DEJINY OBCE A FARNOSTI STUDIENKA

I.    Vznik obce, pôvod a zmeny jej názvu
II.   Rím. kat. kostol a kňazi do r. 1780
III. V čase, keď bol farárom Juraj Renko (1780-1834)
IV. Dejiny Hasprunky počas obdobia maďarizácie (do r. 1912)
V.
VI.

VZNIK, PRVÁ PÍSOMNÁ ZMIENKA A RÔZNE NÁZVY OBCE

     Prvá písomná zmienka o obci s názvom „Hausbrun“ je z roku 1592.2) Toto meno je odvodené od „Haus bei Brunn“,1) čiže „dom pri studni“, teda názov dediny pravdepodobne podnietila blízkosť studne.2)

     Pôvod názvu a vznik obce približuje povesť,1) že celé okolie bolo lesnaté, dorábalo sa tu drevo, drevené uhlie a smola. To prilákalo v prvej polovici 15. storočia drevorubačov zo susedného Rakúska, ktorí sa tu aj s rodinami usadili. Svoje domy si postavili v blízkosti studne s dobrou vodou, čo dalo obci názov Haus bei Brunn, skrátene Hausbrunn a z toho napokon Hasprunka.
     Studienka sa nachádzala po pravej strane cesty k Juríckemu mlynu asi 150 metrov od posledného domu obce (kaplnky)1) smerom na juh k potoku Haspruňár. Približne na jej mieste stojí dnes studňa v záhradkárskej osade.2)
     V roku 1925 obecné zastupiteľstvo určilo z rozpočtu 1000 čs.korún, aby spustnutá studienka bola obnovená a udržiavaná ak symbol obce.

     Druhé ústne podanie má mať pôvod okolo roku 1483, podľa ktorého rákuskej obce Hausbrunn sem prišiel jeden ovčiar, ktorý tu našiel dobré pasienky pre svoje stádo. Neskôr tu panstvo usadilo viac pastierov a sluhov. Od prvého pastiera zostal názov Hasprunka, pretože ho nazývali Hasprunkárom. Niektoré povesti tvrdia, že už v rokoch 1470-1483 boli tu ovčiari.1)

     Kým v roku 1592 bola obec uvedená pod názvom „Hausbrun“, tak už roku od roku 1616 sa obec volala maďarsky Istvánfalva, čiže Štefanova ves, pretože prvá kaplnka bola zasvätená úcte svätého Štefana.1) Táto kaplnka stála neďaleko dnešnej Chválenskej kaplnky. Jej základy boli viditeľné ešte v r. 1920.4)
     Podľa rukopisu na fare sa tento maďarský názov používal do roku 1824,1) kým podľa stránky obce to bolo do roku 1624.2)  Faktom je, že už v prvej polovici 17. storočia sa používala v úradných dokumentoch maďarská podoba názvu Haszprunka.2)  5)
     Názov Hazsprunka sa používal až do roku 1885. Od roku 1886 sa zaviedol nový názov Szent-István,6) ktorý presadil farár Alfonz Bernkopf 1) podľa patróna farského kostola - sv. Štefana, kráľa.
     Keďže v Uhorsku bolo viacero obcí s názvom Szent-István, býval v zátvorke uvedený aj pôvodný názov Haszprunka. No v roku 1907 bol názov úpravený na „Pozsony-Szentistván“. V roku 1911 7) bol názov opäť zmenený, pričom sa do neho znovu dostala aj studienka - po maďarsky „Szentistvánkút“.1)
     Po vzniku Československa v r.1918 obec dostala slovenskú podobu svojho pôvodného názvu „Hasprunka“.1) Od 11. júna 1948 má obec súčasný názov „Studienka“.2)

     V posledných rokoch sa začalo šíriť tvrdenie, že prvá zmienka o obci je z roku 1392, kedy sa má pod názvom „Iwanusfalua“ nachádzať v Donačnej listine Žigmunda Luxemburského,2) ktorou daroval Stiborovi zo Stiboríc hrad Holíč aj s poddanskými dedinami. Toto tvrdenie je však mylné, pričom sa odvoláva na výskum Vladimíra Petroviča.
     V skutočnosti sa názov „Iwanusfalua“ nenachádza v Žigmundovej donačnej listine z r. 1392. Petrovič ho pri svojom výskume objavil v zozname obcí, ktorý sa nachádza v patentnej listine Nitrianskej kapituly, ktorá s donačnou listinou súvisí, ale bola vydaná neskôr. Petroviča prekvapili výrazné rozdiely v zozname poddanských obcí hradu Holíč, ako boli v týchto dvoch dokumentoch zapísané. V patentnej listine Nitrianskej kapituly našiel viacero názvov, ktoré nevedel identifikovať, k akej obci ho priradiť - a medzi týmito je spomenutá aj „Iwanusfalua“.8)
     Hľadanie podobnosti medzi názvom „Iwanusfalua“ a neskorším názvom Hasprunky „Istvánfalva“ je zrejme len túžobným želaním hasprunských lokálpatriotov.



