V predošlej časti sme sa dostali ku zmienke o židovskom cintoríne, ktorý bol v Hasprunke zriadený židovskou obcou začiatkom 19. storočia a používal sa do roku 1934.
     Po odchode Židov z obce spustol, kamene z múrov i náhrobkov ľudia rozkradli a tak z neho nezostalo takmer nič. A zo židovskej modlitebne - synagógy je dnešný obecný úrad.

     Keď už sme pri téme cintorína, nezaškodí si všimnúť históriu aj toho súčasného obecného cintorína, i jeho predchodcov. Bolo ich totiž niekoľko.

     Všade tam, kde ľudia trvalo žili, boli aj hroby. Lebo kde žili, tam aj umierali. A tam, kde žilo väčšie spoločenstvo ľudí, už neboli len jednotlivé hroby, ale vznikali cintoríny.
     Na rozdiel od Židov, ktorí si cintoríny zriaďovali ďalej od obydlí, na odľahlom mieste, kam sa veľmi nechodilo (aby sa nechceným dotykom hrobu rituálne neznečistili), kresťania vyjadrovali svoju vieru vo vzkriesenie mŕtvych, v spoločenstvo svätých a vo večný život i tým, že svojich mŕtvych pochovávali tam, kde sa schádzali na slávenie svätej omše. Dokonca ostatky mučeníkov vkladali priamo do oltára, na ktorom sa slávila eucharistická obeta.
     Významnešie osoby bývali pochované priamo v kostole do krypty, alebo pod dlažbu - kňazi vo svätyni vedľa oltára, veľmoži v lodi kostola. Ostatní veriaci bývali pochovaní okolo kostola, buď obrátení k svätyni - ako k centru spoločenstva, alebo na východ - ako symbol očakávania druhého príchodu Krista, kedy vzkriesi mŕtvych k Poslednému súdu.

                         VI.

   Hasprunké cintoríny, kostol a kaplnky

     Prvý cintorín - Kerchov

     Kde mali prví Hasprunčania svoj prvý cintorín, dnes presne nevieme. V článku K. Hrúzovej sa píše: „Najstaršie domy v obci boli postavené na východ od Chválanskej kaplnky, necelých 50 m. Južne od nich je dodnes studienka, z ktorej čerpali vodu a dnešné pomenovanie obce je od nej odvodené. Je vzdialená od Chválenskej kaplnky 100 m a)  na juh smerom k potoku Haspruňár.b)  Na druhej strane potoka mali občania cintorín „Kirchhof“, dnes pod názvom Kerchov. Je to už len obecný pasienok.“ 1)
     Zdá sa mi trochu zvláštne, že by ľudia nosili svojich zomrelých pochovávať za potok. Najmä, ak tam už mali postavenú kaplnku, resp. kostolík, zasvätený sv. Štefanovi, ako uvádza K.Hrúzová: „Pomenovanie obce od roku 1616 (...) bolo „Istvánfalva“, to je Štefanova Ves. Zaiste preto, lebo prvá kaplnka bola zasvätená k úcte svätého Štefana kráľa. Táto kaplnka stála neďaleko dnešnej Chválenskej kaplnky. Jej základy boli vidteľné ešte v roku 1920.“ 1)
     Logickejšie teda vyznieva verzia, ktorú som ju našiel uvedenú na farskej stránke: „V roku 1717 dal postaviť Andrej Chvála – majiteľ mlyna kaplnku pri Sološnickej ceste. (...) Okolo kaplnky smerom k potoku (Kirchhof dnes Kerchov) bol cintorín. “ 2)
     Verzia, že sa prvý cintorín nachádzal v lokalite od kaplnky Umučenia smerom k potoku, vyznieva veľmi reálne. Nahráva tomu aj fakt, že tento pozemok zostal celé storočia lesíkom - čiže s nedotknutou zemou, kým všetky pozemky naokolo sa orali, slúžili poľnohospodárskej činnosti.
     Druhej verzii, že bol cintorín za potokom, nahráva fakt, že tá lokalita (kde dnes stojí čistička), sa ľudovo nazýva Kerchov, čo má pôvod v nemeckom slove Kirchhof - cintorín. Ak cintorín vznikol už prv, než bola postavená prvá kaplnka, či kostolík, je možné, že ho zriadili na mieste, ktoré ešte nevyužívali na poľnohospodársku činnosť, no zároveň nebolo mokraďou. V takom prípade by však kostolík nepostavili práve pri už existujúcom cintoríne?

