Vo štvrtej časti tohto bádania dejinami obce a farnosti Studienky sme skončili pri farárovi Rudolfovi Koczurkovi, ktorý v Hasprunke pôsobil do roku 1911. Ním končí správa o hasprunských farárov v rukopise, ktorý som našiel vo farskej kancelárii.
Takto sme sa dostali do dvadsiateho storočia - histórie len nedávnej, ktorú si viacerí ešte pamätajú.

Zdrojom informácií o kňazoch sú najmä farské matriky. Z prelomu 19. a 20. storočia je však k dispozíii len matrika sobášov. Krstná a pohrebná matriky sa buď stratili, alebo sú nedostupné niekde pod vrstvou prachu v štátnom archíve.

Ďalším zdrojom informácií je farská kronika, založená v roku 1783 farárom Jurajom Renkom. No čítať v nej nie je jednoduché. Je písaná takmer úplne po latinsky. No okrem dobrej znalosti latinčiny je k úspešnému čítaniu potrebná aj istá prax v lúštení rôznymi rukopismi písaného textu. A niektoré informácie sa stanú zrejmými len čitateľovi, ktorý okrem znalosti latinčiny a skúseností s čítaním rukopisov, má aspoň zbežné znalosti o miestnych reáliách - názvoch a menách.
         

Ja žiaľ, ani jedným z týchto troch predpokladov veľmi nedisponujem, a tak čerpať z tohto vzácneho zdroja môžem len poskromne, a veľmi opatrne, aby som nejakú informáciu nesprávnym prekladom neiterpetoval chybne. Navyše kronika obsahuje množstvo statí, ktoré sa netýkajú priamo farnosti, ale aj všeobecných cirkevných udalostí, či biskupských nariadeni, a tiež celospoločenských udalostí, najmä opisov vojnových konfliktov.
No i tak, sa mi podarilo z tohto dokumentu získať, alebo upresniť, či overiť viaceré informácie o farároch a farnosti.

                         VII.

Hasprunkí / studienski  farári a administrátori farnosti  v 20. storočí.

Na úvod tejto časti je vhodné aspoň stručne vysvetliť, aký je rozdiel medzi farárom a administrátorom (správcom) farnosti.
     Riadnym duchovným pastierom farnosti je farár. Vo svojom úrade má požívať stabilitu. V minulosti farár zotrvával v úrade až do smrti. Ak ho chcel biskup preložiť, musel s tým farár súhlasiť. Sám farár sa mohol zrieknuť úradu, ale pozbaviť ho úradu mohol len cirkevný súd. V 20. storočí prišlo k zmene - biskup farára už môže preložiť aj bez jeho súhlasu, ale musí sa s ním predtým najprv porozprávať a vypočuť si jeho názor. A zase farár, ktorý dovŕšil 75 rokov života, je povinný ponúknuť svoj úrad biskupovi, ten ho však môže v úrade ponechať i vo vyššom veku.
     Admnistrátor je do farnosti ustanovený na dočasné obdobie, kým nebude do farnosti riadne vymenovaný farár. V minulosti to bolo napríklad vtedy, ak mal šľachtic privilégium vybrať si farára pre farnosť na svojom panstve. Ak to zemepán nespravil, biskup tam ustanovil administrátora. Biskup tiež niekedy ustanoví za administrátora farnosti kňaza, ak si nie je istý, či ten kňaz úrad zvládne. Napríklad keď ten kňaz ešte nemá skúsenosti, alebo na predošlom pôsobisku mal problémy. Keď sa v správe farnosti osvedčí, tak ho potom po čase biskup vymenuje za farára. Rehoľní kňazi, ktorým je zverená farnosť, bývajú tiež administrátormi, pretože oni v prvom rade nepodliehajú biskupovi, ale rehoľnému predstavenému, a ten ich môže kedykoľvek odvolať z fary do kláštorného spoločenstva.
     Špecifická situácia nastala za komunistického režimu po roku 1948. Vtedy každý kňaz potreboval k duchovnej službe štátny súhlas. Ak sa kňaz režimu znepáčil, odobrali mu štátny súhlas - buď úplne, alebo pre niektorý okres. Preto biskupi v tom období ani nemenovali farárov, lebo to nemalo zmysel, ale len administrátorov farností. Keď sa po roku 1989 začala situácia normalizovať, znovu začali biskupi menovať farárov. Pritom sa však niekedy zabudlo na kňazov, ktorí už dlhé roky pôsobili v tej istej farnosti, a tak stále boli len administrátormi. Toto sa rozhodol napraviť bratislavsko-trnavský arcibiskup J. Sokol v roku 1999, kedy hromadne vymenoval za farárov kňazov v ich farnostiach, v ktorých predtým už roky pôsobili ako administrátori.
     V bežnej komunikácii sa zvykne aj administrátorom farnosti hovoriť „farár“, aj keď oficiálne im tento titul neprináleží.

