píše na obecnej stránke: „V roku 1848 bola fara od základov prestavaná do dnešnej podoby, mimo prístavby v zadnej časti z roku 1975 až 79.“
2) Anton Pachmann sa narodil 14. októbra 1818. Teológiu študoval v seminári sv. Štefana v Trnave. Za kňaza bol vysvätený 3. apríla 1845. Kaplánom bol v Zlatých Klasoch, od r. 1847 v Kuchyni. Za farára v Hasprunke bol vymenovaný 12. septembra 1855. Zomrel 6. januára 1867 v Hasprunke.
3) Ján Laicha sa narodil 24. mája 1834 v Plaveckom Štvrtku. Teológiu študoval vo Viedni. Za kňaza bol vysvätený 25. júla 1858. Kaplánom bol v Kuchyni, potom v Gajaroch. 1. septembra 1865 bol menovaný za farára v Rohožníku. Odtiaľ bol 30. marca 1867 preložený do Studienky, kde pôsobil až do svojej smrti. Zomrel 7. decembra 1873 na tuberkulózu.
4) Ján Novák sa narodil sa v r. 1836 v Skalici. Za kňaza bol vysvätený v roku 1859. Kaplánom bol v Moravskom Sv. Jáne, od r. 1860 v Uníne a od r. 1862 v Šaštíne. V r. 1867 sa stal farárom Plaveckom Štvrtku, v r. 1874 v Hasprunke a v r.1879 v Perneku. Od 18. apríla 1904 odišiel na dôchodok a býval Šaštíne. Zomrel 7. januára 1918.
5) Alfonz Bernkopf sa narodil 2. augusta 1848 vo Viedni. Po gymnáziu študoval v seminári sv. Štefana v Ostrihome. Za kňaza bol vysvätený 7. augusta 1871. Kaplánom bol v Devíne. Od 26. mája 1879 bol administrátorom v Hasprunke, kde bol následne 20. júla ustanovený za farára. Od roku 1888 (asi od augusta) bol farárom Cíferi a od r. 1897 v Pobedime. Venoval sa prekladaniu náboženskej literatúry. Zomrel 16. septembra 1914 v Pobedime.
- Krátko po svojom príchode do Hasprunky
zorganizoval Bernkopf v obci ľudové misie. Na základe záznamov v kláštornej kronike
redemptoristov v Ketzelsdorfe tieto misie spomína ThDr. Martin Macko, CSsR vo
svojej dizertačnej práci na Viedenskej univerzite z r. 2012. Najprv sa zmieňuje, že v
tom období redemptoristi na území Slovenska misie nekonali. No napriek tomu sa
jedni misie predsa uskutočnili.
Konali sa v obci Hasprunka od 18. do 27. januára 1880. Misionármi
boli redemptoristi z Ketzelsdorfu Václav Göldner a František Pivnička a z Viedne
František Masopust. I keď títo kňazi pôsobili v Rakúsku, boli českej národnosti,
preto nemali problém sa dorozumieť s obyvateľmi Záhoria. Kláštorný záznam o
týchto misiách hovorí o veľmi dobrom úspechu, ale bez konkrétností.
V dňoch 10. až 14. októbra toho istého roku prebehla v Hasprunke obnova misií.
Zúčastnili sa jej z Ketzelsdorfu tí istí dvaja redemptoristi a Josef Roller z
Viedne. O tejto obnove už správa nie je taká optimistická. Z 1 800 katolíkov žijúcich v Hasprunke
sa zúčastnilo iba asi 800, pretože to bolo v čase zberu zemiakov. Na konci
misijnej obnovy postavili misijný kríž z dubového dreva.
Kronikár provinciálneho domu redemptoristov vo Viedni poznamenal, že všetky finančné výdavky na samotné misie, ako aj na obnovu neniesla farnosť, ale viedenský kláštor.