     Prvý kostolík alebo kaplnka sv. Štefana

     Prvý kostolík či kaplnka v Hasprunke sa teda nachádzal neďaleko súčasnej Chválanskej kaplnky umučenia Pána. Môžeme predpokladať, že bol postavený niekedy pred rokom 1580,10) pretože dal alternatívny názov Hasprunke - Istvánfalva (Štefanova ves). Z rozprávania obyvateľov som počul, že postavenie súčasného kostola sv. Štefana bolo podnietené tým, že pôvodný kostolík zhorel.
     Jeho základy, vraj v roku 1920 ešte viditeľné, sú však už tiež len minulosťou. V množstve odpadu, ktorý sem obyvatelia okolitých domov nanosili, by sa dnes už aj tak stratili...

     Kaplnka umučenia Pána (Chválanská kaplnka)

     Na stránke obce sa píše: „V roku 1717 dal postaviť Andrej Chvála – majiteľ mlyna kaplnku pri Sološnickej ceste. Kaplnka bola spočiatku drevená a po viacerých úpravách a rekonštrukciách došla až k dnešnej podobe. Posledné úpravy boli vykonané v rokoch 1913, 1958 a 1990.“ 3)
     Avšak v diecéznych schématizmoch z 19. storočia, ako aj v ďalších historických materiáloch v latinčine i maďarine sa uvádza, že kaplnka Umučenia je z roku 1650. Je možné, že táto informácia pochádza zo zápisnice niektorej z kanonických vizitácií v 18. storočí.
     Ak by obe uvedené informácie o roku postavenia kaplnky mali byť pravdivé, vysvetlenie by mohlo byť také, že kaplnka bola pôvodne postavená drevená v roku 1650. A v roku 1717 ju mlynár Chvála vybudoval nanovo, už murovanú. To by vysvetľovalo, prečo kaplnku postavil na ceste k susednému Juríkovmu mlynu, a nie o kúsok vyššie (východnejšie), na ceste k svojmu mlynu. Dôvod by bol taký, že ju postavil na mieste už predtým existujúcej kaplnky.
     Tiež fresky na stenách kaplnky, odhalené v roku 2020, potvrdzujú predpoklad, že kaplnka bola už v 18. storočí murovaná.

     V súčasnosti je kaplnka vo vlastníctve obce. Občianske združenie Dedičstvo otcov obce Studienka začalo v roku 2017 s jej rekonštrukciou. Na stránke Príkladná obnova je v súvislosti s obnovou kaplnky opísaná legenda: „Podľa ústneho podania dal kaplnku postaviť Andrej Chvála, majiteľ mlyna zo spomínanej osady Chvály, v roku 1717. Hovorí sa, že pán Chvála sa počas svojej cesty s remeselníckym tovarom zastavil v Lozorne, ktoré malo v tom čase hrdelné právo, práve vo chvíli, keď sa konala poprava odsúdeného. Ten pred svojou popravou dostal posledné slovo a povedal: „Ak sa tuná nachádza niekto z obce Hasprunka, tam je ukrytý zlatý poklad.“ Prezradil aj presné miesto úkrytu. Mlynár po návrate domov toto miesto našiel a z ukrytého lupu dal postaviť drevenú kaplnku. Či to skutočne tak bolo sa dnes už asi nedozvieme.“ 4)

        

     Farský kostol sv. Štefana kráľa

     Podobnú legendu som však počul z ústneho podania aj v súvislosti so stavbou farského kostola. Vraj si tu pri potoku do bútľavého stromu zbojníci ukryli svoj lup. Ten si však už nevyzdvihli. Neskôr ho objavili miestni obyvatelia a použili ho na stavbu kostola.