     Rudolfa Kocúrka vystriedal na prelome rokov 1911-1912 päťdesiatročný Jozef Bielek.1)  Za administrátora v Hasprunke bol ustanovený ešte koncom roku 1911, ale nastúpil až 1. januára 1912. Výmena kňazov bola zrejme vtedy sprevádzaná nejakými (možno administratívnymi) problémami, pretože Schematizmus Ostrihomskej arcidiecézy pre rok 1912 ho uvádza ešte ako administratora v Skýcove, no už aj ako administrátora v Hasprunke.
     Ešte v tom istom roku 1912 bol 11. októbra ustanovený za farára. Píše sa o ňom, že sa zaslúžil o rozvoj farnosti.
     Počas jeho pôsobenia pokračovala národná a kultúrna obroda v obci. V roku 1912 obec zakúpila vežové hodiny, ktoré ukazujú na štyri strany. Ich údržbu a opravy mala na starosti obec. Naťahoval ich každý deň kostolník, za čo dostával plat od obce.
     Farár Bielek sa zase postaral o obnovu interiéru chrámu, ktorá sa uskutočnila v roku 1913. Zrealizoval ju  František Malovaný z Malaciek. Ten zreparoval sochy svätých a namaľoval oltárne obrazy. Na bočné oltáre boli zabezpečené sochy Najsv. Srdca Ježišovho a Lurdskej Panny Márie. Práce trvali 4 mesiace a 15 dní, započaté boli 1. júna a ukončené 15. októbra 1913.
     V nasledujúcom roku vypukla svetová vojna, ktorá priniesla mnoho utrpenia a biedy obyvateľom. Veľa mužov a mladíkov muselo narukovať na front, a viacerí tam aj zahynuli.
     No nielen vojnový požiar bol príčinou tragédií. Dňa 4. júna 1915 zasiahol blesk vežu kostola, pričom zahynul zvonár Rudolf Uller, ktorý išiel zvoniť pred blížiacou sa búrkou. Tragédií spôsobených v tom roku bleskami bolo však viac.
     Počas vojny boli na delostrelecké účely zrekvírované aj kostolné zvony. Na veži bol ponechaný len jeden zvon, ktorý mal slúžiť ako signalizačný prostriedok v prípade nebezpečenstva. Zvyčajne to býval najmenší zvon, no v Hasprunke bol ponechaný veľký zvon, ktorý dal odliať farár Ján Laicha (1867-1873). Bolo to asi z toho dôvodu, že dva staršie zvony už boli opotrebované, tak dali vojakom tie, kým najnovší zvon sa im podarilo uchrániť.
     Na konci vojny, keď bola vyhlásená Československá republika, vznikli začiatkom novembra v dedine nepokoje. Tie vyústili do rabovania najmä v židovských domoch a obchodoch. Rebeli ničili ich domy, rozbíjali dvere i okná, čo sa dalo odniesť, ukradli. Tiež majer na Tŕní prišiel vtedy o stroje. Týždeň trvajúce rabovanie zastavil až príchod četníkov z Malaciek.
     Nepokoje v tomto období vyvolávali aj socialisti a bolševici, ktorí otvorene propagovali ateistickú ideológiu. Jozef Bielek zaznamenal v kronike heslá, ktorými na neho vtedy útočili: Nechceme kňaza žiadneho! Načo je nám kňaz? Za tri dni farára vyženieme!
     Napriek týmto nepriateľským útokom farár svoju službu v obci ustál. V Hasprunke pôsobil ešte ďalších 5 rokov, celkovo to bolo 11 a pol roka. Zastavila ho až ťažká choroba, pre ktorú v septembri 1923 odišiel do Malých Levár, kde zakrátko zomrel.

     Ešte počas jeho života boli v roku 1922 pre kostol odliate v Trnave u bratov Fischerových dva zvony, namiesto tých, ktoré boli za vojny zrekvírované. Veľký zvon zasvätený sv. Cyrilovi a Metodovi a malý zvon zasvätený sv. Jozefovi. Financované boli zo zbierky hasprunských veriacich a milodarov z Ameriky.

     Hasprunka zostala nasledujúce tri roky bez farára. Od 22. augusta 1923 farnosť spravoval z Rohožníka farár Mikuláš Šikuta.

     V lete 1925 navštívil z USA rodnú Hasprunku kňaz Miloš Klement Mlynarovič.11)  V priebehu mesiacov jún-august tu pokrstil niekoľko detí.

     Nový kňaz na hasprunskú faru prišiel 6. júla 1926. Administrátorom farnosti sa vtedy stal šesťdesiatpäťročný františkán Alojz Štefan Blaho.2)  V tom roku bola opravená veža kostola a opatrená hromozvodom.

