Adam Simonffy

ADAM JÁN NEPOMUC. ŠIMONFFY
(Simonffy)

farár v Myjave 1760-72
( * ?1719 ; + 20.1.1772 Myjava )

      Pochádzal z Horeníc (teraz Lednické Rovne pri Púchove), jeho rodičia boli luteráni, on sám konvertoval na katolícku vieru zrejme v dospelosti. Tomu nasvedčuje i správa o jeho štúdiu v seminári sv.Štefana, kde v r.1745 zavŕšil skúškou celé učivo filozofie - čo môže znamenať, že ho absolvoval v skrátenej forme, a potom štúdium teológie ukončil r.1750 štvrtým ročníkom, no už v druhom ročníku (asi 1747) bol vysvätený za kňaza a dostal právomoc spovedať v seminári, a aj v nitrianskej diecéze. V treťom ročníku teológie bol poslaný za administrátora farnosti v Seredi, kde pôsobil päť týždňov; v nasledujúcom roku bol poslaný do Prieval, kde zotrval šesť mesiacov. Potom sa vrátil k prerušenému štúdiu, až kým bol 24.3. toho roku (asi 1750) poslaný za kaplána do Čachtíc.
      Okrem toho, že už počas štúdia teológie chodil ako kňaz pastoračne vypomáhať, jeho pôsobenie malo vplyv aj na jeho rodičov, ktorých priviedol do katolíckej cirkvi.
      24.9.1752 bol ustanovený za farára v Prietrži a 9.9.1760 v Myjave. Práve tu je jeho pôsobenie vnímané kontroverzne. Na rozdiel od jeho troch predchodcov, ktorých pôsobenie bolo ústretové voči luteránskemu obyvateľstvu, ktorých si získali tým, že nerobili konfesijné rozdiely, ale práve naopak, snažili sa byť v postavení farára pre všetkých; Šimonffy, ako uvádza Varsik, postupoval tvrdšie. Začal zrejme vyžadovať od farníkov luteránskeho pôvodu formálnu konverziu do katolíckej cirkvi, ktorá sa od jeho nástupu začala zapisovať do matriky. "Nehodných" pochovával mimo cintorína, bez kríža, bez sviečok a bez prítomnosti cirkevného služobníctva.
      Varsik ďalej uvádza, že "mimo cintorína boli pochovaní predovšetkým odpadlíci od katolíckej viery, medzi ktorými boli predovšetkým ľudia pochádzajúci z Moravy a z Čiech, ale niekedy aj ľudia slovenského pôvodu, najmä aktívne pôsobiaci evanjelici". Ďalej obviňuje Šimonffyho z tvrdých represií voči myjavským luteránom, keď píše, že "za pôsobenia farára Šimonffyho sa už r. 1762 viacerí moravskí a českí odpadlíci, bývajúci na Myjave, dostali aj do nitrianskeho väzenia a tu prestúpili na katolícku vieru", ako aj "že pomocou panstva dosiahol, že v r.1764-1769 boli dosadení na Myjave katolícki richtári a keď neboli pre túto funkciu vhodní ľudia na Myjave, prizvali ich aj z iných miest. (...) Ich mená jasne svedčia o cudzom pôvode."
      Z Varsikovho diela viac ráz cítit neobjektívnosť a možno i istú zášť voči katolíckym kňazom, ktorí pôsobili na Myjave. V tomto prípade však na jeho tvrdeniach bude veľa pravdy, čomu nasvedčuje i správa Némethyho, že 12.9.1763 a potom aj v r.1771 bolo rozbehnuté vyšetrovanie v prospech Šimonffyho, ale aj proti nemu.
      Némethy ďalej dodáva, že Šimonffy "sa usiloval o skrášlenie Božieho domu a zaopatril ho posvätným náčiním. Pravú vieru neohrozene vyučoval medzi nekatolíkmi."
      Z odstupu dejín sa pozeráme na príkrosť a tvrdosť jeho pastoračného pôsobenia značne kriticky, pretože hoci jeho predchodcovia si získali obyvateľstvo a svojou zmierlivosťou odstránili konfesionálne náboženské rozdelenie, práve tento jeho rázny postoj mohol byť príčinou, že obyvateľstvo sa znovu odklonilo od katolíckeho vierovyznania a po tolerančnom patente (r.1781) sa masívne prihlásilo k evanjelickej cirkvi.
      Pre objektívnosť však treba poznamenať, že jeho konanie mohlo byť síce spôsobené jeho "prílišnou" horlivosťou, možno vychádzajúcou z jeho osobnej konverzie a teda i vlastných skúseností; ale faktom je i to, že pôsobenie jeho predchodcov nemuselo priniesť očakávaný efekt náboženského zjednotenia. Ten mohol síce pôsobiť navonok, pretože ľudia nemali inú možnosť, ale v ich vnútri stále mohol pretrvávať istý odpor, či vzdor. Tento práve v čase pôsobenia Šimonffyho mal dostatočnú príležitosť predrať sa na povrch, keď sa "osvietenská" absolutistická vláda Márie Terézie prejavovala v tvrdých zásahoch i do vnútorných vecí katolíckej cirkvi, * v čom zvlášť radikálne pokračoval jej syn Jozef II., ktorý bol od r.1764 jej spoluvládcom, pričom jeho nariadenia boli mnoho ráz i v rozpore s vôľou samotnej kráľovnej - matky. Nemožno teda vylúčiť, že i táto nová celospoločenská situácia sa podpísala na negatívnej odlišnosti vzťahu medzi Myjavčanmi a farárom Šimonffym, oproti jeho predchodcom.
      Šimonffy zomrel 20.1.1772, ako 52 ročný. Pochovaný bol 25.1. v lodi kostola.

