DEJINY OBCE STUDIENKA

Z predošlých rokov nie sú žiadne pamätihodnosti zachované. Významnejšie udalosti z minulosti je možné zaznamenať iba ústnym podaním starších občanov. Počiatočné dejiny obce sú zahalené rúškom,  následkom chýbajúcich správ a zachovali sa iba tradíciou.

Prvé ústne podanie:

Prvé pomenovanie obce bolo „Hausbrunn“ . Toto meno je odvodené od Haus bei Brunn, spojeného povesťou,  že celé okolie Hasprunky bolo lesnaté, spracovávalo sa drevo, drevené uhlie a smola. To prilákalo rodiny drevorubačov zo susedného Rakúska, ktorí si pri dobrej vode (studienke) postavili príbytky. Táto usadlosť dostala názov  „Haus bei Brunn“ potom „Hausbrunn“,  neskôr „Hasprunka“. Táto studienka sa nachádza po pravej strane cesty vedúcej k Jurickemu mlynu, asi 100 m od posledného stromu obce ( kaplnky).

Druhé ústne podanie:

Udáva sa okolo roku 1483 , podľa ktorého z Hausbrunnu v Rakúsku,  prišiel sem jeden ovčiar a našiel tu pasienky pre svoje stádo. Neskôr tu aj panstvo usadilo viac pastierov a sluhov a o toho prvého pastiera zostal názov Hasprunka, lebo ho prezývali Hasprunkárom.

Jestvovanie obce sa počíta asi od rokov 1400-1450. Niektoré povesti udávajú, že už v rokoch 1470-1483 tu boli ovčiari a pred nimi v rokoch 1400-1450 drevorubači a smolári. Od týchto smolárov si niektorí obyvatelia ponechali meno „Smolárik“. Ešte dnes sa v obci nachádzajú rodiny tohto priezviska.

Pomenovanie obce od roku 1616 do roku 1824 bolo „Istvánfalva“, to je Štefanová - Ves. Zaiste preto, lebo prvá kaplnka bola zasvätená k úcte svätého Štefana kráľa. Táto kaplnka stála neďaleko dnešnej Chválenskej kaplnky. Jej základy boli vidteľné ešte v roku 1920.

Do roku 1885 si obec po nepretržitom boji proti maďarizácii ponechala názov Hasprunka,  kým si farár Alfonz Bernkopf svojím vplyvom vymohol názov „Szentistván“. Vtedy bolo pomenovaných viac obcí monarchie. Okolo roku 1907 dostala obec názov „ Pozsony- Szentistván“ a okolo roku 1910 dostala obec meno podľa studienky. Maďarské „Szentistvánkút“ je po slovensky Sväto- Štefánska - studňa. Toto meno niesla obec až do štátneho prevratu, do 28. októbra 1918, ked sa vymanila spod maďarského jarma a oslobodená si ponechala meno Hasprunka. [1]

Najstaršie domy v obci boli postavené na východ od Chválanskej kaplnky, necelých 50 m. Južne od nich je dodnes studienka, z ktorej čerpali vodu a dnešné pomenovanie obce je od nej odvodené. Je vzdialená od Chválenskej kaplnky 100 m na juh smerom k potoku Haspruňár. Na druhej strane potoka mali občania cintorín „ Kirchhof“ , dnes pod názvom Kerchov. Je to už len obecný pasienok.

Obec sa spomína v roku 1592 pod menom Hausbrunn,  patrila k panstvu Plaveč. Znakom obce bol svätý Juraj. [2]

Odtlačok pečatidla na písomnostiach z rokov 1837 a 1896 tvorilo nedátované pečatidlo. V strede svätý Juraj na koni zabíja draka. Kruhopis: SIGILUM. COM. PAGI. HASPRV. [3]

V roku 1996 sa pre potreby obce dal preveriť znak obce Studienka podľa obecnej pečate. Zobrazenie je nasledovné: V modrom štíte na zelenej pažiti svätý Martin na striebornom koni sa zlatým mečom sa delí o červený plášť so zlatým žobrákom. (Podľa pečatidla so 17.storočia)

V roku 1788 bola veľká drahota, nakoľko krúpobitie zničilo úrodu, hynul dobytok, niektorým až 6-8 kusov. V Malackách zahynulo 300 a v Gajaroch 500 kusov. Zima bola tuhá od októbra da konca marca. Biedu zväčšoval hlad,  nedostatok a choroby.