     Ostrihomský kanonik Némethy v zozname farností Ostrihomskej arcidiecézy uvádza, že kostol sv. Štefana bol postavený v roku 1672 a posvätený v r. 1678 Ferdinandom Pálffym, jágerským biskupom a jasovským prepoštom. Hasprunka, prv filiálka Sološnice, bola ustanovená farnosťou v roku 1682. 5)
     Miestne historické pramene túto informáciu dopĺňajú: Dňa 13. augusta 1668 so súhlasom arcibiskupa ostrihomského - Juraja Szelepcsinyiho a jeho vikára Jána Gubasóczyho bol položený základný kameň, zasvätený sv. Štefanovi kráľovi uhorskému. Chrám bol vysvätený r. 1678 15. augusta na Nanebevzatie Panny Márie, zasvätený k sv. Štefanovi skrze jágerského biskupa Ferdinanda Pálffyho. 6)
     Čo sa týka dátumu posviacky kostola, staré ostrihomské schématizmy uvádzajú 20. august. Zistiť, ktorý z údajov je správny, by si vyžadovalo hlbšie skúmanie starých latinských dokumentov. c)
     Stránka obce informáciu o stavbe kostola dopĺňa, že bol postavený z kameňa a tehál. Zaujímavá je poznámka, že baroková zvonica kostola je z 18. storočia.3) Čiže veža bola ku kostolu pristavená neskôr, až v ďalšom storočí. Buď bol kostol najprv postavený bez veže, alebo mal len malú vežičku, azda drevenú, do ktorej sa zmestil len jeden zvon.
     Pre bližšie určenie času, kedy bola veža postavená, však zatiaľ chýbajú akékoľvek indície. Jedine informácia, že farár Mikuláš Baťovič (1767-1771) dal pristaviť zvonku vchod na chórus, dáva predpoklad, že vtedy už veža musela stáť.

     Kostol má aj kryptu, ktorá však nie je prístupná. V roku 1885 ju dal farár Bernkopf otvoriť. Hrobka vedie k hlavnému oltáru a našli v nej štyri rakvy. V nich boli uložené pozostatky dvoch farárov a dvoch tureckých vojenských hodnostárov. 6)  Ktorí dvaja farári boli pochovaní v krypte, nie je známe. Zápisy v pohrebnej matrike túto skutočnosť neuvádzajú. Do úvahy pripadajú štyria alebo piati kňazi, ktorí v Hasprunke zomreli pred Jurajom Renkom.

