Hlavná stránka

Dejiny  katolíckych   farností
v  Myjave  a  Turej  Lúke

A. Obdobie pred vznikom obcí
A.1 Osídlenie myjavskej pahorkatiny (14.-16.stor.)
B. Vznik obcí Turá Lúka a Myjava
B.1 Spor o hranice panstiev (1547-1603)
B.2 Založenie TUREJ LÚKY (1580)
B.3 Vznik obce MYJAVA (1586)
C. Náboženská situácia nových dedín
C.1 Reformácia
C.2 Kostol v MYJAVE (1586-1609)
C.3 Konštituovanie evanjelickej cirkvi v Uhorsku (1606-1610)
C.4 Evanjelickí farári v MYJAVE (do 1634)
C.5 Kostol v TUREJ LÚKE (1610-1637)
D. Obdobie rekatolizácie
D.1 Rekatolizácia, či protireformácia
D.2 Zmeny na čachtickom hrade, Bethlenovo povstanie (1604-1643)
D.3 MYJAVA (1643-1674)
D.4 TURÁ LÚKA (1638-1672)
E. Obdobie mučeníkov, napätie narastá
E.1 Wesselényiho sprisahanie, dôkladná rekatolizácia (1663-1671)
E.2 Útok na biskupa Bársonya na TUREJ LÚKE (14.7.1672)
E.3 Útok na procesiu v Senici, príchod jezuitov (4.6.1673, až 1674)
E.4 Traja umučení kňazi - Simonides, Silesius, Végh (1.11.1674)
E.5 Ďalší katolícki kňazi v MYJAVE (1674-1690)
E.6 Ďalší katolícki kňazi na TUREJ LÚKE (1674-1690)
E.7 Prevzatie MYJAVSKÉHO kostola evanjelikmi (1690)
E.8 Kostoly zostávajú v rukách evanjelikov (od 1690)
F. Nová MYJAVA
F.1 Nová dedina (1661/1697-1704)
F.2 Nový kostol (1697-1729)
F.3 Odstránenie D.Krmana ml. z Myjavy (1729-1731)
G. Zriadenie katolíckych farností
G.1 Prevzatie myjavského kostola (1731)
G.2 Katolícki farári v Myjave (1731-1760)
G.3 Kapláni na Myjave (1731-1767)
G.4 Prevzatie turolúckeho kostola (1733)
G.5 Katolícki farári v Turej Lúke (1733-1787)
G.6 Myjavský dekanát
H. Tolerančný patent a obdobie po ňom
H.1 Návrat myjavského obyvateľstva k protestantizmu (1760-1789)
H.2 Tolerančný patent (1781)
H.3 Nové katolícke rodiny na Myjave na prelome storočí (1790-1818)
H.4 Turolúcki farári na prelome 18. a 19. stor. (1787-1842)
H.5 100 rokov myjavskej farnosti (1818-1848)
H.6 Kapláni na Myjave (1778-1850)
I. Národnouvedomovací proces
I.1 Maďarizácia, zjednocovanie národných síl (1832-1847)
I.2 Turá Lúka: stopy bernolákovcov (1842-1862)
I.3 Národnouvedomovacia činnosť na Myjave a v okolí (1840-1848)
I.4 Revolučné začiatky, Hurban na Myjave (jar 1848)
I.5 Štúrovsko-hurbanovské povstanie, prvá SNR (1848)
I.6 Situácia obdobia po revolúcii (po r.1848)
J. Posledné obdobie monarchie
J.1 Myjava okresom (1850-1861)
J.2 Po rakúsko-maďarskom vyrovnaní (1867-1913)
J.x Dobové svedectvo o katolíckej cirkvi na Myjave (1911)
J.3 Počas 1.svetovej vojny (1914-1918)
J.4 Turá Lúka (1862-1929)
K. Obdobie ČSR
K.1 Myjava po svetovej vojne (1918)
K.2 Turá Lúka (1918-1930)
K.3 Detská pestúnska kolónia
K.4 Katolícka škola v Myjave (do r.1924)
K.5 Kantori a vyučovanie náboženstva po zrušení katolíckej školy (od r.1925)
K.6 Stavba novej fary (1933)
K.7 Peter Tvrdý (+ 1935)
K.8 Kuriozita
L. Obdobie totalitných režimov
L.1 V čase Druhej svetovej vojny (1937-1945)
L.2 Povojnové obdobie (1945-1948)
L.3 Nástup komunistickej moci (1948)
L.4 Myjava mestom

praca.gif (1133 bytes)

     PRAMENE

 

 

Obdobie pred vznikom obcí

          Osídlenie myjavskej pahorkatiny (14.-16.stor.)
          Začiatky osídlenia oblasti Myjavskej pahorkatiny siahajú do posledných rokov 14.storočia, keď tu vznikali majere (na území Vrboviec sa spomína už v r.1394, majer Myjava - na hornom konci dnešnej Myjavy vznikol niekedy medzi rokmi 1392-1434). Vznik obcí sa však datuje až do druhej polovice 16.stor., keď sa na tomto území prejavil príliv utečencov pred Turkami, ktorí v r.1530 pustošili dolné Považie, a neskôr tiež Valašská kolonizácia, ktorá prebehla v 16.a 17.storočí. Rozšírený názor, že toto územie osídlili v 15.storočí husiti, keď museli opustiť Čechy, označujú historici za nesprávny.
          V rokoch 1392-1434 boli čachtickými pánmi vojvoda Štibor zo Štiboríc (Ctibor z Ctiboríc), ktorý pochádzal z Poľska, a po ňom od r.1414 jeho syn Štibor II. V tomto čase sa čachtické panstvo rozšírilo k hornému toku rieky Myjavy, kde vznikli na území neskoršieho myjavského chotára dva majere Myjava (na hornom konci dnešného mesta) a Smrdliaca.
          Štiborovcom patrilo 15 hradov a 175 dedín na Záhorí i na Považí, od r.1394 aj brančské panstvo, a tak nemohli vzniknúť spory o hranice medzi čachtickým a brančským panstvom pri osídlovaní Myjavskej pahorkatiny.
          Po smrti Štibora mladšieho v r.1434, ktorý nemal syna, kráľ Žigmund daroval v r.1436 Čachtice Michalovi zvanému Ország, synovi Gašpara z Guthu. Jeho rod vlastnil panstvo až do r.1567, kedy smrťou Krištofa Országa vymrela rodina Országovcov.
          Na brančskom panstve sa po Štiborovi II. vystriedalo viac vlastníkov. V r.1431, tri roky pred jeho smrťou, hrad obsadili husiti. O
štyri roky neskôr ho kráľ Žigmund vyplatil, a dal ho svojmu dôležitému veľmožovi Pongrácovi (Pankrácovi) z Liptovského Mikuláša, ktorý vlastnil rozsiahle majetky (Starý Hrad, Strečno, Blatnicu, Vršatec, Budatín, Branč, tiež Brumov a Světlov na Morave). V rokoch 1454 - 1457 mal hrad v rukách Ján Huňady. V roku 1468 ho získali nakrátko Ján a Žigmund zo Sv. Jura a Pezinka. Ďalším majiteľom bol kráľ Matej Korvín, ktorý ho v roku 1470 dal do zálohu Mikulášovi Kropáčovi z Nevědomí, šľachticovi moravského pôvodu. Po ňom ho zdedil Osvald II. z Bučan a v 20. rokoch 16. storočia patril hrad jeho synom Petrovi a Žigmundovi Korlátkovcom. Peter Korlátsky padol v bitke pri Moháči roku 1526 a spolumajiteľom hradu sa stal František Nyáry, ktorý sa oženil s dcérou Petra Korlátskeho Alžbetou. Pretože Žigmund Korlátsky nemal potomkov, získal hrad František Nyáry.

cachtice.jpg (19078 bytes) Čachtický hrad

Vznik obcí Turá Lúka a Myjava

          Spor o hranice panstiev (1547-1603)
          V r.1547 František Nyáry, manžel Alžbety, dcéry Petra Korlátskeho, dostal od Ferdinanda I. donáciu na brančské panstvo, ku ktorému sa uvádzali dva majere Myjavky. Teda nielen majer Myjavka, na území dnešných Majeričiek, ale aj majer Myjava, ktorý založilo čachtické panstvo v 1.polovici 15.stor. František Nyáry sa pokúšal posunúť hranicu svojho panstva, ale neúspešne, územie Myjavy zostalo aj naďalej súčasťou čachtického panstva.
          Po smrti Krištofa Országa dal kráľ Maximilián čachtické panstvo v r.1569 do zálohu Uršule Kanižayovej, vdove po Tomášovi Nádašdym, a jej synovi Františkovi, za prenechanie hradu Kaniža a 50 000 uhorských florénov v hotovosti. Za zásluhy v boji proti Turkom dal (predal) kráľ Rudolf II. v r.1602 Františkovi Nádašdymu panstvo do večnej držby za doplatok 38 085 florénov a 48 denárov. Uvedený do držby bol v r.1603 ostrihomskou kapitulou. Pri tejto udalosti protestoval zástupca majiteľov brančského panstva a tvrdil, že na základe donácie z r.1547 dedina Myjava patrí Nyáryovcom a sčasti Tardyovcom. František Nádašdy však svoje vlastníctvo uhájil a odvtedy sa už spor nevyskytol.
          Práve toto upresňovanie hraníc medzi čachtickým a brančským panstvom v 2.polovici 16.stor. sa považuje za priamu príčinu vzniku obcí Turá Lúka a Myjava.
          Dovtedy neobývané lesy Myjavskej pahorkatiny sa začali v polovici 16.stor. zaľudňovať utečencami z juhu pred Turkami a tak vznikali nové obce. V čachtickom panstve tak krátko pred r.1568 vznikla Brezová pod Bradlom, podobne v brančskom panstve pred r. 1576 vznikli Vrbovce a v r.1580 Turá Lúka.

branc.gif (4317 bytes) hrad Branč v 17.storočí

          Založenie TUREJ LÚKY (1580)
          Veľké zásluhy na osídlení Turej Lúky mal Melichar Basilides (pôvodne Balážik). S manželkou Alžbetou Košových de Turova, ktorá bola zemianskeho pôvodu, utiekli pred Turkami z Turovej vo Zvolenskej stolici najprv do Perneku, potom sa zúčastnili osídľovania Vrboviec. Napokon, z poverenia brančských pánov, organizoval osídlenie Turej Lúky, kde sa stal mlynárom. Dedina, ktorá vznikla r.1580, dostala názov podľa Turovej, odkiaľ pochádzal. Názov Turá Lúka je až neskorší, starší je Turopole, a v 17.stor. sa používal i názov Nová Turá.

  Vznik obce MYJAVA (1586)
          František Nádašdy, vlastník čachtického panstva, aby zamedzil ďalšie rozširovanie brančského panstva, keďže Turá Lúka vznikla na hranici, blízko polí, patriacich majeru Myjava, založil r.1586 dedinu Myjava. Keďže okolo majera boli obrábané polia, dedina vznikla vyššie v údolí rieky Myjava (dnešná Stará Myjava).
nadasdy_I.jpg (25062 bytes) František Nádašdy,
čachtický pán od r.1569 (+1604)

        

Náboženská situácia nových dedín

          Reformácia
          Čas osídlenia Myjavskej pahorkatiny spadá do obdobia reformácie. Jej šírenie v Uhorsku, a teda aj na Slovensku, malo špecifické príčiny. Dovtedy bolo Slovensko čisto katolícke, neujalo sa tu ani husitstvo, ani Jednota Českých bratov. Po víťazstve Turkov v bitke pri Moháči v r.1526, kde zahynuli s kráľom i obaja uhorskí arcibiskupi a päť biskupov, nastali boje o trón a turecké výboje zasahovali hlboko do územia. Za takejto situácie zostávali biskupské stolce dlho neobsahené, čo vyvolávalo duchovný úpadok v krajine. Mnohí kňazi zanedbávali dušpastiersku činnosť, niektorí sa oženili, kostoly a ich zariadenie bolo často v úbohom stave. Niektoré uprázdnené fary obsadili i nevysvätení "duchovní". To všetko prispelo k tomu, že nižšie duchovenstvo sa začalo prikláňať k luteranizmu, ktoré sa na Slovensku udomácnilo najprv medzi nemeckým obyvateľstvom banských miest. Takto v polovici 16.storočia bolo z 900 fár ostrihomskej arcidiecézy 800 evanjelických.
          K reformácii sa v tomto období hlásila i väčšina uhorskej šľachty, ovplyvnená humanizmom. Na čachtické panstvo sa reformácia dostala v r.1569 s Nádašdyovcami, alebo možno už prv, za Országovcov z Guthu, ako tvrdí Varsik. Okolo r.1570 sa tiež aj brančskí páni Nyáryovci stali jej prívržencami.
         
I keď už v r.1546 sa na Prešovskej synode slovenskí evanjelici prihlásili k augsburskému vyznaniu, predsa v 16.storočí ešte neboli organizačne oddelení od katolíckej cirkvi. Cirkevná hierarchia totiž zabezpečovala aj niektoré úkony štátnej správy v Uhorsku. Na druhej strane prívrženci reformácie spomedzi kňazov a cirkevných hodnostárov neopustili svoje cirkevné posty. Formálne prišlo k zriadeniu evanjelickej cirkvi na Slovensku a k jej oddeleniu od katolíckej hierarchie až v r.1610. V štátoprávnych záležitostiach bola ešte aj potom evanjelická cirkev podriadená katolíckym cirkevným hodnostárom.
          Nevzdelané jednoduché obyvateľstvo bolo v náboženských otázkach priamo závislé na duchovných, ktorí medzi nimi pôsobili a samozrejme od šľachty, ktorá uplatňovala zásadu "cuius regio, eius religio".
          I obyvateľstvo novovzniknutých dedín Myjavskej pahorkatiny sa hlásilo k protestantizmu. Na novoosídlenom území farnosti zriadené neboli a teda ani kňazi tu ešte nepôsobili. Nedá sa jednoznačne povedať, či bolo hlavným dôvodom protestantizmu u myjavského obyvateľstva len to, že sa k reformácii hlásila šľachta. V každom prípade, keď v polovici 17.stor. čachtický pán konvertoval do katolíckej cirkvi a usiloval sa o rekatolizáciu svojho panstva, na Myjave to narážalo na tvrdý odpor. Na pevnom príklone myjavského obyvateľstva k protestantizmu sa mohla podpísať aj istá strata identity u ľudí, k
torí museli pri úteku pred Turkami opustiť všetko, tiež ťažká práca v tvrdých prírodných podmienkach, a možno aj práve z toho vyplývajúce prejavy odporu voči vrchnostiam. Tento odpor sa prejavoval v sklone obyvateľov Myjavy aktívne sa pridávať k rôznym vzburám a povstaniam, ktoré v 17. až 19. storočí otriasali Slovenskom.
          Okrem zemepánov mali na náboženský život obyvateľstva veľký vplyv najmä miestni duchovní. I na čachtickom panstve to zohralo svoju úlohu. Pri vizitácii čachtickej farnosti v r.1560 sa uvádza tamojší farár ako heretický.
          Na novoosídlenom území bola v r.1578 zemepánom ustanovená farnosť vo Vaďovciach (kostol tu však dal postaviť už Štibor II. v r.1424, ako čachtickú filiálku pre Vaďovce, Starú Turú a Kostolné). Vaďovce sa tak spolu so Starou Turou, Krajným, i myjavskými majermi, oddelili od Čachtíc. Farára pre Vaďovce však zemepán poslal prijať ordináciu do Wittenbergu, čiže v tomto prípade sa už nejednalo o katolíckeho kňaza hlásiaceho sa k reformácii, ale o evanjelického pastora.

          Kostol v MYJAVE (1586-1609)
          Némethy píše, že “na Myjave prívrženci augsburského vyznania už v r.1586 založili kostol a na tom mieste si vydržiavali kazateľov”. Aj keď je skoro isté, že kostol nebol postavený v tom istom roku ako vznikla dedina, a zo začiatku bol zrejme len fíliou Vaďoviec a vlastný farár prišiel až o niekoľko rokov neskôr, v každom prípade bol postavený prívržencami reformácie zanedlho po vzniku dediny a podporoval ho čachtický pán František Nádašdy, ktorý zriadil aj nadáciu z príjmov myjavského pivovaru na opravu myjavského kostola (zomrel 4.1.1604). Veža ku kostolu bola pristavená v r.1609.

Miesto, kde stál pôvodný myjavský kostol (1586-1711), už teraz nič nepripomína. Nachádza sa kúsok od miesta, kde elektrické vedenie pretína potok, tečúci zo Štemberku. Dolný tok potoka tvorí oblúk, v ktorom ešte v 20. storočí stál dom rodiny Hrehušovcov - katolíkov, ktorí sa prisťahovali pred r.1661 a postavili si dom v susedstve kostola. Kostol sa nachádzal od tohto domu na severovýchod, hore svahom.
Na mieste, kde pravdepodobne kostol stál, je teraz roklina, ktorá zostala po ťažbe kameňa. Pravdepodobne bol kostol postavený na vyvýšenine, takže mohol slúžiť aj na obranu (viď. 25.11.1621). Zrejme po jeho zbúraní sa miesto stalo zdrojom kameňa pre stavby domov v okolí.
V súčasnosti je lokalita spustnutá a zarastená. O existencii kostola už nič nesvedčí. Hrehušovský dom pripomína len pár ovocných stromov, zarastených húštinou a zvyšky kameňov, asi zo základov maštale.
stmy.jpg (45008 bytes)

          Konštituovanie evanjelickej cirkvi v Uhorsku (1606-1610)
          Po Viedenskom mieri 23.6.1606, ktorým sa skončilo povstanie Štefana Bocskaya proti Habsburgovcom (1604-1606), dosiahli uhorské protestantské stavy slobodu voľby viery, a tým dochádza k osamostatňovaniu evanjelickej cirkvi od katolíckych vrchností. Nevyriešila sa však otázka vlastníctva kostolov.
          V r.1610 sa evanjelická cirkev organizačne oddelila od katolíckej, bola utvorená vrcholná organizácia evanjelickej cirkvi pre západné a stredné Slovensko, superintendentom sa stal bojnický prepošt Izák Abrahamides, ktorý už v r.1611 vizitoval evanjelické cirkvi, patriace do čachtického kontubernia (združenie evanjelických duchovných), medzi nimi aj Myjavu.

          Evanjelickí farári v MYJAVE (do 1634)
          Na Myjave sa ako prvý evanjelický farár uvádza Ján Plachta, o ktorom sa vie len to, že pochádzal z Podolia a pôsobil na Myjave do svojej smrti v r.1615. Po ňom nastúpil Pavel Augustini, ktorý tu pôsobil zrejme až do smrti v r.1627, hoci v r.1622 tu pôsobil i Andrej Coroni, ktorý sa stal tretím farárom do r.1634.

          Kostol v TUREJ LÚKE (1610-1637)
          V Turej Lúke bol kostol postavený v r.1610, teda až 30 rokov po vzniku dediny. J.Ch.Korec v knihe “Cirkev v dejinách Slovenska” radí tento kostol medzi tie, ktoré boli na Slovensku postavené v rámci rekatolizácie; avšak toto tvrdenie nie je ničím podložené a je asi mylné. Nikde sa ani neuvádzajú mená kňazov, ktorí by prišli v tomto období do Turej Lúky pôsobiť.
          Kniha “Myjava” sa dejinami Turej Lúky podrobnejšie nezaoberá; “Series parochiarum et parochorum” L.Némethyho okrem údajov, že obec vznikla r.1580, farnosť a kostol r.1610 a cintorín bol zriadený r.1637. Údaj, že farnosť vznikla zároveň s kostolom, by mohol nahrávať tvrdeniu J.Ch.Korca.  Čo sa týka pôsobiacich kňazov. “Series...” uvádza až evanjelického farára Jána Sermanna, ktorého začiatok pôsobenia síce datuje do r.1638, ale tento údaj aj sám opravuje, že miesto Sermann má byť uvedené Krman, a že v Turej Lúke bol od r.1658.

Obdobie rekatolizácie

          Rekatolizácia, či protireformácia
          Reformácia bola vyvolaná veľkými problémami v spoločnosti i v cirkvi. Avšak tieto problémy nielenže neodstránila, ale ich prehĺbila a priniesla i ďalšie. Hovorí sa, že reformácia bola liekom, horším než sama choroba.
          Nielen náboženský rozkol, ale aj chaos v spoločnosti, vzbury a vojny, ktoré toto obdobie prinieslo, spôsobili, že situáciu sa pokúšala riešiť okrem cirkevnej vrchnosti i svetská.
          Kým snaha o potlačenie účinkov reformácie sa nazýva zaužívaným pojmom "protireformácia" (tento termín však vznikol až v 19. storočí) a bola často sprevádzaná represiami proti protestantom, pretože mala poslúžiť na upevnenie absolutistickej moci monarchov; úsilie katolíckej cirkvi o vnútornú obnovu a o návrat poblúdených veriacich sa označuje ako "rekatolizácia", či "katolícka reforma".
          Jedným smerom rekatolizácie bola snaha odstrániť chyby, ktoré sa v cirkvi skutočne vyskytovali. V tomto bol veľkým prínosom Tridentský koncil (1545-1563), ktorý znamenal významné reformy v katolíckej cirkvi, jej obnovu a posilnenie jej jednoty.
          Druhým smerom rekatolizácie bola misionárska činnosť na územiach zasiahnutých reformáciou. Tu vynikla najmä novovzniknutá rehoľa jezuitov. Úlohou misionárov bolo vzdelávať jednoduchých ľudí a viesť ich k poznaniu pravdy, pretože mnohí odpadli od cirkvi z nedostatku náboženských vedomostí, alebo zo sociálnych dôvodov.
          Výraznými osobnosťami rekatolizácie v Uhorsku boli najmä ostrihomskí arcibiskupi sídliaci v Trnave, medzi ktorými vynikali Mikuláš Oláh (1553-1568) a kardinál Peter Pázmány (1616-1637). Na pozvanie arcibiskupa Mikuláša Oláha prišli v r.1561 do Trnavy jezuiti. Ich činnosť tam bola priamo spojená so vznikom univerzity (1635) a tlačiarne, ktorej knihy sa šírili v celej Európe. Ďalej viedli ústav pre svojich klerikov i seminár pre diecéznych klerikov, gymnázium a konvikt pre šľachtickú mládež. Z Trnavy sa pôsobenie jezuitov rozšírilo do ďalších miest Slovenska a aj iných častí Uhorska, dokonca i tých, ktoré boli pod tureckým panstvom.
          Rekatolizácii Slovenska napomohla aj smrť cisára Maximiliána II. (+1576), ktorý sympatizoval s protestantizmom. Jeho protikatolícke úsilie sa prejavilo napríklad i v tom, že zakázal v ríši zverejniť závery Tridentského koncilu. Novým cisárom sa stal Rudolf II. (1576-1611, sídliaci v Prahe), ktorý bol zástancom rekatolizácie.
          Aj tak sa však reformáciu nepodarilo zastaviť, pretože turecká expanzia a povstania uhorskej šľachty, najmä sedmohradských kniežat, proti habsburskej nadvláde, značne oslabovali rekatolizačné úsilie. Takými boli povstanie Štefana Bočkaja (r.1604-1606), Gabriela Bethléna (1619-1626, r.1620 zvolený protestantskými šľachticmi za uhorského kráľa), počas jeho povstania dal Juraj Rákoci umučiť sv.košických mučeníkov (1619), ďalej povstanie Juraja I. Rákociho (1643-1645), kurucké povstanie Imricha Tökölyho (1678-1681), ktoré malo silne protestantský charakter, a Františka II. Rákociho (1703-1711), ktorý bol síce katolík, ale využil aj podporu protestantov.
          Po bitke pri Bielej hore (1620), v ktorej české protestantské stavy utrpeli porážku od cisárskych vojsk a Katolíckej ligy, boli z Čiech vypovedaní novokrstenci (anabaptisti), ktorí sa usadili aj na západnom Slovensku. Misijné pôsobenie katolíckych kňazov sa zameralo aj na nich, pričom mnohí prijali katolícku vieru, ako napríklad Habáni v Sobotišti.
          Úsilie kardinála Pázmanya o obnovu katolíckej cirkvi v Uhorsku prinieslo svoje ovocie. Okolo 50 šľachticov z vyšších rodov získal pre návrat do katolíckej cirkvi, len asi tri magnátske rodiny zostali protestantské. I naďalej však mala reformácia mnoho stúpencov medzi nižšou šľachtou a mešťanmi.
          Keď po povstaní Juraja I. Rákociho bola v r.1645 lineckým mierom zabezpečená protestantom v Uhorsku náboženská sloboda, boli tu už len v menšine. Evanjelici vtedy žiadali, aby im bolo ponechaných 400 kostolov, ale vláda im ich ponechala len 90.
          Vestfálsky mier v r.1648 ukončil tridsaťročnú vojnu v Európe, ale jeho mierové zmluvy boli značne nevýhodné pre katolícku cirkev. Uhorsko bolo však i naďalej zmietané, okrem tureckých vpádov, aj povstaniami uhorských kniežat proti viedenskej vláde, pričom sa k povstalcom ochotne pridávali protestanti, ktorí boli obmedzovaní v náboženskej slobode. Po každom utíšení odboja však boli obmedzovaní ešte viac.
          Odhalenie Wesselényiho sprisahania (1664-1671), ktoré malo za cieľ obnovu autonómnej moci uhorských magnátov, umožnilo viedenskej vláde vykonať dôkladnú protireformáciu v Uhorsku. Bolo odstránených 450 evanjelických duchovných, kostoly boli evanjelikom odňaté a odovzdané katolíkom, nasledovala vlna teroru a súdne procesy (1673-74).
          Po povstaní Imricha Tökölyho, aby bol nastolený mier, Uhorský snem v Šoproni v r.1681 obnovil náboženské slobody pre šľachtu a kráľovské mestá, nie však pre poddaných. Evanjelikom boli ponechané kostoly, ktoré práve držali a niektoré im boli vrátené. V stoliciach, kde nemali kostoly, smeli si postaviť dva nové (artikulárne). Protestantská šľachta okrem toho smela mať len súkromné kaplnky pre členov svojich rodín.
          Po porážke Turkov v r.1683 pri Viedni to bolo potlačenie druhého Tökölyho povstania, (r.1687 - "prešovské jatky"), ktoré znamenalo plné víťazstvo protireformácie v Uhorsku po storočnom boji s protestantmi.
          Ani povstanie Františka II. Rákociho (1703-1711), ktorý bol katolík, ale podporovali ho protestanti, im už nevrátilo slobodu, hoci satumársky mier v r.1711 potvrdil uznesenia šopronského snemu v prospech protestantov z r.1681. Ľud bol už i tak v Uhorsku väčšinou katolícky a protestanti zostávali naďalej len trpenou cirkvou. Ich duchovní boli pod dozorom katolíckych dekanov a kde nemali vlastný kostol, povinne odvádzali desiatky katolíckemu farárovi.
bathory.jpg (10389 bytes)

          Zmeny na čachtickom hrade, Bethlenovo povstanie (1604-1643)
          Zakladateľ Myjavy, čachtický pán František Nádašdy, ktorý sa v r.1575 oženil s Alžbetou Báthoryovou a mal s ňou 4 deti, zomrel 4.1.1604. Alžbetu Báthoryovú, smutne známu svojimi ukrutnosťami, dal 29.12.1610 uväzniť palatín Juraj Thurzo. V doživotnom väzení na čachtickom hrade zomrela v r.1614. V r.1617 bolo čachtické panstvo rozdelené, s ním aj Myjava, medzi syna Pavla Nádašdyho a dcéru Katarínu, vydatú za Juraja Drugetha z Humenného. Od r.1639 sa stal vlastníkom polovice čachtického panstva syn Pavla Nádašdyho krajinský sudca František Nádašdy ml. (1623-1671), ktorý si vzal za manželku Annu Esterházyovú, dcéru palatína Mikuláša Esterházyho a v r.1643 konvertoval na katolícku vieru.
          Za vlády cisára Ferdinanda II. (1619-1637) sa upevnili absolutistické a protireformačné tendencie, čo vyvolalo české stavovské povstanie a povstanie Gabriela Bethlena (6.8.1619).
          Na jeseň r.1621 sa oddiel Myjavčanov pridal k Bethlenovmu povstaniu. Vtrhli na Moravu, kde napadli oddiel poľských kozákov, za čo sa dostalo Myjave odvety. Kozáci spolu s Nemcami 24.11. prenocovali v Turej Lúke a 25.11.1621 dobyli Myjavu, podpálili drevený kostol a premohli Myjavčanov brániacich sa na veži.
          Po potlačení povstania (r.1626) prichádza k upevňovaniu absolutistickej moci Habsburgovcov, na Slovensku sa väčšina šľachticov vrátila do katolíckej cirkvi, medzi nimi v r.1643 aj 20 ročný čachtický pán František Nádašdy ml. Na svojom panstve sa horlivo snažil o rekatolizáciu.

     František Nádašdy ml. (1623-1671),
krajinský sudca,
čachtický pán od r.1639
nadasdy_1656.jpg (51122 bytes)

          MYJAVA (1643-1674)
          Podľa záznamu D.Krmana ml., bol okolo r.1645 aj myjavský kostol daný katolíkom a na Myjavu prišiel katolícky kňaz, jeho meno sa však neuvádza. Pôsobil tu len krátko. Némethy o tom nič nepíše.
          Uzavretím mieru v Linci (16.12.1645) medzi cisárom a Jurajom Rákocim (povstanie v apríli 1643) sa obnovila sloboda vierovyznania v Uhorsku dohodnutá Viedenským mierom v r.1606, o rozšírila sa okrem šlachty aj pre poddaných. Na jeho základe vydali komisári oboch strán, na svojom zasadaní v Tokaji 21.7.1646, ochranný list (diplom) pre dedinu Myjavu, aby bol navrátený kostol evanjelikom, pretože bol v ich rukách pred začiatkom povstania. Toto sa uskutočnilo v apríli až máji 1647.
          Naproti tomu Némethy spomína katolíckeho kňaza Jána Végha, o ktorom sám neuvádza nič viac, len že ho v r.1648 "ukrutní myjavskí luteráni pre Krista v nenávisti k náboženstvu rôznymi mučeniami tak strýznili, že vrátil svoju dušu Stvoriteľovi". Časovo sa síce táto udalosť blíži k obdobiu, keď tu mal pôsobiť prvý katolícky kňaz, lenže kostol s farou bol navrátený evanjelikom už na jar 1647, kým mučenícka smrť Jána Végha je datovaná až do r.1648. Nie je teda isté, ale celkom možné, že jeho umučenie súvisí s týmto opätovným prevzatím kostola evanjelikmi.
          Je zaujímavé, že i napriek rekatolizačným snahám čachtického zemepána sa obyvateľstvo Myjavy naďalej pridŕžalo reformácie, a tento svoj postoj si dokonca bránilo.
          Evanjelickým farárom v Myjave bol v tomto období Gabriel Šebovič. I keď roky jeho pôsobenia sa uvádzajú rozdielne, pôsobil tu 18 rokov, najpravdepodobnejšie v r.1634-1652. Čo s ním bolo v čase pôsobenia katolíckeho kňaza sa nespomína, zrejme voči nemu nebol vykonaný nejaký tvrdý zásah, či represie, možné je, že ani nemusel odísť z Myjavy.
          V r.1652 si Myjavčania ako piateho farára zavolali Daniela Krmana st., ktorý bol zrejme silnou osobnosťou, lebo sa ho nechceli zrieknuť v jeho predchádzajúcom pôsobisku, a keď ho v r.1654 a 1659 pozýval Ľudovít Nyáry za farára do Sobotišťa, tak mu Myjavčania zvýšili plat aby zostal.
          Čachtický pán Fr.Nádašdy ml. musel rešpektovať závery lineckého mieru, a tak jeho úsilie o rekatolizáciu na čas poľavilo. Začiatkom 60-tych rokov začal znovu so snahou o rekatolizáciu svojho panstva a odstránil z neho všetkých evanjelických duchovných. Vtedy musel aj D.Krman st. odísť z Myjavy. Najprv sa uchýlil k bratovi na Turú Lúku, ale už v apríli 1661 dostal pozvanie za farára do Bobota.
          V r.1661 prišiel na Myjavu katolícky kňaz. Bol to zrejme Juraj Králik z Chynorian, i keď toto jeho pôsobisko Némethy neuvádza. Ním začína 30-ročné pôsobenie katolíckych kňazov na Myjave. Ďalším, ktorého už uvádza aj Némethy bol Ján Periszlay (14.10.1665-1668) a potom Pavol Silesius (od 1.5.1669).
          Fakt, že Myjava vznikla v čase reformácie a obyvateľstvo sa výrazne hlásilo k evanjelickej cirkvi, neznamená, že by na Myjave neboli žiadni katolíci, i keď boli zrejme vo výraznej menšine, čo sa dá súdiť aj zo správy D.Krmana ml. o krátkom pôsobení katolíckeho kňaza okolo r.1645. Na druhej strane Krmanova správa o príchode kňaza Králika v r.1661 svedčí o duchovnej biede obyvateľstva: “...nahnal lidi myjavskych, mnohých i opilých do chrámu...” B.Varsik tiež uvádza, že podľa urbára z r.1661 boli v susedstve kostola usadení noví želiari, ktorí boli katolíci.