V roku 1806 vypukol veľký požiar,  ktorí zničil 110 domov a 9 stodôl. V roku 1831 na choleru zomrelo 64 osôb a v roku 1854 cholera usmrtila 264 osôb, v roku 1855 až 387 osôb.

Potravné družstvo bolo založené roku 1904. Jeho zakladateľom bol Alojz Schäffer. Bol organista a učiteľ od roku 1887. Bol zvolený ako jeho prvý predseda. Družstvo viedol do roku 1910, kedy zomrel. Je pochovaný na tunajšom cintoríne.

Dobrovoľný hasičský zbor v Studienke bol založený 15.5.1921. založil ho Alexander Schäffer, správca školy.

Do roku 1880 k Studienke patrila aj malá obec Mikulášov. V roku 1862 obec spísala zmluvu s učiteľom Jánošom Hankocyym v Mikulášove o vyučovaní všetkých detí tunajšej obce. Zato mu platila 120 zlatých na rok vo štvrťročných splátkach. Okrem toho naturálnu odmenu v chlebe. Citujem zo zmluvy: „ Podvolujú sa tí Miklhúfjané,kterí dítky do školi posílati budú, pánovi učiteľovi z každého takového domu,  jeden statečni pečeň chleba bez všetkej prekážki dáti.“ Zmluva bola uzavretá dňa 21. septembra 1862. Podpísaná notárom, učiteľom, richtárom a funkcionármi Studienky a Mikulášova. Originál zmluvy je uložený v školskej kronike v Studienke.

V obci sa hojne pestovalo konope na olej a plátno až do roku 1918. V obci a jej okolí boli mnohé močidlá na ich máčanie. Tie, ktoré zostali, sú dnes zanedbané.

Okolo roku 1900 zaniklo pálenie uhlia a smoly. V časti obce Rádky bola hrnčiarska pec, kde sa vypalovali neozdobené hlinené hrnce na mlieko, boli šedé a hnedé. Toto zaniklo zhruba počas prvej svetovej vojny.

V druhej polovici 19. storočia sa v našej obci nachádzala aj židovská obec, ktorá vydržiavala židovskú školu, židovský kostol ( dnešný obecný úrad). Židia vlastnili všetky obchody,  krčmy,  smolné pece , liehovar ( Tŕnie). Dokonca Žid Laicht bol richtár,  Kohn bol pokladník obce. Skoro každý bol členom obecného zastupiteľstva. Mali aj vlastný cintorín, kde sa pochovávalo do roku 1934. Tento bol značne poškodený zrúcaním múrov okolo neho a zobraním kvalitných náhrobných kameňov okolitými kamenosochármi. Múr rozobrali občania obce a využili na svoje stavby.

Pre nedostatok pracovných príležitostí a chudobu nastalo vysťahovalectvo. Začalo sa roku 1889 do Ameriky občanmi : Jozef Šlosar č.199, Ján Hrúz, kováč č.137 a Melich Gabriš. Pokračovalo neskoršie do Kanady,  Argentíny,Francúzska , Belgicka.

RÍMSKO KATOLÍCKY KOSTOL

V tunajšej obci v prostriedku na krásnom mieste pri potoku,  je vystavený rím.katolícky kostol. Tento hasprúnsky chrám je stavaný v románskom slohu a ohradený veľkými múrmi , ktoré sú opatrené okienkami. Keď hrozilo nebezpečie,  vtedy sa zvonilo na poplach a všetci občania sa hrnuli do bezpečia ohrady kostola.