     Turci v Hasprunke
     Ešte väčšou záhadou sú dvaja tureckí vojenskí hodnostári, pochovaní v krypte kostola. Rukopis na fare uvádza, že podľa ústnej tradície počas tureckých a kuruckých vojen boli Turci umiestnení aj v Hasprunke. Dvaja vojenskí hodnostári, pochovaní v kostolnej hrobke, mali vraj väčší obnos peňazí obetovať na kostol.6)
     Obecná stránka v tejto súvislosti dodáva: „Turci okupovali tento kraj v rokoch 1788 až 1789 a naši ľudia sa pred nimi ukrývali za múrami hradby...“ 3) Táto informácia je však mylná - a to hneď v dvoch veciach:
     V roku 1788 síce rakúsky cisár Jozef II. vstúpil do vojny s Turkami, ale tá sa neodohrávala na našom území. Rok predtým totiž Turci napadli Rusko. A Rakúsko, ako spojenec Ruska, zaútočil na Turkov na Balkáne. Pre Jozefa II. táto vojna skončila veľkou blamážou a tisíckami zbytočne mŕtvych vojakov monarchie. No, je isté, že v tom čase sa na územie Hasprunky žiadni Turci dostať nemohli.
     Turci tu však boli v rokoch 1663-1664. No, vtedy ešte Hasprunčania nemali hradby, obranné múry za ktorými by sa mohli skryť. Ich útočiskom boli močariny, zarastené vysokým palachom.
     Bolo to po 2. septembri 1663, kedy Turci prekročili Váh pri Hlohovci. Jeden prúd ich vojska potom prešiel cez Bielu horu a plienil Záhorie smerom na juh, až po Prešporok. Potom sa Turci obrátili na severozápad a do 7. októbra trikrát prenikli na Moravu, až po Brno. Tam plienili vidiek, lebo opevnené mestá sa im dobyť nepodarilo. Následná prehratá bitka pri Vízváre 10. októbra síce zastavila ich ďalšie expanzívne výboje, ale z obsadených území sa nestiahli. K ich odchodu prišlo až po podpise mieru vo Vašvári 10. augusta 1664.
     Takže týchto 11 mesiacov bolo Záhorie vystavené útokom Turkov, a teda aj Hasprunka. Lenže v tom čase kostol ešte nestál. Ako mohli naň hodnostári prispieť štedrými financiami a byť v ňom pochovaní, keď ho obyvatelia až o štyri roky neskôr ešte len začali stavať? A keby aj, bolo predsa nemysliteľné, aby v kostole - na posvätnom mieste boli pochovaní pohania...
     Navyše, Turci tu rabovali, pustošili a zabíjali. Tunajší obyvatelia boli pre nich len „neveriaci psi“. Je mimoriadne zvláštne, žeby takí ľudia venovali peniaze na kresťanský kostol.
     No, že tam boli pochovaní, je realita. Ako to vysvetliť?
     Nebolo to azda naopak? Že by Turci neboli pochovaní v kostole, ale kostol bol postavený nad ich hrobom?Azda sa udialo niečo zvláštne, že títo dvaja hodnostári skončili svoj život v Hasprunke. Možno ich postoj voči miestnemu obyvateľstvu bol umiernený, priateľskejší než iných Turkov. A tak našli u obyvateľov súcit a pomoc, keď boli zranení v boji, alebo ich sužovala nejaká choroba. Keď tu napokon zomreli, Hasprunčania im vybudovali hrobku, do ktorej ich pochovali. A keď o niekoľko rokov išli stavať kostol, postavili ho práve nad touto hrobkou. Na stavbu pritom mohli použiť aj peniaze, ktoré im tu po veľmožoch zostali.
     Alebo je aj druhá možnosť, že sa sem tureckí hodnostári dostali až v roku 1683. Už nie ako okupanti, ale ako utečenci, po fatálnej porážke Turkov pri Viedni. Zmätení a možno aj zranení Turci, ktorým sa nepodarilo ustúpiť spolu s ich porazenou armádou, sa túlali po okolí. Dvaja z nich - veľmoži - našli pomoc a útočisko v Hasprunke. A tu aj napokon skončili svoj život. Ostatné už potom vieme z povesti.

     Či tak, alebo inak, prítomnosť Turkov na Záhorí dala podnet na vybudovanie obranného opevnenia aj v Hasprunke. Očakávali sa ešte ich ďalšie nájazdy, najmä po tom, ako Turci vypovedali vojnu Poľsku a chystali sa zaútočiť na Viedeň. Ak ich predchádzajúca prítomnosť v Hasprunke súvisí aj s vypálením prvého kostolíka sv. Štefana, o to viac bol dôvod postaviť nový kostol - z tehál a kameňa, aby odolal ohňu A tak v nasledujúcich rokoch sa dali do stavby kostola a obranných múrov. Tie však už ako ochranu proti Turkom využiť nemuseli. No i tak sa neskôr vyskytli nepokoje a vojny, kedy kostol s múrom poslúžil obyvateľom Hasprunky ako útočisko.

     Druhý cintorín - okolo kostola

     Keďže bolo zvykom pochovávať v blízkosti kostola, aj pri novom kostole v Hasprunke vznikol čoskoro cintorín. Múry, postavené na ochranu obyvateľov pred Turkami, tak predsa našli využitie - ochranu hrobov mŕtvych pred divou zverou, i pred voľne sa pasúcimi domácimi zvieratami.
     Samozrejme, v prípade ohrozenia nepriateľmi, slúžil cintorín a kostol za útočisko aj pre živých. Ale našťastie, to až tak často byť nemuselo.
     Spolu s miestnymi obyvateľmi tu boli pochovaní aj traja, možno piati hasprunskí farári (vrátane dvoch, pochovaných v krypte kostola): Pavol Dubnik (+1695), Valentín Ondrejkovič (+1705, je možné, že bol pochovaný na inom mieste), Andrej Čermák (+1751), Šimon Dobrovodský (+1760, nie je isté, či bol pochovaný v Hasprunke) a Štefan Behányi (+1767).
     A napokon tu bol ešte v roku 1834 pochovaný farár Juraj Renko, ale vtedy sa už 55 rokov pri kostole napochovávalo. Zo starých hrobov už boli aj náhrobky a kríže odstránené, preto sa dodnes zachoval len tento neskorší hrob farára Renka.
 

