Predošlé štyri časti tohto pohľadu do histórie Studienky boli venované skúmaniu rukopisu, ktorý som našiel na fare. Ten opisuje históriu Hasprunky a farárov, ktorí v nej pôsobili do roku 1912.
     Z tohto rukopisu stojí za samostatné povšimnutie ešte jedna téma, ktorá je v ňom podchytená síce len okrajovo, no má svoje výrazné miesto v histórii obce - a tou je prítomnosť Židov v dedine.
     Židia sa v bývalom Uhorsku hlásili k nemeckej národnosti (chápané nie etnicky, ale jazykovo).

     Je zaujímavé, že hoci názov Hasprunky má nemecký pôvod a spájajú sa s tým legendy o založení dediny prisťahovalcami z Rakúska, tak až do príchodu Židov sa germánske jazykové prvky v obci neobjavujú.
     Takmer v celom Malackom dištrikte obyvateľstvo hovorilo po slovensky. Nemecky hovoriaci obyvatelia sa vyskytovali len v Malackách a vo Veľkých Levárov (čiastočne aj v Gajaroch - uvedené v r. 1855). V susednom dištrikte sa nemecky hovoriaci obyvatelia nachádzali len Mor.Sv.Jáne (čiastočne aj v Borskom Sv.Jure - uvedené v r. 1917).
     Je zaujímavé, že napriek blízkosti hranice s Rakúskom i faktu, že do záhoráčtiny preniklo mnoho slov nemeckého pôvodu, predsa tunajšie obyvateľstvo zostávalo takmer čisto slovenské. A ani v Hasprunke sa neobjavuje vplyv nemčiny - či už v menách obyvateľov, alebo v miestnych názvoch.

    Až príchodom Židov sa v obci objavuje nemčina. Stredoeurópski Židia majú totiž svoj pôvod v nemeckých krajinách, odkiaľ boli v 14. až 16. storočí vyháňaní, čo spôsobilo ich masový odchod na východ. So sebou si niesli aj jazyk, ktorým hovorili - nemčinu. Tá prenikla i do ich pôvodného jazyka hebrejčiny, čím vznikol špecifický jazyk, či dialekt „jidiš“.
     Židia, ako samostatné etnikum - s vlastnými zvykmi, spoločenskými pravidlami i náboženstvom, boli domácim obyvateľstvom vnímaní ako cudzí prvok. Ich náboženstvo žiadalo, aby sa držali oddelene od tých, ktorí nie sú príslušníkmi ich viery, a tak prirodzene v obyvateľoch vyvolávali pocit xenofóbie. K tomu sa pridávala aj nenávisť, vyvolaná spôsobom ich podnikateľskej činnosti. Ich náboženské zákony im síce zakazovali používať úžeru voči príslušníkom vlastného národa, no to neplatilo voči inovercom.
     Už v starovekom Babylone boli Židia známi ako vplyvní bankári. A túto svoju schopnosť úspešne uplatňovali aj v stredovekej a novovekej Európe. Navyše, niektorí európski panovníci považovali za nevhodné pre kresťanov, aby sa živili krčmárstvom. A tak túto živnosť svojim poddaným vykonávať zakazovali. Tým sa otvorila ďalšia príležitosť pre Židov, aby sa aj v tejto profesii mohli naplno uplatniť: Pritom ju často spájali aj s už spomenutým úžerníctvom.
     Svoju šikovnosť a obratnosť využívali aj v obchodníctve. Často však používali praktiky, ktoré sa už v dnešnej ekonomike vnímajú ako nedovolené, či dokonca sú dnes už trestným činom, ako napríklad nekalá súťaž, či dampingové ceny tovaru. Ak mal totiž židovský obchodník konkurenta, ponúkal svoj tovar pod cenu, pričom ho finančne podržali iní Židia, aby neskrachoval. Jednoduchí ľudia išli samozrejme nakupovať k Židovi, lebo mal tovar lacnejší. To jeho konkurenta priviedlo do krachu. Akonáhle však zostal židovský obchodník bez konkurencie, okamžite zdvihol ceny, aby si stratu vynahradil. A ľuďom nezostalo nič iné, len u neho kupovať tovar už značne predražený.
     Nečudo, že tieto praktiky vyvolávali v ľuďoch hnev a nevraživosť, často viedli aj k rabovačkám u bohatých Židov, pričom nenávisť mnohoráz prerástla voči celému ich etniku a vznikali židovské pogromy. Takto napríklad aj revolučné úsilie štúrovcov vyvolalo podobný efekt. Keď na jar roku 1848 prišiel Hurban na koni so slovenskou zástavou z Brezovej do Myjavy, aby obyvateľov získal pre boj za „slovenskú vec“, obyvatelia Myjavy v tom videli príležitosť ísť rabovať k bohatým Židom. Hurban mal čo robiť, aby tomuto spontánnemu pogromu zabránil a nezvrhol sa tak celý ich boj za národné záujmy.
     Vnímajúc všetky tieto súvislosti ľahšie pochopíme, prečo sa kedysi miestne spoločenstvá obyvateľov bránili prítomnosti Židov v ich obciach. Do mnohých miest bol kedysi vstup Židom, podobne ako aj Cigánom, zakázaný.
     Z tohto dejinno-spoločenského základu teda vychádza aj zmienka v rukopise o prvom Židovi v Hasprunke.