 

 

Pramene:
1) Rukopis „Dejiny obce Haspruky“, napísaný krátko po r. 1930, uložený na fare
2) oficiálna stránka obce Studienka - História obce
3) oficiálna stránka obce Studienka - Kostol
4) článok na internete: K. Hrúzová - Dejiny obce Studienka

5) Súpis farárov Ostrihomskej arcidiecézy z r.1647 uvádza názov v slovenskej podobe „Hasprunka“, s podnoduchým „s“.
6) Schematizmus Ostrihomskej arcidiecézy r.1887
7) Schematizmus Ostrihomskej arcidiecézy r.1912
8) Vladimír Petrovič: Nové skutočnosti vyplývajúce zo Žigmundovej donácie na Holíč. (časopis Záhorie, 1996)



 

Ochranný pás so štyrmi rohmi bastiónu môže podľa jeho typu pochádzať z konca 17. storočia. Medzi rokmi 1670-1711 vo svete kurucov to mohlo byť naozaj potrebné. Dodnes je neporušená, čo je veľká vzácnosť. (djnaploja: Szentistvánkút erődtemploma)

 

Kaplnka sa nachádza pravdepodobne v najstaršej časti obce, v ktorej kedysi stáli domy so slamenou strechou. Dnes sa v tesnej blízkosti za ňou rozprestiera nová štvrť moderných rodinných domov. Kaplnka stála na tzv. sološ-nickej, alebo aj chválanskej ceste, ktorá viedla do osady menom Chvály, kde bol jeden z viacerých mlynov v okolí. Osada Chvály a ani cesta dnes už neexistujú. Osada zanikla po tom ako bolo územie, kde ležala, vyhlásené za vojenský priestor. Takto zaniklo všetkých päť mlynov, ktoré patrili k obci.
Podľa ústneho podania dal kaplnku postaviť Andrej Chvála, majiteľ mlyna zo spomínanej osady Chvály, v roku 1717. Ho-vorí sa, že pán Chvála sa počas svojej cesty s remeselníckym tovarom zastavil v Lozorne, ktoré malo v tom čase hrdelné právo, práve vo chvíli, keď sa konala poprava odsúdeného. Ten pred svojou popravou dostal posledné slovo a povedal: „Ak sa tuná nachádza niekto z obce Hasprunka, tam je ukry-tý zlatý poklad.“ Prezradil aj presné miesto úkrytu. Mlynár po návrate domov toto miesto našiel a z ukrytého lupu dal postaviť drevenú kaplnku. Či to skutočne tak bolo sa dnes už asi nedozvieme. Zatiaľ sa môžeme oprieť len o údaje z jednej listiny – Ing. Igor Rakár, ktorý sa v Studienke venuje histórii obce, hovorí: „Faktom je, že existenciu drevenej kaplnky vieme doložiť dokumentom z Batthyányovskej vizitácie z roku 1783. Zasvätená bola Nesmrteľnému Bohu v smrteľnom tele trpiacemu. Vieme, že kaplnka bola spočiatku drevená a po viacerých úpravách a rekonštruk-ciách došla až k dnešnej murovanej podobe. Podľa zápisu z kanonickej vizitácie tiež vieme, že v jej okolí smerom k potoku sa kedysi aj pochovávalo.“
(https://www.prikladnaobnova.sk/wp-content/uploads/2021/01/prikladna_obnova_katalog_2020.pdf)

 

 

 

 