Dňa 13. augusta 1668 zo súhlasom ostrihomského arcibiskupa Juraja Szelepcsingiho a jeho vikára Jána Jubasóczyho bol položený základný kameň nového kostola tejto obce, zasvätený sv. Štefanovi Kráľovi uhorskému. Vysvätený bol 15. augusta 1678 na nanebovzatie Panny Márie , zasvätený k sv. Štefanovi skrze jágerského biskupa Ferdinanda Pálffyho.  Pri vstupe do kostola obdivujeme krásny veľký oltár, hojne vyzdobený rezbárskymi prácami. Oltár dal obnoviť, kazateľnicu pozlátiť a novými obrazmi vyzdobiť v roku 1913 správca fary Jozef Bielek. Na oltári sa skvie umelecký obraz sv. Štefana,  nad ním Nanebovzatie Panny Márie od maliara Františka Malovaného z Malaciek. Sochy sv. Ladislava a sv. Imricha tiež pútajú pozornosť.  Freskomaľby najsv. Trojice a štyroch evenjelistov zväčšujú okrasu chrámu. Sú tu dva bočné oltáre : vpravo – oltár Božské Srdce , vľavo – Panna Mária Lurdská. Na kazateľnici obdivujeme umenie rezbárske. Na pravej strane kazaťeľne je Kristus v skutočnej veľkosti. Kostolné lavice sú tiež umelecky prevedené.

Na veži sú hodiny a zvony, ktorých hlahoľ príjemne zanáša sa celým okolím. Od založenia kostola mal patronát kostola kniežací rod Pálffy v Malackách až do roku 1926.

Obec Hasprunka spočiatku ako filiálka patrila pod faru sološnickú, až konečne roku 1682 bola oddelená a opatrená svojim duchovným otcom. Prvým kňazom na tejto duchovnej vinici Pána započal Pavel Dubníc, rodák z Gajar. Začal viesť farskú matriku živých a mŕtvych od roku 1695. Po ňom bol správcom farnosti Ján Nyakazhází. Za éry ďalšieho kňaza od roku 1705 Ondreja Čermáka boli vystavané dve kaplnky pri kostole a síce jedna k úcte Matke Božej sedembolestnej a druhá k úcte sv. Františkovi Xaverskému. Tento farár dal vysadiť lipy a gaštany, ktoré ešte dnes  stoja okolo kostola. Dňa 20. júna 1783 zavítal do Hasprunky kardinál Batthanyi, aby previedol kanonickú visitáciu, ktorá je uložená na miestnom farskom úrade. Oltár kostola bol obnovený v roku 1874 a pristavená nová sakristia. Boli pozlátené sochy sv. Ladislava a sv. Imricha,  i nad nimi postavené sochy sv. Alžbety a sv. Barbory boli tiež pozlátené. Všetky tieto útraty znášal knieža Karol Pálffy.

V roku 1786 bola obnovená kazateľňa, a zavesený kríž oproti kazateľni. Postavený bol kríž na ceste k Malackám od Jána Ivana st., ktorý 30. augusta posvätil Ladislav Lurenský,  generálny vikár. V roku 1792 bol zhotovený nový organ. Postavil ho Valentín Arnold. V roku 1796 pri mlyne Nízkeho bol osadený kríž a zasvätený sv. Michalovi. Hasprunský mlynár Andrej Chvála dal v roku 1717 vybudovať kaplnku venovanú umučeniu Krista.

V roku 1811 bola opravená kostolná veža, opatrená plechovou bulou s krížom.

V roku 1833 bol vystavený kríž na Kalvárii, ktorý posvätil páter Anastaz Petrovic z rádu sv. Františka. Fara bola vybudovaná v rokoch 1883 až 1867.

Podľa ústneho podania počas tureckých a kuruckých vojen boli v obci Hasprunka tiež Turci. Dvaja vojenskí hodnostári ležia v kostolnej hrobke, pretože poskytli peniaze pre kostol. Druhé ústne podanie o Turkoch je nasledovné : okolo obce rástlo veľa palašia, v ktorom sa skrývali ľudia prenasledovaní Turkmi. Turci, kde prišli, všade pustošili a lúpili,  i kostol vyplienili,  a mnoho obyvateľov zajali. Stal sa prípad, keď raz jeden muž z rodu  Osuský schovaný v palaší zrazil Turka z koňa dole, a potom hovoril: „Ale som ho šibel“. Od tej doby v obci pretrváva meno Šibalík. [5]

Spracovala Katarína Hrúzová


[1] Kronika obce Hasprunka, Obecý úrad
[2]Kronika obce Studienka, Obecný úrad
[3]Pečate a znaky obcí Senického okresu , vydalo ZM Skalica, roku 1988
[4]Školská kronika
[5]Kronika obce Hasprunka, Obecný úrad

Povesti a legendy

Hrôzostrašné príbehy Dúbravského: Na „záhade“ Povesť z búrskeho lesa.