                         V.

    Židia v Hasprunke

     V rukopise o dejinách Hasprunky, ktorý sa nachádza vo farskej kancelárii, je uvedená táto informácia: „V roku 1803 služný Ján Stermenský so súhlasom rychtára Jozefa Tančiboka i notára Jana Blažíčka uvedený je prvý žid Michael Krienhut. Do prenájmu mu bola daná obecná krčma.“
     Na stránke obce je k tejto informácii pridaná poznámka: „Zaujímavé pritom však je, že podľa záznamu z Bátthyányiovskej vizitácie sa už spomínajú farníci, medzi ktorých patrilo aj 12 dospelých židov a 10 detí do 15 rokov.“¹⁾  Tu však niečo nesedí: židia (príslušníci židovského náboženstva) neboli katolíci a teda ani farníci. Farníkmi sú obyvatelia katolíckeho vierovyznania. Príslušníci iných náboženstiev, aj keď bývali v tej istej obci, medzi farníkov nepatrili. Jedine, že by to boli Židia, ktorí konvertovali na katolícku vieru. Alebo sa tu jedná o nesprávne použitie výrazov. (To by mohlo byť ovplyvnené aj faktom, že pokiaľ židia neviedli vlastné matriky, tak židovské pohreby zapisoval do katolíckej matriky zomrelých miestny katolícky farár. Na takúto prax som narazil pri štúdiu matrík z Turej Lúky v rokoch 1872-1893.)
     Z čias vyzitácie kardinála Batthyánya (1783) štatistiky o počte obyvateľov nemám k dispozícii. V schématizmoch farností Ostrihomskej arcidiecézy sa údaje o počte obyvateľov podľa vierovyznania začínajú uvádzať až od roku 1813. Vtedy bolo v Hasprunke 1320 katolíkov a 46 židov.
   Tieto schématizmy vychádzali takmer každý rok. Údaje v nich uvedené samozrejme vychádzali s ročným oneskorením. Niekedy sa zdá, že údaje len odpísali z predošlého roka, niekedy zase počet obyvateľov z roka na rok prudko skočí, no v nasledujúcom roku sa vráti k pôvodnej hodnote. V takom prípade sa môže jednať o chybu v prepisovaní čísel.
     Niekedy však prudký pokles obyvateľov bol spôsobený tragickými udalosťami, ako napríklad v roku 1831, keď pri epidémii cholery klesol počet obyvateľov Hasprunky takmer o sto. Pri požiari v roku 1881 to bolo ešte výraznejšie - počet obyvateľov klesol o 470. V tom prípade nemuselo ísť o úmrtia, ale keďže požiar zničil 90 domov,²⁾  tak takmer štvrtina obyvateľov obce odišla bývať inam a len postupne sa v nasledujúcich rokoch vracali, a tak sa pomaly počet obyvateľov vracal k pôvodnému stavu.

     Porovnaním údajov z týchto schématizmov môžeme vidieť, ako v priebehu 19. storočia narastal počet obyvateľov, i počet Židov, bývajúcich v Hasprunke:

     Vidíme tu celkový nárast počtu obyvateľov, ale pomerne výrazný nárast počtu Židov, žijúcich v Hasprunke. Kým v roku 1813 tvorili Židia len niečo cez tri percentá z obyvateľov, o 75 rokov neskôr ich už bolo desať percent. Ak však odpočítame obyvateľov mlynov a dalších samôt, prináležiacich k obci, v samotnej dedine Židia tvorili ešte viac - asi 11,3¨% obyvateľov.