     Spoločenké a politické pomery v novej Československej republike boli výrazne ovplyvnené slobodomurárskou ideológiou, ktorej hlavnými politickými predstaviteľmi boli Masaryk a Beneš. Táto ideológia sa prejavovala v politických zásahoch do pôsobenia a práv cirkvi, i v ovplyvňovaní náboženského života obyvateľov. Azda najtuhší boj medzi štátom a cirkvou prebiehal v oblasti školstva, kde sa štát usiloval o elimináciu cirkevných škôr, a o sekularizáciu učiteľov.
     Ďalšou podstatnou oblasťou v ktorej štát zasahoval do života cirkvi, bolo jej finančné a materiálne zabezpečenie. V predchádzajúcom spoločenskom systéme bol život farností do istej miery závislý na zemepánoch. Šľachtici boli patrónmi kostolov, z čoho im vyplývala stavovská povinnosť starať sa po materiálnej stránke o kostoly. Rozhodnutím prezidenta Masaryka boli však šľachtiké tituly v Československej republike zrušené, a tak aj kostoly prišli o svojich patrónov, a s tým aj o materiálne zabezpečenie.
     Štát síce prevzal na seba úlohu patronátov po zrušených šľachticoch - jednotlivé ministerstvá a iné štátne inštitúcie sa stali patrónmi kostolov, no túto úlohu využívali viac na kotrolu a ovládanie cirkevných inštitúcií, než na reálnu hospodársku pomoc kostolom.
     Takto patronát kostola v Hasprunke po bývalom malackom grófovi Mikulášovi Pálffym prevzalo Riaditeľstvo vojenských lesných podnikov so sídlom v Prahe. Jeden z mála slovenských zápisov vo farskej kronike z 3. apríla 1930 je citáciou z úradného dokumentu: „Riaditelstvo voj. lesn. podnikov prevzalo patronátní práva aj bremena r.k.fary Hasprunskej dľa prípisu pod čís.302/1930 oznamujúcího akt v Archýve uložený.“
     V tom čase mnohí hasprunskí gazdovia mali kvôli vojakmi zabraným lesom a uzavretým lesným cestám znemožnené hospodársky užívať svoje pozemky. To ešte zväčšovalo biedu i tak chudobného obyvateľstva. Tiež hasprunská fara nielenže stratila patróna kostola, ktorý na jeho údržbu zo svojho majetku prispieval, ale nový štátny patrón ešte aj faru obral o pozemky na Svätojurských vŕškoch, z ktorých mala príjem na svoje fungovanie. Tento problém pretrvával aj neskôr, po vzniku samostatnej Slovenskej republiky v roku 1939.

     Ekonomickú biedu hasprunskej fary zároveň sprevádzala aj bieda duchovná. Chudobné obyvateľstvo, ktoré ťažko znášaho aj krivdy, ktoré mu nový štát spôsobil zriadením vojenských lesov, videlo v tomto medzivojnovom období nádej v ideológii socializmu a komunizmu, že si vďaka „ruskému zázraku“ zlepší svoje životné postavenie. A to viedlo jednoduchých ľudí k materialistickému spôsobu zmýšľania a nezáujmu o duchovné hodnoty. Kostol sa stále viac vyprázdňoval a veľká časť obyvateľov sa prestala zúčastňovať na náboženských obradoch.
     Farár Blaho sa však nevzdával. V roku 1930 pozval do farnosti pátrov redemptoristov, aby tu vykonali sväté misie. Tie sa v Hasprunke uskutočnili od 18. do 26. októbra, a viedli ich pátri z Kostolnej - Bernardín Čáka a Ján Pluhár.
     Blaho však už toho veľa pre duchovné povznesenie farnosti urobiť nemohol, lebo ochorel na rakovinu močového mechúra. Hoci zostal bývať na fare, od októbra 1932 ho zastupovali okolití kňazi. Príležitostne ešte vykonával niektoré pastoračné úkony. Posledný raz krstil v apríli 1933. Zomrel 21. septembra 1933. Pochovaný je na cintoríne v Studienke pred centrálnym krížom. Pohreb vykonal 23.9.1933 dekan Andrej Brtoš, ktorý bol farárom v Plaveckom Štvrtku.

     Od októbra 1932 sa o farnosť pastoračne staral Jozef Lukančič, administrátor farnosti v Lakšárskej Novej Vsi. Zároveň bol administrátorom farnosti v Hasprunke až do mája 1934, kedy bol preložený do Viničného.

     Vtedy prišiel za administrátora do Hasprunky šaštínsky rodák Hugo Szulík,3)  ktorý sa stal práve čerstvým dôchodcom, hoci mal len 55 rokov. No dlho sa v Hasprunke nezdržal, pôsobil tam 4 mesiace - od mája do septembra 1934. Po jeho odchode zostala fara do januára 1935 opäť prázdna. V tom období Hasprunku už druhý raz spravoval z Rohožníka farár Mikuláš Šikuta.

    V januári 1935 sa stal administrátorom farnosti štyridsaťjedenročný Jozef Sasinek.4)  V tejto funkcii pôsobil do júna 1940, kedy ako štyridsaťšesťročný odišiel do Bratislavy na dočasný dôchodok. Čo bolo príčinou odchodu v takom mladom veku do dôchodku, nie je známe. Zápis vo farskej matrike sa bez bližších podrobností zmieňuje o nejakom škandále, ktorý jeho odchod sprevádzal.