          TURÁ LÚKA (1638-72)
          Toto obdobie protireformácie a rekatolizácie asi obišlo Turú Lúku, pretože brančskí páni Nyáryovci sa stále hlásili k evanjelickej cirkvi, ako to vidno i z toho, že Ľudovít Nyáry pozýval v r.1654 a 1659 D.Krmana st. za farára do Sobotišťa. Stále sa však neobjavujú mená žiadnych duchovných v Turej Lúke.
          Až Némethy uvádza, že v Turej Lúke bol v r.1644-1658 ka
tolícky farár Juraj Zelienka, ale sám o ňom nezistil žiadnu inú informáciu a ani iné historické pramene tam nespomínajú v uvedenom čase pôsobenie katolíckeho kňaza.
          Prvý evanjelický farár, ktorý sa v Turej Lúke uvádza, je Ján Krman, brat D.Krmana st. Némethy začiatok jeho pôsobenia datuje do r.1638, ale potom opravuje na 1658, nie je isté, či ho k oprave dátumu neviedla informácia o J.Zelienkovi. J.Krman od r.1638 pôsobil v Čachticiach, čiže nie na Turej Lúke. Až rekatolizačné úsilie v čachtickom panstve za Fr.Nádašdyho ml. ho prinútilo odísť. Takže na Turú Lúku nemohol prísť pred r.1643. Na jar 1661 sa u neho na krátky uchýlil jeho brat D.Krman st., keď bol vyhnaný z Myjavy.
          V septembri a októbri 1663 tri razy Tatári prepadli Turú Lúku i Myjavu. Po vypálení turolúckeho kostola a fary odišiel Ján Krman do Bukovca, kde čoskoro zomrel. Gróf Ľudovít Nyáry potom povolal za turolúckeho farára jeho brata, D.Krmana st.

Obdobie mučeníkov, napätie narastá

          Wesselényiho sprisahanie, dôkladná rekatolizácia (1663-1671)
          V r.1663 napadli Turci, spolu s Tatármi a moldavskými protestantmi Slovensko a prenikli až na Moravu. Cisár Leopold I. ich síce porazil, ale Vasvársky mier, ktorý s nimi 10.8.1664 uzavrel, bol veľmi nevýhodný. Uznal ich výboje a zaviazal sa platiť im poplatok.
         
Táto politická situácia viedla v Uhorsku k sprisahaniu, ktoré viedol František Wesselényi, a po jeho smrti v r.1667 František Fragenpan. Sprisahanie bolo zamerané proti habsburskému absolutizmu, s cieľom obnoviť autonómiu uhorských magnátov. Do sprisahania sa aktívne zapojil aj František Nádašdy ml., čachtický pán. Po odhalení sprisahania bol 30.4.1671 vo Viedni popravený a jeho majetok skonfiškovaný. Čachtické panstvo potom spravovala bratislavská kráľovská komora.

Účastníci magnátskeho
sprisahania Peter Zrinský,
František Frangepan
a František Nádašdy ml.

  

          Keďže do sprisahania boli zapojení mnohí po celom Slovensku, nasledovala vlna súdnych procesov a konfiškácií majetkov. Na zakrytie mocenských a majetkových záujmov pri týchto represiách bola použitá zástierka rekatolizácie, čo sa prejavilo prenasledovaním evanjelických duchovných, z ktorých mnohí boli súdení, ba viacerí sa dostali na galeje. Že sa jednalo o zneužitie úsilia katolíckej cirkvi o obnovu vidno i z toho, že do prisahania boli zapojení tak protestantskí ako aj katolícki šľachtici, pričom medzi vedúcimi osobnosťami boli práve takí, ktorých skutky boli výrazne protireformačné.
          Za takejto situácie sa miešali politické, majetkové, náboženské záujmy, čo spôsobovalo veľké napätia a krvavé strety. Prejavilo sa to výrazne i na brančskom panstve.

          Útok na biskupa Bársonya na TUREJ LÚKE (14.7.1672)
          Prvý krvavý incident na Turej Lúke sa stal 14.7.1672, keď po vizitácii obcí čachtického panstva sem prichádzal z Myjavy biskup Juraj Bársony so svojím sprievodom. Ich príchod sa stretol s ozbrojeným odporom Turolúčanov a Bukovčanov, ktorých dal privolať ev.farár Daniel Krman st. Pri tomto incidente bol zabitý biskupov brat protonotár Ján Bársony, život ďalších členov sprievodu zachránil len zásah Krmanovej manželky. J.Ch.Korec (Cirkev v dejinách Slovenska, str. 694) uvádza, že v sprievode bol aj Jezuita F.Nedecký.
          Po tomto incidente musel D.Krman utiecť a skrývať sa. Nie je isté, aký mal byť cieľ vizitácie, či politický (pretože biskupi vykonávali i úlohy spojené so správou štátu), alebo náboženský, čomu by nasvedčovalo, že sa k sprievodu pripojil myjavský farár Pavol Silesius, a či v takomto prípade sa jednalo o návštevu turolúckych katolíkov, alebo prešetrenie toho, že myjavskí protestanti chodili na evanjelické bohoslužby do turolúckeho kostola.

          Útok na procesiu v Senici, príchod jezuitov (4.6.1673, až 1674)
          Ďalší krvavý incident sa stal v nedeľu 4.6.1673 v Senici. Protestanti z okolitých obcí, ktorí prišli na jarmok, napadli vojakov miestnej posádky, ktorí sa zúčastňovali procesie Božieho Tela a potom vtrhli do katolíckeho kostola, pričom mnohých zranili, a medzi zabitými bol aj katolícky farár z Dojča Michal Štvrtecký, ktorý utŕžil 6 rán do hlavy.
          Odveta nenechala na seba dlho čakať. V júli pritiahlo vojsko, ktoré zničilo a podpálilo Senicu a aj ďalšie dediny v okolí, ktorých obyvatelia mali účasť na vzbure. V Senici nezostal po zásahu žiaden dom celý, v Prietrži zostal len jeden dom neporušený.
          Po týchto udalostiach senický farár Michal Čermák (ktorý tam pôsobil od r. 1669) prevzal faru v Dojči. Pastorácie v senickej farnosti sa ujali jezuitskí misionári Mikuláš Blaškovič, Ján Simonides a Václav Kyselý. Ich pôsobenie tu však vôbec nebolo jednoduché. Historik F.Kazy píše, že v Senici ”traja pátri žili natlačení v chatrči málo chránenej proti dažďu, vetru a zime. Pokrmom im býval tanier polievky alebo nejaký prívarok a chlieb jedli len vo sviatok”.
          Pôsobenie jezuitov v týchto obciach bolo náročné, ale prinášalo svoje ovocie. H.Kapitulský píše, že ”počas senickej misie získali 71 duší, medzi nimi aj niekoľkých protestantských kazateľov” (Viera a život, II./1992, č.4, str.309-311). J.Ch.Korec dokonca uvádza, že za ich pôsobenia v Senici a okolitých dedinách sa tu vrátilo do katolíckej cirkvi 1500 veriacich.
          Ján Simonides S.J. potom išel zo Senice do Sobotišťa, Vrboviec a napokon do Turej Lúky, kde pôsobil v r.1674 (Némethy kladie pôsobenie i zavraždenie do r.1673, ale jeho údaje sú v tejto oblasti veľmi nepresné a neúplné).

          Traja umučení kňazi - Simonides, Silesius, Végh (1.11.1674)
          V tomto čase, sa na myjavských kopaniciach združilo asi 40 mužov, čo sa skrývali po vzburách v r.1672 v Turej Lúke a v r.1673 v Senici. Táto skupina prepadla a umučila na farách katolíckych kňazov Pavla Silesia v Myjave, Jána Simonidesa v Turej Lúke a Mikuláša Végha v Brezovej pod Bradlom. Stalo sa to v noci z 31.októbra na 1.novembra 1674, ale sú aj názory, že to nebolo za jednu noc, čomu by nasvedčoval výraz “okolo sviatku všetkých svätých”. Účastníci tohto vraždenia boli pochytaní, kruto mučení a popravení. Táto udalosť nebola však náhodná, v jej pozadí stál kuruc Ján Streženický, ktorého do tejto oblasti vyslali kuruckí vodcovia z Horného Uhorska. Čiže jednalo už o prvú akciu kurucov, pred ich otvoreným vystúpením proti cisárovi v r.1678 pod vedením Imricha Thökölyho.

   Umučenie jezuitu
Jána Simonidesa
na Turej Lúke
v noci z 31.októbra
na 1.novembra 1674

          Ďalší katolícki kňazi v MYJAVE (1674-90)
          Po vražde farára na Myjave nastúpil už o necelé dva týždne 12.11.1674 na jeho miesto Ján Silesius. Zhoda priezviska s predchodcom, ako aj bezodkladnosť, s akou nastúpil, dáva tušiť rodinnú blízkosť kňazov. Aký bol však medzi nimi príbuzenský vzťah, nevieme. Ďalším katolíckym farárom bol Juraj Strakovič (29.11.1675-16.11.1678) a potom Martin Hajek (1.1.1679-1680). Posledným katolíckym farárom, ktorý sa ujal svojho úradu bol Michal Radošíni (23.5.1680-1690).
          Thökölyho kurucké povstanie prinútilo Uhorský snem v Šoproni v apríli 1681 obnoviť náboženské slobody. Vyhnaní evanjelickí duchovní sa smeli vrátiť do Uhorska, pričom dostali po dva kostoly v každej stolici (artikulárne kostoly - t.j. zákonom určené); Myjava však medzi nimi nebola.
          Pri obliehaní Viedne Turkami v lete 1683 prišli na západné Slovensko Thökölyho vojská 1.augusta obsadili hrad Branč, pod i
ch vplyv sa dostala aj Myjava. Tu kostol odovzdali evanjelikom, 15.8. brančský kastelán uviedol na faru Daniela Krmana st. Avšak už o mesiac musel Thököly po porážke Turkov pri Viedni ustúpiť a vtedy aj Daniel Krman musel odísť a znovu sa skrývať. Túto udalosť Némethy nezachytáva, okrem nej zrejme mohli katolícki kňazi v Myjave v období r.1675-1690 bez vážnejších incidentov pôsobiť.

          Ďalší katolícki kňazi na TUREJ LÚKE (1674-90)
          Na Turej Lúke uvádza Némethy od 31.3.1675 cistercitského pátra Cyrilla, o ktorom neuvádza nič bližšie, len že bol z nenávisti voči viere zavraždený; a že po krutom zápase, v ktorom bol P.Cyrillus zavraždený, vrátil sa v r.1681 Daniel Krman. Z uvedeného však nie je isté (čo dedukuje Némethy), že zavraždenie P.Cyrilla sa udialo v r.1681. Na druhej strane historici v knihe Myjava sa o tejto udalosti nezmieňujú a o D.Krmanovi Varsik uvádza, že nastúpil na faru v Turej Lúke až v r.1684, po mesačnom pôsobení v r.1683 v Myjave a následnom skrývaní sa pod Brančom.
          Ak je informácia o pôsobení P.Cyrilla na Turej Lúke pravdivá, je možné, že prišiel ako misionár z Velehradu, pretože tamojší cistercitský kláštor zaznamenal práve v tom období nový rozkvet po husitskom spustošení (r.1421).
          Keďže Némethy uvádza po zavraždenom P.Cyrillovi ako jeho nástupcu Michala Zguriča od 1.4.1681, nemôže táto vražda súvisieť s ústupkami Uhorského snemu v Šoproni voči protestantom, pretože ten sa konal až v priebehu apríla. Thökölyho povstanie by síce mohlo mať na túto vraždu vplyv, ale len nepriamy, pretože jeho vojská sa do tejto oblasti dostali až v lete 1683. Zvláštne je, že práve vtedy dosadili evanjelického farára do Myjavy, o Turej Lúke sa však v tejto súvislosti nehovorí. Michal Zgurič tu bol farárom až do r.1684, kedy bol vyhnaný (ako uvádza Némethy) a prišiel Daniel Krman st.
          Némethy ešte uvádza od 28.4.1684 do 1.5.1687 Jána Husaka, avšak práve v tých istých rokoch tam už bol aj D.Krman st. Ako mohli pôsobiť vedľa seba, nie je jasné, Némethy u J.Husaka neuvádza žiadne problémy s evanjelikmi. D.Krman st. zomrel v r.1687, ale ešte hneď v tom istom roku sa tam stal evanjelickým farárom jeho syn D.Krman ml.
          Aj keď v nasledujúcich rokoch boli snahy prinútiť turolúčanov, aby prepustili evanjelického farára a prijali katolíckeho, nepriniesli výsledok. Ako uvádza B.Varsik, 14.5.1688 si dal predvolať gróf Juraj Erdődy, predseda komisie pre náboženské otázky, zástupcov troch neartikulárnych dedín nirianskej stolice, v ktorých boli evanjelickí farári - Brezovej, Turej Lúky a Vrboviec, a žiadal ich, aby týchto do ôsmych dní prepustili. Oni to síce sľúbili, ale nesplnili. Na ďalší nátlak predstavenstvo Turej Lúky 1.10.1688 v Sobotišti podpísalo prehlásenie, že prepustia evanjelického farára a prijmú katolíckeho. Hneď nato - 4.10. evanjelický farár Daniel Krman ml. napísal žiadosť o milosť cisárovi, v ktorej uvádza, že obci bolo vyhrážané vojenským zásahom. List so 700 kusmi kureniec pre cisársku kuchyňu zaviezol do viedne turolúcky zeman Daniel Basilides. Cisár Leopold I., nevyhovel síce priamo ich žiadosti, ale 27.4.1690 vydal ochranný list, ktorým zobral Turú Lúku a Myjavu pod svoju ochranu, čím zakázal armáde zasahovať v týchto obciach.

          Prevzatie MYJAVSKÉHO kostola evanjelikmi (1690)
          Myjavskí evanjelici, povzbudení listom D.Krmana z 1.10.1688, napísali podobnú žiadosť, v ktorej sa odvolávali na ochranný list komisárov z r.1646. Práve z toho dôvodu bol ochranný list cisára Leopolda I. vydaný zároveň pre obe obce.
          O pôsobení katolíckych kňazov na začiatku roku 1690 a prevzatí kostola evanjelikmi sa informácie Némethyho a Varsika úplne líšia.
          Némethy uvádza, že
Ján Pažitni, ktorý bol vymenovaný za myjavského farára 6.4.1690, nemohol sa ujať úradu, lebo ho “zradní heretici” nevpustili.
          Naproti tomu B.Varsik píše, že na základe ochranného listu cisára z 27.4.1690 ihneď odstránili z fary dovtedajšieho katolíckeho farára, františkánskeho mnícha Abrahamfiho (Némethy ho nespomína), ktorého bezohľadne napadli a odobrali mu kľúče od kostola; a už 13.5. prišiel nový evanjelický farár.
          Ak sú obidve informácie správne, dal by sa priebeh udalostí rekonštruovať azda takto: Začiatkom roku 1690 opustil M.Radošíni Myjavu - buď bol preložený na iné miesto, alebo ho donútila odísť ťaživá situácia, keď sa Myjavčania dožadovali evanjelického farára u cisára. Do nástupu nového farára prišiel zastupovať františkán Ján Abrahámfi, ktorý v tom čase pôsobil v asi 30 km vzdialenom Beckove. Nový farár Ján Pažitni bol vymenovaný 6.apríla. Možno mu myjavskí evanjelici zabránili prísť na myjavskú faru už pred vydaním ochranného listu z 27.4., alebo sa s nástupom opozdil a už mu potom vývin okolností nedovolil faru prevziať. Františkán Abrahámfi spravoval faru do začiatku mája, kedy ho evanjelici, povzbudení ochranným listom, napadli, zobrali mu kľúče od kostola a vyhnali ho z fary.
          Faktom je, že Ján Pažitny čakal rok na možnosť prevzatia fary, čiže úradne bol farárom, až napokon 21.4.1691 prijal menovanie za farára v Klíži.
          Nový evanjelický farár Matúš Sabatka prišiel na Myjavu 13.5.1690. Ako B.Varsik píše, “odstránil katolícke obrazy a monštrancie”. Keďže na jeho počínanie zareagoval ostrihomský arcibiskup Juraj Széchényi, ktorý v r.1685 odkúpil skonfiškovanú nádašdyovskú časť čachtického panstva, a teda ako majiteľ ho chcel brať na zodpovednosť, M.Sabatka už 28.5. odišiel z Myjavy. Myjavčania si potom pozvali z Turej Lúky D.Krmana ml., ktorý bol inštalovaný 3.9.1690.

          Kostoly zostávajú v rukách evanjelikov (od 1690)
          Napriek tomu, že udalosti v Myjave na jar 1690 boli označené za vzburu, 27 Myjavčanov bolo odsúdených a cisár Leopold I. zrušil 26.3.1691 ochranné listy, k radikálnejšiemu zásahu neprišlo, a napriek úsiliu cirkevných vrchností, na Myjave i Turej Lúke zostali pôsobiť evanjelickí kňazi.
          B.Varsik to vysvetľuje tým, že po ústupe Turkov veľká časť obyvateľstva, ktoré bolo už aj tak zdecimované vojnami a chorobami, odišla na Dolniaky; takže v dedinách zostalo málo poddaných a zemepáni sa báli tvrdšie zasiahnuť, aby im neodchádzali aj ďalší.
          Ďalším dôvodom, prečo podľa Varsika neprišlo k zásahu, boli udalosti v Sobotišti.
V r.1692 evanjelici v Sobotišti, podporovaní Žofiou Thökölyovou, manželkou brančského pána Františka Nyáryho, vyhnali katolíckeho kňaza a dosadili evanjelického farára. V r.1696 bola Žofia odsúdená na trest smrti a konfiškáciu majetku; keďže bola ochotná prestúpiť na katolícku vieru, v auguste 1698 bola prepustená na slobodu a boli jej tiež vrátené majetky. Až do týchto udalostí sa teda mohli evanjelici i v Turej Lúke a aj Myjave cítiť istí a bezpeční.
          Myjavčanom tiež dodalo istotu i to, že po smrti
arcibiskupa J.Széchényiho v r.1695, odkúpil čachtické panstvo Krištof Anton Erdődy, s ktorým 9.4.1697 uzavreli kontrakt, na základe ktorého sa vykúpili z urbárskych povinností. O pocite bezpečia svedčí i to, že v tomto roku vymaľovali starý kostol a 25.mája začali stavať kostol vo vznikajúcej novej dedine.
          Po navrátení kostola v Sobotišti katolíkom v r.1697, aj Krištof Erdődy nariadil v r.1698 odovzdať neartikulárne kostoly katolíkom.
B.Varsik píše, že na Myjave mal byť inštalovaný katolícky kňaz, čo sa však nepodarilo. Kňaza, ktorého meno sa neuvádza, napadli kameňmi a zrazili k zemi, podobne napadli kameňmi aj čachtického farára, vice-archidiakona (dekana) Martina Turnayho a čachtického úradníka Štefana Badu.
          Cisár Leopold nariadil 20.1.1699 udalosť prešetriť a odstrániť evanjelických farárov v Myjave a okolí. 17.4.1699 bol s pomocou vojska v Myjave odobratý kostol a D.Krman bol uväznený v Čachticiach. Katolíckeho kňaza na Myjavu, však i tak nebolo možné uviesť, ako uvád
za v správe z 26.7.1699 čachtický farár Martin Turnay, že ich poverenie v Myjave, Brezovej, Vrbovciach a Krajnom sa stretlo s neoblomným odporom. Z väzenia sa Krmanovi podarilo v júli ujsť a odišiel do Nemecka. Vďaka podpore a ochrane, ktorej sa mu tam dostalo zo strany protestantských panovníkov, sa 28.11.1700 znovu vrátil na Myjavu.
          V r.1701 Krman na čele delegácie, v prítomnosti pruského a belgického vyslanca, predložil vo Viedni prosebné listiny v mene myjavskej a šiestich susedných evanjelických cirkví. Keďže nedostali písomnú odpoveď, len ústnu, vydali vyslanci deklaráciu, ktorá slúžila myjavčanom ako ochranný list.
          Vrchnosť zrejme nemala záujem sa vecou hlbšie zaoberať, pretože v tomto čase už začínalo nové protihabsburské povstanie, ktoré zač
alo ako poddanské, ale v r.1703 prerástlo do stavovského, vedeného Františkom II. Rákoczim.

Nová MYJAVA

          Nová dedina (1661/1697-1704)
          Čachtický pán František Nádašdy ml. dal starú majerskú pôdu želiarom a tak v r.1661 bolo už 21 domov na lúke Pod majerom, na ľavom brehu rieky Myjava. Tým dal základ pre vznik dnešnej Myjavy.
         
Nová Dedina”, ako sa až do začiatku 20.stor. nazývala, sa v druhej polovici 17.storočia začala stávať novým centrom vďaka tomu, že tu bola križovatka ciest z Brezovej, z Vrbového cez Krajné a zo Sobotišťa cez Turú Lúku, ako aj z Moravy, bol tu aj kamenný most cez rieku; zatiaľ čo pôvodná dedina, dnes Stará Myjava, bola vysunutá na severe medzi horami, mimo uvedených ciest a veľmi ďaleko od dolných kopaníc, na území dnešnej Jablonky a Polianky.
          Medzi novým zemským pánom Krištofom Erdődym a obcou Myjava došlo 9.4.1697 ku kontraktu, ktorým urbariálne dane a príjmy, ako aj zeme a lúky patriace k majeru a cenzus z mlynov, postúpil obci, za čo sa mu zaviazali odvádzať stanovené poplatky. Tým sa Myjavčania nielen vykúpili z urbárskych povinností, ale získali aj pozemky, ktoré slúžili k vybudovaniu nového centra Myjavy. A tak v r.1697-1704 prichádza k rýchlej výstavbe novej Myjavy i zvýšeniu počtu obyvateľov. kostoly.gif (15236 bytes)

          Nový kostol (1697-1729)
          Po vykúpení sa Myjavy z poddanských povinností a pri rozvoji nového centra obce, začal D.Krman stavať 25.5.1697 nový kostol. Po jeho uväznení a úteku v r.1699, a po návrate a úspechu na cisárskom dvore v r.1701 stavba kostola pokračovala ďalej. V tomto roku dal Krman osadiť do steny rozostavaného kostola pamätnú dosku s krátkou históriou Myjavy.
          Ďalšou udalosťou, ktorá mala vplyv na Myjavu, bolo povstanie Františka II. Rákocziho. Jeho príčinou a cieľom neboli náboženské otázky - sám Rákoczi bol katolík (čo sa prejavilo i pri mierovom rokovaní v r.1704, kde boli náboženské požiadavky až druhoradé), predsa sa však Myjava stala významným strediskom povstalcov.
          V r.1703, počas povstania, zmizol zo svojho majetku Krištof Erdődy, vlastník polovičky čachtického panstva. Gróf Mikuláš Bercsényi, ktorý bol hlavným generálom povstaleckých vojsk, a ako manžel Kataríny Drugethovej i spoluvlastník druhej časti čachtického panstva, 10.12.1703 skonfiškoval Erdődyho majetok.
         
Myjavčania sa do povstania aktívne zapojili a zúčastňovali sa i výpadov na Moravu, za čo bola Myjava v r.1704 a 1707 až štyri razy zničená a vypálená cisárskym vojskom. Už v r.1704, keď bola Myjava ohrozená odvetnými útokmi cisárskeho vojska, odišiel D.Krman do Žiliny, kde bol na jar r.1706 zvolený za superintendenta piatich stolíc. Na Myjave po jeho odchode pôsobil Ján Stránsky, ktorý bol predtým v r.1692-1696 evanjelickým farárom v Sobotišti. (ä )
          Generálnou synodou evanjelickej cirkvi v Ružomberku bol v r.1707 D.Krman vyslaný ku švédskemu kráľovi Karolovi XII., žiadať ho o podporu. Cesta sa uskutočnila v r.1708-1709, keď švédsky kráľ bojoval v Rusku. Avšak zakrátko po Krmanovom odchode prišlo 13.8.1708 k definitívnej porážke Rákocziho pri Trenčíne. Krman sa  už nemohol vrátiť do Žiliny, preto z neúspešnej cesty prišiel 11.9.1709 do Prešova.
          Porážka Rákocziho pri Trenčíne v r.1708 a mor, ktorý sa šíril po krajine, prinútili povstalcov ku kapitulácii. 1.mája 1711 bol uzavretý mier v Satu Mare. Cisár zaručil amnestiu povstalcom, ktorí mu zložia sľub vernosti. D.Krman tak urobi
l v Prešove a 11.novembra 1711 prišiel znovu na Myjavu.
          Je pochopiteľné, že jeho návrat nie všetci privítali s radosťou. Prejavom nespokojnosti s Krmanovým príchodom na Myjavu je i dobová báseň "O Krman Danielovi, knazovi myjavském, biskupu lutheránském", ktorá dehonestujúcim spôsobom opisuje rozhorčenie predošlého luteránskeho farára na Myjave Jána Peťka. Ten v r.1708 vystriedal Jána Stránskeho a bol farárom na Myjave do r.1711, keď musel ustúpiť Krmanovi a odišiel za učiteľa do Prietrže, tam sa stal neskôr farárom. Báseň je však podľa všetkého podvrhom. Dokazuje to, že nadpis hovorí, že ju Peťko napísal v r.1726, lenže on zomrel 29.11.1725. Tiež z niektorých náznakov v obsahu sa dá usudzovať, že bola napísaná až po Krmanovom uväznení a odsúdení v r.1731.
          Hneď po svojom návrate na Myjavu, ešte v r.1711 dal Krman zbúrať kostol v Starej Myjave. B.Varsik z toho usudzuje, že kostol v novej Myjave už musel byť pod strechou, a príčinu zbúrania starého kostola vidí v zámere uchrániť jednotnú obec, aby nevznikli dve samostatné dediny.
          Lenže predpoklad, že už v r.1711 by bol nový kostol postavený natoľko, aby sa používal na bohoslužby, je veľmi nepravdepodobný. Okrem toho, že v predošlých rokoch bola Myjava opakovane niekoľko ráz vypálená, a ľudia museli znovu a znovu stavať svoje obydlia, čo muselo stavbu kostola zdržiavať, je tu ešte fakt, že kostol bol vymaľovaný až v r.1717, a je pochybné, že by ho prvý raz vymaľovali až po 6 rokoch používania.
          Veža kostola bola dostavaná v r.1723 a rezbárske práce v interiéri boli dokončené až v r.1729. V r.1722 bol okolo
kostola zriadený cintorín ohradený múrom. Z tohto obdobia sa zachovala najstaršia myjavská matrika, ktorú viedol v r.1723-1729 Krmanov syn Matej.
          K príčine zbúrania starého kostola ešte treba dodať, že po svojom návrate z exilu musel mať Krman v zničenej Myjave určite mnoho iných a vážnejších starostí, než obavu, aby nevznikli dve samostatné dediny. Keďže zbúranie starého kostola bolo jednou z prvých vecí, na ktoré sa po návrate Krman podujal, musel mať vážny dôvod, ktorý nezniesol odklad. Aký to bol, môžeme sa dnes už len domnievať. V každom prípade však bolo jeho konanie naozaj prezieravé. Satumársky mier sa totiž v náboženských otázkach riadil pôvodnými uhorskými zákonmi, čiže v každej stolici mohli mať protestanti len dva artikulárne chrámy, resp. tie, ktoré mali v držbe v r.1681. Myjavský kostol medzi ne nepatril. Krman teda musel predpokladať, že napriek kráľovskej milosti, ktorú na základe sľubu vernosti obdržal, zanedlho znovu vznikne požiadavka, aby bol kostol vrátený katolíkom. Existencia dvoch kostolov na Myjave by tak len nahrávala tejto požiadavke. Neskôr mu bolo ľahšie obhájiť držbu kostola, hoci nepatril medzi artikulárne chrámy, lebo jeho staviteľom bol on sám, a starý kostol už neexistoval.
          Túto jeho prezieravosť udalosti zanedlho naozaj potvrdili.
          Gróf Pavol Forgách, spolumajiteľ čachtického panstva, už hneď po satumárskom mieri podal žalobu, že na jeho majetkoch sú evanjelickí farári bez jeho vedomia, načo kráľovná vydala 21.8.1711 dekrét na ich odstránenie. Vecou sa však začali zaoberať až v máji 1712, vtedy už bol na Myjave znovu D.Krman, ktorému sa podarilo obhájiť ochranným listom Leopolda I. z r.1690 (hoci ten ho už v r.1691 zrušil) a tak mohol na Myjave zostať.
         
Od r.1715 sa moravské úrady usilovali odstrániť Krmana z Myjavy, lebo u neho nachádzali útočište protestanti z Moravy, kde začalo silné prenasledovanie protestantov. Na základe žalôb na Krmanovo pôsobenie, prišlo v r.1720 k skúmaniu, kto staval kostol na Myjave a kto ho kedy užíval. Na základe vyšetrovania palatín Mikuláš Pálfy v r.1721 potvrdil zákonné užívanie kostola evanjelikmi. To by sa u starého kostola Krmanovi nepodarilo dosiahnuť.
          Ďalšie sťažnosti z Moravy na Krmanovo pôsobenie sa objavili v r.1722, ale priamy zásah voči nemu nedocielili.
Potom v r.1725 bola znovu nastolená otázka vlastníctva kostola. Krman však odmietol prijať podžupana nitrianskej stolice s kráľovským mandátom, ktorý mal prešetriť otázku utečencov z Moravy, a prinútil delegáciu odísť bez úspechu. Zvrat v situácii priniesol až rok 1729.

          Odstránenie D.Krmana ml. z Myjavy (1729-1731)
          U evanjelického farára Daniela Krmana ml. na Myjave nachádzali útočište mnohí protestanti z Moravy, pretože za vlády cisára Karola VI. platili v Čechách omnoho prísnejšie zákony proti protestantom. Prechádzanie moravských protestantov na Myjavu síce vyvolávalo síce nevôľu úradov a bolo i príčinou niekoľkých žalôb, ale nebolo to dostačujúcim dôvodom na zásah proti Krmanovi.
          V lete 1728 prišiel za Krmanom moravský katolík Václav Mlynář s tým, že je navštevovaný pokušeniami. Krman sa za posadnutého modlil, načo Mlynář prestal mať záchvaty. Krman ho prijal do evanjelickej cirkvi. Konanie exorcizmu a odpadlíctvo Mlynářa oznámili moravské úrady panovníkovi a tak cisár Karol VI. (uhorský kráľ Karol III.) 26.8.1729 vydal naria
denie Uhorskej miestodržiteľskej rade Mlynářa zatknúť a záležitosť prešetriť. Vyslanci nitrianskej stolice prišli 5.9. o piatej odpoludnia na Myjavu, zavolali do strážmajstrovho domu richtárov oboch častí Myjavy a tu aj držali zatknutého Mlynářa.
         