     V tomto období z komunity hasprunských Židov vyšiel aj jeden významný hasprunský rodák - rabín Max Reiser. Narodil sa 3. septembra 1839 v Hasprunke. Od roku 1876 žil v Nýrsku (južné Čechy), kde 38 rokov zastával úrad hlavného rabína. Zomrel 5. januára  1913 v Nýrsku. Zostali po ňom tri publikované knihy. Najprv mu v r.1884 vyšla v Nýrsku dvojjazyčná zbierka hádaniek pod názvom Ha-chida (Räthsel in hebräischen Sprache...). Rok nato vyšla v Plzni kniha napísaná v nemčine Rabínske múdrosti pre školu a dom. A tam v r.1891 vydal ešte Biedermanner (životopisy baróna Moritza von Hirscha a kazateľa viedenskej židovskej obce Dr. Adolfa Jellineka).

     Prítomnosť Židov v Hasprunke výrazne ovplyvňovala celý život v obci. K.Hrúzová o tom píše: „V druhej polovici 19. storočia sa v našej obci nachádzala aj židovská obec, ktorá vydržiavala židovskú školu, židovský kostol (dnešný obecný úrad). Židia vlastnili všetky obchody, krčmy, smolné pece, liehovar (Tŕnie). Dokonca Žid Laicht bol richtár, Kohn bol pokladník obce. Skoro každý bol členom obecného zastupiteľstva. Mali aj vlastný cintorín...“ ³⁾

     Redemptorista M.Macko, ktorý sa vo svojej dizertačnej práci venoval pôsobeniu rehole na území Slovenska v druhej polovici 19. storočia, v tejto práci píše, že podľa vtedajších rehoľných záznamov hlavnými odporcami misijnej činnosti redemptoristov boli popri liberáloch a neskôr socialistoch, najmä Židia. „Bolo očividné čoraz významnejšie postavenie Židov v spoločnosti. Redemptoristi často považovali agilných Židov za prefíkaných alebo dokonca zákerných šmelinárov a úžerníkov chudobných ľudí. Existuje o tom nespočetné množstvo príkladov.“ ⁴⁾
     A jeden z uvedených príkladov sa týka aj Hasprunky. Ide o záznam v kláštornej kronike o misijnej obnove, ktorú redemptoristi viedli v Hasprunke v októbri 1880: „Je tam chudobný a dobromyseľný ľud, asi 1 800 katolíkov na 200 Židov, ktorí riadne držia opraty.“ ⁵⁾

     Toto dominantné postavenie Židov v Hasprunke krátko na to zastavil už spomenutý ničivý požiar v obci. V roku 1881, keď mala Hasprunka historicky najviac obyvateľov, poklesol takto počet obyvateľov v obci takmer o štvrtinu. Desať rokov trvalo, kým počet obyvateľov Hasprunky dosiahol pôvodný stav, ale po roku 1900 začal opäť klesať.
     Ešte fatálnejšie však požiar zasiahol do života miestnej komunity Židov. Ich počet sa zdecimoval na tretinu, z čoho sa už nezviechali. Napokon po Prvej svetovej vojne židovská komunita postupne úplne zanikla, ako vidno aj z ďalších údajov v diecéznych schématizmoch:

     K. Hrúzová píše, že na židovskom cintoríne sa pochovávalo do roku 1934.³⁾  Zvyšných niekoľko Židov, ktorí ešte v obci žili, sa v nasledujúcich rokoch odsťahovalo. Posledný z nich, obchodník Šalamún Maas, opustil obec v roku 1939.⁶⁾
     Čiže v časoch, keď na Slovensku prišlo k prenasledovaniu Židov a ich deportáciám do pracovných a koncentraných táborov, už v Hasprunke Židia nežili. Preto je jednoznačne nesprávne tvrdenie o deportovaní Židov z našej obce na stránke Wikipedie: „Nepriaznivá situácia pred druhou svetovou vojnou donútila židovské obyvateľstvo opustiť obec, iní boli deportovaní do pracovných táborov – posledný židovský občan opúšťa obec v roku 1939.“ ⁷⁾
     To však neznamená, že by sa nemohli Židia v obci stretávať s nepriateľskými postojmi zo strany obyvateľov. Úžera, ktorou často zdierali ľudí v núdzi, ale aj úžera krčmárov, u ktorých tí, čo prepadli alkoholu, nechali veľkú časť svojich peňazí, tiež nečestnosť a premrštené ceny obchodníkov, to boli často príčiny nenávisti. A tá v čase spoločenskej nestability prerastala do rozhodnutí „ísť sa odškodniť“. O takejto situácii, ktorá nastala aj v Hasprunke, ale omnoho skôr - v novembri 1918, píše I. Rakár: „V tomto období po vojne a vzniku nového štátu vznikol na krátku dobu chaos, čo niektorí ľudia využili, vrhli sa na židov a vyrabovali ich. Počas asi týždňa sa rabovalo všade a aj majer na Tŕní prišiel o stroje. Rabovačku zastavil až príchod troch četníkov z Malaciek dňa 8. novembra 1918.“ ⁸⁾
     doplnenie: Túto udalosť zaznamenal vo svojom rukopise z roku 1994 aj studiensky rodák František Rudavský: „Keď sa vojna  ukončila v roku 1918 bolo v obci sedem rodín židovských, ktoré mali obchod. Ľudia všetkých vyrabovali, domy zničili, dvere a okná rozbili, čo mohli odniesť, všetko zobrali.“ ⁹⁾
     Takýto ojedinelý incident však nemohol spôsobiť odchod Židov z obce. Príčin bolo zrejme viac. Chudobná obec nemusela poskytovať dostatočný priestor pre podnikanie väčšej komunity Židov. Nová spoločenská situácia po vojne mala isto vplyv aj na ich spôsob podnikania, čo zakrátko znásobila aj hospodárska kríza. A tak obchodníci i krčmári mohli hľadať vhodnejšiu lokalitu pre svoje podnikanie. Navyše medzi Židmi silnela myšlienka na vlastný štát a tak sa za týmto cieľom mnohí vysťahovali do Palestíny.
     Tých pár Židov, čo ešte v Hasprunke zostalo začiatkom 30-tych rokov, mohlo mať napokon aj náboženskú motiváciu: Na konanie bohoslužieb v synagóge sa vyžadovala prítomnosť aspoň desiatich mužov. Čo už tunajšia židovská komunita nemala. A tak aj toto mohlo byť príčinou odchodu posledných Židov z obce tam, kde budú môcť naplno uplatňovať aj svoje náboženské rituály.
     Synagóga uprostred obce tak zostala opustená. Neskôr bola prestavaná pre potreby obecného úradu.
     Židovský cintorín tiež spustol. K. Hrúzová o ňom píše:  „Tento bol značne poškodený zrúcaním múrov okolo neho a zobraním kvalitných náhrobných kameňov okolitými kamenosochármi. Múr rozobrali občania obce a využili na svoje stavby.“ ³⁾
     Dnes je tam už len uprostred lesíka zopár pováľaných náhrobných kameňov, s takmer nečitateľnými nápismi. Náhodný okoloidúci, prechádzajúci lesnými a poľnými cestičkami ani netuší, že tam sú a že tam bol kedysi cintorín.

     Toto mala byť bodka .
     No keď som videl, čo sa okolo bývalého cintorína nachádza, skôr mám chuť dať otáznik alebo výkričník ? !

-------------------

¹⁾ oficiálna stránka Obce Studienka: História obce

²⁾ Igor Rakár: Studienka - raj hubárov; str. 65. V knihe sa síce uvádza rok požiaru 1882, ale vzhľadom k tomu, že schématizmus uvádza počty obyvateľov s ročným oneskorením, tak k tragédii muselo prísť už o rok skôr - v roku1881. Tiež informácia na strane 33, že v roku 1882 bola zakúpená z obecných prostriedkov striekačka z Viedne, bude už o reakcii obce na predchádzajúci ničivý požiar.

³⁾ Katarína Hrúzová: Dejiny obce Studienka

⁴⁾ Martin Macko CSsR: Das Engagement der Redemptoristen in den östlichen und südlichen Kronländern der Monarchie 1848 bis 1918. Dissertation. Wien, im Juli 2012; S. 269.

⁵⁾ tamtiež - Archiv der Wiener Provinz der Redemptoristen in Wien, Conspectus laborum Collegii Ketzelsdorf anno Domini 1880; Hausarchiv der Redemptoristen Maria am Gestade, Hauschronik 1864-1888, Bd. I., Oktober 1880 (nicht seitennummeriert).

⁶⁾ I. Rakár: Studienka - raj hubárov; str. 30.

⁷⁾ sk.wikipedia.org/wiki/Studienka

⁸⁾ I. Rakár: Studienka - raj hubárov; str. 41.

⁹⁾ František Rudavský: Prečo volajú občanov lúčari v Studienke (rukopis, 1994) str. 18.