- Do obdobia Bernkopfovho pôsobenia v Hasprunke spadá aj informácia, ktorú píše atarína Hrúzová v článku Dejiny obce Studienka uvádza: „Do roku 1880 k Studienke patrila aj malá obec Mikulášov. V roku 1862 obec spísala zmluvu s učiteľom Jánošom Hankocym v Mikulášove o vyučovaní všetkých detí tunajšej obce.“
6) Na obecnej stránke sa píše, že Turci okupovali tento kraj v rokoch 1788 až 1789.
7) K. Hrúzová uvádza: „Dobrovoľný hasičský zbor v Studienke bol založený 15.5.1921. založil ho Alexander Schäffer, správca školy.“ Dobrovoľný hasičský zbor už existoval v obci prv. Avšak po svetovej vojne a vzniku nového štátu musel byť vytvorený nanovo.
- doplnenie: I. Rakár v knihe Studienka -
raj hubárov na str. 33 píše, že „farár Alfonz Bernkopf a obecný notár Ján Javor
sa pričinili o vznik I. Dobrovoľného hasičského zboru v obci na jar roku 1878.
Presný dátum sa nepodarilo zistiť, nakoľko sa nedochovali žiadne písomnosti.
Dátum bol stanovený z výpovedí žijúcich členov zboru v roku 1933. Alfonz
Bernkopf bol i prvým predsedom zboru.“
Lenže ten rok 1878 nebol stanovený správne, pretože
Alfonz Bernkopf prišiel do Hasprunky za farára až o rok neskôr - koncom
mája 1879. Preto aj založenie Dobrovoľného hasičského zboru muselo byť až
neskôr. A niečo muselo dať k jeho vzniku podnet - tým bol zrejme požiar, o
ktorom I. Rakár píše na str. 65:
„Požiar v roku 1882 bol tak veľký, že jeho
následky zmenili výraz obce. Padlo mu za obež 90 domov a 15 stodôl a bol to
druhý najväčší požiar v obci.“ Aj tento uvedený rok je však nepresný - v
skutočnosti sa musel stať už v roku 1881, pretože Schematizmus Ostrihomskej
arcidiecézy na rok 1882 uvádza výrazný pokles počtu obyvateľov o 470, čiže
takmer štvrtinu, oproti predošlému roku. Keďže schematizmus sa dával do tlače
začiatkom roku 1882, tak údaje zachytávajú počty obyvateľov ku koncu roka 1881.
Preto ten pokles nastal v priebehu roka 1881.
Založenie Dobrovoľného hasičského zboru tak vychádza na
jar 1882, čo korešponduje aj s údajom I. Rakára na str. 33, že „v roku 1882 bola
z obecných prostriedkov zakúpená dvojkolesová striekačka z Viedne...“
8) Ján Trubínyi sa narodil 8. septembra 1863 vo Vrábľoch. Pôvodne sa volal Trubina, meno si pomaďarčil počas štúdií. Teológiu študoval v seminári sv. Štefana. Za kňaza bol vysvätený 13. mája 1887. Kaplánom bol v Gajaroch. Odtiaľ zrejme prišiel asi v auguste 1888 spravovať farnosť v Hasprunke, keď Bernkopf odišiel za farára do Cífera. Oficiálne však bol stále kaplánom v Gajaroch. Po nástupe nového farára Kocúrka v r. 1889 sa vrátil na svoje kaplánske miesto do Gajár. V roku 1893 sa stal farárom v Devínskej Novej Vsi a v roku 1910 v Gajaroch, kde pôsobil až do novembra 1918, kedy bol preložený do Moče pri Komárne, tam bol 4. júna 1919 zavraždený.
9) Útok maďarskej červenej armády
na Komárno sa odohral začiakom mája 1919. Maďarskí bolševici tam rozpútali teror,
ktorý bol namierený najmä proti takzvaným buržoáznym elementom, angažovaným
Slovákom a kňazom. V Moči prepadli 4. júna vo večerných hodinách v budove fary aj Jána Trubínyiho. Obvinili ho z kontrarevolučnej agitácie. Údajne
ho žiadali, aby ich verejnými prejavmi podporil, čo ale on odmietol.