Krman im o desiatej večer poslal odkaz, aby Mlynářa prepustili, lebo dá zvoniť na poplach. Medzitým aj dal zvoniť, takže sa zbehli ľudia, ktorí zaútočili na strážmajstrov dom. Pri útoku zranili na hlave jedného z vojakov a kameň zasiahol aj prísažného stolice. Strážmajster luze radšej Mlynářa vydal a oni s ním odišli ku Krmanovi.
          Keď vyslanci ani na druhý deň pri jednaní s Krmanom neuspeli, podali správu o týchto udalostiach a o incidente.
          10.októbra panovník nariadil zatknúť Krmana. Keď vojsko prišlo na Myjavu, Krmana nenašli, z fary bolo všetko odvezené, i niektoré ďalšie domy boli prázdne. Krman sa skrýval na kopaniciach, ale napokon sa v decembri vzdal úradom v Bratislave, kde bol ihneď uväznený.
          Po skončení vyšetrovania bol v septembri 1730 ustanovený mimoriadny súd, ktorý mal rozsudok zaslať najprv miestodržiteľskej rade a potom panovníkovi. 8.1.1731 začalo súdne rokovanie. Krman bol obvinený v prvom rade zo vzbury 5.9.1729, ale aj z vyhnania vyslancov stolice z Myjavy v r.1725
(ä ) a z udalostí pri odoberaní chrámu v r.1699 (ä ), ďalej z urážlivého vyjadrovania sa o katolíckej cirkvi, o sv. kráľovi Štefanovi a sv.Jánovi Nepomuckom (ktorý bol 13.3.1729 svätorečený) a o Eucharistii. Obvinili ho aj z účasti na Turolúckej vzbure a zavraždení pronotára Jána Bársonya v r.1672, hoci vtedy mal len 9 rokov (ä ).
          Súd navrhol odsúdiť Krmana na doživotné väzenie. O Myjave rozsudok uvádza, že nesmie mať evanjelického farára, ale len katolíckeho. Kráľovská miestodržiteľská rada 7.3.1731 s rozsudkom súhlasila a k obvineniu pridala Krmanovo vyslanie k švédskemu kráľovi (ä ), povzbudzovanie Rákocziho povstalcov (ä ) a že počas uväznenia na čachtickom hrade podplatil strážcu a ušiel, opustil krajinu a vrátil sa bez povolenia (ä ). Definitívny rozsudok vydal Karol VI. 20.5. 1731.
          Zvyšok života Daniel Krman ml. prežil vo väzení na bratislavskom hrade. Zomrel 23.9.1740 vo veku 77 rokov. Bezprosredne pred svojou smrťou konvertoval do katolíckej cirkvi. Na tento fakt existujú rozdielne pohľady. Zatiaľ čo niektorí historici tvrdia, že ku konverzii bol donútený, iní poukazujú na prchkosť a vzpurnosť jeho povahy, a konverziu vysvetľujú, ako prejav jeho odporu a sklamania, že jemu blízke osoby, ktoré medzičasom získali v štáte dôležité posty, neprejavili vôbec záujem mu pomôcť. Pochovaný bol 26.septembra v krypte dómu sv.Martina v Bratislave.

Zriadenie katolíckych farností

          Prevzatie myjavského kostola (1731)
          Na základe rozsudku potvrdeného cisárom Karolom VI. (uvádzaným aj ako uhorský kráľ Karol III.) 20.mája 1731, v Myjave nesmel pôsobiť evanjelický farár. Kostol, fara a škola, ako aj cirkevné majetky mali byť odovzdané katolíckej cirkvi.
          K realizácii rozhodnutia prišlo až v auguste. Z priebehu udalostí vidno napätie a obavy na oboch stranách. Podžupan Juraj Nemšovay oznámil 11.8.1731 listom z Vrbového myjavskému richtárovi, že 12.8. ráno prídu do Vrbového členovia stoličnej deputácie spolu predstaviteľmi katolíckej cirkvi vykonať kráľovský mandát. Žiadal, aby vedenie obce vyslalo do Vrbového dvadsať popredných ľudí, medzi ktorými mali byť obaja richtári z Myjavy. Mali tam prísť v nedeľu 12.8. a vypočuť si, čo im bude predložené a vrátiť sa na Myjavu s ôsmimi členmi stoličnej delegácie. Myjavčania neboli ochotní do Vrbového ísť a preto na list v nedeľu odpovedali, že sa nechcú protiviť kráľovskému mandátu, ale že nemohli vyslať do Vrbového žiadaných ľudí, lebo v sobotu popoludní ešte pracovali na poli.
          Členovia stoličnej deputácie obratom poslali druhý list, aby teda prišli v pondelok. Napokon v utorok 14.augusta prišlo do Vrbového 12 ľudí. Na otázku, či sa podrobujú mandátu odpovedali, že čo sa týka ich samých, nemôžu sa protiviť, ale nemôžu tak sľúbiť v mene celej obce, lebo prišli
bez jej splnomocnenia.
          Podžupan im potom predstavil ich budúceho farára Štefana Nedeckého. Ešte v ten istý deň 14.8. členovia stoličnej deputácie prišli na Myjavu, kde nariadili richtárom zvolať zhromaždenie celej obce, aby im mohol byť prečítaný kráľovský mandát. Keďže sa zišlo málo ľudí, bolo ďalšie zhromaždenie zvolané na 15.augusta. Ale Myjavčania medzitým prišli s požiadavkou, aby bolo prerušené vykonanie mandátu na 30-40 dní, načo deputácia nepristúpila a prefekt erdődyovských majetkov poslal do Vrbového list, na základe ktorého prišli 16.augusta okolo 10.hodiny na Myjavu aj cirkevné osobnosti - ostrihomský kanonik Pavol Kubovič (Bodnár a po ňom Varsik nesprávne píše Andrej Kubovics) a nový farár spišský kanonik Štefan Nedecký, spolu s kaplánom a s predstaviteľmi stolice.
          Richtári znovu zvolali obyvateľov, ale opäť sa dostavilo málo ľudí. O druhej hodine popoludní kanonik Kubovič kostol vysvätil. Možno práve to, že bol zhodou okolností kostol prevzatý a posvätený 16.augusta, viedlo k tomu, že kostol zasvätili sv.kráľovi Štefanovi.
         
Š.Nedecký po zriadení farnosti zaviedol na Myjave nové matriky pokrstených, sobášených a pochovaných, pôvodnú matriku viedol Krman od r.1723.
         
Patrónom farnosti sa stal rod čachtických pánov Erdődyovcov. Úlohou patróna bolo napomáhať farnosti v materiálnych potrebách. Výsadou bolo, že pri výbere nového farára z prihlásených kandidátov vyberal jedného, ktorého navrhol biskupovi, a ten ho potom potvrdil. Ustanovený farár bol vo funkcii doživotne, pokiaľ neprijal menovanie do inej funkcie. V prípade, že sa z nejakého dôvodu nepodarilo ustanoviť farára, biskup menoval dočasne pre farnosť administrátora.

          Katolícki farári v Myjave (1731-1760)
          Prvý katolícky farár po prevzatí kostola v Myjave 16.8.1731 Štefan Nedecký nemal vôbec jednoduchú situáciu. Väčšina obyvateľov sa hlásila k protestantizmu, ale určite tu bola i menšina katolíckeho obyvateľstva. Títo zrejme bývali prevažne v Starej Myjave, lebo ako uvádza B.Varsik, pred rokom 1660 sa v okolí kostola usadili noví želiari, ktorí boli katolíci.
          Hoci sa myjavské obyvateľstvo hlásilo k protestantizmu a bolo náchylné k vzburám, predsa si ich vedel nový farár získať. Dokazuje to i fakt, že už v nasledujúcom týždni 22.8. mal prvý krst. Do konca augusta pokrstil 9 detí, v septembri 33 a v októbri 40 detí. V nasledujúcom období sa počet krstov pohyboval medzi 20-30 mesačne. Naproti tomu v evanjelickom artikulárnom kostole v Prietrži, kam prináležali až do tolerančného patentu aj myjavskí protestanti, bolo za celých 50 rokov len veľmi málo prípadov krstov, sobášov a pohrebov z Myjavy, ako uvadza Varsik. Podobne aj sobášov v novembri 1731 bolo 23 (v tom čase sa sobášilo prevažne v novembri) a za celý rok 1732 ich bolo 68. Tieto čísla svedčia o tom, že Myjavčania prijali a akceptovali svojho nového katolíckeho farára.
          S uznaním o ňom píše aj B.Varsik: “O Štefanovi Nedeckom sa zachovali správy, že si na Myjave počínal veľmi mierne, snažiac sa tak získať dôveru ľudu. Jeho znášanlivosť a zmierlivosť vidieť aj z toho, že do matrík pri krstoch, sobášoch a úmrtiach ani v jednom prípade neuviedol náboženskú príslušnosť dotyčného, teda nechcel Myjavčanov nejako rozdeľovať, ale chcel im všetkým slúžiť rovnako. V
matrike niet ani stopy po nejakých prestupoch z tých čias. V tomto spôsobe vedenia matrík pokračovali po ňom aj ďalší katolícki farári.”
          Nedecký farnosť opustil 14.3.1734, keď sa ujal úlohy prefekta v kňazskom seminári. Po viacerých funkciách sa stal generálnym vikárom ostrihomského arcibiskupa a veľprepoštom. Na Myjave po ňom pôsobili v rovnakom duchu ďalší dvaja farári:
Ján Šóky, ktorý bol v Myjave farárom od 10.3.1734 až do svojej smrti 12.2.1740, a Ján Vojtech Maršovský, ktorý bol na Myjave od 26.2.1740 farárom a vice-archidiakonom. Némethy o ňom píše, že “bol mužom zbožnosti a vynikajúcej vzdelanosti”. Tak ako jeho predchodca, i on pôsobil na Myjave až do svojej smrti 29.8.1760. Pochovaný bol v lodi myjavského kostola.

          Kapláni na Myjave (1731-1767)
          Počas pôsobenia Nedeckého sa na Myjave vystriedali traja kapláni, ktorých spomína zápis v matrike: Ján Kopfmiller, ktorý prišiel na Myjavu spolu s Nedeckým a bol tam do sviatku sv.Martina (11.11.1731); Štefan Mucha, ktorý prišiel okolo sviatku sv.Márie (azda 21.11.1731?) a pôsobil tam do sviatku sv.Tomáša (asi 21. alebo 29.12.1732); Ján Novosad, ktorý prišiel na sviatok sv.Inocenta (28.12.) 1732 a pôsobil tam do 4.4.1734.
          Je pravdepodobné, že i po J.Novosadovi pôsobili na Myjave ďalší kapláni, ale do matriky sa mená vysluhovateľov v tom čase neuvádzali, a tak to môžeme len predpokladať z často sa meniaceho rukopisu v matrikách. Až správa o smrti J.Maršovského zo septembra 1760 spomína kaplána, ale ho nemenuje. Podľa Némethyho to bol František Gajda, ktorý bol kaplánom na Myjave tri mesiace pred Maršovského smrťou, od 1.6. do 20.9.1760. Ďalší kaplán na Myjave, ktorého Némethy uvádza, je Andrej Hanzlík, od 8.7.1766 do 17.11.1767.
          Je pochopiteľné, že Myjava, ktorá mala 8000 obyvateľov, potrebovala v tom čase kaplána. Veď veľmi málo Myjavcov využívalo pastoračné služby evanjelického farára v Prietrži, aj to až v 2.polovici 18.stor., takže väčšina sa zúčastňovala katolíckych obradov. Až keď začali pôsobiť na Myjave evanjelickí kazatelia, počet katolíckych vysluhovaní obradov klesol. Kapláni na Myjave však boli i naďalej, niekedy sa uvádza pojem "dištriktuálny kaplán", čiže ich služba bola pre celý dekanát.
          Na Myjave mohli naďalej pôsobiť i vďaka tomu, že kaplánka mala, uvádza  ako J.Bodnár, svoju vlastnú fundáciu 6 tisíc zlatých od prepoštského kanonika Juraja Rumera (v r.1731 bol ešte čachtickým farárom, kanonikom sa stal v r.1741).
          Počnúc rokom 1778
(ä ) sa v matrikách začali uvádzať mená vysluhovateľov, a teda dá sa sledovať i pôsobenie kaplánov. (ä )

          Prevzatie turolúckeho kostola (1733)
          Súdne odobratie myjavského kostola protestantom bolo predzvesťou, alebo možno odštartovaním tvrdých opatrení voči protestantom i na ďalších miestach. Od zasadania Uhorského snemu v Šoproni v apríli 1681 smeli mať protestanti v každej stolici dva artikulárne chrámy.
          V dôsledku rôznych postojov zemepánov k náboženskej otázke, ďalej povstaní, ktoré zmietali Uhorskom, ako aj odporu protestantského obyvateľstva, ako to i vidno v predchádzajúcich obdobiach Myjavy a Turej Lúky, toto nariadenie bývalo presadzované so striedavým a dosť malým úspechom. Aj v časti nitrianskej stolice na pravej strane Váhu mali evanjelici v rukách väčšie množstvo kostolov, hoci mali mať len artikulárny chrám v Strážoch.
         
Za vlády Karola VI. prišlo k radikálnejšej protireformácii. Kým v českých zemiach to bolo už cisárskym patentom v r.1717, doplneným v r.1725 prísnym reštriktom, čo bolo príčinou odchádzania moravských protestantov na Myjavu, v Uhorsku sa radikálne opatrenie uskutočnilo až v r.1731. Nariadením Resolutio Carolina z 21.3. cisár nariadil, že evanjelickí kňazi môžu zostať len v artikulárnych kostoloch. K realizácii nariadenia však neprikročili okamžite.
         
V r.1732 neartikulárne evanjelické cirkvi nitrianskej stolice sa obrátili s prosbou na cisára do Viedne, aby mohli kostoly užívať, ale prípisom datovaným vo Viedni 14.októbra1732 bola ich žiadosť zamietnutá. Uhorská miestodržiteľská rada potom vydala 5.decembra nariadenie nitrianskej stolici, aby evanjelikom odobrala neartikulárne kostoly. Prevzatie kostolov v myjavskom dištrikte v priebehu januára 1733 vykonal ostrihomský kanonik Pavol Kubovič. Varsik uvádza, že sa jednalo o obce: Brezová, Krajné, Bzince, Turá Lúka, Vrbovce a Prietrž.
         
Odobratie turolúckeho kostola evanjelikom datuje Varsik na 27.1., kým Némethy uvádza 23.1., čo je v súlade i so zápisom vo farskej matrike. Vtedy bol kanonikom Kubovicsom slávnostne inštalovaný farár Ján Gogolák, a tak kostol po takmer 50 rokoch znovu sa stal katolíckym.
          Evanjelici tejto oblasti požiadali už v decembri 1732 cisára o prenesenie sídla artikulárnej evanjelickej cirkvi zo Stráží bližšie, lebo tieto boli jednak bokom, ale boli v tom čase už prevažne katolícke. Cisár im vyhovel a mandátom z 24.5.1733 nariadil preniesť artikulárnu cirkev zo Stráží do Prietrže, kde mal byť pre evanjelikov vystavaný nový kostol, fara a škola.

          Katolícki farári v Turej Lúke (1733-1787)
          Prvým katolíckym farárom Turej Lúky sa stal Ján Gogolák, ktorý bol vymenovaný už 6.1.1733, ale inštalovaný bol až po prevzatí kostola o tri týždne neskôr. Pôsobil tu do 21.11.1736. Po ňom tu pôsobili: Jan Bilik, od 6.12. až do svojej smrti v decembri 1737; Jakub Dombay, od 4.1.1738 tiež do svojej smrti 13.8.1739; Martin Matulay, od 25.7.1740 do 28.5.1748; Ján Filo, od 25.7.1748 do 12.7.1756; Andrej Korompay, od 13.8.1756 do svojej smrti 12.4.1762; Mikuláš Nováczky, od 20.4.1762 do 9.6.1769; Ján Nadasky od 6.6.1762 do 1787.
          Všetko nasvedčuje tomu, že toto obdobie bolo v Turej Lúke pokojné. Obyvateľstvo zrejme bez problémov prijalo katolíckych kňazov a dokonca ani vydanie tolerančného patentu v r.1781 sa tu asi zvlášť neprejavilo. Ako uvádza B.Varsik, v matrike z tohto obdobia je zaznačených len 13 obyvateľov Turej Lúky a 11 obyvateľov Bukovca, ktorí vystúpili z katolíckej cirkvi. Ročne bolo v tomto období vykonaných okolo 150 krstov.
          V r.1779 bol v Turej Lúke zriadený nový cintorín. Posledný pohreb na starom cintoríne blízko kostola bol 3. októbra.
10. októbra bol vymeraný nový cintorín, ktorý bol v tom čase mimo obce, pri ceste na Vrbovce. Požehnať ho prišiel 17. októbra dekan a senický farár Pavol Besznak.

          Myjavský dekanát
          Prevzatím kostolov v obciach Myjavskej pahorkatiny Katolíckou cirkvou v januári 1733 (všetky sa okolo r.1690 dostali do rúk evanjelikov okrem Starej Turej, ktorý mali evanjelici v rukách len v r.1706-1709, a Vaďoviec, ktorý evanjelici držali len v r.1705-1713) naskytla sa potreba zriadiť nový cirkevný dištrikt, vice-archidiakonát (dekanát).
          Do myjavského vice-archidiakonátu (VAD) patrili farnosti čachtického panstva, nachádzajúce sa západne od Malých Karpát: Brezová, Bzince, Krajné (teraz Hrachovište), Myjava, Stará Turá a Vaďovce. Okrem toho boli v r.1733 odobraté evanjelikom ešte kostoly v obciach Brančského panstva: Turá Lúka, Vrbovce a Prietrž.
          Vrbovce boli určite zaradené do senického VAD, kým Turá Lúka podľa všetkého do myjavského VAD.
Nasvedčuje to i fakt, že sa 12.9.1766 sobotištský farár a dekan senického dištriktu Martin Matejovič domáhal začlenenia Turej Lúky do svojho dištriktu, a to z dôvodu, že to tam bude môcť posunúť dopredu náboženskú prácu. Tiež 17.10.1779 prišiel nový cintorín na Turú Lúku posvätiť senický farár a dekan Pavol Besznak. Napriek tomu však i neskôr Turá Lúka stále patrí do myjavského dištriktu.
          Čo sa týka Prietrže, evanjelici si vymohli, aby tam bol ustanovený artikulárny kostol namiesto Stráží, čo bolo schválené 24.5.1733.(ä ) Podľa nariadenia kráľa, bol im tam postavený nový kostol, čiže starý kostol, odobratý v januári ostal katolíkom. Nie je jasné, do ktorého VAD patrila katolícka farnosť v Prietrži, ale pravdepodobnejšie do senického. V r.1856 bola táto farnosť zrušená a pričlenená ako filiálka do Osuského.
          Ako prvý, u koho sa funkcia vice-archidiakona uvádza, je myjavský farár Ján Vojtech Maršovský (1740-+1760). Nemožno však vylúčiť, či aj jeho predchodcovia už nevykonávali tento úrad. Zoznam vice-archidiakonov (dekanov) myjavského dištriktu sa z dostupných údajov zatiaľ nepodarilo skompletizovať. Na druhej strane v niektorých obdobiach sa prekrývajú funkčné obdobia dvoch dekanov. Pravdepodobne jeden bol riadnym dekanom - ordinarius (VAD ord.), kým druhý bol jeho zástupcom - surrogatus (VAD surr.).
          Myjavský vice-archidiakonát patril najprv do nitrianskeho archidiakonátu, v r.1776 bol začlenený do šaštínskeho archidiakonátu, do ktorého potom patrila časť nitrianskej stolice západne od Váhu a moravskojánsky dištrikt bratislavskej stolice. Je možné, že šaštínsky archidiakonát bol vtedy práve zriadený, pretože v tom čase tam bol postavený paulínsky kláštor a súčasná bazilika Sedembolestnej.
          Vznikom Československej republiky v r.1918 a zriadením trnavskej apoštolskej administratúry (oddelením z ostrihomskej arcidiecézy) v r.1922 archidiakonáty zanikli, vice-archidiakonáty (dekanáty) však existovali v pôvodnom usporiadaní (až na hraničnú oblasť s Maďarskom) až do r.1952.
          Novým usporiadaním dekanátov 1.2.1952 boli z myjavského dekanátu presunuté do novomestského farnosti Bzince a Stará Turá, pridaná zas zo senického dekanátu bola farnosť Vrbovce. O niekoľko mesiacov neskôr, v tom istom roku bol myjavský dekanát zrušený a farnosti z neho začlenené do novomestského dekanátu. A ďalšou úpravou dekanátov sa Myjava i Turá Lúka dostali do senického dekanátu.

Tolerančný patent a obdobie po ňom

          Návrat myjavského obyvateľstva k protestantizmu (1760-1789)
          Po pôsobení troch kňazov v Myjave, ktorí dokázali svojim prístupom získať si obyvateľstvo, bol 9.9.1760 ustanovený za farára v Myjave Adam Šimonffy, ktorý v porovnaní s predchodcami vyznieva značne kontroverzne. Pochádzal z evanjelickej rodiny, ako kňaz získal ku konverzii do katolíckej cirkvi aj svojich rodičov.
          Ako uvádza Varsik, na rozdiel od jeho troch predchodcov, ktorých pôsobenie na Myjave bolo ústretové voči luteránskemu obyvateľstvu, Šimonffy postupoval tvrdšie. Vo svojej horlivosti začal zrejme vyžadovať od farníkov luteránskeho pôvodu formálnu konverziu do katolíckej cirkvi, ktorá sa od jeho nástupu začala zapisovať do matriky. “Nehodných” pochovával mimo cintorína, bez kríža, bez sviečok a bez prítomnosti cirkevného služobníctva.

          Varsik ďalej uvádza, že “mimo cintorína boli pochovaní predovšetkým odpadlíci od katolíckej viery, medzi ktorými boli predovšetkým ľudia pochádzajúci z Moravy a z Čiech, ale niekedy aj ľudia slovenského pôvodu, najmä aktívne pôsobiaci evanjelici”. Ďalej obviňuje Šimonffyho z tvrdých represií voči myjavským luteránom, keď píše, že “za pôsobenia farára Šimonffyho sa už v r. 1762 viacerí moravskí a českí odpadlíci, bývajúci na Myjave, dostali aj do nitrianskeho väzenia a tu prestúpili na katolícku vieru, ako aj “že pomocou panstva dosiahol, že v r.1764-1769 boli dosadení na Myjave katolícki richtári a keď neboli pre túto funkciu vhodní ľudia na Myjave, prizvali ich aj z iných miest. (...) Ich mená jasne svedčia o cudzom pôvode.”
          Toto Varsikove hodnotenie Šimonffyho je dosť tvrdé. Z Varsikovho diela síce viac ráz cítit neobjektívnosť a možno i istú zášť voči katolíckym kňazom, avšak v tomto prípade jeho tvrdenia majú svoje opodstatnenie. Nasvedčuje tomu i správa Némethyho, že 12.9.1763 a potom aj v r.1771 bolo rozbehnuté vyšetrovanie v prospech Šimonffyho, ale aj proti nemu.
          Némethy ďalej dodáva, že Šimonffy “sa usiloval o skrášlenie Božieho domu a zaopatril ho posvätným náčiním. Pravú vieru neohrozene vyučoval medzi nekatolíkmi.

          Z odstupu dejín sa pozerá
me na jeho príkrosť a tvrdosť značne kriticky, pretože práve tento jeho rázny postoj mohol byť príčinou toho, že obyvateľstvo sa znovu odklonilo od katolíckeho vierovyznania a po tolerančnom patente (r.1781) sa masívne prihlásilo k evanjelickej cirkvi.
          Pre objektívnosť však treba poznamenať, že jeho konanie mohlo byť síce spôsobené jeho “prílišnou” horlivosťou, možno
vychádzajúcou i z vlastných skúseností, veď vyrastal ako evanjelik, ale faktom je i to, že pôsobenie jeho predchodcov nemuselo priniesť očakávaný efekt náboženského zjednotenia. Ten mohol síce pôsobiť navonok, pretože ľudia nemali inú možnosť, ale v ich vnútri stále mohol pretrvávať istý odpor, či vzdor. Tento mal práve v čase pôsobenia Šimonffyhosjonfy.gif (9756 bytes) dostatočnú príležitosť predrať sa na povrch. Osvietenská absolutistická vláda Márie Terézie sa prejavovala v tvrdých zásahoch do vnútorných vecí katolíckej cirkvi, v čom zvlášť radikálne pokračoval jej syn Jozef II., ktorý bol od r.1764 jej spoluvládcom. Jeho nariadenia pritom boli mnoho ráz i v rozpore s vôľou samotnej kráľovnej - matky. Nemožno teda vylúčiť, že i táto nová celospoločenská situácia, zťažené postavenie katolíckej cirkvi, ako aj vymaňovanie sa obyvateľstva z poddanských povinností (urbársky edikt Márie Terézie z r.1767), sa mohli podpísať na odlišnom vzťahu medzi Myjavčanmi a farárom Šimonffym, oproti jeho predchodcom.
          Šimonffy
zomrel 20.1.1772. Pochovaný bol v lodi kostola. Podľa Némethyho údajov bol v r.1894 ešte jeho hrob označený. V súčasnosti sú na dlažbe kostola síce naznačené štyri hroby, nie sú však označené, kto leží v ktorom hrobe.
          Negatívne vnímanie Šimonffyho pôsobenia sa hlboko zapísalo do pamäti Myjavčanov. Varsik píše, že sa o ňom zachovala na Myjave počas mnohých generácií nedobrá tradícia, ktorá sa prejavila i v povere, že vraj po smrti nosil hlavu pod pazuchou a strašil Myjavčanov. Ešte aj na začiatku 20. storočia strašili Myjavčania svoje deti, že “ide Šimonffy, ako to opísal vo svojej básni už J.Trokan  (Mijava s novím vekom) a J.Bodnár v monografii o Myjave. Podobne Š.Bednár spomína, že Myjava mala  jedno svojské, luteránstvom inšpirované strašidlo - “Šjonfy”. Objavoval sa o polnoci pri katolíckom kostole a pod pazuchou si nosil vlastnú hlavu. Svoj pôvod má v protireformačnom kňazovi, ktorý sa menoval Šimonffy. Myjavci si zachovali jeho pamiatku tým, že ním strašili deti a podľa myjavského zvyku meno strašiaka si skomolili na “Šjonfy”.bardy.jpg (5726 bytes)
          Ďalším farárom sa stal 1.2.1772 Adam Bárdy, ktorý pôsobil v Myjave do r.1776, kedy odišiel do Rožňavy za kanonika novozriadeného biskupstva. Neskôr sa stal veľprepoštom a napokon srbským biskupom, sídliacim v Rožňave. Počas jeho pôsobenia v Myjave, prišlo po prietrži mračien 8.6.1775 k tragickej povodni. Z toho dôvodu dostala Myjava v decembri 1784 podporu na reguláciu rieky, vďaka čomu bolo vyhĺbené koryto na území dnešného mesta.
          Po A.Bárdym prišiel na Myjavu 3.9.1776 Jozef Červený, ktorý bol predtým farárom v Starej Turej, kde mal veľké problémy s protestantmi. Podobne to bolo aj na Myjave, kde s blížiacim sa Tolerančným patentom silnel odpor proti náboženstvu. Prejavilo sa to napríklad v r.1780, keď farár podal žalobu na pytlikárov, že sa nechcú združiť do cechu, aby si nemuseli plniť náboženské povinnosti, ktoré sa cechov týkali.
         
Od júla 1778 sa v matrikách uvádzajú aj mená vysluhateľov. Vtedy sa tam objavuje páter Ján Knežik, jezuita, ktorý na Myjave pôsobil ako kaplán až do r.1806 (ä ). V r.1773 bol totiž pápež Klement XIV. donútený zrušiť rehoľu jezuitov. Prinútili ho k tomu viacerí európski panovníci (medzi nimi i Mária Terézia), ktorým ich pôsobenie prekážalo v absolutistickej vláde. Jezuitský kňazi v Uhorsku mali potom buď zákaz pastorácie, alebo sa museli zaradiť medzi diecézny klérus. Tak sa i páter Knežik dostal za kaplána na Myjavu.
          Okrem jezuitu Knežika a katolíckeho farára sú v matrikách uvádzaní až do r.1783 ako vysluhovatelia najmä protestantskí kazatelia Pavol Ježovič a Andrej Lekeney, i niekoľko nečitateľných mien, či funkcií. Od platnosti tolerančného patentu z r.1783 sa uvádza evanjelický farár Juraj Josephi, a občas i turolúcky Andrej Škultéty.
          V roku 1788 farára Jozefa Červeného vystriedal Jozef Najmon, o ktorom Némethy píše ako o
"zbožnom, učenom, horlivom a obozretnom farárovi". V predošlom pôsobisku Baračke úspešne upevňoval vo viere obyvateľstvo, ktoré sa vrátilo do katolíckej cirkvi. Jeho pôsobenie na Myjave bolo krátke rok a štvrť, do konca r.1789.

          Po Tolerančnom patente (1781)
          Po vydaní Tolerančného patentu z 13.10.1781 sa teda prevažná väčšina Myjavčanov prihlásila znovu k evanjelickej cirkvi, ako vyplýva z listu zemskému pánovi z 1.3.1782, kde uvádzajú, že ich počet (evanjelikov) s dietkami i s navrátenými je vyše 8000. Katolíkov i s deťmi uvádzajú len 134. Vo vizitačnom protokole arcibiskupa Jozefa Batthyányho z r.1788 sa uvádza  145 katolíkov v mestečku a 74 na kopaniciach, teda celkovo 219 katolíkov, nekatolíkov (evanjelikov) 3275 v mestečku a 5021 na kopaniciach, čiže spolu evanjelikov 8296, a okrem toho 75 židov.
          O niekoľko desaťročí neskôr, v r.1821 bolo podľa J.Čaploviča na Myjave 8530 obyvateľov, z toho 210 katolíkov a 113 židov.
          Tolerančný patent vstúpil do platnosti až v r.1783. Vtedy prišiel aj na Myjavu nový evanjelický farár Juraj Jozefi, ktorý nastúpil 19.7.1783. V nasledujúcom roku si začali evanjelici stavať nový kostol, ktorého stavba trvala od 21.4.1784 do 8.11.1785. Kostol bol však bez veže, pretože Tolerančný patent dovoľoval evanjelikom stavať len kostol bez veže, zvonov a bez vchodu z ulice. Ďalším dôvodom, že nebola postavená veža, bol zrejme nedostatok financií, pretože už v r.1787 zákon dovolil stavať evanjelikom veže, napriek tomu k evanjelickému kostolu na Myjave bola veža pristavená až v r.1854-1856.
          Tiež na Turej Lúke začali od r.1784 pôsobiť evanjelickí duchovní, prvý bol Andrej Škultéty. Zvláštnosťou je, že ako uvádza B.Varsik, prestúpilo tu vtedy do evanjelickej cirkvi len 24 ľudí (13 v Turej Lúke a 11 v Bukovci). Evanjelici si tolerančný kostol na Turej Lúke postavili až takmer po desiatich rokoch, v r.1793.
          I keď, ako sa zdá, na Turej Lúke bol návrat obyvateľstva do evanjelickej cirkvi pomalší a pozvoľnejší, predsa bol tiež výrazný. Keď sa od apríla 1787 do katolíckych matrík prestali zapisovať evanjelické krsty, sobáše a pohreby, jasne vidno ako poklesol počet katolíckych obradov.  Zo 140-160 krstov ročne bolo katolíckych už menej ako 10.