KŇAZI

Pavol DUBNIK 1682 - +1695 1.2. Narodil sa v Gajaroch asi v r.1653. Vieme o ňom len toľko, že v r. 1682 sa stal prvým farárom v Hasprunke, dnešnej Studienke. V r. 1695 zriadil matričnú knihu krstov, pohrebov a sobášov. V matrike zosnulých bol vykonaný prvý zápis takto: Ten, ktorý ju pripravoval, zomrel prvý, 1. februára 1695 vo veku 42 rokov.
Avšak schématizmy Ostrihomskej arcidiecézy uvádzali, že matriky sa v Hasprunke vedú od roku zriadenia farnosti, čiže 1682. No v skutočnosti naozaj bola matričná kniha zriadená až začiatkom roka 1695. Prvý zápis krstu je z 31. januára 1695, prvý zapísaný pohreb hneď v nasledujúci deň je spomenutý pohreb farára Dubnika z 1. februára, no prvý sobáš je zapísaný až o rok neskôr 29. januára 1696.
 
Ján Imrich NYAKASHÁZY
(Nyakazhazy)
1695 16.2. - 1699 Teológiu študoval v Pázmáneu (Viedeň). Za farára bol ustanovený 16. februára 1695 v Studienke, potom 2. 21. júna 1699 vo Vysokej, ďalej v auguste 1703 vo Veľkých Levároch. Od 1710 bol v Gajaroch, kde pri vizitácii v r.1714 Imrich Pongrácz zapísal, že má 46 rokov a je 20 rokov kňazom. Odtiaľ išiel 30. mája 1714 do Malaciek, kde bol ustanovená za farára 23. októbra toho roku. Zastával úrad dekana. Pôsobil tam do 5. apríla 1719.

Záznam v kronike Studienky, že odtiaľ išiel do Sv. Mikuláša je nesprávny.
 

Valentín Ján Augustín ONDREJKOVICS
(Ondrejkovič, Ondrejkovicz)
1699 2. 21.6. - 1705 25.11.+
podľa matriky nastúpil do Studienky 21.6.1699
Bol farárom vo Veľkých Ripňanoch, kde v r. 1657 pri vizitácii Ján Cherlay o ňom zaznačil, že farár je príkladným mužom. 13.4.1663 bol ustanovený za farára vo Veľkom Šúre (Šúrovciach). V protokole uvedenia za farára je nazvaný dobrým mužom. Odtiaľ išiel 19. apríla 1665 do Moravského Sv. Jána, kde začal písať farské matriky. 5. januára 1682 bol ustanovený farárom vo Veľkých Levároch, ktoré prijal výmenou s Jurajom Szenigloviczom. Odtiaľ bol 2. 21. júna 1699 ustanovený za farára v Studienke, kde zomrel 25. novembra 1705.
Avšak v matrike zomrelých záznam o jeho pohrebe nie je, zrejme bol pochovný na inom mieste.

Záznam v kronike Studienky, že v rokoch 1699 až 1705 bola fara neobsadená a dochádzal farár zo Sološnice je nesprávny.
 

Andrej Imrich CSERMÁK
(Čermák)
1705 29.11. - 1751 14.4.+ Teológiu študoval v seminári Marianum (v Trnave). Za kňaza bol vysvätený 20. septembra 1704. 29. novembra 1705 bol ustanovený za farára v Studienke. Pri vizitácii v r.1714 Imrich Pongrácz zaznačil, že má 36 rokov. V roku 1731 vizitátor Ján Jelenffy zapísal jeho vek 55 rokov. V duchovnej správe 26 rokov, v ktorých všetkých chvályhodne pracuje. Jeho veriaci vydali o ňom dobré svedectvo s veľkou pochvalou, že sa stará aj o veriacich aj o čistotu kostola.
Z týcho záznamov sa dá určiť, že sa narodil okolo roku 1677. Zomrel 14. apríla 1751 vo veku 75 rokov. Vo farskej kronike bolo o ňom zaznačené: Pánovo stádo spravoval veľmi sväto a veľmi obratne. Spomienka na neho zostane v ľude požehnaná.
Pochovaný bol v Hasprunke 16. apríla.

V kronike Studienky sa o ňom píše, že to bol muž horlivý, svätého života, za česť a chválu Božiu zaujatý, kazateľ výtečný, ktorý stále žije v blahej pamäti ľudu. 45 rokov viedol ľud sebe sverený po ceste spasenia a už ako staručký kňaz horlive a neúnavne konal práce v správe duchovnej, nažiadajúc žiadnu mladšiu pomoc v svojej starobe. Stál vo veľkej vážnosti a láske u kniežaťa (grófa) Palffyho. Tento za jeho horlivé učinkovanie chcel ho obdariť lepšou a výnosnejšou farou, on ju ale neprijal. Chcel medzi svojimi farníkmi složiť svoje kosti a tu aj odpočívať.
Pod týmto farárom z láskavej štedrosti a obety vystavené boli dve kaplnky pri kostole. Jedna k úcte Matke Božej Sedmibolestnej a druhá k úcte sv. Františkovi Xaverskému. Okolo kostola vysadil stromy. Mnoho učinil ohľadom vnútorného zariadenia a okrasy chrámu.