     V roku 1775 totiž vydala Kráľovská rada nariadenia ohľadom pochovávania a cintorínov, aby sa tak zabránilo častým epidémiám. Zosnulý nemal byť odkrytý viac ako dva dni. Pri pohrebe sa mala rakva s nebožtíkom zaniesť priamo na cintorín, a nie do kostola. Do krýpt, ktoré mali vchod z interiéru kostola, sa už nesmelo viac pochovávať. Mali sa zrušiť cintoríny, nachádzajúce sa pri kostoloch, a nové sa mali zakladať na vhodných miestach mimo osád.7)

     Kedy toto nariadenie v Hasprunke zrealizovali? Na obecnej stránke 3) sú informácie o cintoríne zmätočné:
-   „Prvý cintorín bol okolo kostola, no slúžil zrejme na pochovávanie farárov.“ - Samotná stránka obce predtým píše o prvom cintoríne pri kaplnke Umučenia. Čiže cintorín okolo kostola bol už druhý. No, určite neslúžil len na pochovávanie farárov, ale až do spomenutého nariadenia z r.1775 na ňom pochovávali všetkých obyvateľov Hasprunky.
-   „Na cintoríne okolo fary sa v roku 1787 prestalo pochovávať.“ - Cintorín nebol okolo fary, ale okolo kostola. Ako bude uvedené ďalej, na novom cintoríne sa pochovávalo už v r.1780 a nie je tam žiadna zmienka, že by sa súbežne pochovávalo ešte 7 rokov aj pri kostole. No vylúčiť sa to úplne nedá (napr. pohreb tých, ktorí tam už mali hrob s pochovaným manželom, či manželkou). Ale to bolo skôr výnimočné.
-   „Otvoril sa nový cintorín, na ktorom sa pochováva dodnes.“ - Cintorín, ktorý bol vtedy zriadený, sa možno používal v čase, keď to bolo zapísané do kroniky, ale dodnes sa na ňom nepochováva. Dnes už totiž neexistuje.
-   „Podľa farskej kroniky bol na ohradnom múre nápis o existencii cintorína okolo kostola z roku 1780.“ - Zdá sa, že tento nápis by mohol súvisieť práve so zrušením cintorína pri kostole.

     Vo farskej matrike zomrelých  nachádzame poznámku o novom cintoríne na vrchu strany č.453 na úvod roku 1780. Z toho sa dá vyvodiť, že nový cintorín bol zriadený v priebehu roku 1779.

     No či sa okamžite prestalo na starom cintoríne pochovávať, o tom niet zmienky. Nový farár Renko, ktorý prišiel rok po zriadení nového cintorína v decembri 1780, zrejme predpokladal, že sa na starom cintoríne ešte bude pochovávať, pretože od nasledujúcej dvojstrany matričnej knihy (v roku 1781) pridal do  nej stĺpec „locus“, čiže miesto pohrebu. Avšak ani jeden zápis o pohrebe na starom cintoríne sa tam nenachádza. A od roku 1785 tento stĺpec v matrike zrušil.

     Na cintoríne pri kostole sa teda od roku 1780 nepochovávalo, avšak nejaké výnimky, najmä v najbližšom období, možno predpokladať. Z cintorína sa však nezachoval ani jeden náhrobný kameň, či kríž. Pri kaplnke sv. Františka Xaverského je kovový kríž na hrobe farára Juraja Renka, ktorý zomrel 1. júna 1834 d) a pochovaný bol o dva dni - 3. júna do hrobu, ktorý si dal dva mesiace predtým pripraviť.