    Ďalším administrátorom sa stal od júla 1940 Ľudovít Horváth.5) Tento mladý tridsaťdvaročný kňaz sa pustil  s nadšením do duchovnej obrody farnosti. Na základe výzvy biskupa Jantauscha založil 6. novembra 1940 vo farnosti Kongregáciu dievčat Nepoškvneného Počatia Panny Márie a sv. Terézie od Dieťaťa Ježiša, ktorej cieľom bolo viesť mládež k čnostnému životu.
    No, tak ako za prvej ČSR, ani v samostatnej Slovenskej republike, existujúcej pod tlakom vojny a nacizmu, spoločenský a politický život  cirkvi veľmi neprial. Ľ. Horváth do farskej kroniky, ktorá inak bola písaná v latinčine, zapísal po rusky azbukou správu, ktorú neskôr J. Patúc zapísal v slovenskom preklade:
„V marci roku 1941 Vojenské lesné podniky pokúsili sa vstúpiť do úžitku rol. zvaných „Svätojurské vršky“. Tunajší správca fary Horvát proti tomuto jednaniu protestoval u riaditeľstva podnikov. Riaditeľstvo vec poslalo na Apoštolskú Administratúru v Trnave, ktorá vpyvom vdp. dekana Karmaša*) kapitulovala pred lesnými podnikmi a nariadila tunajšiemu správcovi, aby sa podvolil a podal si žiadosť o ďalšie užívanie k lesným podnikom. Správca fary Horvát vec všemožne bránil, napokon z poslušnosti sa podvolil.
Vojenské lesné podniky v dobe, keď bol tunajší správca fary v najväčšej biede, obrali ho o posledný kus chleba. Takto vypadá dnes patrón, čiže ochranca duchovného. Boj proti Cirkvi neustal ani v slobodnej republike. Starí nepriatelia sú ešte bezočivejší ako predtým.“

    Zdá sa, že tento spor o úžívanie farských pozemkov mohol byť príčinou skorého preloženia Ľ. Horvátha na iné pôsobisko. V apríli 1941 ho vystriedal ešte mladší kňaz, 28-ročný Ernest Ondriaš,6)  ktorý bol administrátorom v Hasprunke do septembra 1943.

    Od októbra 1943 sa stal administrátorom farnosti 41-ročný salezián Jozef Patúc.7)  V Studienke pôsobil do 11. decembra 1948, kedy bol komunistickým režimom uväznený. 12. decembra 1948 ho zaradili do tábora nútených prác, odkiaľ ho prepustili 21. novembra 1949. Neskôr ho Štátny súd v Bratislave odsúdil na štyri roky väzenia a konfiškáciu majetku.

    Vo farskej kronike Jozef Patúc doplnil mená kňazov, ktorí v Hasprunke pôsobili až do neho. No za týmto zápisom je viacero strán vo väzbe kroniky vyrezaných. Tieto strany podľa všetkého obsahovali zápisy z rokov pôsobenia J. Patúca, až po nástup Františka Záhradníka - čiže z čias vojny, a nástupu komunistikého režimu.
    Ďalšie zápisy hovoria o tom, že v roku 1944 sa zakúpil nový obraz pre kostol a začalo sa s elektrifikáciou kostola. V roku 1945 bola elektrifikácia dokončená a opravená zvonica. Ďalší zápis je až z roku1949 a hovorí o tom, že farnosť spravovali pátri františkáni z Malaciek. Tieto informácie zrejme prepísal na novú stranu ten, kto predchádzajúce strany z kroniky odstránil, pretože sú napísané rovnakým rukopisom, ako ďalší údaj o príchode nového administrátora farnosti Františka Záhradníka. Zrejme považoval za potrebné odstrániť všetky zápisy, opisujúce politickú situáciu tých rokov.

    Po zatknutí Jozefa Patúca od decembra 1948 do júna 1949 teda pol roka spravovali farnosť františkáni z Malaciek. Boli to Rafael Fidrich, Tarzícius Pataki, Osvald Bednár a Emanuel Cubínek.

     Od 18. júna 1949 sa stal administrátorom v Studienke František Záhradník,8) ktorý mal vtedy 41 rokov. Zdá sa, že nový komunistický režim v čase, keď začal politické súdne procesy s biskupmi a mnohými kňazmi, chcel zároveň vyvolávať dojem, že sa mu jedná o dobro cirkvi. A tak po príchode nového kňaza do Studienky nevyhnutné opravy na fare počas júla a augusta zafinancovala Vojenská lesná správa - ako patrón kostola.
     Z roku 1950 je v kronike zmienka o novom cintoríne a o zriadení novej brány do cintorína. Zrejme sa jedná o rozšírenie existujúceho cintorína o novú časť na obecných pozemkoch.
     V roku 1952 bol opravený chórus a vybudovaný nový organ, na ktorý finančne prispeli Studienčania, žijúci v Amerike.
     V roku 1958 boli obnovené sochy Bolestnej Panny Márie, Pamätník padlých, sv. Jána Nepomuckého, sv. Floriána, sv. Vendelína. Úplne obnovená bola kaplnka Krista Pána, nazývaná „Chválenská“.
     V rokoch 1959-60 sa konala oprava kostola a bola urobená nová strecha, čo sa mohlo uskutočniť vďaka milodarom od Klementa Mlynaroviča a veriacich z USA. Vďaka ich podpore sa uskutočnili aj ďalšie opravy, zrealizované v rokoch politického uvoľnenia 1965-1969.
     V nasledujúcom roku 1970 sa konala oprava veže kostola. Je možné, že aj táto sa uskutočnila z milodaru amerických veriacich, ktorý zrejme priniesol Mons. Miloš Klement Mlynarovič,11)  keď v roku 1969 navštívil svoje rodisko. Tento hasprunský rodák, kňaz a básnik zomrel 15. mája 1971 v USA, kde pôsobil 57 rokov.
     V roku 1972 boli zhotovené nové drevené dvere do kostola a v mesiaci júli bola opravená kaplnka Sedembolestnej Panny Márie. Tiež sa konala oprava kaplnky Umučenia.
     František Záhradník trpel na cukrovku, kvôli čomu mu amputovali pravú nohu. Posledný pohreb odbavil 12. septembra 1975 a posledný krst 14. septembra. Potom ho už zastupovali Imrich Šišulák, kaplán z Mor. Jána, a Ján Honorius Mihál, administrátor v Lakšárskej Novej Vsi. Zomrel v 68. roku života, 20. októbra 1975 na kardiosklerózu. Pohrebnú svätú omšu prišiel odslúžiť trnavský biskup Mons. Július Gábriš. Pochovaný bol vo svojom rodisku v Borovej.
           