Z tohto odvoduované tvrdenie, že kaplnky boli postavené v r. 1705, je nesprávnou interpretáciou. Je nepravdepodoné, aby kaplnky začal stavať okamžite po svojom príchode na faru.

Navyše, súčasné schematizmy Bratislavskej arcidiecézy datujú kaplnky až do rokov 1781 (sv. Františka Xaverského) a 1783 (Sedemolestnej Panny Márie).

Do času pôsovenia farára Čermáka spadá aj stavba kaplnky Umučenia Pána, datovaná na rok 1717. Avšak túto kaplnku súčasné schematizmy Bratislavskej arcidiecézy datujú už do roku 1650.
 

  1751 16.4.-11.6. adm. administrátorom farnosti bol františkán Edmund HOFFMAN
 
Ján Bapt. BUCSICS
(J.Krstiteľ Bučič)
1751 8.6. - 1753 sept. Narodil sa v Dúbravke (Bratislava). Študoval v seminári sv. Štefana (v Trnave). Za kňaza bol vysvätený v roku 1749 a 30.11. bol poslaný za kaplána do Pezinka. 8. júna 1751 bol ustanovený za farára v Studienke, kde pôsobil do polovice septembra 1753. V tom istom roku sa 1. novembra spomína ako domáci kaplán v Malých Vozokanoch u Karola Bacskádyho, podžupana Tekovskej župy. Zrejme mal zdravotné problémy, ktoré ho prinútili opustiť kňazskú službu, pretože zakrátko zomrel 4. júna 1755 vo svojom rodisku, v Dúbravke.

Záznam v kronike Studienky ho považuje za rodáka z Moravy.
 

P. Valerius SCHLEIPPEN, OFM adm. ? Františkán, pravdepodobne z Malaciek. Administrátorom v Studienke od septembra 1753 do 7.1.1754. O rok neskôr bol administrátorom aj v Borskom Sv. Jure od 26. februára do 20. marca 1755.
 
Ľudovít LINHART
(alebo Reinhardt, Reinchart)
1754 8.1. - 1755 21.6. Pochádzal z Moravy. Vysvätený bol za Olomouckú diecézu, ale pôsobil v Rakúsku. Rok bol kaplánom a dva roky zrejme psobil ako administrátor podľa miestnej potreby. Ako kňaz pôsobil vo Viedni len za milodary pri vykonaných službách, až kým bol 8. januára 1754 ustanovený za farára do Studienky, potom 22. júna 1755 do Devína. Tam v tom istom roku Ján Galgóczy vykonal vizitáciu, pri ktorej o farárovi zaznamenal, že "má 28 rokov a 5 rokov koná duchovnú službu. Svoj úrad vykonáva usilovne." Tam pôsobil do 12. mája 1762. Potom bol farárom v Závode. Gróf Kolonics voči nemu vzniesol 27. marca 1770 nejaké sťažnosti, na čo sa zriekol úradu a utiahol sa do ústrania. Zomrel asi v roku 1785 v Mariazelli.
 
  1755 22.jún-15.august zastupovali františkáni
Šimon DOBROVODSKÝ 1755 8.8. - 1760 18.11.
nastúpil 16.augusta 1755
Narodil sa vo Svätom Petre. Tri roky študoval na Pázmáneu vo Viedni, potom prešiel na teológiu do Budína, kam nastúpil 10. novembra 1749. Ako diakon bol poslaný na Spišskú Kapitulu, odtiaľ 20. januára 1752 do Senice. Za kňaza bol vysvätený 29. októbra 1752. Za farára v Studienkebol ustanovený 8. augusta 1755, pôsobil tam do 18. novembra 1760. Ďalšie informácie o ňom chýbajú.
 