     Tretí cintorín - za farou

     Nariadenie Kráľovskej rady z roku 1775, ktorým sa zakázalo pochovávať pri kostoloch, zároveň určilo, že nové cintoríny sa majú zakladať na vhodných miestach mimo osád. Pokiaľ možno, malo to byť na rovine a nič sa na nových cintorínoch nemalo sadiť. Ako platilo už v predchádzajúcom období, cintoríny mali byť ohradené a v strede priestranstva cintorína mal byť postavený vysoký kríž, podľa možností zhotovený z kameňa. Cintorín mal byť posvätený.7)
     Podľa zápisu v matrike zomrelých sa na novom cintoríne pochovávalo už v roku 1780, čiže zriadený bol v predchádzajúcom roku. Nachádzal sa za farou pod cestou smerom k potoku - v miestach, kde sa ešte 120 rokov predtým nachádzali močariny zarastené palachom, v ktorom sa ľudia skrývali pred Turkami. Postupom času zrejme prehĺbili a vyrovnali koryto potoka, kanálikmi do neho odviedli vodu z močarín a zem vysušili. Dnes na pozemku tohto cintorína stoja dve bytovky, čiastočne školské ihriská a z polovice aj školská budova.
     I. Rakár cituje z kroniky školy: „Nakoľko potreby stále rástli, dochádza dňom 28. 5. 1963 k výstavbe novej školy a štvorbytovky pre učiteľov. Nová zakladná škola sa buduje na mieste starého cintorína, ktorý sa rozprestieral od fary až do polovice školy a od potoka až po bytovky.“ 8)

Cintorín v Hasprunke vľavo - na vojenskej mape z r. 1783, v strede - na katastrálnej mape z r. 1914, vpravo - na topografickej mape z roku 1955 (kurzorom myši sa zobrazí mapa z r. 1964):
   

     Dostal som otázku: Prečo nemohli postaviť školu trochu ďalej, tam kde je teraz futbalové ihrisko? Prečo museli kvôli škole zlikvidovať cintorín? Cintorín sa už dlhú dobu nepoužíval a zrejme spustol. Projekt novej školy bol vhodným dôvodom na jeho likvidáciu. Bolo to v čase, keď sa uplatňovala idea, že všetko staré treba odstrániť a nahradiť novým, moderným.
     Pamätníci, ktorí boli vtedy deťmi, si spomínajú na likvidáciu cintorína: „Prevažne tam boli železné kríže.“ „Pri ceste boli pod plachtou schované pozostatky. Bola som dieťa a báli sme sa chodiť okolo.“
     Pri zrušení boli náhrobky a kríže odvezené a kosti pochovaných exhumované a zrejme hromande pochované na súčasnom cintoríne.

     Kaplnky v hradbách (Sedembolestnej Panny Márie a sv. Františka Xaverského)

     Kým pri kaplnke Umučenia Pána sme sa stretli s tým, že cirkevné historické pramene ju označujú za staršiu, než miestne zdroje, pri kaplnkách v obrannom múre kostola je to naopak.
     Miestne historické pramene hovoria, že farár Ondrej Čermák dal vystavať pri kostole dve kaplnky. Jednu k úcte Matky Božej Sedembolestnej a druhú k úcte sv. Františka Xaverského.6) Nebolo to však v roku 1705, ako sa píše na stránke obce,3) pretože v tom roku farár Čermák ešte len do Hasprunky prišiel, ale malo to byť počas obdobia jeho pôsobenia v rokoch 1705-1751.
     Naproti tomu cirkevné dokumenty uvádzajú pri kaplnke sv. Františka Xaverského rok 1781 a pri kaplnke Sedembolestnej Panny Márie rok 1783. To už však bol v Hasprunke farárom Juraj Renko, a je to krátko po tom, ako sa na cintoríne pri kostole prestalo pochovávať.
     Kaplnky boli vystavané v rohových baštách obranného múru okolo kostola.
     Vysvetliť rozpor v datovaní sa dá zase len úvahou: Ak v týchto rohových baštách dal vybudovať kaplnky už farár Čermák, musel rešpektovať hroby, ktoré sa tam nachádzali. To isto výrazne obmedzovalo možnosti, ako kaplnky postaviť. Po zrušení cintorína sa však vytvorili možnosti tieto kaplnky upraviť a zväčšiť. Najprv takouto úpravou zrejme prešla kaplnka sv. Františka Xaverského a v roku 1781 bola posvätená. O dva roky nato, v roku 1783, po rovnakej prestavbe bola posvätená aj kaplnka Sedembolestnej Panny Márie.
     V súčasnosti však už kaplnky neslúžia sakrálnym cieľom, ale sú využívané ako skladovacie priestory kostola.