     V decembri 1975 prišiel do Studienky mladý kňaz 28-ročný Viliam Bernát.9)  Administrátorom farnosti bol do februára 1979, kedy bol preložený do Mojzesova.
       

     Po Bernátovom odchode bola fara vyše mesiaca prázdna. Od 11. februára do 15. marca 1979 pastoráciu zabezpečovali Anton Priebera z Borského Jura, a Ján Honorius Mihál z Lakšárov. Zaujímavé je, že Anton Priebera vtedy nastúpil do Borského Jura, kde vystriedal Augustína Škodu. No ten nastúpil do Studienky až po vyše mesiaci. Je možné, že vtedy 44-ročný kňaz mal zdravotné problémy, a že mesiac, kým nastúpil do Studienky, strávil u príbuzných v Kútoch.

     Augustín Škoda 10) bol administrátorom v Studienke od polovice marca 1979. V roku 1999 ho trnavský arcibiskup Ján Sokol menoval za farára, tak mala Studienka po 76 rokoch pôsobenia administrátorov opäť riadneho farára. V tom istom roku sa uskutočnila generálna oprava veže kostola a v nasledujúcom roku pred birmovkou sa konala oprava múra okolo kostola.
     V roku 2003 bol drevený kríž pri vchode do kostola (misijný) z roku 1971, ktorý bol značne poškodený, nahradený novým, ktorý na Kvetnú nedeľu farár požehnal. O jeho zhotovenie sa najviac zaslúžili Mária Biksadská a Ján Vícen. V tom roku bol tiež postavený nový kríž na hrobe farára Juraja Renka.
     Augustín Škoda zomrel v 70. roku života, 21. júna 2004 v Studienke. Pochovaný bol vo svojom rodisku v Kútoch.
       

     Ďalší kňazi pôsobili v Studienke už v 21. storočí a ešte žijú. Preto ich pôsobenie sa zatiaľ ešte nedá nazvať históriou, skôr ho možno vnímať ako súčasnosť, či blízku minulosť.
 

1) Jozef Bielek sa narodil 24. novembra 1861 v Kysuckom Novom Meste. Za kňaza bol vysvätený 2. júla 1884 v reholi františkánov. Rehoľné meno mal Klétus. Z jeho pôsobenia v rámci rehole sa podarilo zistiť len že bol vikárom františkánskeho kláštora v Pruskom a súčasne zastupoval farára v Skale (Františkánsky schematizmus pre roky 1892-1893) a neskôr pôsobil vo františkánskom kláštore v Skalici. V roku 1898 odišiel z rehole a bol prijatý do Ostrihomskej arcidiecézy. Istý čas zostal ešte v Skalici, kde pôsobil ako katechéta. Informácie o jeho ďalšom kňazskom pôsobení nie sú jednotné. V roku 1904 alebo 1905 sa stal kaplánom v Novom Meste nad Váhom. Niektoré zdroje ho v roku 1906 uvádzajú ako farára v Dlhej, a od roku 1907 bol administrátorom v Skýcove. Koncom roku 1911 bol ustanovený administrátorom v Hasprunke, kam zrejme nastúpil až v januári 1912. Ešte v priebehu roka 1912 bol ustanovený za farára. Keď ťažko ochorel, bol v septembri 1923 preložený do Malých Levár. Tam 20. novembra 1923 zomrel.

2) Alojz Štefan Blaho, OFM sa narodil 23. júla 1861 v Skalici. Za kňaza bol vysvätený v reholi františkánov 15. apríla 1884. Informácie o jeho pôsobní sú len útržkové. V roku 1891 sa uvádza ako kaplán v Dvorníkoch, od roku 1898 bol v Stropkove. Od roku 1915 zastupoval v Petrovej Vsi. Administrátorom farnosti v Hasprunke sa stal v júli 1926, kde 21. septembra 1933 zomrel na rakovinu močového mechúra. Pochovaný je na cintoríne v Studienke pred centrálnym krížom.