P. Jeremiáš, OFM adm. ? Dva mesiace na prelome rokov 1760/61 Hasprunku spravoval františkán páter Jeremiáš.

Zrejme to bol Jeremiáš SOSTERICS (Šoštarič), OFM
Narodil sa 2.12.1714 v Malom Borištofe (Kleinwarasdorf, Kisbarom, Borisfalva) v Rakúsku, na hraniciach s Maďarskom.
Ako mladík vstúpil do Salvatoriánskej provincie Rehole svätého Františka, rehoľné sľuby zložil v r. 1734, za kňaza bol vysvätený v r. 1738. Pôsobil ako kazateľ a novicajster na území dnešného Slovenska. Zostavil modlitebné knižky v chorvátčine, ktorými výrazne prispel k literárnemu rozvoju chorvátskeho jazyka. Zomrel 28. apríla 1770 v Marianke.
 

Štefan BEHÁNYI 1761 11.1. - 1767 20.7.+
krsty 1767 str.10
sobáše 1767/8 str. 1 (bez záznamu o zmene farára)
pohreby str. 1

po jeho smrti administroval farnosť františkán

Narodil sa v Hliníku nad Hronom asi v r.1730. Za kňaza bol vysvätený v r. 1759 a 10. marca toho roka bol poslaný za kaplána do Gajár. 11. januára 1761 ustanovený za farára v Studienke, kde zomrel 18. (alebo 20. - pohreb?) júla 1767 ako 37 ročný.
Miestna kronika o ňom píše, že bol učený teológ, básnik a výborný kazateľ, ktorý zomrel v mladom veku.
 
Mikuláš BATYOVICS
(Balgovič)
1767 2.9. - 1771 26.5. Pochádzal z Gajár. Študoval v generálnom seminári (v Budapešti). V r. 1766 bol vysvätený za kňaza a poslaný za kaplána do Gajar. Potom bol 2. septembra 1767 ustanovený za farára v Studienke. Tam spoznal chudobu farských príjmov, v ktorých žil.  No i tak vytrval. Jeho túžbou bolo robiť dobre všetkým, neúnavne a starostlivo pracovať v Pánovej vinici.
Miestna kronika o ňom píše, že dal vystaviť vonkajší vchod na chórus, na ktorý sa predtým vychádzalo z kostola.
26. mája 1771 prešiel do Sološnice, potom v r. 1773 do Gajar, kde zomrel 10. novembra 1779 vo veku 44 rokov na mŕtvicu.
 
Ján MRÁZ 1771 26.5. - 1772 1.12. Pochádzal z Holíča. V r. 1761 začal študovať v Budíne. Za kaplána do bol poslaný 25. novembra 1765 do Szekszárdu (Maďarsko). Odtiaľ prešiel 15. júla 1769 do Bratislavy. 26. mája 1771 bol ustanovený za farára v Studienke. 1. decembra 1772 bol ustanovený do Malaciek, kde sa stal v roku 1782 vice-archidiakonom (dekanom). Od roku
1796 bol kanonikom bratislavskej kapituly, v r. 1812 sa stal zároveň prepoštom sv. Jána Krstiteľa v Budíne. Zomrel 26. augusta 1818.
 
Pavol KRIŽAN 1772 22.12. - 1774 13.12. Narodil sa asi v r. 1743. Štúdium teológie absolvoval v r. 1768 v Pázmáneu (Viedeň). 27. decembra 1769 bol poslaný za kaplána do Bratislavy do Blumentálu. Nato bol 22. decembra 1772 ustanovený za farára v Studienke. No nevedel si zvyknúť na toto prostredie. Vo farskej histórii latinský záznam o tom hovorí v tom zmysle, že „keďže pochádzal z tvrdej pôdy, na pieskové duny si nevedel privyknúť, a tak len jeden rok a jedenásť mesiacov po nich chodil a videl toho márnosť.“ Preto po necelých dvoch rokoch odišiel a 13. decembra 1774 bol ustanovený za farára v Kuchyni. No i tam sa stretal s ťažkosťami, pretože 22. októbra 1778 sa na neho sťažoval malacký gróf Karol Pálffy. No napriek tomu v Kuchyni pôsobil až do svojej smrti 14. mája 1799. Zomrel 56-ročný.
 
Martin NOTTNY
(Notný)
1774 13.12. - 1780 nov. Pochádzal z Dolných Orešian. V roku 1768 nastúpil na štúdiá v Budíne. Dátum vysviacky nie je známy, no 5. októbra 1772 už bol kaplánom v Gajaroch. 13. decembra 1774 bol menovaný za farára v Studienke. Aby bol bližšie k svojej rodine, odišiel v roku 1780 do Plaveckého Mikuláša, kde pôsobil až do svojej smrti 5. júna 1806.
 