     Štvrtý cintorín - súčasný

     Súčasný cintorín v Studienke je v poradí už štvrtým hasprunským cintorínom. Kedy bol založený, dá sa vyčítať z matriky zomrelých.
     Od roku 1827 sa v matrike začína znovu písať kolónka s označením „locus sepulturae“, čiže miesto pochovania (predtým bola vedená v rokoch 1781-1784). Avšak do tejto kolónky bolo vždy zapísané rovnako: „na obecnom cintoríne“. Nezdá sa, že zavedenie rubriky bolo spôsobené tým, že by sa začalo pochovávať súčasne na dvoch cintorínoch. Skôr to bolo spôsobené príchodom kaplána - františkána Anastáza Petroviča, ktorý prišiel vypomáhať už starobou zoslabnutému farárovi Jurajovi Renkovi. Z malackej farnosti, kde spravovali viac cintorínov, bol páter Anastáz zvyknutý zapisovať do matriky aj miesto pochovania. A tak to teda robil aj v Hasprunke, hoci tu sa pochovávalo len na jednom cintoríne.
     Sitácia sa však zmenila v roku 1831. Vtedy Európu silno zasiahla epidémia cholery, ktorá v našom regióne kulminovala v mesiacoch august a september. Výrazne stúpol aj počet pohrebov. V auguste ich bolo v Hasprunke 18 a za prvých šesť dní septembra ďalších osem.
     A tu sa v matrike zomrelých pri pohreboch zo 7. septembra objavuje záznam: „na novom cintoríne“. Tak je to potom uvedené aj pri nasledujúcich pohreboch. Od 7. septembra do konca mesiaca bolo na novom cintoríne pochovaných 27 mŕtvych, v októbri ďalších 15. Potom už počet pohrebov klesol na „normálny“ počet. Zdá sa, že od 7. septembra sa prestalo pochovávať na cintoríne pri potoku pod farou, a všetky ďalšie pohreby boli už na novom cintoríne. Jedinou výnimkou bol v júni 1834 pohreb farára Renka, ktorý bol pochovaný pri kostole. Aspoň tak to vyplýva zo záznamov v matrike zomrelých.
     Na vojenskej mape z roku 1839 vidíme označený len starší cintorín, nový ešte nie, ale je tam náznak už vytvorenej parcely, na ktorej sa nový cintorín nachádzal. Na mape z roku 1934 vidíme vyznačené oba cintoríny:
  

     Na stránke obce je uvedené, že cintorín bol v roku 1875 rozšírený o 800 siah. 3)  Nová časť cintorína je najnižšie položená, na juhovýchodnej strane. Zvláštne je, že katastrálna mapa z roku 1914 zobrazuje cintorín ešte v jeho pôvodnej výmere:

   

     Centrálny kríž cintorína je drevený. Letopočet na jeho spodnej časti prezrádza, že je z roku 1945. Zrejme bol osadený po skončení Druhej svetovej vojny. Pred ním sa nachádza hrob farára Štefana Blahu, ktorý zomrel 21. septembra 1933. Okrem neho by mali byť na cintoríne v priebehu 19. storočia pochovaní ešte traja kňazi: Ľudovít Hazucha (+1855), Anton Pachmann (+1867) a Ján Laicha (+1873). Ale zdá sa, že žiadne hroby z 19. storočia sa na cintoríne nezachovali. (Najstarší som našiel z roku 1910.)

     Kalvária

     K posvätným miestam obce treba ešte pripočítať aj Kalváriu. Na tomto vrchu nad dedinou bol v jubilejnom roku umučenia Pána - v roku 1833 postavený drevený kríž, ktorý posvätil miestny kaplán františkán Anastáz Petrovič.6)  Z milodarov robotníkov, ktorí odišli za prácou do Ameriky, bola začiatkom 20. storočia Kalvária doplnená o ďalšie dva kríže. Kríže posvätil malacký dekan Jozef Kováč. Informácia na stránke obce, že kríže boli postavené v roku 1890,3) je nesprávna.e)

     

     Toto miesto, ktoré v minulosti patrilo k dominantám obce, a bolo cieľom súkromných i spoločných pútí a procesií,9) v súčasnosti je ťažko dostupné a takmer zničené. Rozparcelovanie pozemkov na Rádkoch pre rodinnú výstavbu, a zvláštny systém miestnych komunikácií medzi nimi, urobili Kalváriu nedostupnou a schovanou za strechami rodinných domov. Navyše terénne úpravy pre vytvorenie stavebných parciel z prednej strany kopca Kalvárie kus „odhryzli“, čo okrem smutného vzhľadu môže byť príčinou korózie terénu.