3) Hugo Szulík sa narodil 27. marca 1879 v Šaštíne. Za kňaza bol vysvätený 11. júla 1909 v Székesfehérvárskej diecéze (Székesfehérvár - Stoličný Belehrad, Maďarsko). Do Ostrihomskej arcidiecézy bol prijatý v roku 1927. V r. 1928 bol poslaný za administrátora do Petrovej Vsi, v r. 1928 do Smolinského a v r. 1930 do Hrušova. V roku 1934 išiel do dôchodku, no ešte v tom istom roku prišiel na 4 mesiace za administrátora do Hasprunky.

4) Jozef Sasinek sa narodil 25. februára 1894 vo Vrádišti. Za kňaza bol vysvätený 17. mája 1918. Kaplánom bol v Urmíne, r. 1920 v Tekovskej Novej Vsi a v r. 1921 v Gbeloch, kde sa stal zakrátko administrátorom. V r. 1922 išiel do Blumentálu v Bratislave. V Bratislave sa po krátkom kaplánskom pôsobení stal 23. októbra 1922 profesorom náboženstva, neskôr aj riaditeľom na Štátnom koedukačnom učiteľskom ústave v Bratislave. Vyučoval i na jeho maďarských pobočkách, externe aj na štátnom dievčenskom a na štátnom chlapčenskom gymnáziu. Po začatí vyšetrovania proti Vojtechovi Tukovi v roku 1929 vystúpil ako svedok obžaloby, kvôli čomu začali proti nemu útoky, až bol napokon odvolaný z miesta profesora a vo feruári 1934 preložený za administrátora do Dojča a zakrátko na to za kaplána do Radošoviec. V januári 1935 sa stal administrátorom farnosti v Hasprunke, kde pôsobil do roku 1940, keď odišiel do dočasného dôchodku. Býval v Bratislave. Do trvalého dôchodku nastúpil 1. júla 1943, no mal problém z dôchodku vyžiť. Preto sa zamestnal v bratislavskom mestskom archíve. Zomrel 22. marca 1950 v Bratislave.

5) Ľudovít Horváth sa narodil 7. novembra 1907 v Skalici. Za kňaza bol vysvätený 25. februára 1934. Kaplánom bol v Preseľanoch, v r. 1935 v Bzovíku, potom v Čachticiach, v r. 1936 v Holíči, v r. 1937 v Modre, potom v Trnovci nad Váhom, v r. 1938 opäť v Modre a v r. 1940 Urmíne. Zakrátko sa stal administrátorom v Hasprunke. Potom v roku 1941 sa stal farárom v Dubovej a od 7. augusta 1942 v Rači. Bol veľkým slavianistom. Po komunistickom prevrate bol 27. decembra 1949 uväznený na 10 rokov.
- Ľ. Košík o ňom píše:
     Dňa 27. decembra 1949 bol zaistený a pretože odmietol spolupracovať s nastupujúcim režimom, bol odsúdený na desať rokov a uväznený. Do väzenia sa dostal za svoju vernosť Cirkvi. Konkrétne za to, že prevzal dva balíčky od istého nekatolíka Jozefa Brabca, ktorý sprostredkovával útek bývalých sociálnych demokratov za hranice. Bez toho, že by poznal obsah balíčkov, ukryl ich do včelína. Brabec nehovoril, čo je v balíčkoch, a on sa nepýtal. Bola v nich vysielačka.
     Keď zatkli Brabca, prišli aj po neho. Vykonštruovali proces, skonfiškovali mu majetok... Jeho spoluväzeň Viliam Mitošinka naňho spomína v knihe Pamäti kňaza (Lúč, Bratislava, 1992): „Kam nás to vezú, čo nás nenechajú na Slovensku! rozhorčoval sa na sedadle za mnou Ľudo Horváth (...) Ľudo Horváth už vtedy horlil za slúženie sv. omše v slovenčine. Ja som sa prihováral, aby aspoň kánon zostal v latinčine. Druhý vatikánsky koncil sa priklonil k Ľudovítovi, vlastne k našim sv. vierozvestcom Cyrilovi a Metodovi.“ Bol veľkým slavianistom a zavádzal vykonávanie niektorých cirkevných obradov v reči ľudu – v slovenčine, čím predstihol II. vatikánsky koncil. Dostávalo sa mu prezývky Vizionár.
     V roku 1944 Ľudovít Horváth obhájil dizertačnú prácu na CMBF v Bratislave na tému Dejiny svätej liturgie. Viaceré jeho práce zostali v rukopise. Počas jeho pôsobenia v Rači bola dôsledne opravená farská budova, vybudované hygienické príslušenstvo, postavené kachle a zriadený farský vodovod.
     Vo väzniciach v Leopoldove, Mírove, Valdiciach a inde strávil desať rokov. Po prepustení z väzenia sa nesmel vrátiť na svoju faru. Bol vo výrobe, pracoval najprv v stavebnom podniku v Pezinku a potom ako skladník v nemocnici na Kramároch v Bratislave.
     V rokoch politického uvoľnenia a dosiahnutí dôchodkového veku pôsobil ako duchovný u rehoľných sestier v Turčianskych Tepliciach a do verejnej pastorácie sa dostal 4. apríla 1970, ako správca farnosti v Plaveckom Štvrtku, kde býval v prenájme v dome pri železničnej stanici, vzdialenom asi 1,5 km od kostola. Až po mnohých rokoch sa mu podarilo získať budovu farského úradu, ktorú za pomoci farníkov a príbuzných dôkladne opravil.
     V Plaveckom Štvrtku oslávil ešte 50. výročie kňazskej vysviacky. Potom už vyčerpaný životom a kňazskou službou, nepochopený v tom, čo konal a hlásal, s podlomeným telesným i duševným zdravím dožil svoj život striedavo na fare a v nemocnici. Zomrel 12. mája 1985. Pochovaný je v hrobe rodičov na skalickom cintoríne. Vedel zaujímavo rozprávať a upútať poslucháčov. Často pripomínal, že je račianskym farárom, pretože jeho ustanovenie nikto z cirkevných predstavených nezrušil...
     (Ľudovít Košík: Statočný kňaz Ľudovít Horváth)