          Nové katolícke rodiny na Myjave na prelome storočí. (1790-1818)
          Cisár Jozef II. pred smrťou v r.1790 odvolal väčšinu diskriminačných nariadení proti katolíckej cirkvi. Za dvojročného cisárovania jeho brata Leopolda II. bol v r.1791 prijatý v Uhorsku štátny zákon, zakazujúci prestup z katolíckeho náboženstva na iné a náboženský dekrét zároveň zaručoval protestantom cirkevnú autonómiu. Na Myjave sa už v tomto čase nanovo konštituovala evanjelická cirkevná obec, do ktorej sa hlásilo takmer všetko obyvateľstvo.
          Zdá sa, že napriek tomu (alebo vďaka tomu?) nastávajúce obdobie začalo byť pokojnejšie aj pre katolíckych farárov v Myjave. Paralelné pôsobenie katolíckych a evanjelických duchovných vnieslo do spoločenského života isté náboženské upokojenie, neznamená to však, že muselo zároveň prísť aj k zlepšeniu vzájomných vzťahom medzi obyvateľmi oboch konfesií.
          V r.1790 prišiel na Myjavu za katolíckeho farára a zároveň dekana myjavského dištriktu Martin Malík (Málik). Zrejme si vedel vytvoriť dobré vzťahy aj s evanjelikmi, pretože Némethy píše o jeho predchádzajúcom pôsobisku v Krajnom (od r.1782) "1784. acatholicorum oratorium introductum", čo by mohlo znamenať, že sa zúčastnil slávnosti pri postavení nového evanjelického kostola; ten bol v Krajnom postavený práve v r.1784.
          Malíkovo pôsobenie podľa všetkého vnieslo pokoj aj medzi obyvateľov Myjavy, zároveň požíval veľkú úctu farníkov. Jeho príchod znamenal aj posilnenie farnosti počtom katolíkov, pretože zdecimovaná farnosť bola posilnená prisťahovaním sa farárových bratov Michala a Juraja, ktorí dali základ katolíckemu rodu Malíkovcov na Myjave.
          Z  matrík sa dá zistiť,  že od r.1790  sú na Myjave dve rodiny Malíkovcov. Michal s manželkou Alžbetou a Juraj s manželkou Katarínou. Z veľkého počtu detí sa však nie všetky dožili dospelosti. Z Michalových synov sa dožili dospelosti dvaja. Zaujímavé je, že obaja si zobrali za manželky Rigellové, možno netere nasledujúceho farára Jána Rigella. Ten sa stal farárom na Myjave po Malíkovej smrti. Martin Malík zomrel 27.1.1803, pochovaný bol v lodi kostola.
          Tak, ako s M.Malíkom prišli na Myjavu aj jeho bratia s rodinami, podobne asi prišli aj príbuzní s J.Rigellom. Okrem spomenutých Rigellových, ktoré sa vydali za synov Michala Malíka, sa tu objavuje ešte aj Jozef Rigell, ktorý mal za manželku Máriu Šimkovú.
         
Za pôsobenia farára Jána Rigella ešte stojí za povšimnutie, že Michal Malík a tiež Michal Rigell (azda farárov brat) sa veľmi často vyskytujú v úlohe krstných rodičov, nie však svojim príbuzným. Vyzerá to tak, že úloha krstných rodičov sa tu chápala ako cirkevná úloha, a nie rodinná. Všetko nasvedčuje tomu, že Michal Malík mal zvlášť významné a vážené postavenie v rámci katolíckeho farského spoločenstva na Myjave.
          Ďalším výrazným katolíckym rodom na Myjave tohto obdobia je aj rodina Nižňa
nských, z ktorej bol aj vtedajší organista Pavol Nižňanský. Do rodiny Nižňanských sa vydala dcéra Michala Malíka - Antónia, ako aj dcéra Juraja Malíka - Anna, ktorá už mala predtým za slobodna syna.
          Z rodu Malíkovcov sa ešte objavuje v tejto generácii Justína, ktorá sa vydala za Jána Marikoviča. Je možné, že sa jedná o dcéru Michala, ktorá sa mu narodila ešte pred príchodom na Myjavu, alebo môže byť v inom príbuzenskom vťahu.
          V poslednom roku Rigellovho pôsobenia, ktorý bol farárom od r.1803 a dekanom od r.1814, bola v r.
1817 postavená budova katolíckej cirkevnej školy za kostolom. Táto bola potom prestavaná v r.1883. Katolícka škola pôsobila na Myjave už od r.1731, kedy bola spolu s kostolom a farou odovzdaná katolíckej cirkvi aj škola.

          Turolúcki farári na prelome 18. a 19. stor. (1787-1842)
          Zdá sa, že koniec 18. storočia bol pokojnejší pre katolíckych farárov nielen na Myjave, ale i na Turej Lúke. V každom prípade tam bol život pokojnejší, než v Chropove. Tamojší farár Štefan Horváth mal vážne pretrvávajúce problémy s farníkmi, preto sa v máji 1787 vymenili s Jánom Nádaským, ktorý bol na T.Lúke od r.1769, ale i on tam pôsobil s veľkými problémami a v biede. Štefan Horváth pôsobil na Turej Lúke necelé tri roky. 52 ročný kňaz s podlomeným zdravím sa vo februári 1790 farnosti zriekol.
          Ďalším farárom sa stal Štefan Ribeczký, ktorý pôsobil na Turej Lúke 6 rokov do marca 1796.
Po ňom bol jeden a pol roka administrátorom farnosti františkán zo skalického kláštora P.Firminus Kollarovič. A napokon na 45 rokov sa stal farárom Štefan Polák, ktorý tam pôsobil od 1.11.1797 až do svojej smrti 15.7.1842. Pochovaný bol na Turej Lúke, buď priamo v kostole, alebo vedľa neho.
          V r.1806 bol v Trnave uliaty zvon pre turolúcky kostol, ktorý slúži doteraz. Dali ho uliať katolícki predstavitelia obce Pavol Fuszek, Ján Wachala a Jozef Hoszszu. Bol to pravdepodobne druhý zvon na veži kostola.

          100 rokov myjavskej farnosti (1818-1848)
          Po Jánovi Rigellovi sa stal v r.1818 farárom Jozef Kollárik. Jeho starostlivosť sa zamerala v prvom rade na kostol - dal urobiť novú strechu z pálených škridiel a vystaval novú sakristiu. Opravil tiež farskú budovu (stála na mieste dnešného mestského úradu). Faru, ktorej najstaršia časť bola od kostola a novšia od ulice, a ostatné staviská dal ohradiť múrom, ktorý bol nadpojený na múr okolo kostola a cintorína.

podorys.gif (10022 bytes)

Cirkevné budovy s pozemkami, vyznačené zelenou farbou (podľa plánu z r.1922):
A - kostol s býv.cintorínom, ohradený múrom z r.1722;
B - nová sakristia;
C - fara, od kostola staršia časť a od cesty novšia;
D - hospodárske budovy, spolu s farou ohradené múrom;
E - katolícka škola (z r.1817, prestavaná v r.1883).

          Z r.1822 pochádza najstarší matričný záznam o vysluhovaní sviatosti birmovania. Pomocný biskup Peter Ürmény udelil 9.4.1822 sviatosť birmovania 78 birmovancom. Keďže mnohí birmovanci boli už v dospelom veku, niekoľkí i 50-roční, dá sa usudzovať, že dlhšie obdobie predtým v Myjave birmovka iste nebola.
          Po desiatich rokoch 24.9.1832 udelil pomocný biskup Dr.Alexius Jordanský birmovanie 24 birmovancom.
          V r.1831, pri príležitosti 100.výročia vzniku farnosti, dal J.Kollárik postaviť pri kostole pamätný kríž a založil preň základinu. Zväčšil aj dôchodky kostola a fary, čomu mohol napomôcť hospodársky rozvoj Myjavy v 1.polovici 19. storočia.
          Oprava fary a nová škridlicová strecha kostola súvisí s ničivým požiarom, ktorý v r.1834 vznikol na Kamenci pri pálení páleného a prudký vietor ho rýchlo rozniesol, takže zničil všetko, čo mu stálo v ceste - katolícky kostol s farou, celý rínok i so židovskou synagógou. Len evanjelický kostol sa podarilo zachrániť, a to i vďaka tomu, že už mal strechu pokrytú škridlicou.
          V tomto čase sa riešila i otázka nového cintorína. Pretože cintorín pri kostole už nestačil, pochovávalo sa i do sadov na Hoštákoch. Preto bol vymeraný nový cintorín pod Sovincom, kedysi zvaný Horný starý cintorín, na ktorom sa začalo pochovávať v máji 1839.
          V r.1827 dal Kollárik uliať pre kostol nový zvon, čo vyvolalo nevôľu luteránov, lebo na zvone bolo uvedené farárovo meno. V tomto období totiž zvony na veži katolíckeho kostola slúžili aj pre evanjelikov. Podľa J.Bodnára ešte v r.1911 bol na katolíckom kostole zvon, už vybitý na 4 strany, s nápisom: "Campanam hanc fieri curavit Ecclesia Orthodoxa Miiavensis Evangelico-Lutherana in laudem sacrosanctae Triadis anno QVO IEHOVA DA PAECEM CHRISTIANIS IN TERRA", t.j. tento zvon zadovážila pravoverná myjavská cirkev evanjelicko-luteránska, k pocte najsvätejšej Trojice roku, v ktorom Hospodin udeľ pokoja kresťanstvu na zemi. Nápis označoval rok 1714, hoci v danom roku ešte veža nestála. Oba spomenuté zvony už neexistujú. Za prvej svetovej vojny boli skonfiškované a roztavené.
          Problémy okolo spoločného používania zvonov stále narastali. S blížiacimi revolučnými rokmi aj spolunažívanie oboch konfesií už nebolo také pokojné, ako v predošlých desaťročiach. Preto si evanjelici v r.1847 zadovážili tri nové zvony. Keďže evanjelický kostol ešte nemal vežu, zavesili ich na drevenú zvonicu pred kostolom na rínku.
          J.Kollárik bol od r.1837 dekanom myjavského dištriktu. Zomrel na Myjave 21.6.1848, pochovaný je vedľa kostola pri kríži, ktorý tu dal postaviť.

          Kapláni na Myjave (1778-1850)
          Kaplánov na Myjave môžeme sledovať od r.1778, pretože v tom roku sa začali zapisovať do matriky mená vysluhovateľov. Vtedy (ä ) bol na Myjave kaplánom jezuita Ján Knežik, ktorý tam pôsobil do r.1806. J.Bodnár uvádza, že v Myjavskom kostole sú pochovaní traja farári: Maršovský, Šimonffy a Malík, jeden jezuita a akási slečna (domicella). Je dosť pravdepodobné, že tým jezuitom je J.Knežik, ktorý 30 rokov na Myjave pôsobil. Po tom sa na krátky čas objavujú na Myjave páter Romuald a páter Kornélius, ktorý znovu pôsobil na Myjave i v r.1810-1811. Je možné, že i oni boli jezuiti, ktorých rád bol v r.1773-1814 zrušený a tak kňazi pôsobili na farách.
          Medzitým bol v rokoch 1806-1809 kaplánom Valentín Gramantik. Po opätovnom pôsobení pátra Kornélia boli ďalšími kaplánmi Ján Malagyi 1815-1816, Andrej Rišák 1818-1820, Michal Mathé 1820-1824, Ignác Žilay 1825-1827, Ľudovít Hazucha 1827-1829, Ján Buzna 1829-1830 a Jozef Fekete 1830-1831. V nasledujúcich rokoch kaplán v matrike uvedený nie je. Buď na Myjave nebol, alebo všetky obrady vykonával farár. Ďalším kaplánom bol Štefan Ochaba 1838, Jozef Holba 1838-1840, Martin Kiška 1840 (neskôr sa stal na Myjave farárom), Ferdinand Šuga 1841-1842 (ako 25-ročný na Myjave zomrel, ale pochovaný tu nebol, zostali však po ňom knihy vo farskej knižnici), Václav Matejka 1842-1843, Juraj Mitošinka 1843, Ignác Kovalčík 1844-1846(48) a znovu 1849-1850, Ľudovít Petrovič 1747-1749. Ďalší kaplán sa objavuje až (ä ) v r.1863.

Národnouvedomovací proces

          Maďarizácia, zjednocovanie národných síl (1832-1847)
          Maďarizácia v mnohonárodnostnom Uhorsku má svoje korene ešte v reformách osvietenského cisára Jozefa II. Ten chcel ako úradnú reč vo svojej ríši zaviesť nemčinu namiesto latinčiny, čo sa stretlo so značným odporom uhorskej šľachty, ktorá sa prevažne hlásila k maďarskej národnosti. Takto už v r.1790-1791 vydal Uhorský snem prvé zákony v prospech maďarčiny.
          V r.1832 bola maďarčina
rozhodnutím Uhorského snemu bola zavedená ako úradná reč. Niektoré stolice na území Slovenska sa však tomuto maďarizačnému tlaku bránili a ešte niekoľko rokov úradovali i v latinčine. Okolo r.1840 však maďarizačný tlak zosilnel a zasiahol aj cirkevnú oblasť. Novozvolený generálny inšpektor evanjelických cirkví a škôl v Uhorsku, gróf Karol Zay, prišiel 10.9.1840 s programom maďarizácie slovanských národov v Uhorsku prostredníctvom evanjelickej cirkvi. V r.1843 bolo tiež katolíckym kňazom nariadené písať matriky po maďarsky.
          Silnejúci tlak maďarizácie vyvolal však aj vlnu snáh na obranu jazykov menšinových národov v monarchii. Takto napríklad 1.8.1834 začal v Budapešti svoju činnosť Spolok milovníkov reči a literutúry slovenskej. Jeho cieľom bolo preklenúť jazykové spory medzi katolíckymi bernolákovcami a evanjelickými stúpencami češtiny. Avšak odchodom evanjelikov v r.1835 sa stal spolok čisto bernolákovskou organizáciou.
          Kým katolícki národovci boli už niekoľko desaťročí aktívni v rámci bernolákovského hnutia, v tomto období sa chytila iniciatívy zvlášť mladá generácia evanjelikov, na čele s Ľudovítom Štúrom.
          Pod Štúrovým vedením sa 24.4.1836 uskutočnil pamätný výlet študentov bratislavského evanjelického lýcea na hrad Devín. V r.1842 sa evanjelickí národovci obrátili s prosbopisom na panovníka, v ktorom protestovali proti maďarčine ako úradnému jazyku a žiadali vymenovanie cenzorov pre slovenskú literatúru, zavedenie katedry československého jazyka a literatúry na evanjelických lýceách, písanie cirkevných matrík po latinsky a vyučovanie detí, zvlášť náboženstva, v materinskom jazyku. Prosbopis však zostal vo Viedni bez odpovede, kým v Budapešti vyvolal zostrenie útokov proti Slovákom.
          Ďalšia iniciatíva Ľ.Štúra na obranu a zjednotenie národa spočívala v kodifikovaní spisovného slovenského jazyka. Rozhodnutie padlo už vo februári 1844 v Bratislave. Kým u staršej generácie evanjelickej inteligencie píšucej češtinou, najmä u Jána Kollára, sa táto myšlienka stretla s odporom, v tábore bernolákovcov našli podporu u Jána Hollého, ktorého v júli 1844 na fare v Dobrej Vode informovali o svojom rozhodnutí. Keď v auguste vznikol v Liptovskom Mikuláši spolok Tatrín, štúrovská spisovná slovenčina sa stala realitou.
          Zatiaľ, čo Ján Hollý síce podporil Štúrovo rozhodnutie pre novú spisovnú slovenčinu, ale sám v nej už nepísal, mladá - tretia - generácia bernolákovcov ju na valnom zhromaždení spolku Tatrín v auguste 1847 v Čachticiach prijala, spolu i s novým národným politickým programom.
          Zaujímavé je, že hoci bernolákovci upustili od písania v západoslovenskom nárečí a prijali štúrovskú stredoslovenčinu, jej prvým kodifikátorom bol práve bývalý bernolákovec Martin Hatala. Práve vďaka bernolákovcom štúrovská slovenčina upustila od prílišnej naviazanosti na stredoslovenčinu a prijala niektoré celoslovenské prvky.
          Takto už pred revolučným rokom 1848 prišlo k zjednoteniu národných síl na Slovensku.

          Turá Lúka: stopy bernolákovcov (1842-1862)
          I keď úplne oprávnene očakávame v evanjelickom prostredí Myjavy stopy pôsobenia štúrovcov, predsa nájdeme tu aj otlačky stôp bernolákovcov.
          V r.1842 sa stal farárom v Turej Lúke 28 ročný Jozef Petrovič, ktorý napriek chorobe sa už od študentských čias  zapájal do národného diania a literárneho života. Bol básnikom (používal pseudonym Jozef Újlackí), blízkym spolupracovníkom Jána Hollého a autorom jeho životopisu. Tiež inicioval a organizoval vydanie Hollého súborného diela. Prekladal literárne diela z nemčiny, i Hollého diela do nemčiny. Veľmi cenná je jeho korešpondencia, ktorá umožnila dôkladnejšie poznať život a dielo Hollého a viaceré oblasti bernolákovského hnutia. Po siedmych mesiacoch pôsobenia na Turej Lúke však zomrel na tuberkulózu 13.2.1843 vo veku 29 rokov. Pochovaný bol na Turej Lúke.
          Po ňom sa stal 2.4.1843 farárom v Turej Lúke Martin Čunderlík, ktorý bol od r.1848 dekanom myjavského dištriktu. Patril medzi najväčších dobrodincov farnosti. Za vlastné peniaze kúpil mnoho polí, ktoré zanechal pre farnosť. Tiež farskú budovu uviedol do pekného, dôstojného stavu.
          V čase jeho príchodu do Turej Lúky začal platiť v Uhorsku maďarizačný zákon, ktorý nariaďoval kňazom povinnosť viesť matriky v maďarskom jazyku. Ako ostatní kňazi, i Čunderlík sa tomu podriadil, ale hneď po udalostiach r.1848 sa vrátil k písaniu matrík v latinčine. Nevieme, aké bolo jeho národné povedomie v tomto čase, ani aký postoj mal k štúrovsko-hurbanovskému povstaniu, ktoré prebiehalo na susednej Myjave a Brezovej v čase jeho pôsobenia. Isté však je, že na sklonku života sa jednoznačne hlásil k požiadavkám slovenského národa, pretože keď národovci z Turej Lúky zaslali 29.5.1861 podporný list slovenskému národnému zhromaždeniu v Martine, (ktorého výsledkom bolo Memorandum slovenského národa,) list podpísal i Martin Čunderlík, a tak ho podporil svojou autoritou farára a dekana myjavského okresu, čím jeho počin nasledovali aj ďalší katolícki a evanjelickí farári z okolia.
         
V poslednom roku jeho života - v r.1861 mu pomáhali v kňazi z okolia, možno i kapláni a koncom roku 1861 prišiel na Turú Lúku ako administrátor farnosti popri farárovi Čunderlíkovi františkán Alexander Stankovič. Martin Čunderlík zasiahnutý mŕtvicou zomrel 27.1.1862 v 54.roku života, pri pohrebe kňaza a jeho priateľa Valentína Gramantika, na cintoríne v Novom Meste nad Váhom. Tam ho aj pochovali.

          Národnouvedomovacia činnosť na Myjave a v okolí (1840-1848)
          Pri upevňovaní národného povedomia medzi evanjelikmi v 1.polovici 19.stor. má svoje významné miesto oblasť Myjavskej pahorkatiny, samotná obec Myjava sa tiež môže pochváliť viacerými osobnosťami, ktoré tam pôsobili, alebo ktoré pochádzali z Myjavy a pôsobili v iných obciach západného Slovenska. Jednalo sa zvlášť o učiteľov a evanjelických farárov. Takýmito osobnosťami na Myjave boli medzi inými druhý potolerančný farár Samuel Kolény (1811-1837), vdova po ňom Anna Kolényová a učiteľ Ján Martešík (1828-1866).
          V osvetovej činnosti bol významným momentom vznik divadelného súboru študentov nitrianskej stolice, ktorý založil r.1840 v Sobotišti učiteľ Samuel Jurkovič. Súbor hral najprv v češtine. Po prvom predstavení v Sobotišti 5.8.1841 vystúpil aj na Myjave v obecnom dome v októbri 1841. Veľký úspech predstavenia si vyžiadal nacvičenie ďalšej hry, s ktorou na Myjave vystúpili 29.3.1842.
          Veľkú zásluhu na rozvoji národného povedomia mal J.M.Hurban, ktorý sa po skončení štúdia stal v r.1840 evanjelickým kaplánom v Brezovej a od r.1843 farárom v Hlbokom. Predovšetkým z jeho iniciatívy stal kraj Myjavskej pahorkatiny stal v 40-tych rokoch 19.stor. jedným z najdôležitejších centier slovenského národného hnutia.
          V tom istom roku 1840, ako prišiel Hurban za kaplána do Brezovej, stal sa katolíckym kaplánom v Myjave Martin Kiška, rodák zo Starej Turej, dobrý priateľ Štúra a Hurbana, tiež zapálený národovec, neskôr na Myjave farár a dekan.
          Už zakrátko, ako prevzal Hurban faru v Hlbokom, v júli 1843 prišlo tam u neho k dohode s Ľ.Štúrom a M.M.Hodžom o uzákonení spisovnej slovenčiny.
Národnouvedomovací proces tak dostal nové základy. Po kratšej prestávke sa na Myjave 25.3.1845 uskutočnilo pamätné divadelné predstavenie "k napomožení národa slovenského", posledné v češtine. Už o rok 14.4.1846 uviedli v školskej miestnosti na Myjave ďalšie divadelné predstavenie, prvé v štúrovskej slovenčine.
          Okrem divadla osvetovú činnosť na Myjave napomáhal vznik nedeľnej školy s knižnicou v r.1842 a spolok striedmosti v r.1846. Okrem toho sa v tomto období konali výlety na Javorinu, kde sa mládež upevňovala v národnom duchu.
         
Už v predrevolučnom období patrilo k štúrovskej družine asi 10 myjavských mládencov. Takto sa Myjava a jej okolie stala prostredím, v ktorom žili štúrovsko-hurbanovské ideály a tak získala predpoklady k tomu, aby sa stala prvým centrom ich revolučného ťaženia.

          Revolučné začiatky, Hurban na Myjave (jar 1848)
          Rok 1848 sa niesol v znamení revolučných pohybov v celej Európe. V duchu revolučných zmien a bojov, ktoré zachvátili viaceré krajiny Európy, nevynechajúc ani Rakúsko-Uhorskú monarchiu, videli štúrovci šancu na presadenie národných záujmov Slovákov. Centrom tohto revolučného pohybu Slovákov sa stala i Myjava a jej okolie.
          Pri príležitosti Hurbanových menín sa 18.3.1848 zišli uňho v Hlbokom jeho priatelia, medzi nimi i Daniel Vrablica a Jozef Martešík z Myjavy. Debatovalo sa tu, ako postupovať v úsilí o rovnoprávnosť Slovákov. V zmysle programu, ktorý tu nastolili, začal potom Hurban šíriť výzvy, aby sa Slováci hlásili o svoje práva.
          Ďalším dôležitým dátumom bol 25. apríl 1848. Po pohrebe notára Valoviča v Brezovej, pri obede v obecnom dome, sa rozvinula debata o národnosnych otázkach. Niektorí vyčítali Myjavčanom - farárovi Šulcovi a učiteľovi Martešíkovi, že vyvesili maďarské zástavy a prekazili divadlo na Myjave. Šulc potom nahnevaný odišiel.
          V ten istý deň večer sa hralo na Brezovej divadlo a po ňom bola tanečná zábava a beseda. Hurban vystúpil na javisko a navrhol, aby sa Myjavčanom poslala slovenská zástava, aby zvesili maďarské zástavy a nahradili ich slovenskou. Návrh bol prijatý a boli zvolení vyslanci: Hurban ako vodca, prietržský farár Pauliny, brezovský farár Hroš, študenti a brezovská "garda".
          Hurban zároveň navrhol, aby sa určilo miesto a dátum pre uskutočnenie zhromaždenia, na ktorom by rokovali o Žiadostiach národa slovenského v stolici Nitrianskej. Bola určená Brezová a deň 28. apríl 1848.
          V stredu 26.4. ráno, keď sa mali určení vyslanci vybrať na Myjavu, sa väčšina z nich vyhovorila. Báli sa, že by ich tam vybili opilci, pretože na Myjave bol práve trh. Hurban bol však napriek tomu rozhodnutí na Myjavu ísť. Niekoľkých vyslal s myjavským kaplánom Ľudovítom Semianom napred, aby oznámili príchod vyslancov z Brezovej. S Hurbanom napokon predsa len niekoľkí išli. Hurban išiel vpredu na koni. Z Brezovej ich vyprevádzali so strachom, lebo sa rozšírila správa, že Myjavci sa chystajú biť Židov a čakajú len na delegáciu z Brezovej.
          Keď prišli pred dom notára Mikuleckého na Myjave, zhŕkol sa okolo Hurbana zástup. Medzi nimi mnohí zvedavci, ale aj opilci. Niektorí Hurbana vítali, ale iní mu aj hrozili. Notár a vedenie obce najprv odmietli prísť. Hurban vyše hodiny hovoril z koňa k ľuďom. Jeho slová sa stretli s ohlasom. Zhromaždení mu sľúbili, že nepôjdu biť Židov, a že sú ochotní aj krv preliať za svoj národ. Napokon prišli k zhromaždeniu aj úradné osobnosti a vyslancov oficiálne privítali. Zhromaždenie prijalo slovenskú zástavu a zavesili ju na zvonicu vedľa kostola. A tak aj mestské zastupiteľstvo slávnostne potvrdilo, že Myjava chce s Brezovou spolupracovať vo veciach národných, o čom sám notár Mikulecký zhotovil zápisnicu.
          Potom Hurban išiel na koni do domu vdovy Kolényovej, kde sa tiež zhromaždili ľudia. Dcéry vdovy Kolényovej zhotovili za dve minúty slovenskú zástavu a vyvesili je pred domom, kde potom aj prečítali Hurbanovu proklamáciu.
          Ani jeden z farárov sa pri týchto udalostiach neukázal. Katolícky farár Jozef Kollárik "už dozrieval", ako píše Bodnár, lebo ešte v tom istom roku 21. júna zomrel. Evanjelický farár Šulc sa paradoxne staval k celému národnému pohybu nepriateľsky. Hurban sa mu dokonca vyhrozil, že ak bude robiť prekážky, ohrozuje tým svoj život.
          K tomu Hurbanovmu úspechu na Myjave však treba poznamenať, že pozitívny ohlas kopaničiarov nebol až tak prejavom ich národného uvedomenia, ako skôr potreby riešiť sociálne a hospodárske otázky, ktoré sa do tých čias neriešili.
          Hurban prenocoval na Myjave a na druhý deň 27.4. išiel na Turú Lúku a odtiaľ späť na Brezovú, kde sa 28.4. konalo dohodnuté ľudové zhromaždenie. Myjava mala na zhromaždení čestné zastúpenie. Na zhromaždení boli prečítané a schválené Žiadosti národa slovenského v stolici Nitrianskej, ktoré pripravil Hurban.
          Tieto aktivity však neboli po vôli úradom, takže sa na zamedzenie aktivít pripravovali židovské pogromy, aby bol dôvod vyslať vojsko. Začiatkom mája aj prišlo k viacerým rabovačkám u Židov, ktorí už mali výrazné zastúpenie i na Myjave a v okolitých obciach. V 1.polovici 19.storočia totiž hospodársky rozmach spôsobil príliv obyvateľstva aj na Myjavu, medzi nimi i Židov, ktorí tam už v r.1834 mali svoju synagógu.
          Tiež niektorí evanjelickí farári, medzi myjavský farár Šulc, senický Teszák a sobotištský Klszák, marili tento revolučný pohyb.
          Stoličné zastupiteľstvo do Nitry, kde sa mali prejednávať aj Hurbanove Žiadosti národa slovenského v stolici Nitrianskej, schválené v Brezovej, bolo zvolané na 10.majá. Hurban sa ho však nezúčastnil, lebo v tom čase išiel na celonárodnú poradu do Liptovského Mikuláša. V Nitre zastupovali slovenské požiadavly hlbocký kaplán Šulek a vrbovecký farár Bórik. Hneď po svojom vystúpení v Nitre však boli uväznení.
          V Liptovskom Mikuláši sa 11. mája zišlo vyše 20 osobností slovenského národného hnutia a zostavili tu Žiadosti slovenského národa, ktoré adresovali uhorskej vláde. Reakciou vlády v Pešti bolo stanné právo a zatykač na Štúra, Hurbana a Hodžu, ktorí ušli na Moravu a potom do Prahy, kde sa zúčastnili Slovanského zjazdu.
          Tiež v myjavskej oblasti začal teror. Vojaci v Hlbokom striehli na Hurbana. Na naliehanie a nátlak superintendenta (t.j. evanjelického biskupa) Stromského museli 6. júna evanjelický kňazi odsúdiť národné hnutie.

          Štúrovsko-hurbanovské povstanie, prvá SNR (1848)
          Na Slovanskom zjazde v Prahe, ktorý začal 2.júna, a prerušený bol 17.júna ľudovým povstaním v Prahe, a ktorého sa zúčastnili aj Myjavci Michal Miloslav Valášek a Samuel Jurenka, zrejme padlo rozhodnutie pre ozbrojené povstanie Slovákov, pretože už tu rokovali Štúr, Hurbal a Hodža s českými vojenskými odborníkmi Bedřichom Bloudkom a Františkom (Karlom?) Zachom, s ktorými sa ešte ako s kadetmi zoznámil Hurban v Brne už v r.1839. Táto skupina, ku ktorej sa pridal ešte Bernard Janeček, vytvorila o dva mesiace vo Viedni Slovenskú národnú radu.
          Štúr, Hurbal a Hodža sa stali politickými reprezentantmi SNR, Zach, Janeček a Bloudek mali na starosti vojenské vedenie povstania.
          V druhej polovici augusta 1848 Štúr, Hurbal a Hodža začali vo Viedni s prípravami vojenskej výpravy na Slovensko, a s verbovaním dobrovoľníckeho zboru. Zbrane pre dobrovoľníkov získal Hurban od Srbov.
          Vojenskí vodcovia povstania Janeček a Bloudek navštívili v tom čase Myjavu, Brezovú a Vrbovce, ktoré mali byť centrom operácií povstaleckého vojska, pretože pôvodný zámer preniknúť najskôr do Turca na Hurbanov podnet zmenili na západnú Nitru, pričom Myjava sa mala stať prvým oporným bodom.
          K tomuto rozhodnutiu pre Myjavu prispelo, okrem značnej podpory myjavského obyvateľstva a strategickej polohy obce uprosted hôr, určite aj fakt, že katolíckym farárom sa na Myjave práve stal Martin Kiška, staroturanský rodák. Už v r.1840-41 bol na Myjave kaplánom, práve keď sa Hurban stal ev.kaplánom v Brezovej, ale aj jeho ďalšie kaplánske pôsobiská - Stará Turá a Piešťany - mu umožňovali udržiavať kontakt s Hurbanom ako farárom v Hlbokom a s touto oblasťou. Jeho príchod za farára na Myjavu bolo veľké plus pre povstanie, najmä keď myjavský evanjelický farár Šulc sa staval voči Hurbanovi a Štúrovi až nepriateľsky.
          Reakcia peštianskej vlády na verbovanie dobrovoľníkov a na prieskumnú cestu vojenských vodcov nenechala na seba dlho čakať. 9. septembra obsadilo vojsko Brezovú, Myjavu i Vrbovce. Na Myjave bola umiestnená posádka talianskych vojakov cisárskej armády. Myjavci aj napriek prítomnosti vojska dávali otvorene najavo, že čakajú na výzvu do boja.
          SNR sa 9. a 10. septembra obrátila proklamáciou, vysvetľujúcou príčiny povstaniana, na obyvateľstvo Viedne a Bratislavy, i na českých a moravských vojakov, ktorých vyzvala, aby nebojovali proti slovenským povstalcom.
          Pochod asi 300 slovenských dobrovoľníkov začal 17. septembra večer o 10.hodine osobitným vlakom z Viedne na Moravu do Písku, kam dorazili 18. septembra ráno, a pokračovali pešo cez hranice vyše 30 km. Večer, už za tmy, dorazili na Poľanu, kde ich čakalo obyvateľstvo s vozmi a ohňami osvetlenou cestou. O 11. hodine v noci dorazili na Myjavu, kde boli vítaní fakľami, lampášmi a vatrami, a bola pre nich pripravená hostina i nocľahy. Predstavitelia SNR boli hosťami u richtára Samuela Jurenku, a potom išli do domu vdovy Koléničky, kde si zriadili hlavný stan SNR.

koleny.jpg (12612 bytes)

Dom vdovy Kolényovej, v ktorom sídlila v septembri 1848 Slovenská národná rada. Dnes je súčasťou múzea SNR.