Juraj RENKÓ

 

kaplán:
Anastáz Petrovič OFM

1780 9.12. - 1834 1.6.+

 


schematizmus 1829-1834

Pochádzal z Liptovského Mikuláša. V roku 1769 nastúpil do seminára v Budapešti. Teologické štúdiá na Pazmáneu (vo Viedni) ukončil v roku 1774. Od roku roku 1776 bol kaplánom v Gajaroch. 9. decembra 1780 sa stal farárom v Studienke, kde pôsobil 53 a pol roka. Zomrel 1. júna 1834, pochovaný je pri kostole.
V kronike je o ňom uvedené: Bol to kňaz horlivý, znalý dobre reč latinskú, výtečný básnik a historík.
Némethy o ňom napísal, že to bol muž mnohých chvályhodných zásluh, ktoré pripomínajú viaceré monumenty.

Podľa miestnej kroniky 20. júna 1783 vykonal osobne vizitáciu farnosti kardinál Battyány. Podnetom z vizitácie bolo riešenie, ako zväčšiť kostol s čo najmenšími nákladmi, čo sa uskutočnilo v r. 1784-5. Bola pristavená sakristia, čím sa uvoľnil priestor za oltárom, ktorý dovtedy slúžil ako sakristia. Vďaka tomu bol oltár prisunutý až k múru. Oltár bol obnovený, vystavaný nový svätostánok. Sochy sv. Ladislava a sv. Imricha, ako i nad nimi postavené sochy sv. Alžbety a sv. Barbory boli pozlátené.
Boli tiež zabezpečené viaceré omšové rúcha a iné liturgické predmety. Tiež aj fara bola obnovená.
Miestni obyvatelia, až na niekoľko osôb, odmietli finančne prispievať, preto všetko financoval gróf Karol Pálffy.
Súčasné schematizmy Bratislavskej arcidiecézy datujú do času jeho pôsobenia aj kaplnky sv. Františka Xaverského (1781) a Sedemolestnej Panny Márie (1783), o ktorých sa píše, že oli vybudované už prv Andrejom Čermákom.
V roku 1786 bola obnovená kazateľňa, a na stenu oproti nej bol zavesený kríž s korpusom v životnej veľkosti.
V tom roku bol postavený kríž na ceste k Malackám od Jána Ivana staršieho, ktorý posvätil 30. augusta generálny vikár Ladislav Lurenský. Tiež bol postavený kríž pri ceste na hornom konci obce.
V rokoch 1790-92 bol zhotovený nový organ s 8 registrami a pedálmi. Vyhotovil ho Valentín Arnold. Aj táto investícia sa stretla s kritikou a neochotou finančne prispieť zo strany viacerých farníkov.
V roku 1796 bol postavený kríž pri mlyne Nízkeho. Adam Nízky ho opatril základinou. V nedeľu pred sv. Michalom bol pri veľkej účasti ľudu posvätený.
V roku 1810 pri veľkej výchrici spadol z kostolnej veže kovový glóbus s krížom. V roku 1811 bola veža opravená, obielená a bol na ňu položený kríž na novej plechovej guli.
V roku 1833 bol vystavený kríž na Kalvárii. Posvätený bol františkánom Anastázom Petrovičom.
 

Ľudovít HAZUCHA 1834 1.7. - 1855 16.8.+ Narodil sa 3.10.1795 v Novom Meste nad Váhom. Schematizmus z r. 1842/3 dáva k jeho menu prívlastok „de Kelemenfalva“. To by znamenalo, že mal pôvod v Klimovici na Podkarpatskej Rusi. Štúdium teológie v generálnom seminári ukončil v r.1826. R.1827 prešiel do kňazského inštitútu v Ostrihome a 9.3.1827 bol vysvätený za kňaza. Kaplánom bol v Myjave, r.1829 v Piešťanoch, r.1830 v Leopoldove a r.1831 v Gajaroch. Od 1. júla 1834 bol farárom v Studienke.
Je autorom príležitostných kázní a latinskej oslavnej reči. V liste Jána Hollého Jurajovi Palkovičovi z r. 1928 je o ňom zmienka, ako o „opravdivom bernolákovskom žiakovi“. Bol veľkým podporovateľom chudobného ľudu a ľudovým lekárom. Po vypuknutí cholery obetavo liečil chorých, radil im a pomáhal. Sám sa nakazil cholerou a 16. augusta 1855 zomrel.
Do posledného obdobia jeho pôsobenia spadá aj stavba súčasnej fary, ktorá bola v roku 1848 od základov prestavaná do dnešnej podoby (mimo prístavby v zadnej časti, ktorá je z roku 1975 až 79).
 