6) Ernest Ondriaš sa narodil 8. septembra 1912 v Kňažiciach (dnes Žitavany, okr. Zlaté Moravce). Vysvätený bol 29. júna 1937 spolu so svojím o 9 rokov starším bratom Michalom. Kaplánom bol v Krátkych Kesoch v okrese Komárno, v rokoch 1938-1940 v Jacovciach, v roku 1940 v Holíči a v Skalici. Od apríla 1941 do septembra 1943 spravoval farnosť Hasprunka. Potom pôsobil v rokoch 1943-1958 v Malých Hosťach a od roku 1958 v Nevidzanoch, kde zomrel 8. mája 1981. Pochovaný bol v Žitavanoch, pri svojom bratovi Michalovi, ktorého prežil o dva roky.

7) Jozef Patúc sa narodil 4. septembra 1901 vo Veľkom Záluží. Bol saleziánom, za kňaza bol vysvätený 3. júla 1932. Kaplánom bol najprv v Šaštíne.
- V údajoch o jeho ďalšom pôsobení sú výrazné rozpory:
Celoslovenský chematizmus z r. 1978 o ňom uvádza údaje, ktoré nesedia: V roku 1937 bol kaplánom v Krušovciach. V roku 1938 sa stal administrátorom Hronskom Beňadiku a v roku 1940 v Studienke.
Avšak Schematizmus z r.1938 ho uvádza medzi saleziánmi v Trnave. Tiež ten Hronský Beňadik nesedí: od roku 1939 tam bol administrátorom iný salezián Ernest Horniak. A napokon, za administrátora do Hasprunky prišiel až v októbri 1943, a nie v roku 1940. V skutočnosti v roku 1942 pôsobil ako katechéta v Žiline.
- Administrátorom v Hasprunke bol teda od októbra 1943 až do 11. decembra 1948, kedy bol komunistickým režimom uväznený. 12. decembra 1948 ho zaradili do tábora nútených prác, odkiaľ ho prepustili 21. novembra 1949. Neskôr ho Štátny súd v Bratislave odsúdil na štyri roky väzenia, konfiškáciu polovice majetku a na peňažnú pokutu v sume 10 000,- korún.
- Celoslovenský chematizmus z r. 1978 ďalej uvádza, že v roku 1952 sa stal administrátorom v Dolných Plachtinciach a od roku 1953 v Litave. To by však znamenalo, že si vo väzení neodsedel celý trest. Vo väzení však strávil až päť rokov. Zrejme je to myslené spolu: rok v tábore nútených prác a štyri roky podľa rozsudku vo väzení.
V Dolných Plachtinciach však pre jeho pôsobenie nie je časový priestor, pretože tam bol admnistrátorom v rokoch 1951-56 františkán Leopold Martin Otáhal a v r.1956 ho vystriedal ďalší františkán Ladislav Poláček. Jozef Patúc tam byť admnistrátorom teda nemohol.
V Litave síce pôsobil, ale nie v roku 1953, ako uvádza schématizmus. Podľa stránky farnosti Litava tam pôsobil Jozef Patúc v rokoch 1958-1959. Na stránke farnosti je zverejnený lístok, ktorý neskôr napísal Jozef Patúc niekomu do Litavy. V lístku spomína, že v najbližšom období nebude doma, a Veľkú noc plánuje stráviť v Dolných Plachtinciach. Takže k tejto obci predsa len mal nejaké väzby. Je možné, že po prepustení z väzenia nemal štátny súhlas k duchovnej službe, a tak býval v Dolných Plachtinciach, ale nie ako administrátor farnosti.
Na dôchodku bol v charitnom domove v Pezinku, kde 24. novembra 1979 zomrel. 

8) František Záhradník sa narodil 14. decembra 1907 v Borovej. Do františkánskej rehole vstúpil 17. augusta 1923 a prijal rehoľné meno Konrád. Teologické štúdiá absolvoval v rehoľnom bohosloveckom učilišti v Žiline. Za kňaza bol vysvätený 9. júla 1933. Pôsobil v Skalici a od roku 1936 v Žiline. V roku 1941 odišiel z kláštora a bol administrátorom v Dolnom Badíne. Do Trnavskej diecézy bol inkardinovaný v decembri 1944. Od 18. júna 1949 bol administrátorom v Studienke. Trpel na cukrovku, kvôli čomu mu amputovali pravú nohu. Zomrel 20. októbra 1975 na kardiosklerózu. Pochoval ho 22.10.1975 v Borovej trnavský apoštolský administrátor biskup Július Gábriš.