          Hneď navštívili aj veliteľa talianskej posádky, ktorý prisľúbil povstalcom neutralitu, pokiaľ oni nazadajú príčinu k boju. Na druhý deň 19. septembra ráno už však taký ústretový nebol Potvrdil síce, že bude konať zdržanlivo, lebo nemá žiadne nariadenie, ale akonáhle príde nejaký príkaz, bude sa riadiť podľa neho.
          Krátko nato dorazila na Myjavu vyzbrojená družina 500 Brezovanov, za nimi prichádzali dobrovoľníci aj z ďalších obcí. Takto mal dobrovoľnícky povstalecký zbor zakrátko už 1500 členov. Tu sa už aktívne prejavuje aj katolícky farár Kiška, ktorý vyzval svojich rodákov v Starej Turej, aby sa pridali k povstaniu.
          Vojenská posádka, vidiac prevahu, stiahla sa cez Brezovú do Vrbového.
          19. septembra poobede sa konalo na Myjave revolučné ľudové zhromaždenie, vedené Hurbanom, na ktorom Štúr vyhlásil samostatnosť slovenského národa. SNR sa vyhlásila za predstaviteľku politickej správy na Slovensku. Zhromaždenie svojou účasťou podporil aj katolícky farár Kiška. Vtedy sa aj myjavský richtár s evanjelickým farárom Šulcom podrobili SNR, hoci stretnutie Hurbana so Šulcom bolo dramaticky napäté.
          Samuel Valášek, neskorší myjavský richtár v porevolučnom období, vyhlásil, že každý hospodár i s tými, ktorí sa môžu z jeho domu uvoľniť, sa má vyzbrojiť a pridať k povstaniu. Kto tak nespraví, tomu treba dom zváľať.
          Myjavci si zvolili nové vedenie obce, richtárom sa stal Ján Vdoviak.
          Už 19. septembra SNR rozhodla presunúť hlavný povstalecký tábor do Brezovej, odkiaľ plánovali robiť útoky. Veliteľ posádky 20.septembra ráno vyzval SNR, aby opustili Myjavu. Nato povstalci zaútočili na posádku, premohli ju a donutili ju popoludní opustiť Myjavu. Vojsko sa cez Brezovú stiahlo do Vrbového. 21. septembra sa povstalecký zbor, už o 3000 mužoch, presunul do Brezovej. Na Myjave zostala len posádka 1000 mužov, pod velením ev.kaplána Ľ.Semiana.

stur.jpg (14217 bytes) Martin Benka: Ľudovít Štúr a dobrovoľnícky zbor

          Nasledujúci deň, 22. septembra absolvovali povstalci dve úspešné bitky. V nasledujúcich dňoch dosiahli ďalšie, ale len prechodné úspechy. Vtedy už povstalecký zbor v Brezovej pozostával zo 6000 dobrovoľníkov.
          25. septembra bol však vydaný cisársky manifest, v ktorom sa nariaďovalo, aby bol v Hornom Uhorsku opätovne zavedený zákonný poriadok. Toto bola veľká rana pre povstalcov a SNR. Očakávali totiž podporu z Viedne, pretože povstanie Slovákov mohlo pomôcť cisárskemu dvoru pri potlačení povstania Maďarov proti rakúskej nadvláde. Ale tejto podpory sa nedočkali.
          Po tejto morálnej rane prišli prvé bojové neúspechy povstalcov a kríza v ich vojenskom velení. Zvlášť neúspešný bol útok na Senicu. Slabo vyzbrojení povstalci, bez dostatku strelných zbraní, nemohli opustiť kopce a tiahnuť po rovine, tak sa museli stiahnuť. Vtedy aj myjavská posádka musela prísť posiliniť Brezovú.
          Na to Myjavu ohrozili útoky od Senice, a tak žiadala hlavný štáb o pomoc. SNR sa rozhodla pre ústup na Myjavu.
          Keď sa 27. septembra povstalci vrátili na Myjavu, prišli správy o postupe nepriateľského vojska od Starej Turej. Povstalecké vojsko vtedy malo do 500 dobrovoľníkov a do 3000 ozbrojených sedliakov. Ustupujúce vojsko za sebou zapálilo domy. Víťazní povstalci namiesto hasenia z pomsty zapaľovali ďalšie a v meste rabovať.
          Tento morálny úpadok povstalcov znamenal predzvesť definitívneho konca prvej dobrovoľníckej výpravy SNR na Slovensko.
          Ráno 28. prišla správa o blížiacich sa vojskách. Povstalci sa rozložili do bojového postavenia na vyvýšenine medzi kopanicami Vlčkovia a Klasovitý. Po dvojhodinovom tuhom boji s výzvednou skupinou museli povstalci ustúpiť k pohraničným horám a na Moravu. V tom čase bola SNR už definitívne rozhodnutá skončiť svoju akciu a výpravu na Slovensko. V dopoludňajších hodinách odišli členovia SNR na Moravu a večer i jadro výpravy. Na Moravu ušli nielen bojovníci, ale i civilisti, medzi nimi vdova Anna Kolényová, v ktorej dome sídlila SNR.
          29. septembra bola Myjava i Brezová obsadená bez boja vojskom. Farár Šulc šiel privítať grófov Pálfyho a Apponyho.
          Neúspech výpravy bol spôsobený aj zlým načasovaním, pretože práve prebiehali pokusy o zmierenie medzi Viedňou a Budapešťou, a tak miesto podpory cisárskych vojsk, museli bojovať aj proti nim. Avšak už 28.9. v Pešti obesili cisárovho vyslanca grófa Lamberga, čo znovu značne zhoršilo vzťahy. Takže už pri návrate výpravy do Viedne nastala nová situácia a vodcovia mohli pomýšľať na nový výpravu na Slovensko.
          A tak v decembri 1848 SNR zorganizovala novú výpravu, táto však už nešla cez Myjavu, ale severom cez Kysuce. Myjava však nezostala nezúčastnená. I do tejto novej výpravy sa zapojilo väčšie množstvo Myjavcov, ba i v samotnej obci sa opäť prejavovali revolučné pohyby.

          Situácia obdobia po revolúcii (po r.1848)
          Po obsadení Myjavy a celej oblasti maďarským vojskom nastalo vyšetrovanie, súdy a aj popravy. Veľa povstaleckých utečencov sa skrývalo v horách a na Morave. Písomné výpovede farárov Kišku a Šulca boli však len veľmi všeobecné, aby na nikoho nepriviedli obvinenie zo spolupráce s povstalcami.
          Aj keď ďalšie dobrovoľnícke výpravy už išli mimo Myjavy, tá však predsa nestratila s predstaviteľmi SNR kontakt. V januári 1849 Myjavu navštívil M.M.Hodža, vedúci druhej decembrovej výpravy. Tiež pri treťom ťažení, ktorého centrom bola Skalica, navštívili 7. júla 1849 Myjavu. Plán zorganizovať vojsko sa však už neuskutočnil, a tak vodcovia zostali v tomto kraji. Na Myjave napísali 22.8.1849 aj poslednú žiadosť vláde a panovníkovi. Je dosť možné, že počas tohto pobytu v lete 1849 býval Štúr u Martina Kišku na katolíckej fare.
          Myjavská katolícka fara bývala útočišťom nielen pre samotného Štúra a Hurbana, ale neraz na nej pobýval aj Hurbanov otec. Útočište tu našiel i ďalší veľký slovenský národovec Ján Mallý, zakladateľ slovenskej publicistiky, neskorší ostrihomský kanonik. (časopis Pútnik svätovojteššský, október 1926, str.3, článok o K.Nečesálkovi)
          Martin Kiška patril medzi tých, ktorým aj po skončení povstania ležala na mysli pamiatka padlých a popravených, ako aj ich duchovné dobro. V septembri 1849, pri 1.výročí povstania, slúžil za nich zádušnú sv.omšu. A v r. 1851 finančne prispel na stavbu pomníka popraveným synom evanjelických farárov, Viliamovi Holubymu z Lubiny a Ľudovítovi Šulekovi zo Sobotišťa.
          Aj keď povstanie Slovákov bolo potlačené, predsa však nebolo úplne neúspešné. Jeho výsledkom bolo utvorenie dvoch administratívnych obvodov na slovenskom území (bratislavský a košický), tolerovanie reči ľudu na nižších úradoch a vyučovanie v materinskej reči na ľudových školách.
         
Zrušenie maďarizačného zákona, ktorý v r.1843 nariadil viesť farské matriky v maďarčine, znamenalo, že väčšina kňazov sa vrátila k ich písaniu po latinsky. Ale národne uvedomelí kňazi, a medzi nimi aj Martin Kiška, začali viesť farskú matriku v slovenčine. V lete 1949 uviedol zmenu jazyka v matrike touto poznámkou: "Z ohledu rovnopravnosti svatím cisarovim slovom slávne zaručenej povedu sa knihi tito v reči slovenskej."
          Keď potom biskupi a vláda nariadili viesť matriky po latinsky, rozčarovaný Kiška to koncom mája 1951 uviedol do matriky poznámkou: "Nasledkom rozkazu od sl. ministerstva viučovaná dne 10. aprila b.r. v porozumeni s narizením biskupskích poradí m.z. v Ostrihome držaních, vidaného, bude sa pozatím Kniha táto zapisuvat rečú latinskú."
          V tom čase bola na Myjave povolená činnosť čitateľského spolku (kasína), ktorý bol v porevolučnom období prvý svojho druhu na Slovensku. Vznikol na priamy popud Hurbana, Štúra a Kišku, s úsilím vzbudiť záujem Myjavčanov o slovenskú literatúru a najmä o slovenské noviny. Tento spolok začal pôsobiť 13.9.1849 v dome učiteľa Jána Martešíka.
          Napriek tomuto úsiliu sa začal národný duch z Myjavy výrazne vytrácať. Vo veľkej miere k tomu prispel ctižiadostivý a ambiciózny richtár Samuel Valášek (19.9.1848 po Štúrovej reči vyzýval zbúrať domy tým, čo sa nepridajú), ktorého činnosť bola veľmi panovačná a svojím vplyvom ovládol celú Myjavu. Vo svojom prospechárstve podporoval nemecky orientovanú verejnú správu (tzv. Bachov absolutizmus).
          Tiež protinárodne orientovaného evanjelického farára Šulca vystriedal Hajnóczy, ktorý si nie veľmi šťastne počínal vo svojom pôsobení a v politike. Takže hoci na katolíckej fare pôsobil rodoľub Martin Kiška, Myjava v prevažnej väčšine nasledovala politiku richtára Valáška.
          Národné myšlienky pestovali už len jednotlivci, ktorí sa zhromažďovali buď u M.Kišku, alebo u učiteľa Martešíka. Domy oboch rodoľubov vynikali pohostinnosťou, takže slovenskí národovci, ktorí cestovali cez Myjavu, ani jeden z nich neobišli, píše vo svojej knihe J.Bodnár.
          Národná orientácia M.Kišku sa prejavila aj v r.1861, keď sa v Turč.sv.Martine konalo národné zhromaždenie, ktorého výsledkom bolo Memorandum slovenského národa (6.-7.júna). Už 29.5. zaslali turolúcki národovci zhromaždeniu do Martina listinu, v ktorej vyjadrili zhromaždeniu plnú dôveru. Listinu podpísal okrem iných miestnych osobností i turolúcky katolícky farár a dekan myjavského okresu Martin Čunderlík. Vtedy tiež Martin Kiška a evanjelický farár Hajnóczy sa spoločným listom z Myjavy 1.júna prihlásili k národnému zhromaždeniu a stotožnili sa s jeho požiadavkami.
          V tom istom roku bol M.Kiška zvolený a vymenovaný za dekana myjavského dištriktu.

kiska.jpg (3545 bytes)

Martin Kiška,
farár a dekan, rodoľub

          Keď v r.1863 vznikla Matica slovenská (zakázaná bola v r.1875), stali sa jej členmi z Myjavy farár Martin Kiška a lekár Gabriel Kohn. V nasledujúcom období sa do práce v Matici zapojili i ďalší Myjavčania, ale väčšina obyvateľstva bola ovplyvnená maďarónskymi okresnými úradníkmi, k čomu prispelo aj rakúsko-maďarské vyrovnanie v roku 1867. A tak národnú myšlienku pestovali na Myjave iba jednotlivci, a to predovšetkým Martin Kiška a učiteľ Ján Martešík, ktorý zomrel počas epidémie cholery na Myjave 24. júna 1866.
          Novou posilou bol v r.1872 príchod advokáta Jána Klempu, ktorý na Myjave nanovo rozprúdil národný život. Neskôr sa stal predsedom Slovenskej národnej strany. Ďalšou osobnosťou, ktorá pozdvihla kultúrno-národné povedomie Myjavy bol učiteľ Karol Viest, ktorý tu pôsobil od r.1876.

Posledné obdobie monarchie

          Myjava okresom (1850-1861)
          Obdobie po revolučných meruôsmych rokoch bolo pre národný rozvoj v Uhorsku časom útlmu. Viedenská vláda sa usilovala znovu nastoliť absolutistické zriadenie monarchie v jednotnej ríši. V Uhorsku bola najprv zavedená vojenská diktatúra, potom obdobie provizória a od r.1853 správa riadená ministrom vnútra Alexandrom Bachom (Bachov absolutizmus). Vznikol byrokraticko-centralistický štát, rozdelený na kraje a okresy, so systémom polície, špicľov a cenzúry.
          Bol to systém neprajný aj pre slovenské národné hnutie, ktoré sa dostalo do hlbokej depresie. Štúr žil až do svojej tragickej smrti 12.1.1856 pod policajným dozorom v Modre.
          Paradoxne to ale bolo obdobie, v ktorom Myjava zaznamenala svoj veľký rozkvet.
          Jedným z dôsledkov revolučných pohybov bolo zrušenie poddanstva v r.1848. Myjava mala už predtým špecifický vzťah medzi panstvom a poddanými, pretože sa už v r.1697 vykúpila z poddanských povinností, predsa však podliehala pod právomoc zemepána. Zrušenie poddanstva v r.1848 tiež napomohlo rozvoju Myjavy.
          O rozkvet Myjavy sa pričinilo nové štátne zriadenie zvlášť tým, že v r.1850 bola Myjava určená za sídlo slúžnovského úradu, čiže okresu, do ktorého patrili aj obce Brezová, Bukovec, Podzámok (Podbranč), Turá Lúka a Vrbovce. Ustanovenie Myjavy za okres je zvláštnosťou, pretože to bola dedina, v ktorej nebol ani len dom vhodný pre úrad a pre byty úradníkov. Prvý poschodový dom (
t.j. s obytným poschodím) bol postavený na Myjave až v r.1851. Na Myjavu dokonca neviedla žiadna riadna cesta, hradská. Napr. na Turú Lúku sa chodilo po potoku a poľnými cestami. Tiež tu nebola ani pošta. Ustanovenie okresu sa dá vysvetliť tým, že Viedeň chcela mať povstaleckú Myjavu pod priamym dohľadom úradníkov.
          Prví slúžni sa vystriedali
rýchlo po sebe, ich pôsobenie nezanechalo badateľné stopy. Zmena nastala v r.1853, keď za hlavného slúžneho prišiel Vilhelm Bauman, pochádzajúci z okolia Hodonína. Ten sa pričinil, že Myjava získala mestský vzhľad. Začali sa stavať domy mestského typu, jednak pre úrad a úradníkov, ale aj obyvatelia prestavovali domy. Bauman dal odstrániť stromy a predzáhradky, aby sa mohli rozšíriť cesty v obci, každý mal povinnosť pred svojím domom kameňmi vydláždiť cestu, mokrasté časti obce dal odvodniť a cestu v tých miestach vysypať štrkom.
          Lekársku starostlivosť v tom čase zabezpečoval jedine už starnúci Gabriel Kohn, preto v r.1854 bola zriadená aj lekáreň.
         
V r.1855 bol zriadený prvý poštový úrad, nadväzujúci na senickú poštu. Keďže cesty cez Turú Lúku ešte nebolo, a vozom sa muselo chodiť okľukou cez Vrbovce, dal Bauman v r.1855 vybudovať hradskú cestu cez Turú Lúku do Sobotišťa. Podobne boli vybudované aj cesty na Nové Mesto a Brezovú.
          Tento rýchly rozvoj mestskej výstavby dal podnet i ku stavbe veže evanjelického kostola, ktorá sa chápala zároveň ako mestská veža. Stavali ju v r.1854-56 a umiestnili na ňu zvony z roku 1847, ktoré dovtedy boli na drevenej zvonici pred kostolom na rínku.
          Cintorín pri katolíckom kostole sa už nepoužíval, od r.1839 sa používal horný cintorín pod Sovincom. Preto v r.1861 bol založený druhý cintorín, na dolnom konci pri ceste do Brezovej. Evanjelická posviacka bola 20.10.1861. Obidva cintoríny mali aj katolícku časť.
          Takto sa za desať rokov Myjava výrazne pretvorila.
          Hoci Myjava zažívala rozvoj, katolícka farnosť bola veľmi chudobná, a to i napriek stálym príjmom. Jednalo sa o 840 korún ročne zo zisku Myjavského pivovaru, ktorý bol niže horného cintorína, ako to nariadil ešte zakladateľ Myjavy Fr.Nádašdy (pred r.1604), tiež
krčma, ktorá bola na mieste budovy okr.súdu bola spoločným vlastníctvom obce, panstva a katolíckej fary. Okrem toho mala ešte fara zisk z pozemkov a prídel dreva.
          O chudobe kostola a farnosti svedčí i fakt, že keď ostrihomský arcibiskup kardinál Ján Scitovský 8.11.1857 vizitoval myjavskú farnosť, obdaroval myjavský kostol sumou 1000 florénov a nechal tu i svoju zlatom vyšívanú albu. Pri tejto príležitosti vyslúžil po 25 rokoch sviatosť birmovania 48 birmovancom.
          V októbri 1860 bol absolutistický systém monarchie nahradený administratívnym federalizmom, v dôsledku čoho bola v Uhorsku obnovená ústava spred r.1849. Ale už cisárskym patentom z februára 1861 sa monarchia znovu premenila na centralistický štát. Zrejme v dôsledku týchto politických zmien bol myjavský hlavný slúžny Bauman preložený do Čadce, a v r.1861 myjavský okres na 11 rokov zaniká. Myjava potom patrila až do r.1872 pod slúžnovský úrad v Novom Meste nad Váhom.

          Po rakúsko-maďarskom vyrovnaní (1867-1913)
          Vojny a vnútorné problémy monarchie oslabili ríšu natoľko, že centralistický systém bol už neudržateľný. V r.1867 prišlo k rakúsko-maďarskému vyrovnaniu, dôsledkom čoho vznikla dualistická monarchia, čiže dva samostatné štáty, ktoré mali spoločného panovníka, zahraničnú politiku a financie. Tým sa vyriešil problém Maďarov, ale vôbec sa neriešil problém ostatných národností Uhorska.
          Hneď nato v r.1868 národnostný zákon zaviedol doktrínu o jednotnom uhorskom národe. Nemaďarským národnostiam ponechal len minimálne práva: používanie materinského jazyka v úradnom styku, v cirkevnom a spolkovom živote.
          V tomto čase - v r.1872 sa Myjava opäť stala okresom, do ktorého patrili obce Brezová, Bukovec, Hrachovište, Kostolné, Krajné, Myjava, Podkylava, Turá Lúka, Vaďovce a Višňové. Výstavba Myjavy pokračovala i v nových podmienkach, na čom mal najmä zásluhy inak nepopulárny hlaný slúžny Adolf Csenkey.
          Maďarizácia ešte viac zosilnela, keď sa v r.1875 stal predsedom uhorskej vlády Kálmán Tisza, ktorý podporoval industrializáciu Uhorska, reformu polície a rozvoj školstva, avšak voči nemaďarským národom Uhorska presadzoval nekompromisnú politiku tvrdej ruky, čo sa prejavilo aj zrušením Matice slovenskej a troch slovenských gymnázií.
          I na Myjave prišlo k rozvoju školstva. Okrem evanjelickej, katolíckej a židovskej školy v obci, boli školy aj na kopaniciach. Keďže evanjelická cirkev nedokázala finančne zvládnuť výstavbu novej školy, ktorú požadovala reforma školstva, prebrala úlohu dokončiť školu štátna správa. Tak v r.1883 vznikla štátna škola, s vyučovacím jazykom maďarským, kým cirkevné školy vyučovali v materinskom jazyku.
          Štátnu školu navštevovali najmä deti maďarských úradníkov, vo vyšších ročníkoch tiež aj slovenské deti, aby sa naučili maďarsky, a židovské deti, pretože židovská škola po vzniku štátnej školy slúžila len pre náboženské vyučovanie.
          Zároveň so stavbou štátnej školy aj katolícka cirkev zlepšila materiálne postavenie svojej školy. Na mieste starej školy z r.1817 postavila v r.1883 novú poschodovú budovu. Tiež aj Turá Lúka mala katolícku školu, ale na tej sa pre nedostatok žiakov už začiatkom 20.stor. neučilo. (ä ) Myjava tiež nemala mnoho žiakov na katolíckej škole, napr. v šk.roku 1910/11 ich bolo 9, hoci celkovo školopovinných detí v mestečku bolo 472 a na kopaniciach 1104. Avšak tento často citovaný údaj je asi extrémny, pretože v r.1913/14 bolo 18 žiakov. Katolícka škola sa i napriek malému počtu žiakov na Myjave držala až do vzniku ČSR. (ä )

katskola.jpg (8430 bytes)

Katolícka škola na Myjave, postavená v r.1883.

          Už pred r.1870 umiestňoval viedenský zemský nalezinec (ľudovo fingelhaus) deti, nazývané ako viedenské deti či "viednari", na výchovu ženám na myjavské kopanice, zprvu i do mestečka. Deti boli dávané na dojčenie a na výchovu do šiestich rokov, potom boli vrátené do domovských obcí. Odmena bola 6 zlatých mesačne. Tieto deti však boli často zdrojom nákazy sifilisom a inými chorobami, okrem toho týmto ženám ničilo zdravie i nadmerné kojenie, pretože okrem detí z nalezinca si niekedy brali navyše od viedenských slobodných mamičiek deti i načierno, za taxu 16-20 korún. Spočiatku bolo na myjavských kopaniciach takto umiestnených 300-500 detí, pred 1.svetovou vojnou už bol počet nižší, len okolo 160 detí. Tento pokles záujmu bol spôsobený jednak veľkým vysťahovalectvom a na druhej strane dostatkom peňazí u navrátilcov z Ameriky, ktorí si už nepotrebovali privyrábať.
          Čo sa týka zloženia obyvateľstva Myjavy, k nemeckej národnosti sa hlásili len Židia, kým k maďarskej najmä úradníci. Prevažná väčšina obyvateľstva bola teda slovenská. Z nich malú skupinku tvorili katolíci, ktorí bývali najmä v mestečku, ale aj na kopaniciach v Starej Myjave a v Poriadí. Kým začiatkom 19.storočia bolo katolíkov len 2,5% obyvateľstva, na jeho konci to bolo už 5%. Tento relatívny nárast katolíckeho obyvateľstva bol spôsobený, okrem iného, aj prítomnosťou maďarských okresných úradníkov. Ale kázne v katolíckom kostole bývali aj tak len po slovensky, a to nielen za M.Kišku, ale aj za pôsobenia jeho nástupcu, ktorým bol J.Jancsó. Maďarčina zaznela v kostole jedine pri sobášnych obradoch, ak si to svadobčania žiadali.
          Desať a pol roka po vizitácii kardinála Scitovského prišiel 12.5.1868 sviatosť birmovania na Myjavu vyslúžiť pomocný biskup Dr.Jozef Durguth, arcibiskupský vikár. Ďalšie dve birmovky 2.7.1878 a 5.6.1887 vyslúžil pomocný biskup Jozef Boltizár, arcibiskupský vikár. V ďalšom období sa potom chodilo na birmovku do Starej Turej.
          V r.1878 prijal sviatosť birmovania na Myjave ako 12-ročný žiak myjavskej školy aj Karol Nečesálek, ktorý sa neskôr stal kňazom a v r.1927-36 bol generálnym vikárom Apoštolskej administratúry v Trnave. Narodil sa síce v Šaštíne, ale základné vzdelanie získal na Myjave. Potom pokračoval v štúdiu na gymnáziu v Skalici a teológiu študoval v Ostrihome. Dôvod, prečo jeho otec, ktorý bol remeselníkom, prišiel aj s rodinou na Myjavu nie je známy. Ich mená sa skôr ani neskôr na Myjave neobjavujú, len pri spomínanej birmovke. Karolovi bol vtedy birmovným otcom Michal Rigell, kým jeho 24-ročnej sestre Kataríne, azda z prvšieho manželstva otca, bola birmovnou matkou Viktória Smolíková. Karolova matka zasa bola recipročne birmovnou Alojzii Smolíkovej, kým jeho otec bol birmovným 18-ročnému "viednárovi" Jánovi Korínekovi.
          Hoci mladý Karol opustil Myjavu kvôli štúdiu, a nevieme ani dokedy tu žili jeho rodičia, predsa však ho k Myjave viazal i naďalej dôverný vzťah s farárom Martinom Kiškom, ako o tom svedčí list, zachovaný v archíve SSV. V tomto liste z 31.decembra 1883 ho farár povzbudzuje k usilovnosti pri štúdiu a posiela mu 2 zlaté, čo dosvedčuje, že rodina Nečesálkových žila v chudobných pomeroch.
          Farár Martin Kiška zakončil svoj život ako 74-ročný 11.júla 1885. Pochovaný je na dolnom cintoríne v Myjave.
          Počas jeho pôsobenia sa okrem (ä ) Ľ.Petroviča a I.Kovalčíka, ktorí boli myjavskými kaplánmi po jeho nástupe do r.1850, ďalší kaplán objavuje až v r.1863-1866. Bol to Štefan Šipoš, ktorý potom išiel za administrátora do Vrboviec. Ďalej v r.1868 bol kaplánom Gabriel Toller, ktorý sa zakrátko stal administrátorom na Turej Lúke. Ďalší kapláni už na seba časovo nadväzujú: františkáni Apolinár Beldovič 1869-1874 a Filip Zdaril 1874, Gabriel Kollárik 1874-1876 (neskôr farár v T.Lúke), Jozef Tomann 1876-1879, Štefan Rankó 1878-1882, Ján Bielčik 1880-1883 (neskôr administrátor v T.Lúke), Jozef Borovský 1883-1884 a Jozef Bém 1884-1885, ktorý spravoval farnosť aj po Kiškovej smrti, až do príchodu nového farára. Ďalší, posledný kaplán sa objavuje až v r.1911.(ä )
          Po smrti M.Kišku sa v októbri 1885 stal farárom a zakrátko aj notárom myjavského dištriktu Július Jancsó. Počas jeho pôsobenia odbavovali pohreby aj organisti, ktorí boli zároveň aj učitelia katolíckej školy: Štefan Szilézy, ktorý pochovával už aj za M.Kišku, potom Rudolf Lehotay a Jozef Kopasz.
          Štefan Szilézy bol organistom a učiteľom na katolíckej škole od r.1848 a pôsobil do r.1894. V r.1894-1896 ho nahradil Rudolf Lehotay, ktorý bol predtým organistom a učiteľom na Turej Lúke.(ä ) Ďalej v r.1896-1898 Alojz Valter a v r.1898-1911 Jozef Kopasz, ktorý aj po odchode na penziu v r.1911 zostal na Myjave a pôsobil ako člen rím.kat.školskej stolice. Zomrel 82-ročný 2.7.1923. Ďalším organistom a učiteľom bol v r.1911-1912 Karol Lehotay a od r.1912 Štefan Lokotka, ktorý túto službu vykonával až do smrti 8.11.1921.kostol1911.jpg (11858 bytes)
         Farár Jancsó sa zakrátko po svojom príchode pustil v r.1887 do opravy kostola a veže. Ale už o desať rokov sa musel kostol opravovať znovu, pretože v r.1896 udrel do veže blesk. Nie je jasné, nakoľko blesk poškodil zvony na veži, určite však existovali ešte i po tejto tragédii. J.Jancsó dal v r.1899 v Trnave uliať tretí zvon, zasvätený Panne Márii, "Veľkej panej Uhorska". Ďalšie opravy kostola sa uskutočnili v r.1909, keď na to dal finančné prostriedky barón Springer, ktorý sa stal patrónom myjavskej farnosti, keď získal čachtické panstvo po Erdődyovcoch a grófovi Breunerovi.
         
V.Ritter v knihe J.Bodnára "Myjava" z r.1911 s chválou opisuje vzhľad katolíckeho kostola a (starej) fary, pričom sa vyjadruje o farárovi Jancsóovi: "Steny, strechy fary a nad nimi kostol a veža tvoria vydarené, lahodné zriadenie čiar a plôch jasných a tmavých. Boh daj, aby sa nikdy dáka ctižiadosť netkla tohoto miesta, a aby nástupcovia terajšieho farára boli práve tak opatrní a zachovali si jeho dobrý konservativný vkus. Tento celok je plný poesie."
         
V r.1896 bol zriadený tretí "nový cintorín" a v r.1907 bol ešte rozšírený. Bol pri brezovskej ceste, rovnako ako starý dolný cintorín. Tento však, na rozdiel od dvoch starých, už nemal katolícku časť. Nebol ani ohradený a bola tam časť pre samovrahov.
          Počas leta 1911 pôsobil na Myjave posledný kaplán Tadeáš Molitor, bývalý kapucín. Začiatkom r.1913 J.Jancsó zrejme požiadal o uvoľnenie z pastorácie, lebo bol už vopred uvoľnený k 1.aprílu. Pôsobil tam však až do konca mája, kedy ho vystriedal bývalý kaplán Tadeáš Molitor.

 

          Dobové svedectvo o katolíckej cirkvi na Myjave (1911)
Z knihy “Myjava” z r.1911 od evanjelického farára v Bukovci J.Bodnára, rodáka z Myjavy.
Strany 393-397. (Pôvodný text, bez úpravy do súčasnej slovenčiny.)

Rim. kat. cirkev.
Podáva J. B.
 

Poznámky:

          O prvom sriadení rím. kat. cirkve ešte v dobe predreformačnej nevie sa ničoho a niet o tom stopy ani v šematisme ostrihomského arcibiskupstva. Akiste nebolo tu za starodávna cirkevného sriadenia, ale Myjava, jako roztratená obec, cirkevne pridelená bola buď k Vaďovciam, buď k Starej Turej. Abrahamidesov visitačný protokol tiež sa nezmieňuje o tom, či pred rokom 1586. bola tu samostatná rim. kat. cirkev alebo nie. 1 Len už po prijatí reformácie v druhej polovici XVII. stoletia boly učinené pokusy so strany zemského panstva čachtického na prinavrátenie sa k rim. katolicismu, ale nie so stálym výsledkom. Boje boly to až príliš prudké, o ktorých sme sa v historii už aj zmienili, – a tu k vôli zachyteniu všetkých udalostí pripomeneme aj to, čo už viackrát spomenutý šematismus 1) píše o jednom boji za úradovania farára Pavla Sileziusa r. 1674., že si evanjelíci zavolali na pomoc aj súsedných spoluveriacich a menovaného kňaza že dotiaľ mučili, kým Stvoriteľovi nevydal dušu 2). Stáleho sriadenia obdržala cirkev rim. katolícka po odňatí Horného kostola dňa 16. aug. 1732., 2 od kedy je jej trvanie nepretržité.