Anton PACHMANN 1855 12.9. - 1867 6.1.+ Narodil sa 14. októbra 1818. Teológiu študoval v seminári sv. Štefana v Trnave. Za kňaza bol vysvätený 3. apríla 1845. Kaplánom bol v Zlatých Klasoch, od r. 1847 v Kuchyni. Za farára v Studienke bol vymenovaný 12. septembra 1855.
Vynikal mimoriadnou silou. Dokázal zdvihnúť dve vrecia, plné pšenice, vážiace 200 viedenských funtov, každé jednou rukou. Silnejšia však bola smrť a zlomila jeho silu. Zomrel 6. januára 1867 v Studienke.
 
Ján LAICHA 1867 máj - 1873 7.12.+ Nar. 24.5.1834 v Plaveckom Štvrtku. Teológiu študoval vo Viedni. Za kňaza bol vysvätený 25.júla 1858. Kaplánom bol v Kuchyni, potom v Gajaroch. 1. septembra 1865 bol menovaný za farára v Rohožníku. Odtiaľ bol 30. marca 1867 preložený do Studienky, kde pôsobil až do svojej smrti 7. decembra 1873. Zomrel 39 ročný na tuberkulózu.
Kronika uvádza, že zo zbierky zabezpečil veľký zvon pre kostol.
 
Ján NOVÁK 1874 - 1879 máj Narodil sa v Skalici. V jeho životopisných dátach sú zmätky:
   Ako dátum jeho narodenia je najprv uvádzaný 22. január 1836.
   Avšak v arcidiecéznom schematizme z roku 1875 je dátum uvedený bez mesiaca: "22. j  . 1836".
   Od nasledujúceho roka 1876 až do roku 1903 sa ako dátum narodenia píše 22. júl.
   V rokoch 1904-1913 sa uvádza 22. jún.
   No a od roku 1914 sa znovu uvádza 22. január, no zároveň je zmenený aj dátum jeho vysviacky.

V schematizme z roku 1860 je uvedený medzi novokňazmi, vysvätenými v Ostrihome 28. júla 1859.
   No v tej istej publikácii je v abcednom zozname kňazov uvedený dátum vysviacky 23. júl 1852, čo je evidentný nezmysel.
   Tak to bolo uvedené aj v schematizme z roku 1861.
   Až v ďalšom schematizme rok opravili, ale deň nie. Takže v schematizmoh 1862-1913 sa uvádza dátum vysviacky 23. júl 1859.
   V schematizmoch 1914-1917 spolu s opravou dátumu narodenia zmenili aj dátum vysviacky, no na 27. júl.

Kaplánom bol najprv v Moravskom Sv. Jáne, od r. 1860 v Uníne a od r.1862 v Šaštíne. V r. 1867 sa stal farárom Plaveckom Štvrtku, v r. 1874 v Studienke a v r.1879 v Perneku. Od 18. apríla 1904 odišiel na dôchodok a býval Šaštíne. Zomrel 7. januára 1918.

Miestna kronika o ňom píše, že bol veľmi činný, kostol i faru dal hneď opraviť a urobiť na ne novú strechu. Tiež nechal opraviť organ.
 

Alfonz BERNKOPF 1879 26.5.-adm./ 20.7. - 1888 Narodil sa 2. augusta 1848 vo Viedni. Po gymnáziu štúdoval v seminári sv. Štefana v Ostrihome. Za kňaza bol vysvätený 7. augusta 1871. Kaplánom bol v Devíne. Od 26. mája 1879 bol administrátorom v Studienke, následne 20. júla tam bol ustanovený za farára.

Krátko po svojom príchode zorganizoval v obci ľudové misie, ktoré od 18. do 27. januára 1880 viedli redemptoristi českej národnosti, dvaja z Ketzelsdorfu a jeden z Viedne. Podľa kláštornej kroniky v Ketzelsdorfe boli misie úspešné. No inak to bolo pri misijnej obnove, ktorá sa konala od 10. do 14. októbra toho istého roku. Zúčastnilo sa jej menej ako polovica farníkov, pretože to bolo v čase zberu zemiakov. Na konci misijnej obnovy postavili misijný kríž z dubového dreva. Kronikár provinciálneho domu vo Viedni poznamenal, že všetky finančné výdavky na samotné misie, ako aj na obnovu neniesla farnosť, ale viedenský kláštor.