9) Viliam Bernát sa narodil 20. júla 1947 vo Veselom. Za kňaza bol vysvätený 25. júla 1970. V rokoch 1970-1975 bol kaplánom v Komjaticiach, v roku 1975 v Bratislave-Podunajských Biskupiciach. Koncom roka 1975 stal sa administrátorom v Studienke, kde pôsobil do februára 1979. V rokoch 1979-1984 bol v Mojzesove, v roku 1984 vo Svätom Jure a v Dóme sv. Martina v Bratislave. V rokoch 1985-1990 pôsobil v Borskom Mikuláši, a od roku 1990 vo Velčiciach, kde tragicky zomrel 3. novembra 1997.

10) Augustín Škoda sa narodil 16. novembra 1934 v Kútoch. Za kňaza bol vysvätený 23. júna 1957. Kaplánom sa stal v Sládkovičove, no hneď na jeseň narukoval na základnú vojenskú službu. V roku 1959 sa vrátil do Sládkovičova. V rokoch 1962-1965 bol kaplánom v Galante, v rokoch 1965-1970 v Dóme sv. Martina v Bratislave. V rokoch 1970-1972 bol administrátorom v Leviciach. V roku 1972 ho uväznili a odňali mu súhlas k pastorácii. Do pastorácie sa dostal až v roku 1978 a bol kaplánom v Tvrdošovciach. Pred Vianocami 1978 sa stal administrátorom v Borskom Jure, odkiaľ odišiel už začiatkom februára 1979. Za administrátora do Studienky však nastúpil až po vyše mesiaci - v polovici marca 1979. V roku 1999 bol menovaný farárom. Zomrel 21. júna 2004 v Studienke. Pochovaný bol v Kútoch.

11) Mons. Miloš Klement Mlynarovič sa narodil 11. októbra 1887 v Hasprunke. Študoval na gymnáziách v Skalici a v Trnave, vyššie teologické štúdiá absolvoval v Bratislave. Za kňaza bol vysvätený 21. mája 1910. Pôsobil ako lektor kazateľstva a biblistiky vo františkánskom seminári v Bratislave. V júli 1914 odišiel do Ameriky navštíviť sestru. Medzitým však vypukla I. svetová vojna, takže sa nemohol vrátiť. Pôsobil najprv ako výpomocný duchovný v osade sv. Jána vo Whatingu, v štáte Indiana. Zároveň organizoval slovenskú osadu Nanebovzatia Panny Márie v East Chicagu, kde potom pôsobil ako farár medzi krajanmi 35 rokov od roku 1915 do roku 1950. Zároveň bol od r. 1930 hlavný sudca a od 1933 hlavný duchovný Slovenského katolíckeho sokola. V lete 1925 navštívil rodnú Hasprunku, ktorá v tom čase nemala farára. Po roku 1950 žil na odpočinku v slovenskom františkánskom kláštore Sedembolestnej Panny Márie vo Valparaise v Indiane. Popri pastorácii sa venoval aj literárnej činnosti, ktorá pozostávala z poézie, próz, reportáží i kázní. V lete 1969 navštívil ešte raz rodné Slovensko. Zomrel 15. mája 1971 v USA.

*) Na meno dekana Augustína Karmaša som narazil už v minulosti - pri skúmaní dejín farnosti Myjava. Vtedy komunistický režim (ONV v Senici) kvôli výstavbe sídliska chcel katolíckej fare v Myjave vziať budovu bývalej cirkevnej školy farskú záhradu, i pozemky okolo kostola. Vtedajší administrátor farnosti Ján Paška však odmietol podpísať zmluvu o predaji pozemkov (za symbolickú cenu) s poukazom, že časť pozemkov, ktoré chcú fare zobrať, nie sú pre sídlisko potrebné a môžu fare zostať. Po jeho odmietnutí poslali z ONV žiadosť priamo na Apoštolskú Administratúru do Trnavy. Odtiaľ im však žiadosť vrátili s tým, že podpísať zmluvu je kompetentný administrátor farnosti, a potom je ešte potrebné poslať ním podpísanú zmluvu na schválenie do Trnavy.
Komunistickí funkcionári to potom vyriešili tak, že zmluvu im podpísal dekan Karmaš, ktorý bol vtedy administrátorom farnosti v Jablonici, a s myjavskou farou nemal nič spoločné. Zmluvu však už do Trnavy na schválenie neposlali, ale Jánovi Paškovi bol vzápätí odobratý štátny súhlas pre duchovnú činnosť v Myjave. Povolili mu pôsobiť len ako kaplánovi v Senici.
Zdá sa, že oba prípady sú si v niečom podobné - v osobe dekana Karmaša a v jeho aktívnej pomoci štátnemu režimu získať pozemky iných farností, čím poškodil samotnú cirkev.