––––––––––––
         
1) Series parochiarum et parochorum archidieocesis Strig 1894.
          2) Tamže na str. 918. stoji. Hujates fori, indomiti haeretici, invitati per paris farinae et audaciae vicinis, accinxerunt se in sacerdotes et catholicos saeviendi per incendia et rapinas, sacras aedes devastandi. Parochus hic incidit in manus horum, quem crudeliter eo usque torquebant, donec Creatori animam reddidisset. + 1674.
 

 

 

1 V čase, keď Bodnár písal knihu, sa predpokladalo, že Myjava vznikla už pred rokom 1586 a že bola osídlená husitmi, vyhnanými z Čiech.
2 Nesprávne uvedený rok. Správne má byť 1731.

I. Sriadenie cirkve.
 

          Myjavskú rim. kat. cirkev duchovne spravuje riadny farár, ktorý má ku boku určeného aj kaplána. Nateraz farárom je Julius Jancso 1), ktorý i vo verejných záležitosťach hospodárskych a obecno-administratívnych bere živú účasť. Kaplánom pri jeho boku je na tento čas Tadeus Molitor, býv. kapucín. – Kaplánka má aj svoju fundáciu od Juraja Rumer, prešp. kanonika, ktorá obnášala 6000 zl., ale pri devalvácii r. 1813. shrnuté boly tieto peniaze do nábož. fondu. Odtiaľ dostáva kaplán 252 kor. a farár 378 kor. Z kongruy dostáva kaplán 250 kor.
          Prvá cirk. vrchnosť je dekan a tým je nateraz staroturanský farár Rudolf Lang, dekanát však, ktorému na čele stojí, menuje sa dľa Myjavy myjavskym dekanátom. Viac dekanátov spolu tvorí archidekanát a Myjava v tomto ohľade patrí k šaštinskému archidekanátu, ktorý je zas pridelený k trnavskému vikariátu a spolu s tým patrí do ostrihomského arcibiskupstva. Trnavstký vikár len isté veci má v plnomocenstve, ale appelláta i v týchto záležitosťach ide do Ostrihomu.
          Patronát nad cirkvou vybavuje čachtické panstvo, ktoré preišlo z rodiny Erdődovskej na grófa Breunera a po ňom na baróna Springera. – Patron má právo z prihlásivších sa kandidátov presentovať cirk. vrchnosti jednoho, ktorého tá potom potvrdí. Br. Springer svoje patronátske povinnosti vybavuje riadne.
          Biskup bezprostredne zriedka kedy visituje cirkev. Od roku 1857. nebolo v myjav. r. kat. cirkvi kan. visitácie, v ktorý rok ju vybavil sam ostrihomsky arcibiskup Scitovsky. Birmovky sa však vybavujú každých 7 rokov, ale aj tie väčším dielom na Starej Turej, len roku 1887. previedol ju vysvät. biskup Jozef Boldizsár aj na Myjave.

––––––––––––
         
1) Julius Jancso narodil sa v Leviciach dňa 5. apríla 1856. z otca Petra J., hlavného mestského notára a matky Kláry Novotný. Školy odbavil až po IV. gymnásium doma, V. triedu v Baň. Bystrici, ostatné, jako aj theologiu, v Ostrihome. Na úrad kňazský vysvätený bol dňa 20. júna 1879. Bol najprv kaplánom vo Veľkých Levároch 1 1/2 r., potom v Chtelnici 1/2 r., vo Vrbovom 4 r. a konečne 15. okt. 1885. stal sa myjavským farárom, kde až dosiaľ úraduje.
 

II. Cirkevné obrady.
 

          Cirkevné obrady v rim. kat. cirkvi myjavskej odbavujú sa dľa všeobecného bohoslužobného riadu rim. katolíckeho, a len v nepatrných veciach nájdu sa odchylky. Riadna, každonedeľná služba B. je malá a – hrubá omša. – V nedeľu a vo sviatok do kostola zvoní sa trikrát, a síce od sv. Michala do sv. Jura o 8., 9. a .10. a od sv. Jura do Michala o 1 hodinu prv. Po zvonení kantor hneď započne hrať na organe a keď ľud vyspieva z patričnej piesne jeden verš, kňaz výjde na kazateľnu a prečíta najsamprv epištolu, potom evanjelium. Z prečítaného podrží si za text niektorú vypoveď, takzv. motto a z toho drží kázeň. Káže sa vždy slovensky, – a maďarsky len pri sobášoch, keď si to patriční žiadajú. Po kázni nasleduje hrubá omša. Kantor zase spieva pesničku a začne sa hrubá omša, pod ktorou organista zas slovenské pesničky spieva. Odpoľudnia bývajú litánie, t. j. spievajú sa pesničky o Panne Marii a pri konci litánie je s ciboriumom požehnanie.
          Na výročité sviatky v prvý deň, jako aj na hody, t. j. v sviatok sv. Štefana, ktorý je aj duchovným patrónom cirkve a vyobrazený je na oltári, služba B. odbáva sa práve tak, jako aj v nedeľu, lenže požehnanie pred aj po omši dáva sa so sviatosťou. To isté je aj odpoludnia na prvý sviatok. Na druhý sviatok je všetko tak, jak v nedeľu.
          Každodenne z rána bývajú tiež služby Božie s tak zv. malou omšou. Kantor započne pesničku a kňaz pred oltárom číta omšu. V prostred omši pri pozdvihovaní kantor zastane, poneváč kňaz v omši zastať nesmie. A preto sa spev podľa pozdvihovania musí riadiť. Po pozdvihovaní započne sa iná pieseň.
          Cirkevný, rok svätí sa týmto poriadkom a spôsobom: Započne sa s adventom, keď bývajú aj roráty asíce prvé a posledné o 6. ráno, ostatné o 1/2 7. Na Vianoce v Štedrý večer býva o polnoci utiereň, na ktorú sa nahrne ľudstva z celej Myjavy. Ináče v tento sviatok bývajú 3 omše: o polnoci spievaná, ráno o 8. čítaná, takzv. malá omša a o 10. kázeň a hrubá omša pri vyložení sviatosti. Na druhý deň je tiež kázeň a hrubá omša, len že bez vyloženia sviatosti, jak aj v nedeľu. V posledný deň v roku je vo zvyku vďakučiniaca pobožnosť. – Na Tri krále žehná sa voda, ktorú si aj ľudia berú domov. Na Hromnice zas posviacajú sa kostolné sviece na celý rok, pri čom dajú si posvätiť aj jednotlivci, ktoré si potom domov vezmú. V pôste od 1.-vej ned. pôstnej až po Vstúpenie je čas velikonočnej spovede. Cez celý pôst bývajú každý piatok pred večerom litánie so sviatosťou. Z pomedzi pôstnych nedieľ významná je nedeľa smrtná, keď sa kríže zakryjú čiernym a kvetná, keď sa ratolesti posviacajú. V kvetnú nedeľu je aj sprievod okolo kostola, po ktorom nasleduje hrubá omša. Pod omšou spievajú sa aj paššie o umučení Krista Pána. Konajú to obyčajne 4 osoby, a síce 3 mužskí, medzi ktorými je aj organista a jedna ženská, predstavujúca ancillu, t. j. služobnú. – V Zeleny štvrtok najviac prichádzajú veriaci k prijímaniu; spieva sa omša a po omši je rabovanie oltára na znamenie, že aj Krista Pána o rúcho pripravili a metali oň los. Vo Veľký piatok sú samé obrady: hneď z rána spievajú sa paššie; potom odvine sa kríž, ktorý bol čiernym plášťom zakrytý od smrtnej, alebo čiernej nedele a pri konci obradoch nese sa do hrobu aj so sviatosťou a sviatosť nechá sa tam až do 6. hodiny, keď sú čítané litánie o najsvätejšom mene Ježiš. Potom sviatosť sa zanese v tichosti do sákristie. V Bielu sobotu hneď ráno vynese sa do hrobu sviatosť, žehná sa oheň, žehná sa vosková veľká svieca, takzv. paschál (t. j. veľkonočná veľká svieca), číta sa 12 proroctví, žehná sa voda v krstitelnici a je hruhá spievaná omša. Predvečerom v ten istý deň je zase pobožnosť vzkriesenia, keď sa vezme kríž aj so sviatosťou z hrobu a sprievodom ide sa okolo kostola. Príduc do kostola, dá sa požehnanie so sviatosťou. Slávnosť vzkriesenia svätí sa tak, jak sme o svätení výročitých sviatkov všeobecne prehovorili. – Na sv. Marka má sa ísť so sprievodom do poľa, ale na Myjave odbáva sa v nedeľu po sv. Markovi a ide sa hore k Starému cintorínu, kde sa žehnajú oziminy. Na Sv. Ducha a na Božie telo dávajú sa do kostola aj ratolesti. Tento posledný sviatok je aj sprievod okolo kostola. – Na sv. Michala bývajú od 6–9 modlenia o najsvätejšej sviatosti oltárnej. Obyčajne začínajú sa služby B. s veľkou omšou, spievanou a končia sa litániami. Všechsvätých odbáva sa v kostole, na druhý deň ráno, na Dušičky, je v čiernom hrubá omša, takzv. requiem s liberou za mrtvých. Na Všechsvätých jednotlivci idú na cinter, kde na hroboch svojich milých zosnulých zapaľujú sviece. Vo Vrbovom idú na Všechsvätých večer aj so sprievodom na cintorín a je tam kázeň, a na druhý deň majú omšu v čiernom. Krížové dni odbávajú sa v pondelok, utorok a stredu pred Vstúpením v kostole a pri kríži vedľa kostola, ktorý farár Kolárik dal postaviť. Začiatok, jak obyčajne, s omšou o 7., potom sú litánie a 14. latinských modlitieb.
          Pamiatka posvätenia chrámi sa nesvätí, poneváč posviacaný nebol, len žehnaný. Ktorý kostol je posviacaný od biskupa, má na stene 12 vencov a v nich kríž. Deň žehnania nevie sa. Namiesto pamiatky posvätenia svätí sa deň mena patrónovho, sviatok sv. Štefana.
 

III. Hmotný stav cirkve.
 

          Rim. kat. cirkev myjavská je hmotne dobre opatrená, nielen tým, že má štedrého zemského patróna, ktorý je povinný starať sa o udržanie stavísk, ale popri tom má aj od obce myjavskej výdatnú podporu, – a nie menej má aj svoje vlastné pozemky a kapitále.
          Stavby má cirkev tri, a sice kostol s vežou, ktorý sa započal stavať roku 1697. a definitívne dokončený bol až roku 1729. Krypty pod nim niet, ale je v ňom 5 hrobov, a síce sú tam pochovaní traja farári: Ján Maršovský, Adam Šimonffy a Martin Malik, tiež jeden jezuita a jakási slečna (domicella), ktorej náhrobný nápis je už nečitateľný. Je na kostole aj tá pamätná tabula, o ktorej sme sa na začiatku historie zmienili. Kostol má svoje vlastné kapitále, ktoré sa nesmú hýbať. Odchýlne od týchto sú takzv. obratné kapitále, ktorých však tento kostol nemá. Všetkých kostolných kapitálov je do 7000–8000 kor. a omšových 4000 kor., nad ktorým je syndikus Karol Kašpárek. Kostol dostáva od obce ročne 718 kor. 20 hal. jako výmenu za pivovár.
          Fara je stará a pristavovaná. Najstaršia časť je od kostola a novšia od ulice. Ku fare patrí 66 kat. jutár roľ, lúk a hája. K tomu dostáva od obce farár 20 siah pod výmenou »fajzášu« 1) a 2 siahy dľa proporcie na odmenu jednotlivých vierovyznaní dľa počtu duší. – O opravu fary menovite vyznačil sa farár Jozef Kolárik, ktorý ju, keď r. 1840. shorela, škrydlicou dal prikryť, jako aj ostatné staviska, ktoré potom dal ohradiť múrom.
          Škola bola stavaná roku 1883. Má tiež svoje pozemky a dostáva aj od obce za pivovár 121 kor. 80 hal. Farár Kolárik aj pre školské dietky učinil základinu na dary; jako tiež aj na podporu učiteľa a chudobných.
          Veža s kostolom posledne pod farárom Juliusom Jancsom trikrát bola opravovaná, a síce roku 1887. v obnose 1300 zl., roku 1896., keď hrom udrel do nej, za 1200 zl. a posledne roku 1909., čo patron zo svojho dal.
          K rim. kat. cirkvi priznávajúci sa veriaci bývajú najviac v meste a hodnú časť tvoria sem došlí úradníci. Avšak nachádzajú sa aj domorodí obyvatelia v kopaniciach, menovite v Starej Myjave a na Poriadi: Hrehušovci, Paulusovci, Ondrejčíkovci, Jekkelovci. I nech že koná aj táto cirkev svoju úlohu ku spáse jej sverených duší.

––––––––––––
1) Drevobranie.

 

 

          Počas 1.svetovej vojny (1914-1918)
          1.svetová vojna spôsobila mnohé tragédie nielen na miestach bojov, ale aj v oblastiach, ktoré zasiahla len nepriamo. Medzi také patrila aj Myjava. Mnoho mužov a chlapcov muselo ísť na front a veľa z nich sa už nevrátilo, ďalší prišli zmrzačení, či zostali v zajatí. zvon-tl.jpg (6012 bytes)Hospodárstva bez chlapskej ruky a rekvírovanie i z toho mála, čo ľudia mali, spôsobovalo veľkú biedu. Rekvírovanie pre armádu zasiahlo i kostoly. Začiatkom leta 1916 boli zrekvírované zvony, aby mohli byť pretavené na delá. Na každom kostole zostal len jeden zvon. Z katolíckeho kostola v Myjave bol vzatý pôvodný zvon z r.1714 a zvon, ktorý dal zhotoviť J.Kollárik v r.1827. Zostal len najnovší zvon z r.1899, ktorý dal zhotoviť J.Jancsó. Na Turej Lúke zostal zvon z r.1806, prázdne miesto vedľa neho svedčí, že druhý zvon, zrejme starší, bol tiež zrekvírovaný.
          Uprostred tohto vojnového besnenia zomrel 25.7.1916 na rakovinu pečene farár T.Molitor. Pochovaný je na dolnom cintoríne pri kríži, kúsok od hrobu M.Kišku. V zmätku vojny zostala po jeho smrti fara 9 mesiacov neobsadená. Úlohy odbavovať pohreby sa v auguste 1916 ujal organista Štefan Lokotka.
          Toto dlhodobé uprázdnenie katolíckej fary umožnilo nekontrolované šafárenie s farským majetkom. V historickej Krmanovskej matrike z r.1723-29 je na poslednej strane záznam, ktorý urobil 29.9.1938 dozorca ev.cirk.zboru Ján Bradáč. Píše tam, že táto matrika sa odobratím kostola v r.1731 stala majetkom katolíckej cirkvi. Ďalej píše, že po smrti T.Molitora sa začali predávať veci z fary, pričom Anna Pakanová, manželka stolára, "všetko kúpila" a v stole našla túto matriku, ktorú potom darovala svojmu bratovi Jánovi Zemanovi, evanjelickému farárovi v Trenčíne. On ju potom v máji 1925 venoval naspäť evanjelickému cirkevnému zboru v Myjave. J.Bradáč ju dal opraviť a zhotoviť pre ňu krabicu.
          V zázname sa nehovorí nič o tom, kto, ako a prečo veci z fary predával, ani o cene, za ktorú bola matrika kúpená. Ako vidno, z fary boli pobrané nielen osobné veci po zomrelom kňazovi, ale prišlo aj k braniu farského majetku. Za týmto "predajom" mohli byť príbuzní zomrelého farára Molitora, ale pravdepodobnejšie to boli obyvatelia Myjavy, ktorí "využili" príležitosť. Ako to naozaj bolo, už asi nezistíme, ako sa už ani nedozvieme, koľko cenných vecí sa vtedy z majetku fary stratilo. Lebo nie všetko sa dostalo do správnych rúk tak, ako spomínaná Krmanovská matrika.
          V máji 1917 prišiel na Myjavu ďalší katolícky farár, Jozef Vašíček-Vándor. Od r.1915 bol pri vojsku. Hoci bol slovenského pôvodu, hlásil sa k maďarskej národnosti. Preto po vzniku Česko-Slovenskej republiky sa rozhodol odísť do Maďarska. Na Myjave pôsobil do novembra 1919.

          Turá Lúka (od r.1862)
          Na Turej Lúke, po smrti dekana (ä ) M.Čunderlíka a krátkom administrovaní františkánom A.Stankovičom, sa stal v r.1862 administrátorom farnosti Andrej Zajac, ktorý tam pôsobil až do svojej smrti 14.12.1868. Pochovaný bol na turolúckom cintoríne. Po jeho smrti, krátko pred Vianocami, ho prišiel nahradiť myjavský kaplán Gabriel Toller.
          Zaujímavé z tohto obdobia je, že v r.1872-1893 sa do katolíckej matriky v Turej Lúke zapisovali aj židovské pohreby, ktoré tamojšia komunita odbavovala na vlastnom cintoríne.
          Hoci Turá Lúka si na rozdiel od Myjavy stále zachovávala charakter dediny, Toller sa i tu pustil do stavania. Z vlastných prostriedkov dal zväčšiť farskú budovu. Administrátorom tam bol do r.1884. Vtedy ho vystriedal ďalší administrátor Ján Bielčik, ktorý bol predtým tiež myjavským kaplánom, ale medzitým ešte rok administrátorom v Senici.
          J.Bielčik bol už v r.1888 bol prijatý do ústavu pre vyslúžilých farárov v Trnave, napriek tomu, že mal len 32 rokov. Je možné, že bol chorľavý. Posledný záznam o jeho pôsobení v T.Lúke je z 31.3.1889. Zdá sa, že patril k významnejším osobnostiam slovenskej kultúry, pretože v odbornej literatúre sa uvádza o jeho osobnej knižnici, že bola založená v r.1874 a obsahovala 1315 kníh. Zomrel zrejme niekedy začiatkom 20.storočia.
          Ďalším administrátorom, posledným v 19.storočí, sa stal v r.1889 františkán Félix Štefanovič, zrejme rehoľným menom Ján. Pôsobil tam do r.1901. V tomto čase požiadal o uvoľnenie z rehole a v r.1893/94 bol inkardinovaný do Ostrihomskej arcidiecézy.
          Pravdepodobne v čase jeho pôsobenia zanikla katolícka škola v Turej Lúke, ktorá ešte v školskom roku 1865/66 mala 23 žiakov, z ktorých dvaja mali zlú dochádzku a jedno dievča odišlo slúžiť. Škola mala taký pomerne vysoký počet žiakov vďaka prítomonosti "viednárov", čiže detí z viedenského nalezinca, ktorých bolo na škole 17. Učiteľom bol vtedy Ján Lédeczu, v tom škol.roku nastúpil za učiteľa Ferdinand Szendrey.
          Škola zabezpečovala vyučovanie i na filiálke farnosti, v Bukovci. Tu bolo 17 detí, z ktorých jeden do školy nechodil. Avšak na rozdiel od Turej Lúky, v Bukovci boli zo žiakov len dvaja "viednari".
          V nasledujúcom šk.roku 1866/67 sa na Turej Lúke uvádza 43 detí a 5 žiakov nedeľnej školy, v Bukovci 13 detí a 7 žiakov nedeľnej školy.
          Škola mala triedu, izbu pre učiteľa, kuchyňu a komoru. V triede bol obraz arcibiskupa Scitovského (1849-1866), kde bol nápis, že školu dal on vystavať a založil pre ňu fundáciu. Úlohou učiteľa bolo aj piecť hostie, za čo dostával odmenu od farára, a zvoniť, za čo dostával plat od obce. Ročný plat učiteľa (včítanie platu od obce za zvonenie a od farára za pečenie hostií) bol 132 zlatých 40 grajciarov.
          1.novembra 1870 nastúpil za učiteľa Jozef Bogdányi. Ďalším učiteľom bol do r.1895 (1894) Rudolf Lehotay, ktorý potom odišiel na Myjavu.(ä ) Posledným spomenutým učiteľom bol v r.1896 Gejza Vagth (Vogsh). Azda niekedy v tomto období škola pre nedostatok žiakov zanikla.
          Posledným farárom turolúckej farnosti sa stal Gabriel Kollárik, tiež bývalý myjavský kaplán, ako aj jeho predchodca. Farnosť prevzal ako administrátor v r.1901 a od r.1924 tam bol farárom. Počas jeho pôsobenia odbavovali pohreby na Turej Lúke aj organisti Ján Klačko v rokoch 1902-03 a Ján Štefko v r.1915 a znovu v r.1923-28. I keď katolícka škola už nefungovala, organista bol i naďalej označovaný ako riaditeľ školy. Jeho byt sa i naďalej nachádzal v budove katolíckej školy.
          Kollárik odišiel na dôchodok vo februári 1929, odvtedy zostala farnosť Turá Lúka nepretržite administrovaná z Myjavy.

Obdobie ČSR

          Myjava po svetovej vojne (1918)
          Koniec prvej svetovej vojny priniesol so vznikom Československej republiky mnohé zmeny.
          Nové pomery zasiahli i Myjavu a v nej aj katolícku menšinu.
Farár Jozef Vándor, ktorý napriek tomu, že mal slovenský pôvod, sa hlásil k maďarskej národnosti, odišiel po 2 a pol ročnom pôsobení v novembri 1919 do Maďarska. Novým farárom sa stal Michal Tarek, ktorý počas vojny pôsobil v Jeruzaleme a v rôznych krajinách Európy ako pracovník Červeného kríža. Po vojne sa stal administrátorom v Jablonici a odtiaľ prišiel na Myjavu, kde pôsobil do marca 1920, kedy odišiel do Gajar.
          Vystriedal ho Arpád Tvrdý, ktorý hoci pochádzal z Bytče, pôsobil v kaločskej arcidiecéze, južne od Budapeši. Po vzniku ČSR prišiel na Slovensko a v rámci trnavského vikariátu bol ustanovený administrátorom v Myjave.
Keď bola v r.1922 odčlenením od Ostrihomskej arcidiecézy zriadená Apoštolská administratúra v Trnave, Tvrdý bol do nej inkardinovaný a následne v marci 1923 bol v Myjave ustanovený farárom.
          Nová spoločenská situácia v ČSR vyzývala ľudí k angažovanosti za veci verejné a tak ani myjavskí katolíci nezostali nečinní. V máji 1921 bola zriadená miestna organizácia Slovenskej ľudovej strany na Myjave. Do SĽS sa vtedy prihlásilo z Myjavy 26 ľudí, čo je celkom pekný počet, keďže SĽS bola katolícka strana a katolíkov bolo na Myjave včítane detí 479, pričom všetkých obyvateľov Myjavy bolo 9250.
          Čo sa týka duchovných aktivít, v tomto období vyvýjalo na Myjave činnosť Bratstvo sv.ruženca.
          Obnovu si žiadala aj materiálna stránka kostola, ktorý veľa utrpel počas vojny. Na podporu zvonov a organa v myjavskom kostole sa konala dokonca aj zbierka v Amerike, prostredníctvom Katolíckeho Sokola. "Milí Bratia a Sestry! Katolíci na Myjave sú tie najchudobnejšie rodiny. I tých není viac ako 40. Potecha, poklad jejich je kostolík. Ale aj ten olúpila válka o zvony a organ o píšťale. Nahradiť to sami nestačíme, ale ztratu - ako susedia veľkej tunajšej evanjelickej cirkve - dvojnásobne cítime. Preto ruky k Vám za more vystierame; pomoc, almužnú, centy prosíme..." V priebehu rokov 1921-25 Katolícky Sokol vyzbieral 85 dolárov od 19 darcov. Mnoho milodarov prišlo aj poštou. Napr. Karol Nečesálek poslal 700 Kčs. Myjavská rodáčka Anna Puchart, bývajúca v New Yorku poslala 1000 Kčs.
          Novú éru, do ktorej spoločnosť v tomto období vstúpila, symbolizovali najmä nové zvony, ktoré v r.1924 dali myjavskí veriaci zo zbierok a milodarov odliať, aby tak nahradili vo vojne zrekvírované zvony. Odliate boli u Richarda Herolda v Chomutove a dovezené 14.10.1924 nákladným vlakom do Brezovej. Tam ich vyzdvihli Ján Malík a Ján Palánek a slávnostne doviezli na Myjavu. Posvätil ich v nedeľu 23.11.1924 apoštolský administrátor trnavský Mons.Pavol Jantausch. Veľký zvon je umiestnený v strede veže a je zasvätený Najsvätejšej Trojici. Stredný zvon, zasvätený sv. Cyrilovi a Metodovi, je umiestnený vpravo, na východnej strane veže.
          Následne sa v r.1925 dočkal opravy aj organ. Dostal nové píšaly i mech.
         
Ideologická antipatia ku všetkému maďarskému na Slovensku sa prejavila i v rozhodnutí o odstránení oltárneho obrazu, ktorý rovnako ako oltárny obraz v Piešťanoch či v kapucínskom kostole v Bratislave, znázorňuje svätého kráľa Štefana, ako svoju kráľovskú korunu odovzdáva Panne Márii. Keďže v pozadí obrazu je scenéria Bratislavy, jednalo sa v rokoch 1927 až 1931 o umiestnení tohto obrazu, ktorý bol označený ako oltárny obraz Matky Božej, do bratislavského múzea. Bratislavská radnica mala dať namaľovať pre myjavský kostol nový oltárny obraz. Možno iniciátorom, ale určite aspoň poradcom pre túto záležitosť bol farárov strýc Peter Tvrdý. Motívom obrazu mali byť sv.Cyril a Metod. Na realizáciu obrazu bol oslovený akademický maliar, ktorý aj vypracoval skyce s návrhmi. Tiež sa ponúkli aj ďalší maliari. Bratislavská radnica však nakoniec od realizácie odstúpila, pričom to zdôvodňovala nedostatkom peňazí.
          Oltárny obraz bol napokon predsa odstránený. Na jeho miesto bola postavená socha Božského Srdca Ježišovho, ktorá bola objednaná v r.1928 u Ferdinanda Stuflessera v Ortisei (Trentino) v Taliansku (St. Ulrich, Gröden). Po rokoch sa však obraz sv.Štefana vrátil na svoje pôvodné miesto, pričom jeho stmavnutosť sa amatérsky reštaurátor pokúsil preraziť zosvetlením oblohy nad scenériou Bratislavy. Ale to bolo asi až po 2. svetovej vojne.
          Už začiatkom 20.stor. nahradené boli pôvodné barokové sochy sv.Jozefa a Panny Márie z bočných oltárov nahradené novými. Historické sochy, ktoré skončili na opvale nariadil štát v r.1919 vrátiť späť na oltáre. Preto boli  r.1921 dané na opravu do rezbárskej školy v Starej Turej. Avšak ich poškodenie červotočom sa ukázalo také rozsiahle, že ich nebolo možné opraviť. Preto boli v roku1926 odvezené do múzea v Bratislave.
          V r.1929 sa uskutočnila elektrifikácia kostola, čo bol v tej dobe význačný počin. Elektrina najprv slúžila len na osvetlenie kostola, neskôr však prišlo aj k elektrifikácii organu. Jeho prestavbou na elektromotor bol v novembri 1936 poverený Otokár Vážanský z Nitry. Organ zároveň dostal aj nový hrací stôl.

          Turá Lúka (1918-1930)
          Administrátorom turolúckej farnosti bol od r.1901 Gabriel Kollárik. Až po dlhých rokoch pôsobenia bol v r.1924 ako 83 ročný ustanovený za farára v tejto farnosti. Rozdiel týchto funkcií bol v tom, že administrátora mohol biskup preložiť podľa svojho uváženia, avšak farára mu vtedajšie cirkevné právo neumožňovalo preložiť. Farár ak sa nezriekol svojho miesta sám, bol v tejto funkcii až do smrti.
          Kollárikovo pôsobenie na Turej Lúke isto nebolo ľahké. Malý počet veriacich znamenal aj malé príjmi na udržiavanie chodu farnosti. V r.1920 označil za "zvrchovane nutnú" opravu kostola a fary. Vo fare sa už nedalo ani bývať.
          Kým bežný chod farnosti sa financoval hlavne z fundácií, čiže z výnosov cirkevného majetku a tiež z príspevkov veriacich, tak pri stavbách a opravách bola do prvej svetovej vojny hlavným zdrojom financií podpora zo strany zemepána. Ten bol uvádzaný ako patrón kostola a farnosti.
          Počas vojny, alebo po nej však viacerí šľachtici jednoducho zmizli. Po vzniku ČSR boli šľachtické tituly zrušené a zavedená "rovnosť" medzi občanmi. V niektorých prípadoch štát prevzal patronát nad farnosťami, ale zrejme nie vo všetkých, a tiež je otázne, ako si plnil finančné záväzky z neho plynúce.
         
Čo sa týka Turej Lúky, farár Kollárik v r.1920 zaznamenal: "Posledný patrón bol Taddeus Schmertzing a po ňom jeho syn Štefan a Mária Pöck rod. bar.Horeczky. Patróni boli viac rokov úradne hľadaní, avšak bez výsledku."
          Za veľmi zlej finančnej situácie bol v r.1922 zostavený rozpočet na opravu veže a strechy kostola. Ale oprava sa nezrealizovala.
          Oprava sa uskutočnila až v r.1928, ale určite ju neorganizoval už 87 ročný farár. Postaral sa o to myjavský farár A.Tvrdý, ktorý sa v januári 1929 stal po Kollárikovom odchode administrátorom turolúckej farnosti.
          Nový rozpočet pre opravy bol vypracovaný v máji 1928, a v októbri už bola oprava kostola hotová. Oprava strechy stála 2555 Kčs. Apoštolská administratúra v Trnave prispela 2000 Kčs, zvyšok mali zozbierať veriaci, ale nič sa nepodarilo vyzbierať. Dekan V.Koválik z Dolných Bziniec napísal k danej situácii myjavskému farárovi Tvrdému, aby vyplatil majstrovi aspoň tých 2000 Kčs a zvyšok nech mu doplatí po roku. Zrejme už očakával odchod farára Kollárika, ktorého veriaci asi pre jeho vek už neprijímali: "Snáď keď starý pán odíde, farníci budú ochotní túto sumu zložiť."
          A tak pokrývač František Majer v r.1928 obdržal 2000 Kčs. Ďalších 550 Kčs dostal až po jeden a pol roku, v marci 1930. A.Tvrdý to odôvodnil tým, že za odvedenú kvalitu práce má majster ručiť jeden a pol roka. Keďže však Majer nemal žiaden majetok, ktorým by mohol ručiť, zárukou bol doplatok sumy.