Preto ho ubili kyjakmi a vlastne už mŕtveho ho obesili na osamelý agát neďaleko fary na brehu Dunaja.
O niekoľko dní farníci tajne zvesili telo zo stromu a potichu ho na cintoríne v
Moči pochovali.
Cintorín v Moči bol v 70-tych rokoch zrušený a Trubínyiho hrob
spustol a zarastal burinou a kríkmi. Preto bolo jeho telo v r. 1995 prenesené na cintorín vo Vrábľoch.
10) Rudolf Koczurek sa narodil 10. apríla 1838. Po skončení teologických štúdií bol 28. júla 1867 vysvätený za kňaza. Kde pôsobil prvé roky, nie je známe. Do
Ostrihomskej arcidiecézy bol prijatý v roku 1872 a za kaplána bol poslaný do Veľkej Mane. Od r. 1873 bol kaplánom v Rybníku nad Hronom a od r. 1874 v Nových Zámkoch. Nato sa stal 1. mája 1876 administrátorom v Darnózseli, kde bol v r. 1877 ustanovený za farára. V roku 1887 prešiel do Rohožníka, potom v roku 1889 do Hasprunky. Do dôchodku odišiel 15. decembra 1911, je možné, že cez vianočné sviatky zotrval ešte v Hasprunke. Potom býval vo Veľkých Levároch. Pravdepodobne na prelome rokov 1917-1918 tam bol krátko administrátorom.
dodatok: Zomrel v roku
1918, pravdepodobne 13. apríla. Pochovaný je na
cintoríne v Radave, kde vtedy žila jeho sestra.
11) Pisateľ nevedel určiť rok, kedy
bola zástava kúpená (zrejme to chcel dodatočne dopísať), ale bolo to ešte za
farára Kocúrka, takže do roku 1911. Preto aj výraz „manželka nebohého P. Blahu“
treba vnímať z pohľadu pisateľa, ktorý to napísal len zopár rokov po smrti Dr.
Pavla Blahu.
- Podľa informácie na stránke obce, boli v roku 1890 na Kalvárii postavené ďalšie dva kríže.
12) Dr. Pavel Blaha (1867-1927)
pochádzal zo Skalice. Bol lekárom, slovenským národným buditeľom, publicistom a
politikom. Popri lekárskej praxi sa angažoval aj v zakladaní potravných a peňažných družstiev.
V rokoch 1898-1909 založil približne 100 potravných, úverových a svojpomocných družstiev.
- Potravné družstvo bolo založené aj v Hasprunke. K. Hrúzová uvádza, že
potravné družstvo bolo založené roku 1904. Jeho zakladateľom bol Alojz Schäffer.
Bol organista a učiteľ od roku 1887. Bol zvolený ako jeho prvý predseda.
Družstvo viedol do roku 1910, kedy zomrel.
- Táto hospodárska pomoc a podpora drobnému obyvateľstvu bola v tom
čase veľmi potrebná, vzhľadom na hospodársku situáciu v krajine. K Hrúzová o tejto
situácii píše: „Pre nedostatok pracovných príležitostí a chudobu nastalo vysťahovalectvo. Začalo sa roku 1889 do Ameriky občanmi: Jozef Šlosar č.199, Ján Hrúz, kováč č.137 a Melich Gabriš. Pokračovalo neskoršie do Kanady, Argentíny, Francúzska, Belgicka.“
13)
Odsúdený bol na 14 dní väzenia. V texte chýba slovo "dní". Že bol farár Kocúrek ako národovec väznený, sa
uvádza aj na stránke obce Rohožník.
14) Prvá balkánska vojna začala 5. 10. 1912.
15) Prof. PhDr. Anton Štefánek (1877-1964) bol slovenský politik, zakladateľ slovenskej sociológie. V čase písania tohto textu bol poslancom Národního shromáždění ČSR. Po II. svetovej vojne bol rektorom Univerzity Komenského v Bratislave.