Povesť z Rohožníka

Rarbocký (rohožnický) richtár sa raz neskoro v noci vracal z vajarských pivníc, kde často chodieval piť víno a hrávať karty. Pri Božej muke ho ale zastavila žena v čiernom, ktorá mu nakázala, aby ju odniesol až do Hasprunky (Studienky). Richtár sa tak zľakol jej zjavu, že zaniesol ženu až na kraj Hasprunky do tretieho domu a vrátil sa domov.
V tú noc v dome v Hasprunke zomrel človek a keď sa to richtár dozvedel, pochopil koho to na svojich pleciach niesol a odvtedy nepil a nehral karty.
(Ľudmila Kotesová: Rohožník 1397 – 1997, Bratislava 1997, str. 69)

Povesť zo Šaštína

Istý obuvnícky majster v Zápotočnej ulici šil topánky svojmu dobrému priateľovi z Hasprunky, dnešná Studienka. Keď bol s nimi hotový, rozhodol sa, že mu ich zanesie. Tak sa aj stalo. Vybral sa cez les do Hasprunky. Keď tam prišiel, šťastlivo sa s kamarátom zvítal a ako ináč, nové topánky dobre zapili slivovičkou. Ako tak besedujú a popíjajú, ani len nezbadali, že vonku sa už stmieva. Chtiac-nechtiac musel sa majster pobrať domov cez les naspäť do Šaštína.
Mesiac akoby sa zabával, sem-tam sa schoval za mraky a hneď zase nášmu majstrovi svietil na cestu. Stromy sa k nemu priateľsky nakláňali a tiene na zemi vytvárali rôzne obrazce. Ako si tak kráča a dumá posilnený slivovičkou, zbadal, že si pred ním ešte niekto vykračuje. Nebol už ďaleko od Šaštína, ale predsa si pomyslel, že dvom bude veselšie, a tak na dotyčného zakričal.
Postava ozaj ostala stáť. Majster si pobehol, ale aké bolo jeho prekvapenie, keď zbadal, že postava nemá hlavu. No to si môžete predstaviť, ako sa majster cítil, div že z nôh nespadol. Nevedel, čo ďalej. Keď sa spamätal, začal pred postavou utekať, ale nič mu to nepomohlo, pretože postava utekala za ním. Takže, chtiac-nechtiac, išli stále spolu, dúfajúc, že medzi domy s ním nepôjde. Ale postava ho stále sprevádzala.
Veľmi sa potešil, keď zbadal, že hostinec, do ktorého rád chodieva, tzv. Zájazdný hostinec u pána Wótcziho, je ešte otvorený. Rýchlo vošiel dnu medzi kamarátov. Šťastný, že sa mu podarilo tej bezhlavej postavy zbaviť. Hodiny ubúdali a ubúdalo aj návštevníkov, až ostal v hostinci náš majster zase sám. Onedlho ho začal už i pán hostinský upozorňovať, že chce zatvárať. Nezostalo mu nič iné, len sa vybrať na cestu domov.
Aký bol však prekvapený, keď ho strašidlo vonku stále čakalo. A zase ho začalo sprevádzať. To už bolo na majstra priveľa. Začal postave nadávať takými výrazmi, ktoré by si inak ani nedovolil na niekoho povedať. Ale čo sa nestalo? Postava sa nahnevala a začala nášho milého majstra tĺcť hlava-nehlava.
Keď prišiel k sebe, tak zbadal, že postava už je preč. Utekal domov, ako mu nohy stačili a doma buchol dverami, až mu pánty skoro vyleteli z dverí.
Odvtedy topánky do Hasprunky nenosil a s každým sa radšej dohodol, aby si po ne prišiel sám. Lebo čo vtedy v noci zažil, to mu ani nikto nechcel veriť, skôr sa mu všetci smiali. Kto by sa však lepšie majstrovi prizrel, zbadal by, že mu od večera do rána na hlave zbeleli všetky vlasy.
(Silvia Suchá: Z rozprávania starého otca, Hlásnik - Spravodaj Mestského úradu Šaštín-Stráže, Ročník VII., číslo 4, december 2006)