          Detská pestúnska kolónia
          Po hrôzach prvej svetovej vojny zostalo mnoho detí sirotami, či už skutočnými, alebo sociálnymi. O tieto deti sa musel postarať štát. Pre mnohých z nich však bol detský domov len prechodným pobytom. Deti boli umiestňované do pestúnskych rodín v rôznych obciach, kde sa zriaďovali tzv. pestúnske “kolónie”. Zriaďovanie kolónií a rozmiestňovanie detí mal na starosti Čs.štátny detský domov v Rimavskej Sobote, kde sa sústreďovali deti z celého Slovenska.
          Jedna z kolónií vznikla i na Myjave. Deťom sa tu hovorilo "Rimani", pretože prichádzali z Rimavskej Soboty. Dozorcom kolónie sa stal katolícky farár Arpád Tvrdý. Z tejto činnosti sa na fare zachovala matrika pridelených detí z r.1921-25 a list A.Tvrdého z 27.7.1926. Z týchto dokumentov sa dozvedáme niektoré údaje o kolónii a o farárovej práci:
          Prvý transport detí, evidovaný v matrike, prišiel na Myjavu 26.1.1921 (zdá sa, že nejaké deti prišli už skôr), posledný transport, uvedený v matrike, je z prelomu októbra a novembra 1925. Iste prišli ďalšie transporty i v r.1926 aaj neskôr, ale táto matrika ich už neobsahuje. Celkovo bolo za uvedených 5 rokov umiestnených 1.100 detí. Z tohto bolo 946 rímskokatolíkov, 110 evanjelikov, 24 kalvínov (reformovaných), 3 gréckokatolíci, 10 židov a u 7 nebolo vierovyznanie uvedené. Niektoré z detí si po čase zobrali príbuzní, viaceré zakrátko po príchode zomreli. Počet detí v myjavskej kolónii sa pohyboval okolo 600 (r.1926). Zo začiatku boli deti prideľované do širšieho okolia, okrem Myjavských kopaníc aj do obcí Brezová, Bukovec, Krajné, Kostolné, Podkylava, Stará Turá, Vrbové, Vrbovce a najmä Turá Lúka. V niektorých obciach časom vznikli samostatné kolónie, A.Tvrdý v liste spomína Brezovú, Turú Lúku, Starú Turú, Krajné a Vrbové, kde boli dozorcami evanjelickí farári.
          Prideľovanie detí sa nekonalo na konfesionálnom princípe, i keď dozorcami boli farári. Po privezení boli deti pridelené záujemcom jedno za druhým. Posúdenie vhodných pestúnov bolo na úsudku dozorcu. Na Myjave boli zväčša deti pridelované v stredu, keď ľudia prichádzali z kopaníc na trh, tak si zároveň prevzali deti. Pôsobí to dojmom, akoby sa z detí stal tovar. Treba si však uvedomiť, že sa jednalo o dobu, kedy sociálna starostlivosť nebola vysoká. Pestúnske rodiny deti zväčša neprijímali až tak z kresťanskej lásky, ako skôr preto, aby si nimi vypomohli. Buď tým, že väčšie deti u nich slúžili, alebo finančným príspevkom, ktorý od štátu dostávali. Stávalo sa však, že tieto deti boli aj zneužívané. Zväčša bývali len v stodolách a vyskytli sa prípady, keď deti museli až otrocky pracovať a nebolo o ne postarané. Preto musel dozorca kolónie pestúnske rodiny pravidelne navštevovať a v prípade zistenia takýchto skutočností, pestúnom deti okamžite odobrať.
          V r.1925 získal farár Tvrdý súhlas od riaditeľa detského domova v Rim.Sobote, aby časť svojich povinností koloniálneho dozorcu zveril organistovi Antonovi Šandríkovi.(ä ) Kým farár vykonával prácu v meste, organista navštevoval deti po kopaniciach, za čo dostával plat 1000 Kčs ročne.
          To sa však nepáčilo Valáškovi, jednému z dvoch evanjelických farárov, pôsobiacich na Myjave. Ten prostredníctvom evanjelického biskupa Samuela Zocha žiadal ministerstvo v Prahe, aby rozdelilo kolóniu na Myjave medzi dvoch dozorcov, pričom rozdelenie bude na základe konfesií medzi katolíckeho a evanjelického farára. Pritom uviedol, že sa tak dohodol s A.Tvrdým.
          Keď sa to Tvrdý v júli 1926 dozvedel, napísal ministerstvu list, kde s daným návrhom nesúhlasí. Odôvodňuje to tým, že nikde nie sú deti prideľované na základe konfesie, pričom na mnohých miestach sú dozorcami evanjelickí farári a majú na starosti i katolícke deti. Ďalej navrhnuté rozdelenie kolónie prácu dozorcu nielenže neuľahčí, ale práve spôsobí zmätky.
          Preto navrhol, že ak pán Valášek závidí skromný plat organistovi, môže prevziať jeho prácu, čiže navštevovanie detí na kopaniciach. Zároveň však pochybuje, že by túto prácu prijal, keďže sa zriekol členstva vo výbore Červeného kríža s odôvodnením, že na to nemá čas.
          K týmto vecným dôvodom pridal A.Tvrdý i osobné. Kým s druhým evanjelickým farárom dobre vychádza a spolu pôsobia v Matici slovenskej a iných spolkoch, pánovi Valáškovi sa radšej vyhýba, pretože je to človek málo znášanlivý a voči nemu zaujatý. Preto sa s ním namá záujem stretať ani pri práci v kolónii.
          Uvedené argumenty a šesťročná vzorná práca dozorcu zavážili, a tak kompetencie zostali tak, ako dovtedy. Farár Tvrdý vykonával funkciu koloniálneho dozorcu a organista vykonával návštevy detí v rodinách na kopaniciach.
          Farár Arpád
Tvrdý však nielen vzorne viedol detskú kolóniu na Myjave, ale bol iniciatívny aj pri zakladaní ďalších kolónií v okolitých obciach. Zvlášť sa snažil oslovovať svojich priateľov - kňazov, ktorí pôsobili v katolíckych oblastiach, aby založili kolónie, žeby katolícke deti mohli byť umiestňované ku katolíckym pestúnom.
          Mal tiež veľmi dobrý osobný vzťah s riaditeľom detského domova v Rimavskej sobote Dr.Fürchtgottom. Svedčí o tom riaditeľov list zo 17.8.1933. Dr.Fürchtgott v ňom Tvrdému píše pri príležitosti smrti jeho otca: "Mne dovolte, aby som zvlášť vyjádril svojho úplného spolucitenia s Vami pri pamiatke nad nebožtíkom, ktorý tak veľkou láskou a obetavosťou staral sa o naše deti - o našu vec. Mal som šťastie osobne toto poznať a zaslužená odmena v Nebesiach bude mu zaistená." Podobne dostal A.Tvrdý od riaditeľa domova list v decembri 1933, v ktorom mu gratuloval k dokončeniu novej fary.
         
Väčšina umiestnených detí po kratšom, či dlhšom čase Myjavu opustila, ale niektorí sa tu v dospelosti usadili.
          Po vzniku Slovenskej republiky v r.1939 sa presadil konfesionálny zámer, aby katolícke deti boli umiestnené v katolíckych rodinách. A tak väčšina detí, keďže boli prevažne katolíci, bola z Myjavy odsunutá.

          Katolícka škola v Myjave (do r.1924)
          Až do 19. storočia bolo základné vzdelanie detí zabezpečované takmer výlučne cirkvou, pričom služba učiteľa bola spojená so službou organistu - z toho pochádza označenie "kantor".
          V r.1731, keď bola zriadená katolícka farnosť v Myjave, existovala tu už aj škola. S
vedčí o tom rozsudok nad D.Krmanom, potvrdený 20.mája 1731 cisárom Karolom VI., ktorým sa zakazovala činnosť evanjelických duchovných na Myjave. Preto spolu s kostolom, farou a cirkevnými majetkami mala byť aj škola odovzdaná katolíckej cirkvi.
          O tejto škole neexistujú bližšie informácie. V r.1817 bola postavená nová katolícka škola, ktorá slúžila do roku 1883, kedy bola na jej mieste postavená poschodová budova. V tomto čase už popri cirkevných školách, katolíckej, evanjelickej a židovskej, začína svoju činnosť aj štátna škola, s vyučovacím jazykom maďarským.
          Správu nad cirkevnou školou mala rímskokatolícka školská stolica. Jej členov mali právo voliť farníci, ktorí platili cirkevnú daň. Najstarší záznam o voľbe r.k.školskej stolice na Myjave je z r.1895, potom sa voľba konala každé 3-4 roky. V r.1919 jej členmi popri farárovi J.Vándorovi ako predsedovi boli: Ján Malik - svetský predseda, Ján Palánek - starosta stolice, Štefan Lokotka - učiteľ a zapisovateľ, Jozef Kopasz (bývalý učiteľ a organista), Ján Kratochvil a Ján Ružička. Záznam z jej zasadania hovorí o nutnej oprave školskej budovy, na ktorú nebolo dosť peňazí. Členovia stolice skonštatovali, že vyrúbená 15% cirkevná daň opravy nepokryje, a vyššia už byť nemôže, aby nevznikli nepokoje. Chýbajúcich 200 korún preto požičal Ján Ružička.
          Záznam z r.1920 vyratúva plat kantora: učiteľský plat 40,- ; dôchodok z role od obce 40,- ; štátna podpora 1722,- ; organistický plat: za role 176,- ; cirkevná podpora 68,24 ; štolový dôchodok 40,- ; za spievanie pašií 8,40 ; od obce za pivovar a krčmu 60,90 ; od obce drevo v hodnote 229,44.
          Čo sa týka školskej budovy, záznam hovorí, že byt učiteľa-kantora mal 2 dlaždené izby, kuchyňu, 2 komory a dreváreň-chliev. Záznam z r.1921 hovorí, že škola mala 1 triedu na poschodí a v prízemí bol učiteľov byt so 4 miestnosťami.
          Štátne zriadenie prvej ČSR bolo ideovo zamerané proticirkevne, a teda nebolo priaznivé pre katolícke školy. Objavila sa snaha o ich likvidáciu, avšak oficiálnym dôvodom nebola ideológia, ale stiahnutie dotácií.
          Keď po smrti 60-ročného učiteľa Štefana Lokotku v novembri 1921 chceli prijať pre katolícku školu nového učiteľa, nastal problém. Hoci oproti škol. roku 1910/11, kedy bolo na škole 9 detí, ich počet výrazne stúpol, predsa
bolo zo školského inšpektorátu 31.5.1922 oznámené, že pre malý počet žiakov škola nedostane štátnu podporu. A ak bude na uprázdnené miesto prijatý učiteľ, cirkev ho bude musieť financovať len z vlastných prostriedkov.  V šk.roku 1921/22 bolo na škole 20 žiakov, z toho 12 chlapcov a 8 dievčat. 7 dievčat bývalo u rodičov alebo zákonných zástupcov, kým jedno "u iných" - zrejme slúžka.
          Napriek hrozbe zo štátnej správy bola prijatá mladá učiteľka a organistka Mária Porubčáňová, nar. r.1903 vo Vrbovciach, ktorá sa ako jediná prihlásila do konkurzu. V šk.roku 1922/23 počet žiakov stúpol ešte výraznejšie - na 40, tri deti prišli ešte v priebehu roka. Z toho bolo 28 chlapcov a 15 dievčat. Keďže zo všetkých detí len 18 bolo narodených na Myjave a 5 bolo z prisťahovaných rodín, dá sa usudzovať, že nárastu počtu žiakov pomohlo zriadenie pestúnskej kolónie, pretože “Rimani”, t.j. deti z detského domova v Rimavskej Sobote, boli zväčša katolíci. Týchto bolo na škole v tom roku asi 12. Okrem toho farár Tvrdý zrejme vyvíjal kampaň medzi farníkmi, pretože 13 detí prestúpilo zo štátnej školy a 6 z evanjelickej, kam v predošlom roku chodili, hoci ich obaja rodičia boli katolíci.
          Vyšší počet detí na katolíckej škole nebol po vôli štátnym úradníkom, ktorí už zlikvidovali evanjelickú školu na Myjave, a o to viac teraz chceli zrušiť aj katolícku. Keďže už nemohli dôvodiť malým počtom detí, prišlo im vhod, že v lete 1923 sa učiteľka Porubčáňová vydala a odsťahovala sa do Abrahámu. O funkciu katolíckeho učiteľa na Myjave veľký záujem nebol. Preto v auguste 1923 biskup Jantausch navrhol farárovi Tvrdému, aby on sám prijal funkciu učiteľa, so všetkými prislúchajúcimi platovými pôžitkami, len aby neprišlo k zoštátneniu školy.
          Napokon sa však predsa len prihlásil nový učiteľ, Ľudovít Fiala. Avšak učil len mesiac a začiatkom októbra odišiel na lepšie miesto.
          Nie je isté, či potom učil farár Tvrdý, alebo skôr Mária Kucháriková, ktorá bola vtedy na Myjave organistkou. Avšak aj toto bola pomoc len dočasná, lebo zakrátko odišla za učiteľku do Piešťan. Pri výučbe tiež vypomáhal bez nároku na plat aj správca štátnej ľudovej školy Karol Heidler.
          V januári 1924 bol za dočasného učiteľa prijatý Štefan Ľach a boli mu priznané učiteľsko-organistické dôchodky. Avšak buď vôbec nenastúpil, alebo zotrval na mieste len veľmi krátko. Lebo v máji 1924 sa na škole neučilo, čo využil štátny škôldozorca Treský, aby podal návrh školskému inšpektorátu na zavretie katolíckej školy. Odôvodnil to tým, že bude v prospech detí, aby chodili do štátnej školy.
          Školský inšpektorát návrh schválil a vydal nariadenie na zavretie školy. Referát ministerstva školstva pozastavil štátnu dotáciu s tým, že ak aj bude prijatý nový učiteľ, bude platený čisto z cirkevných financií. Treský za toto konanie dostal pochválu od svojich nadriadených.
          Dekan V.Koválik, farár v D.Bzinciach, škôldozorcu Treského upozornil, že prekročil svoje kompetencie, lebo konal bez vedomia farára a r.k.školskej stolice, a tak jeho konanie bolo protiprávne. V tom čase zrovna rozhodoval najvyšší súd v Prahe o podobnom prípade, pričom nezákonnej likvidácii katolíckej školy zabránil. Preto Treský radšej prisľúbil, aby sa vyhol nepríjemnostiam, že ak škola získa učiteľa, dostane štátnu dotáciu, a to dokonca aj pri menšom počte detí.
          V júni 1924 sa podarilo získať nového učiteľa. Mal ním byť Pavel Grappa. Hoci škôldozorca Treský jasne povedal farárovi Tvrdému, že ak bude učiteľ a dosť detí, škola štátnu podporu dostane, zároveň oznámil novozvolenému učiteľovi Grappovi, že škola žiadnu dotáciu nedostane.
          Úradníci hľadali aj ďalšie spôsoby, ako školu zrušiť. Aby sa zabránilo dostatočnému počtu detí, nariadili, že "Rimani", čiže deti, pridelené do pestúnskych rodín, musia chodiť do štátnej školy. A to z toho dôvodu, že sú v štátnej opatere a štát na ne finančne prispieva. Paradoxom je, že štát v r.1923 nariadil kňazom, odvolávajúc sa na cirkevné právo, že musia takéto deti pochovať zadarmo, pretože tieto sú príslušníkmi rím.kat. cirkvi. Čiže ak sa jednalo o príspevok na pohreb, deti patrili cirkvi, ale ak sa jednalo o plat pre učiteľa, deti patrili štátu.
          Za vzniknutej situácie Pavel Grappa nechcel zaujať učiteľskú stanicu, lebo sa bál, že škola pre nedostatok detí nedostane štátnu podporua on zostane bez platu. Škôldozorca Treský mu prisľúbil, že ho dostane na učiteľské miesto do Bziniec, pričom opäť obišiel dekana Koválika, tamojšieho farára. A tak sa Grappa učiteľskej stanice na Myjave zriekol.
          Katolícka škola zostala opäť bez učiteľa, čím nesplnila podmienku pre získanie štátnej dotácie. Preto v októbri 1924 bolo deťom dovolené, aby navštevovali štátnu školu, čím bola katolícka škola vlastne zrušená. (ä )

          Kantori a vyučovanie náboženstva po zrušení katolíckej školy (od r.1925)
          Keďže učiteľ katolíckej školy bol poväčšine zároveň aj organistom, po zrušení školy bolo treba zohnať pre farnosť organistu. Ale problém bol vo výške platu. Už kombinovaný plat učiteľa a organistu bol veľmi malý na to, aby mali učitelia o toto miesto seriózny záujem. O to ťažšie bolo získať organistu, keď už nemal dostať učiteľský plat. Túto službu azda začas znovu vykonávala Mária Kucháriková, ktorá už ako učiteľka štátnej ľudovej školy, dostala 31.10.1924 povolenie školského inšpektorátu, aby vykonávala funkciu organistky s podmienkou, že tým neutrpia záujmy školy. Toto riešenie však bolo len dočasné, preto bol do časopisu Slovenský učiteľ daný v r.1925 inzerát. Prihlásil sa istý Cyprián Inocent Vojtíček z Heľpy. Prostredníctvom pošty bol dohodnutý dátum jeho nástupu. V daný deň poslali preňho do Nového Mesta k vlaku povoz z Myjavy, ale neprišiel. Nízky plat ho odradil a tak nenastúpil, a ani sa nenamáhal to oznámiť.
           Organistom sa napokon stal Anton Šandrík, už starší pán. Farár Tvrdý požiadal pre neho povolenie učiť náboženstvo. Takto mal mať ako organista plat, ktorý by mu umožnil zostať na Myjave. Okrem toho farár sám ani nemohol zvládnuť katechizovanie detí v pestúnskych rodinách po kopaniciach, pretože na kopaniciach bolo 6 štátnych a 2 evanjelické školy, a všetci učitelia, okrem jedného, boli evanjelici, takže katolícke náboženstvo tam nemal kto učiť. Organista Šandrík kánonickú misiu a povolenie učiť náboženstvo dostal 22.9.1925. Učil na štátnych školách v Sviniarkach, Starej Myjave, Blahovciach a Polianke. Popri tom vypomáhal pri práci koloniálneho dozorcu navštevovaním pestúnskych detí na kopaniciach.
          Zrušenie katolíckej školy malo aj ďalšie dôsledky. Obec pozastavila prídel dreva na kúrenie, ktorý oddávna každoročne poskytovala učiteľovi. Hoci byt kantora bol v budove školy, prídel dreva nebol určený na školu, ale pre kantora. Keďže po zrušení školy všetky fundácie a pôžitky patriace učiteľovi prešli na organistu, ten mal nárok aj na spomínaný prídel dreva. Napokon na mnohé dožadovanie v r.1926 obec uznala aspoň znížený prídel dreva pre organistu.
          Keďže organista Šandrík chcel odísť na dôchodok do Tvrdošína, v r.1927 bol znovu daný inzerát na miesto organistu, tentoraz do Slováka. Na rozdiel od r.1925 sa prihlásilo už viac záujemcov, a tiež aj dovtedajší organista Šandrík vyvýjal iniciatívu pri oslovovaní možných záujemcov. K úlohe organistu malo patriť aj vyučovanie náboženstva a dohliadanie na deti v pestúnskych rodinách, čo už robilo plat zaujímavejším.
         
O novom organistovi rozhodovala 27.11.1927  rímskokatolícka školská stolica v zložení: farár a predseda A.Tvrdý, zapisovateľ Dr.Andrej Dudáš, kurátor Ján Palánek, Konrád Bubeník ml., Štefan Galbavý, Rudolf Jekel, Michal Lieskovský, Ján Malík (kováč), Ján Malík (bednár), Karol Német, Martin Petrovič, Ján Ružička ml. a František Suchánek. Z desiatich prihlásených uchádzačov všetky hlasy členov stolice získal Štefan Pastorek. Voľbu schválil biskup Jantausch s podmienkou, že katechetické vyučovanie bude nový organista konať pod dozorom farára, ktorému i tak zostáva na starosti príprava dietok ku sviatostiam.
          Štefan Pastorek okrem toho v niektorých prípadoch odbavoval aj pohreby na Turej Lúke. Organistom na Myjave bol až do r.1960.
          Katolíci vnímali zrušenie svojej cirkevnej školy na Myjave ako diskrimináciu. A to viac, než evanjelici, ktorým bola cirkevná škola zrušená už prv. Je to pochopiteľné, veď prevažná väčšina detí boli evanjelici, a tieto už predtým napĺňali štátnu školu viac, ako katolíci. Tiež učitelia na štátnej škole boli zväčša evanjelici.
          Paradoxom je, že hoci katolícka škola musela byť zrušená, lebo štát nechcel prispievať na plat učiteľa, po prestúpení detí na štátnu školu, bolo tam treba prijať ďalšieho učiteľa. A tak sa v r.1926 obrátili rodičia školopovinných katolíckych detí so žiadosťou na školský referát v Bratislave, aby pri udeľovaní definitívy učiteľom štátnej školy, bolo prihliadnuté na to, že by bol jeden z nich katolík. Pretože zo štyroch učiteľov na škole boli traja evanjelici, a pritom po zrušení katolíckej školy 60 katolíckych detí tvorilo tretinu zo všetkých žiakov. V predošlom školskom roku tam síce učila aj katolíčka, ale nedostala definitívu.
          Žiadosti nebolo vyhovené, pretože medzi uchádzačmi vraj nebol učiteľ rímskokatolíckeho náboženstva. Dali však prísľub, že pri najbližšom zapĺňaní definitívnych miest bude na túto požiadavku pamätané.
          Či prísľub aj dodržali, nie je isté. Ale o jedenásť rokov prišli s podobnou požiadavkou aj z Turej Lúky, kde v šk.roku 1937-38 žiadali, aby bola ustanovená katolícka učiteľská sila na tamojšej ľudovej škole. Dôvodom tejto žiadosti boli konfesionálne problémy medzi deťmi. Katolícke deti vraj boli vysmievané a hatené v náboženských úkonoch evanjelickými deťmi, v čom ich však podporovali aj učitelia. Ministerstvo školstva na žiadosť odpovedalo, že jej nemôže zatiaľ vyhovieť, lebo obe učiteľské miesta sú obsadené učiteľmi v definitívnom služobnom pomere.

          Stavba novej fary (1933)
          Po opravách a modernizácii kostola a tiež oprave kostola v Turej Lúke sa rozhodol farár Tvrdý postaviť novú faru. S bývaním v starej fare nebol spokojný. Aby na stavbu fary získali peniaze, rozhodli sa odpredať pozemky. Stará fara i s hospodárskymi budovami sa zrušila, časť pozemkov sa odpredala obci, kde bol v r.1938-39 postavený okresný dom (dnešný mestský úrad), a časť židovskému lekárovi Dr.Nathanovi Beckovi.
          Dr.Beck tam postavil dom, v ktorom si zriadili i so svojím švagrom ordinácie. Keď potom prišlo k prenasledovaniu Židov, aby neprišiel o dom, dohodol sa s právnikom JUDr.Karasom, a dom prepísali na jeho meno. JUDr.Karas bol Čech, ktorý sa priženil na Myjavu, ale po vzniku Slovenskej republiky musel odísť. Aby sa Dr.Beck počas vojny zachránil, dal sa pokrstiť v evanjelickej cirkvi a zmenil si priezvisko na Veselý. Avšak protižidovské prejavy ho i tak neobišli. Neprajníci mu na plot napísali: "zlý žid - zlý evanjelik". Po vojne svoj dom už naspäť nedostal, stalo sa sídlom komunistickej strany.
          Keď teda boli odpredané pozemky, kde stála stará fara, so stavbou novej budovy sa začalo bližšie pri kostole, v miestach kde prv stála v múre cintorína márnica. Za farou, smerom ku budove školy, sa postavili aj nové moderné hospodárske budovy so sýpkami a chlievmi, v ktorých boli betónové válovi.
          Stavbu fary realizoval v r.1933 staviteľ Ľudevít Mego z Vrbového. Keďže kvôli stavbe domu Dr.Becka sa musela stará fara zbúrať skôr, než bola postavená nová, farár sa na ten čas presťahoval do podnájmu za potok ku evanjelikom Jurenkovým, s ktorými dobre vychádzal.
          Zároveň sa opravovala aj budova zrušenej školy. Organista Pastorek býval vtedy tiež v podnájme za potokom. Celé prízemie sa prerobilo na divadelnú miestnosť, byt pre organistu sa zriadil na poschodí.
          Za budovou školy pri mlynskom potoku si zasa postavil dom stolár Alojz Karásek, ktorý mal predtým dielňu v hospodárskej budove starej fary. Pozemok dostal ako protihodnotu za nábytok, ktorý vyrobil pre novú faru.

          Peter Tvrdý (+1935)
          V r.1927 sa prisťahoval na Myjavu k farárovi Arpádovi Tvrdému, jeho strýko stredoškolský profesor a jazykovedec Peter Tvrdý. Ešte ako študent bol obvinený z panslavizmu a musel utiecť do Ruska, kde sa aj oženil. Po štúdiách v Petrohrade, pôsobil ako profesor a neskôr sa stal riaditeľom jedného z prvých dievčenských gymnázií, ktorých založenie sám presadil. Za svoju vynikajúcu prácu získal mnoho vyznamenaní: rády sv.Anny 2.a 3.stupňa, sv.Stanislava 2.a 3.stupňa, dvorný radca, štátny radca a štátny radca s titulom ”Excelencia”. Avšak už ako 46-ročný bol predčasne penzionovaný pre stratu sluchu. Počas dôchodku začal vedecky a literárne pracovať.
          S postupujúcim vekom stále viac silnela jeho túžba po domovine. A tak po vzniku ČSR sa mohol vrátiť na Slovensko. Usadil sa v Bratislave. Keďže mu v Československu odmietli priznať dôchodok, bol nútený hľadať si ako sedemdesiatročný zamestnanie, čo sa mu podarilo až po vyše roku. I tak mu plat ledva stačil na ubytovanie a stravu. Nejaký čas pôsobil aj v Koši pri Prievidzi, napokon prišiel na Myjavu, kde na fare prežil posledné roky svojho života v tvorivej práci. Tu zostavil svoj Slovenský frazeologický slovník, ktorý spolu s ďalšími jeho dielami prispel k vývoju spisovnej slovenčiny.
          Možno povedať, že Peter Tvrdý pracoval so zápalom až do posledného dychu. Zomrel pri práci, pri písaní slovníka, 24.2.1935. Keď ho išli volať k obedu, našli ho v jeho izbe zvaleného na stole v kaluži krvi. Zomrel pri písaní na krvácanie do mozgu. Pochovaný je na myjavskom dolnom cintoríne spolu so svojím bratom Jánom a jeho manželkou Annou, rodičmi farára Arpáda Tvrdého.

          Kuriozita
          Vo farskej korešpondencii sa zachoval aj tento kuriózny list, datovaný 1.apríla, ale určite sa nemalo jednať o prvoaprílový žart:

Okresný úrad na Myjave

Číslo: 246/1935 prez.

Predmet: Ústavní činitelia-využívanie
ich pri náboženských obradoch.            Dôverné-nutné.

                        Všetkým farským úradom.

                        V poslednej dobe stalo sa niekoľko prípadov, že niektorí občania nesprávne chápajúc demokraciu oznámili, alebo chceli oznámiť ústavným činiteľom (pán prezident republiky, predsedovia snemovien N.S., predseda a členovia vlády), že ich určili za krstných otcov (kmotrov) pri krste svojich detí.
                        Na to upozorňujem farské úrady s požiadaním, aby neuznávali ohlásenie ústavných činiteľov hore uvedených za krstných či birmovných otcov (kmotrov), pokiaľ nie je doložené ich písomným hodnoverným a výslovným súhlasom.

Na Myjave, dňa 1.apríla 1935.
                                          Okresný náčelník:
                                                                                                                pod-on.gif (394 bytes)

Obdobie totalitných režimov

          V čase Druhej svetovej vojny (1937-1946)
          Arpád Tvrdý pôsobil na Myjave do marca 1937, kedy odišiel za farára do Švajnbachu (Viničného). Namiesto neho sa v máji 1937 stal administrátorom farnosti v Myjave Jozef Pikna, ktorý bol do funkcie farára ustanovený v októbri 1942.
          Jeho pôsobenie na Myjave spadá do času, kedy vyústili politické problémy ČSR do vzniku samostatnej Slovenskej republiky, poznačenej tlakom fašizmu a druhou svetovou vojnou.
          Napriek všetkému zlu, ktoré vojna priniesla, obdobie samostatnej Slovenskej republiky malo aj mnohé pozitívne stránky. A to zvlášť pre ekonomický rozvoj a pre posilnenie kresťanských hodnôt, ktoré predtým slobodomurárska ideológia prvej ČSR potláčala, preferujúc občiansky princíp.
          V tomto období sa rozvinula aj aktivita veriacich myjavskej farnosti. Popri Bratstve sv.ruženca začal s činnosťou i Sdruženie katolíckej mládeže a Detstvo Ježišovo. Miestnosť v bývalej cirkevnej škole slúžila pri ich aktivitách ako divadelná sála.
          Patrónom myjavskej farnosti sa po barónovi Augustínovi Springerovi stala jeho dcéra Mária Cecília Wooster. Turolúcka farnosť sa už v minulosti nevedela dopátrať svojich patrónov, poslednou bola dcéra baróna Horeczkého Mária Pöck, potom zostala farnosť už bez patróna.
          Politika štátu bola úzko prepojená s náboženským životom. Ukázalo sa to aj v otázke detí, pridelených do pestúnstva, kde sa presadil konfesionálny zámer, aby katolícke deti boli umiestnené v katolíckych rodinách. Preto väčšina týchto detí bola z Myjavy odsunutá. To sa odzrkadlilo i na situácii v ľudových školách. V r.1941 bola na štátnych ľudových školách na kopaniciach asi tretina katolíckych detí. U Blahov to bolo 43 evanjelických detí a 11 katolíckych, U Belanských 71 evanjelických a 21 katolíckych, U Junasov 57 evanjelických a 19 katolíckych, U Vankov 70 evanjelických a 30 katolíckych, v Malejove 47 evanjelických a 16 katolíckych detí. Keďže väčšinu katolíckych detí tvorili práve "Rimani", ich odchodom sa situácia na školách zmenila v prospech evanjelickej cirkvi.
          Štát sa v r.1942 tiež rozhodol pretransformovať štátne ľudové školy na cirkevné, ktoré boli v predošlom období likvidované. Na Myjave sa vtedy uvažovalo o spoločnej evanjelickej a katolíckej škole, avšak katolícka vrchnosť takéto riešenie neodobrila. Prikláňala sa k tomu, aby v zmiešaných obciach s malým počtom detí zostali školy štátne.
          A tak bola v r.1942 na základe zákona štátna ľudová škola na Myjave pretvorená na dve dvojtriedne ľudové školy, katolícku a evanjelickú. Povinnosťou obce bolo pre rímskokatolícku ľudovú školu zabezpečiť dve učebné miestnosti, kabinet, kanceláriu pre riaditeľa a alikvótnu časť inventáru bývalej štátnej školy. K 1.septembru bola dvojtriedna rímskokatolícka ľudová škola aktivovaná, pričom sídlila v budove bývalej evanjelickej školy z r.1890, kým evanjelická sídlila v budove bývalej štátnej školy z r.1885.
          Pri transformácii štátnych škôl na cirkevné chcelo ministerstvo predísť prepúšťaniu zo zamestnania dovtedajších učiteľov, preto si vyhradilo právo určiť prvé personálne zaplnenie transformovaných škôl. Takto sa učiteľkou na katolíckej škole stala Rozália Zatkalíková. Riaditeľa si však určovala cirkev, stal sa ním organista Štefan Pastorek. Zvláštne je, že 25.1.1943 žiadala cirkev od obce pre riaditeľku školy dodávku dreva tak, ako sa prideľovala do zrušenia školy v r.1924. Žiadosť bola zamietnutá z dôvodu, že osobné výdavky ľudových škôl má hradiť štátna správa, a nie obec. Z toho vyplýva, že organista Pastorek bol riaditeľom len dočasne, kým bola prijatá učiteľka, spĺňajúca požiadavky Cirkvi pre funkciu riaditeľky. Avšak v zachovaných materiáloch sa nespomína.
          V auguste 1943 vznikol spor ohľadom učiteľky Zatkalíkovej, ktorá zrejme nemala kredit dobrej katolíčky, ak vôbec bola katolíčkou. Čo bolo predmetom sporu, nie je jasné, ale štátna správa zrejme trvala na zachovaní jej pracovnej zmluvy, kým farár mal k jej osobe výhrady. Na jeho list biskupovi do Trnavy odpovedal generálny vikár, že "ešte nie je isté, či bude ustanovená, a ak áno, ľudia už jej kazus poznajú". Odporučil farárovi, že sa má pokúsiť o katolícke usporiadanie jej manželstva.
          V r.1944 mala katolícka ľudová škola na Myjave zapísaných 77 detí v 5.ročníkoch. Rozdelení boli do dvoch tried, v jednej prváci a druháci, v druhej tretiaci, štvrtáci a piataci. Z toho vyplýva, že na rozdiel od kopaníc, kde po odchode pestúnskych detí, počet katolíkov rapídne klesol, v mestečku bol počet katolíckych detí vyšší než za prvej ČSR. Vtedy mala katolícka škola deti všetkých ročníkov v jednej triede, kým teraz vo dvoch. V r.1926 bolo katolíckych žiakov 60 aj s "Rimanmi", kým v r.1944 ich bolo 77 aj po odchode pestúnskych detí.
          Niekedy v tomto období bola od dlhodobo neobsadenej farnosti Turá Lúka odčlenená filiálka Bukovec a bola pričlenená do farnosti Brezová.
          Farár Pikna sa, tak ako mnoho kňazov tej doby, aktívne zapájal do spoločenského života a angažoval sa v "ľudáckych" aktivitách. Zrejme to bolo príčinou, že na konci vojny, alebo po jej skončení, bol nejaký čas, možno len niekoľko dní, väznený v suteréne okresného domu (dnešný mestský úrad). Následne v júni 1945 odišiel na "ozdravujúci pobyt" do Dolného Dubového, kde pôsobil ako zastupujúci vikár, aby sa tak vyhol riziku povojnového spoločenského vrenia.