 

     A na záver jedna smutná poznámka:
     Mojím cieľom bolo preskúmať históriu Studienky a ozrejmiť nezrovnalosti v zverejnených faktoch. No, narazil som pritom na čosi iné:
Studnička, symbol založenia obce, je spustnutá a zarastená burinou, neprístupná. Navyše bol pozemok, na ktorom sa nachádza, predaný súkromníkovi, ktorý sa oň nestará.
Z miesta prvého cintorína a prvého kostolíka, v tesnom susedstve kaplnky, je smetisko a skladisko harabúrd obyvateľov zo susedstva.
Zo židovského cintorína je smetisko a kamene (náhrobné i múr) boli rozkradnuté.
Ďalší cintorín, ktorý spustol, nahradila škola a bytovky.
Kaplnky slúžia ako sklady.
Zo súčasného cintorína zmizli všetky staré náhrobky.
Kalvária je „odhryznutá“ a od dediny odrezaná. Lesík za ňou je ďalším smetiskom a skladiskom harabúrd.
     O čom to svedčí? Na to nech si odpovie každý sám...

     Ale aby som neskončil len negatívne a pesimisticky, na úplný záver predsa aj niečo pozitívne:
Kaplnka Umučenia sa dočkala krásnej obnovy. A tá ešte neskončila - momentálne sa skúmajú objavené fresky. To môžete podporiť aj Vy: venovaním 2 % z daní občianskemu združeniu, ale aj priamym príspevkom.
     Vďaka všetkým, ktorým záleží na ochrane, udržiavaní a rozvoji historických, kultúrnych a duchovných hodnôt v našej obci!

 

-------------------

a) V skutočnosti je studnička vzdialená od kaplnky vzdušnou čiarou až 170 m. Jej súčasný stav je na zaplakanie:
              

b) Haspruňár - je podľa všetkého Studiensky potok, na starých mapách je bez mena, označený len maďarským „patak“.

c) Súčasné slávenie výročia posviacky kostola na začiatku novembra súvisí s novou posviackou kostola, konanou po generálnej oprave - pravdepodobne tej v r. 1913.

d) Nový nápis na obnovenom kríži na hrobe Juraja Renka uvádza rok 1833. To je však nesprávne, pretože zomrel 1. júna 1834.

e) Autor rukopisu na fare pri písaní nevedel presne určiť rok zhotovenia krížov, preto napísal „19  “. Zrejme chcel rok dodatočne dopísať, čo sa už však nestalo. Na obecnej stránke uvedený rok 1890 je nesprávny - v danom rukopise je uvedený na začiatku odstavca textu, týka sa však príchodu farára Kocúreka. V tom roku kríže byť postavené nemohli, pretože ich prišiel požehnať dekan Kováč z Malaciek, no ten do úradu nastúpil až v roku 1893.

1) Katarína Hrúzová: Dejiny obce Studienka

2) stránka farnosti Studienka

3) oficiálna stránka Obce Studienka: Kostol

4) Academia Istropolitana Nova: Ocenenie za príkladnú obnovu 2020

5) Ludovicus Némethy: Series parochiarum et parochorum Archi-dioecesis Strigoniensis; pag. 272.

6) rukopis na fare: Dejiny obce Hasprunky.

7) Martin Hoferka: Šaštínsky (vice)archidiakonát v 16.-.18.storočí; str. 105

8) Igor Rakár: Studienka - raj hubárov; str. 37.

9) I. Rakár: Studienka - raj hubárov; str. 31: Od roku 1915 sa tam každoročne konali sprievody od studničky pri Baďurkinom kríži.

10) Pavol Vrablec: Najstaršie písomné správy o Studienke