B.Varsik ešte dodáva, že sa o ňom zachovala na Myjave počas mnohých generácií nedobrá tradícia, ktorá sa prejavila i v povere, že vraj po smrti nosil hlavu pod pazuchou a strašil Myjavčanov. Ešte aj na začiatku 20. storočia strašili Myjavčania svoje deti, že "ide Šimonffy", ako to opísal vo svojej básni už J.Trokan (Mijava s novím vekom) a J.Bodnár v monografii o Myjave.
Podobne Š.Bednár spomína, že Myjava mala jedno svojské, luteránstvom inšpirované strašidlo - "Šjonfy". Objavoval sa o polnoci pri katolíckom kostole a pod pazuchou si nosil vlastnú hlavu. Svoj pôvod má v protireformačnom kňazovi, ktorý sa menoval Šimonffy. Myjavci si zachovali jeho pamiatku tým, že ním strašili deti a podľa myjavského zvyku meno strašiaka si skomolili na "Šjonfy".

Pramene: (ä )

B.Varsik: Myjava, Obzor, Bratislava 1985, str.96-97
Š.Bednár: Myjava našej jary, Obzor, Bratislava 1968, str.149
Ludovicus Némethy: Series parochiarum et parochorum..., Strigonii 1894, str.162, 209, 921
Farské matriky - Štátny oblastný archív, Bratislava: nr.arch.1507-1508
Necrologium sacerdotum Archi-Dioecesis Strigoniensis ab anno 1737-1889, pag.43

-------------------------------------

* Zásahy Márie Terézie:
- štátna správa kláštorných majetkov,
- zákaz výkonu kňazského povolania pred dosiahnutím veku 24 rokov,
- zníženie počtu cirkevných sviatkov (povinnosť účasti na sv.omši zostal, zrušil sa však pracovný pokoj),
- vyhlásenie pápežských výnosov až po predbežnom súhlase štátu,
- zavedenie zdanenia prijmov kléru
(V.Judák, E.Čekovská: Prehľadné cirkevné dejiny; LÚČ Bratislava 1996; str.148)