          Povojnové obdobie (1945-1948)
          Po skončení druhej svetovej vojny a obnovení ČSR sa školy opäť transformovali na štátne. Spolu s ľudovými školami a meštiankou sa stalo štátnym aj gymnázium, ktoré bolo zriadené v r.1944 ako evanjelické. V šk.roku 1945/46 bolo zo 101 žiakov dvoch tried gymnázia 8 detí prihlásených na katolícke náboženstvo.
          Obnovením štátnych škôl však katolícka ľudová škola okamžite nezanikla. J.Juráš v knihe "Myjava" píše, že sa vrátila do svojej pôvodnej budovy z r.1883. Tam však bola len jedna miestnosť, kým deti boli dovtedy pri vyššom počte rozdelené do dvoch tried. (ä ) Okrem toho divadelná miestnosť (trieda) na prízemí budovy bola studená a vlhká. Pamätníci hovoria, že v miestnosti sa síce začalo vyučovať, ale pre nevhodné podmienky sa tam učilo len krátko.
          Počas neprítomnosti farára Piknu bol na Myjave od júna do septembra zastupujúcim vikárom salezián AntonVácval a po ňom do januára 1946 Karol Ližbin. Don Vácval, ktorý je z neskorších čias známy najmä ako spisovateľ, bol v saleziánskom duchu horlivý pri práci s ľuďmi. A tak sa hneď podujal na duchovnú obrodu farnosti, poznačenú vojnovými a povojnovými problémami.
          Našiel sa záznam, že od 1. do 5. júla 1945 sa konali v Turej Lúke ľudové misie. Je možné, ba pravdepodobné, že zároveň sa konali aj v Myjave. V 60-tych rokoch stál pred myjavským kostolom misijný kríž, ktorý neskôr zanikol, čo je dôkaz, že i na Myjave sa museli konať ľudové misie, hoci sa o tom žiadna správa nezachovala.
          Koncom januára 1946 sa farár Pikna znovu vrátil na Myjavu. Hneď sa snažil usporiadať vyučovanie náboženstva na školách. 1.februára poveril učiteľku Elenu Pažitkovú vyučovaním náboženstva v škole U Vankov a učiteľku v Rudníku Rozáliu Klačanskú z Poriadia požiadal, aby učila náboženstvo na tamojších ľudových školách. Situácia však zrejme ani po návrate nebola farárovi Piknovi naklonená, lebo sa k 30.aprílu zriekol fary.
         
Novým administrátorom na Myjave sa od 1.mája 1946 stal Anton Múčka. V r.1947 sa stal školským komisárom (dekanom) myjavského dekanátu. U vtedajších žiakov však zostala na neho nie veľmi dobrá spomienka, pretože bol veľmi prísny a používal aj telesné tresty.
          V školskom roku 1946/47 bolo v štyroch ročníkoch štátnej meštianskej školy prihlásených na katolícke náboženstvo 24 žiakov a v nasledujúcom roku 38 žiakov. V troch ročníkoch gymnázia bolo v roku 1946/47 zo 137 študentov prihlásených na katolícke náboženstvo desať, ale chodilo ich len sedem. V nasledujúcom roku sa v štyroch ročníkoch zo 153 študentov prihlásilo 11, z toho jeden gréckokatolík. V priebehu roka ich počet stúpol na 13. Škola vtedy rozhodla, že pre malý počet študentov sa náboženstvo nebude učiť na škole, ale súkromne. Farár potom na školu len posielal známky z náboženstva pre klasifikáciu študentov.
          Až do nástupu komunistickej moci  vyvýjala katolícka mládež na Myjave výraznú činnosť. Predsedom Sdruženia katolíckej mládeže na Myjave bol v r.1947 Alojz Žídek. Mládežníci vyvíjali činnosť v športe i v kultúre. Na pôžičku zakúpili pingpongový stôl a plánovali zriadiť volejbalové ihrisko. V ochotníckom divadle hrali humorné jednoaktovky, ale i náročnejšie predstavenia s duchovnou tématikou.
          Napriek nadšeniam a optimistickým pohľadom do budúcnosti bolo povojnové obdobie ekonomicky ťažké. Aby fara získala nejaké finančné prostriedky, izby na poschodí sa prenajímali úradníkom, ale len slobodným, prípadne aj ženatým, ale bez rodín. Na otázku, či možno prenajať izby aj úradníkovi s rodinou, prišla v r. 1946 z biskupského úradu odpoveď, že fara má slúžiť výlučne úradným cirkevným účelom. Prenajať izbu možno len výnimočne, a to iba slobodnému a na kratší čas.
          Farár Múčka to vyriešil napokon tak, ža na fare ubytoval dvoch rehoľníkov. Boli to školskí bratia Milan Terlanda a Brezan. Ubytovaní boli na poschodí, jeden v izbe oproti schodom, druhý v strednej izbe. Obaja boli zamestnaní ako učitelia, Terlanda učil na meštianke fyziku. Ich pôsobenie skončilo pravdepodobne rokom 1948, nástupom komunistického režimu. I keď kláštory boli zlikvidované a rehoľníci odvlečení do koncentračných táborov až v r.1950, nie je pravdepodobné, že by komunistickí funkcionári dovolili rehoľníkom učiť na školách dlhšie, než do júna 1948. Mnohí rehoľníci za danej situácie zanechali rehoľné sľuby, oženili sa a žili civilným životom. To bol prípad aj Milana Terlandu. O jeho ďalších osudoch, ako ani o Brezanovi nie sú žiadne informácie.
          Zvláštnosťou povojnového obdobia bola aj misijná služba kňazov. Zo Slovenska kňazi odchádzali na mesiac do Česka, kde pôsobili medzi Slovákmi v pohraničí. Takto farár Múčka odišiel do pohraničia od 16.februára do 13.marca 1948. Práve v tomto čase prišlo v Československu ku komunistickému prevratu.

 

          Nástup komunistickej moci (1948)
          Nástup komunistického režimu znamenal tvrdý zásah do života Cirkvi. Protináboženská ideológia sa snažila oslabiť Cirkev z rôznych strán. Likvidácia kláštorov, zoštátnenie cirkevných škôl, znárodnenie cirkevných majetkov, súdne procesy s kňazmi a aktívnymi laikmi, manipulovanie s kňazmi, ktorí zotrvali v pastorácii...
          Jedným z prostriedkov na oslabenie cirkvi boli financie. Organisti, kostolníci, zvonári, kostolní otcovia, upratovačky kostola a iní zamestnanci cirkví boli dovtedy platení čiastočne z toho, čo sa vyzbieralo v kostole, ale na ich plat prispievali aj patróni kostolov a fár, čo boli pôvodne šľachtici, a po zrušení šľachty túto úlohu prevzal štát. Ďalej na ich plat prispievali aj obce alebo iné inštitúcie (na Myjave to boli napr.výnosy z pivovaru a prídel dreva), a tiež mali príjem z pozemkov, prenajatých roľníkom. Všetky tieto prijmy a výhody boli zákonom zo 14.10.1949 zrušené k 1.novembru 1949. Dôchodky cirkevných zamestnancov sa museli v plnej výške uhrádzať čisto z toho, čo sa vyzbieralo v kostole.
          Myjavský organista Štefan Pastorek dostával ako plat 1000 Kčs mesačne v starej mene, po menovej reforme v máji 1953 to bolo 200 Kčs mesačne.
          Štát siahol aj na cirkevné matriky. Keďže do r.1895 štátne matriky neexistovali, museli farári odovzdať staršie farské matriky s údajmi do r.1895 do štátneho archívu. Keďže turolúcka krstná matrika bola vedená v jednom zväzku už od 19.storočia, musel ju A.Múčka ručne opísať, lebo inak by tieto údaje nezostali k dispozícii pre farský úrad a nemal by ani podľa čoho vystaviť krstné listy.
          Komunistická ideológia sa najviac zamerala na školstvo. V rámci reformy školstva sa v priebehu nasledujúcich desiatich rokov viackrát zmenil systém a koncepcia škôl. Už v r.1948 boli zlikvidované cirkevné školy a rehoľníkom bolo zabránené ďalej vyučovať. Vyučovanie náboženskej výchovy bolo zo začiatku ešte ponechané ako nepovinný predmet. Takto v škol. roku 1948/49 na myjavskom gymnáziu zo 68 študentov v dvoch ročníkoch (označené ako 4. a 5.) navštevovali katolícke náboženstvo piati.
          V šk.roku 1949/50 boli v troch ročníkoch gymnázia zo 74 študentov na náboženstvo prihlásení siedmi. Štyria v 2. a 3. ročníku (bývalí štvrtáci a piataci), pretože jeden z predošlého roku odišiel zo školy, a traja prváci. V nasledujúcom školskom roku sa už náboženstvo na gymnáziu nevyučovalo.
          Na základných školách sa náboženstvo učilo ako nepovinný predmet i naďalej. V školskom roku 1955/56 bolo prihlásených na náboženstvo 70 detí na Myjave a 3 v Turej Lúke.
          Budova bývalej cirkevnej školy (č.d.407) síce zostala vo vlastníctve cirkvi, ale farár s ňou nemohol slobodne disponovať. Na poschodí bol síce naďalej byt organistu, ale miestnosť v prízemí bova výmerom MNV 28.1.1949 pridelená na boxérske tréningy Sokolu Povstroj, box.odboru Myjava.
          Ďalším nájomníkom sa v r.1951 stal národný podnik Sitno Bratislava. Hoci miestnosť o výmere 45 m2, ktorú využíval ako skladište, mal v prenájme od 15. mája 1951, zmluva bola spísaná až koncom júna. Z obsahu zmluvy je jasné, že jej formulácia bola farárovi vnútená, lebo obsahuje viacero pre farnosť nevýhodných až diskriminačných bodov:
- Dohodnuté nájomné podlieha schváleniu ONV - čo sa aj hneď prejavilo: ročné nájomné bolo najprv stanovené na 4.800,- Kčs, ONV v Myjave však výmerom zo dňa 8.6.1951 stanovila nájomné 3.600,- Kčs.
- Činžovnú daň platí majiteľ a je povinný budovu poistiťproti požiaru a platiť poistné.
- Obecnú dávku z nájomného, vodné, poplatok za používanie kanálov, za nádoby na popol a smeti, poplatok kominárovi a domovníkovi za čistenie, príspevok za čistenie a osvetľovanie chodieb a schodišťa platí nájomca. Ak však budú nové obecné dávky a poplatky, alebo ak terajšie budú zvýšené, zaplatí ich majiteľ.
- Hoci je zmluva na dobu neurčitú, výpoveď je možná len zo strany nájomcu.
- Nájomca je oprávnený upraviť prenajaté miestnosti, prenajímateľ nemá žiaden nárok na náhradu akejkoľvek škody z týchto úprav, ani za iné opotrebovanie miestnosti, a nemôže ani žiadať uvedenie do pôvodného stavu.
- V prípade predaja je prenajímateľ povinný zaviazať kupujúceho vstúpiť do tejto zmluvy za rovnakých podmienok, inak ručí nájomcovi za škodu, ktorá by vznikla nesplnením tejto povinnosti.
          Táto nájomná zmluva je len drobný príklad, ako režim manipuloval s cirkvou.

          Myjava mestom
          V povojnovom období vznikli snahy dať Myjave mestský charakter, čo si vyžadovalo vybudovať hlavnú cestu. Avšak pri katolíckom kostole bola cesta zovretá riekou z jednej strany a múrom bývalého cintorína okolo kostola z druhej strany. V období pred nástupom režimu bola snaha odkúpiť časť pozemku pre rozšírenie cesty. List, ktorý sa zachoval bez dátumu a bez podpisu dosvedčuje, že farský úrad  bol ochotný odstúpiť obci 20 siah z farskej záhrady, čiže bývalého cintorína, pre vybudovanie cesty. Odstúpenie malo byť uskutočnené za náhradný pozemok v pomere 1:5. Podmienkou bolo, že náhradný pozemok mal tvoriť celok s cirkevným majetkom. Namiesto zbúraného múra mal byť na náklady obce vybudovaný nový plot farskej záhrady.
          Táto navrhnutá výmena však podliehala schváleniu biskupa. Avšak odpoveď z Apoštolskej administratúry v Trnave neprichádzala.
          Miestny národný výbor na Myjave istý čas na odpoveď čakal, potom mu však nástup režimu umožnil konať mocensky. MNV nariadil múr zbúrať, čo sa vykonalo 11.4.1948. Materiál z neho bol použitý na stavbu cesty. Ordinariát sa začal zaujímať o stav veci až 23.12.1949, ale to už bolo neskoro. Múr bol zbúraný a časť cirkevného pozemku už bez náhrady pohltila cesta.
          Komunistická ideológia nemala snahu zlikvidovať cirkev úplne, len ju dostať pod svoju moc. Preto v istých veciach sa i zdalo, že cirkev podporuje. Tak Okresný národný výbor v Myjave schválil 11.4.1949 jednorázovú podporu 10.000 Kčs na inštaláciu vežových hodín pre katolícky kostol. Financie boli použité ešte v tom istom roku, avšak na opravu kostola, a hodiny sa nikdy nezrealizovali.
          Jena vec bola materiálna starosť o kostoly, druhá náboženská činnosť. Tam už ONV taký ústretový nebol. Komunistom vadili najmä verejné náboženské prejavy, kam patrili napr. procesie. Nemohli ich zakázať, preto aspoň ich trasu čo najviac obmedzili. ONV v Myjave - okr.veliteľstvo NB určilo výmerom z 8.6.1950 pre procesiu Božieho Tela trasu: “sprievod vyjde z kostola, prejde cez most oproti kostolu smerom k pekárni Gaľbavý a odtiaľ sa hlavnou ulicou vráti do kostola.” Táto trasa sa zachovávala aj v nasledujúcich rokoch, tiež pre procesiu Vzriesenia.
          Prasknutý oblúk v kostole si vyžiadal opravu, ktorá sa uskutočnila v letných mesiacoch 1952. Zároveň boli natreté kovové rámy okien.

          Významným medzníkom v dejinách Myjavy bol 1. apríl 1955. Vtedy bola tzv. veľká Myjava rozdelená na somotné mesto Myjava a novoutvorené obce Brestovec, Stará Myjava, Poriadie, Rudník, Jablonka a Polianka.









         
Na Myjave pôsobil do júna 1956


praca.gif (1133 bytes)

 




Vymaľovanie kostola

Začalo za K.Chovana, dokončilo sa až za E.Masára (informácia: Alojzia Jurkovičová r.Karásková).

Celá maľovka prebehla za K.Chovana, boli tu aj umeleckí maliari, ktorí maľovali obrazy v kostole (informácia: Melegová).

 

Hlásenie údajov o kostoloch z 18.12.1960: "Vnútrajšok kostola je v dezolátnom stave. Múry kostola sú vlhké, do výšky 1 metra zarastené macchom a zariadenie kostola je zväčša zhnité. Vonkajšok kostola si vyžaduje úpravu okolia a reparáciu omietky. Za trvalý mier! správca farnosti."

V máji 1973 bola podaná žiadosť o schválenie generálnej opravy turolúckeho kostola. Rozpočet na opravu bol 166.533,45 Kčs, zahrňoval otlčenie vonkajších stien a brizolitovú omietku, konštrukcia krovu a latovanie, zastrešenie pálenou krytinou obyčajnou hladkou a pokrytie hrebeňa a nárožia z hrebenáčov drážkových, oplechovanie okapu, parapetov včetne rohov, ríms a ozdobných pruhov, žľaby a odpadové potrubie.

 

 

Rôzne

Poriadok sv.omší 1956:
Nedele a sviatky: 9.30, striedavo: Myjava 8.00 a Turá Lúka 11.00
Vo sviatok, keď nie je prac voľno: 7.00, 18.00
Všedné dni: 6.45

1956 bola zriadená vodovodná prípojka na faru

K 1.1.1957 boli cintoríny prevedené do správy MNV. Hrobári boli odmeňovaní v jednotlivých prípadoch pozostalými, k ich odmene patrilo i seno z cintorínov.

1957 predaný dom č.98 na T.Lúke na parcele 353 (cirkevná škola, organistický byt)
(spomína sa zamietnutie predaja domu na T.L. Trnavou a nutnosťou zohnať prostriedky na jeho opravu)
1962 predaných 13a 66m2 zo záhrady na T.Lúke na parcele 349/1
1963 predaný dom č.97 na T.Lúke na parcele 351

16.12.1957 Kamil Chovan požiadal KNV o povolenie zbierky na opravu a vylíčenie kostola. Uvádza, že puknutý oblúk hrozí zrútením, čo skonštatoval technik z Okresu pri obhliadke 13.12. a nástojí na skorej oprave v priebehu r.1958.

1958 Edita Foltínyová z trnavy reštaurovala bočné oltáre a sochy

1958 Miestnosť v budove č.557 bola Radou MNV pridelená Zväzu protifašistických bojovníkov, ako kancelária. Ten ju však neprijal, preto bola 11.3.1958 pridelenápredajne Mototechny ako sklad.

8.7.1960 známil Dorušák P.Masárovi, že podľa vzájomnej dohody odslúžil 10 tichých a 5 spievaných omší na jeho úmysel, na úhradu kostolnej dlžoby, ktorú voči nemu myjavská farnosť mala.
Zároveň uvádza, že maliarovi Enhoffovi dlhujú menej, než 500,- Kčs, ako bolo uvedené v záznamoch po P.Masárovi.
Umelecký maliar Štefan Enhoff z Piešťan dňa 10.7.1960 oznámil, že dlžoba nečiní viac ako 200 Kčs, a tento obnos venuje na dobré ciele, čím je jeho požiadavka ohľadom maľby myjavskéjho kostola úplne vyrovnaná.

Už pred nástupom L.Dorušáka v r.1959 sa tri-štyri razy vyskytli prípady nočných výčinov, pri ktorých boli demolované náboženské objekty. Za obeť im padli napr. kríž pred kostolom a socha P.Márie nad bočným vchodom do kostola. Misijný kríž bol odvlečený do hornej časti mesta. K najvážnejšiemu incidentu došlo v noci na nedeľu 22.11.1959. Bola rozbitá socha Dobrého Pastiera nad vchodom do fary, vypáčené dvere na vežu a staré pohrebné lampáše z veže boli rozvlečené po meste, neúspešný bol pokus vniknúť do kostola cez sakristiu i cez hlavný vchod. Okrem toho ďalšie škody boli menšieho významu.
Člen ZNB len zistil rozsah škôd, ale odmietol prípad vyšetrovať v prítomnosti vieracich, ktorí sa zišli na nedeľnú sv.omšu.

1960 na žiadosť RKFÚ v Šúrovciach prišlo k vzájomnej zámene dátumu výročnej poklony. Dovtedy bývala 29.9., od r.1960 bývala 26.9. Zmena bola schválená biskupom A.Lazíkom.

Od 30.septembra 1960 bol na Myjave organistom d.p. Jozef Kúdela, prišiel zo Žiaru nad Hronom, kde robil skladníka v Stavebných závodoch. Po ich presťahovaní do Košíc prišiel o prácu. Na Myjavu prišiel robiť organistu za byt + hľadať prácu v Slov.armatúrke. (Bol to dôvod na vysťahovanie podnájomníkov z poschodia fary)
V liste na ONV v Senici Dorušák píše, že je výhodou prijať slobodného (t.j.kňaza bez štátneho súhlasu), pretože byt určený pre organistu MNV výmerom pridelilo jednej myjavskej rodine. (Z dôvodu obsadenia organistického bytu rodinou z Myjavy bol odmietnutý 29.8.1960 organista z Marianky)
Od 1.apríla 1962 sa uvoľnilo miesto organistu. Bolo ponúknuté Jozefovi Kočíškovi z Plav.Mikuláša za 200 Kčs mesačne + 400 Kčs ročne za T.Lúku + byt na fare.

 

1967 od r. 1945 boli vykonané práce:
Myjava: pokrytie strechy, nová dlažba - terazzo, nové okná, vnútorná maľovka, natretie veže (1965)
T.Lúka: dlažba - terazzo (1965)

1966 sv omše:
všedný deň 6.30
nedeľa 8.00, 10.00, 14.00 litánie
náboženstvo sa už roky nevyučuje
kostolník Rudolf Brún (50,- Kčs štvrťročne), organista Peter Malík (200,- Kčs mesačne), kost.otec: Ján Ružička
stav kostola dobrý, zvonka by potreboval omietku, prevedená bola oprava veže
uvedený 1 filiálny kostol a 3 kríže

1969 sv omše:
všedný deň 18.00
nedeľa 8.00, 10.00, 14.00 litánie
náboženstvo sa vyučuje - 150 detí
stav kostola zvnútra dobrý, zvonka sa začalo s opravou
uvedený 1 filiálny kostol a 3 kríže

31.12.1971 sv omše:
všedný deň 18.00 alebo 19.00 alebo podľa školy
nedeľa 8.00 - striedavo Myjava a T.Lúka, 10.00
náboženstvo - 54 detí, na T.Lúke 6 detí
stav kostola zvnútra uspokojivý, zvonka hrozný - začal s opravou, lešenie je už postavené, na jar sa má urobiť omietka a ostatné
uvedené 3 kríže, filiálny kostol nie je
ľudia idúci na prijímanie si nakladajú hostiu
vo farskej budove nájomník - nie je kde dôstojne umiestniť gazdinú
T.Lúka: stav kostola zvnútra i zvonka veľmi biedny - možnosť opravy nateraz nie je
kríž vo farnosti nie je

 

5.10.1972 sv omše:
všedný deň 18.00
nedeľa 8.00 - striedavo Myjava a T.Lúka, 10.00
náboženstvo - 28 detí (všetci lekári i úradníci deti odhlásili), na T.Lúke 7 detí
stav kostola zvnútra uspokojivý, zvonka dostal novú fasádu, dokonale bola opravená aj veža
uvedené 3 kríže, filiálny kostol nie je
vo farskej budove nájomník - nie je kde dôstojne umiestniť gazdinú
T.Lúka: stav kostola zvnútra i zvonka veľmi biedny - obec má záujem na oprave, nemožno zároveň s opravou myjavského kostola
kríž vo farnosti nie je
Poznámky: problém s pastoráciou cigáňov- len krst a pohreb, pohreb žiadajú aj pre konkubínov a samovrahov
vzťah k evanjelikom oficiálne veľmi dobrý, priateľský vzťah k obom farárom, v skutočnosti veľké problémy, najmä v miešaných manželstvách
problémy dostať sa do nemocnice, riaditeľ si vyhradil dať súhlas

1969/70 prihlásených na náboženstvo 115 detí z Myjavy a 18 z T.Lúky (2 hodiny týždenne, roč.2-9)

1971/72 prihlásených na náboženstvo 56 detí z Myjavy a 6 z T.Lúky (roč.2-7)

1972/73 prihlásených na náboženstvo 28 detí z Myjavy a 7 z T.Lúky

1973/74 prihlásených na náboženstvo 16 detí z Myjavy a 1 z T.Lúky

1974/75 prihlásených na náboženstvo 10 detí z Myjavy a 1 z T.Lúky

29.5.1973 plány na úpravu letnej kuchyne na garáž; 19.7. stavebné povolenie

31.5.1977 sv omše:
všedný deň 18.00
nedeľa 8.00 - striedavo Myjava a T.Lúka, 10.00
náboženstvo - 28 detí (lekári i úradníci deti odhlásili), na T.Lúke 7 detí
kostola zvnútra i zvonka v dobrom stave
uvedené 3 kríže, filiálny kostol nie je
vo farskej budove nájomník - nie je kde dôstojne umiestniť gazdinú
T.Lúka: kostol zvnútra i zvonka po generálnej oprave, nová krytina i vonkajšia omietka
Poznámky: problém s pastoráciou cigáňov- len krst a pohreb, pohreb žiadajú aj pre konkubínov a samovrahov
vzťah k evanjelikom oficiálne veľmi dobrý, priateľský vzťah k obom farárom, v skutočnosti veľké problémy, najmä v miešaných manželstvách
problémy dostať sa do nemocnice, riaditeľ si vyhradil dať súhlas

1969 začatie prác na vonkajšku myj.kostola

1970 zavedenie elektriny do kostola TL, začal vybavovať Sloboda, zrealizovalo sa za Pašku

1970/71 materiál ktorý bol pripravený na opravu myjavského kostola, bol pôvodne umiestnený v budove ktorú zbúrali, materiál jednoducho nechali ležať vonku; hasené vápno 50q si Pozemné stavby vzali na výstavbu sídliska, lebo vápenná jama bola v miestach, kde mala byť cesta na stavbu (aug.1970), nahradili ho mletým vápnom v lete 1972

1971 Stavoinvesta výstavbou sídliska zlikvidovala trativod a odpadovú žumpu fary, pôvodne sľúbili napojiť faru na kanalizáciu sídliska, ale potom už chýbala ochota, preto MsNV nariadil aby to vykonali

1971 opravy na fare: omietka v niektorých miestnostiach, vymaľovanie, oprava parkiet, náter okien a dverí, pevné vchodové dvere.

1972 január - umiestnenie akumulačných kachiel v kostole
tajomník MsNV prisľúbil pomoc 200.000 Kčs, ale ONV ju neschválil
Pozemné stavby prisľúbili stroje a lešenie, ako vynáhradu za to, že značne poškodili park, bývalú farskú záhradu, ale neskôr neboli ochotné sľub splniť
lešenie bolo požičané z RKFÚ Topoľčany, fošne z RKFÚ Dobrá Voda
Pavol Nižňanský kostolník
veža pokrytá medeným plechom
strecha opravovaná len na poškodených miestach (poškodená víchricou)
aug.1972 dokončená oprava kostola v Myjave,

1972 Rada MNV T.Lúka rozhodla o oprave r.k.kostola, nakoľko kazí vzhľad obce; funkcionári na to naliehali

1973 zbierka na opravu TL kostola konaná v celom dekanáte (okrem Brezovej a Cerovej)

1973 Myjava - železné vchodové dvere, zábradlie ku vchodu a na chór

1973 žiadosť o pôžičku 30.000 z Podp.fondu na plynofikáciu fary, ktorá sa mala uskutočniť 1974, povolenia boli dané, pri jednaní 15.11. na MsNV, boli stanovené podmienky, po ktorých splnení sa má jednať ďalej

1974 práce mala robiť stavebná skupina JRD TL, ale odmietli
po začatí opráv MNV v TL začalo robiť obštrukcie
lešenie požičané Apošt.administratúrou z RKFÚ Trnava
sept. oznámené na MNV, že odmontovali tlampače miestneho rozhlasu, ktoré boli namontované na veži, zároveň že plánujú pozemok okolo kostola ohradiť a urobiť z neho park; MNV sa ohľadom rozhlasu doťahovalo, napokon uznalo, ohradiť pozemok zakázalo, lebo to nebolo v súlade s územným plánom, ktorý rátal s odkúpením pozemku

okt.1974 dokončovanie vonkajších opráv, žiadosť o povolenie opravy interiéru
31.10. - oslava 300.výročia muč,smrti Jána Simonidesa

1979/80 snaha o plynofikáciu, MsNV od spoločnej prípojky pre faru, MsNV a materskú škôlku upustilo (o tom začalo sa jednať v r.1973)

sept.1980 súhlas s opravou statiky zvonov na Myjave a zriadenie elektrického pohonu

okt.1980 súhlas s opravou statiky zvonu na TL a zriadenie elektrického pohonu

okt.1981 oprava strechy kostola na TL, ktorá bola vplyvom nepriazne počasia v havarijnom stave

november 1981 súhlas na opravu strechy kostola na Myjave

november 1981 súhlas s inšt.el.akum.kachiel

1988/89 prihlásených 25 detí na náboženstvo

KOSTOLNÍK:
Pavol Nižňanský [nar.1907] (1971)-1983
Ján Valter [nar.1920] 1984-
Pavol Malík [nar.1944] 1984-

Upratovačka:
Anna Sučanská [nar.] (1971)-jún 1973

T.Lúka:
Metodej Havíř [nar.1901] (1973)-1974
Václav Havíř [nar.1942] 1975-1979
Viliam Petrík [nar.] 1979, 1982-1985
Pavol Majtán [nar.1961] 1979-1981
Štefan Valo [nar.1974] (1991)-19

ORGANISTA:
Schultz zo Sobotišťa [nar.1945] jún 1971-sept.1972
Jarmila Petríková, Majtánová [nar.1958] 1973-mar.1985
Monika Moleková, Magulová [nar.1974] (1991)-
Jarmila Valová [nar.19] (1991)-

Speváčka:
Ľudmila Albertová [nar.1974] (1991)-1992
Monika Moleková, Magulová [nar.1974] 1993 jan.-mar.

 

 

PRAMENE

L.Némethy: Series parochiarum et parochorum Archi-dioecesis strigoniensis; G.Buzárovits, Ostrihom 1894.
J.Bodnár: Myjava; Kníhtlačiareň Daniela Pažického, Myjava 1911.
B.Varsik, E.Vranová, J.Gálik, P.Drška, M.Dugáček, E.Adamiš, J.Juráš: Myjava
; Obzor, Bratislava 1985.
R.Fabry: Myjava našej jari; Obzor, Bratislava 1968.
J.Ch.Korec: Cirkev v dejinách Slovenska; Lúč, Bratislava 1994.
V.Judák, E.Čekovská: Prehľadné cirkevné dejiny; Lúč, Bratislava 1996.
B.Harenberg: Kronika ľudstva
; Fortuna Print, Bratislava 1994.
Vlativedný slovník obcí na Slovensku; Veda - SAV, Bratislava 1978.
František Bureš: Dějiny církve katolické pro vyšší třídy škol středních; Velehrad, Olomouc 1939.
Schematismus venerabilis cleri administrationis apostolicae Tyrnaviensis 1933; SSV, Trnava.
Schematismus venerabilis cleri administrationis apostolicae Tyrnaviensis 1938; SSV, Trnava.
Schematismus venerabilis cleri administrationis apostolicae Tyrnaviensis 1944; SSV, Trnava.
Schematismus venerabilis cleri administrationis apostolicae Tyrnaviensis 1948; SSV, Trnava.
Schematizmus slovenských katolíckych diecéz 1978; SSV Trnava - Cirkevné nakladateľstvo, Bratislava 1978.
Schematizmus Bratislavsko-trnavskej arcidiecézy 1995; SSV, Trnava 1995.
Biskupské obežníky a nekrológy Ostrihomskej arcidiecézy, Trnavskej apoštolskej administratúry, Trnavskej a Bratislavsko-trnavskej arcidiecézy.
Farské matriky.
Písomnosti a korešpondencia farského úradu v Myjave.
A
v neposlednej miere pamäť myjavských veriacich.