Podľa miestnej kroniky tu založil prvý dobrovoľný hasičský zbor. Tiež vymohol, že v r.1886 bol názov obce Haszprunka zmenený na Szent-István.
V roku 1885 dal otvoriť kostolnú hrobku, ktorá vedie k hlavnému oltáru. Našiel tam 4 rakvy, v ktorých boli uložené pozostatky dvoch farárov a dvoch tureckých vojenských hodnostárov. V hrobke našli dva turecké šišaky - helmice, ktoré boli zlatom, striebrom a drahokamami vykladané. Istý čias turecké šišiaky boli vyložené v kostole, ale o krátky čas sa z kostola stratili. Podľa ústneho podania dvaja vojenskí hodnostári, pochovaní v hrobke, mali vraj väčší obnos peniazi obetovať na kostol, keď sa Turci v r. 1788-89 zdržiavali aj v Hasprunke. V hrobke našli aj mnoho rôznych spisov, ktoré však nevedeli identifikovať.

Od roku 1888 (asi od augusta) bol farárom Cíferi a od r. 1897 v Pobedime. Venoval sa prekladaniu náboženskej literatúry. Zomrel 16. septembra 1914 v Pobedime.
 

Ján TRUBÍNYI 1888 (aug.) - 1889 (apr.)  adm ?
- kaplán v Gajaroch

Narodil sa 8. septembra 1863 vo Vrábľoch. Pôvodne sa volal Trubina, meno si pomaďarčil počas štúdií. Teológiu študoval v seminári sv. Štefana. Za kňaza bol vysvätený 13. mája 1887. Kaplánom bol v Gajaroch. Odtiaľ zrejme prišiel asi v auguste 1888 administrovať farnosť v Hasprunke.
Záznam v schematizmoch, ani v diecéznych obežníkoch z rokov 1888-89 o tomto jeho pôsobení nie je, len v miestnej kronike sa píše:
Po ňom (Bernkopfovi) nasledoval Ján Trubyni ako administrátor. Pôsobil tu len krátky čas. Odišiel do Gajar.
Zrejme oficiálne bol stále kaplánom v Gajaroch, ale pastoračne v Hasprunke vykrýval čas medzi odchodom Bernkopfa (asi august 1888; tiež o tom nie je záznam) a nástupom Koczurka (apríl 1889, ani o tom nie je záznam, jedine v obežníku je oznam o konkurze na farára do Rohožníka, kde sa fara má uvoľniť 25. apríla 1889).
Po nástupe nového farára do Hasprunky sa vrátil na svoje kaplánske miesto v Gajaroch. V roku 1893 sa stal farárom v Devínskej Novej Vsi. Tam sa zapojil do politického života, avšak neuspel v konkurencii s Ferdišom Jurigom. V roku 1910 prišiel znovu do Gajár, tentoraz ako farár. Pôsobil tam až do roku 1918, kedy bol v novembri preložený za administrátora do Moče pri Komárne.
Toto menovanie bolo zrejme vyvolané tým, že ako v národnostných otázkach umiernený kňaz sa ponúkol slúžiť na území s maďarskými obyvateľmi, ktoré pripadlo Československu a preto z neho odišli maďarskí kňazi.
Keď začiatkom mája maďarská červená armáda napadla Komárno a obsadila južné Slovensko, maďarskí bolševici tam rozpútali teror, ktorý bol namierený najmä proti takzvaným buržoáznym elementom, angažovaným Slovákom a kňazom. V Moči prepadli 4. júna 1919 vo večerných hodinách v budove fary aj Jána Trubínyiho. Obvinili ho z kontrarevolučnej agitácie. Údajne mu ponúkali, aby verejnými prejavmi podporil maďarských boľševikov, čo ale on odmietol. Preto ho ubili kyjakmi a vlastne už mŕtveho ho obesili na osamelý agát neďaleko fary na brehu Dunaja. O niekoľko dní farníci tajne zvesili telo zo stromu a potichu ho na cintoríne v Moči pochovali. Cintorín v Moči bol v 70-tych rokoch zrušený a Trubínyiho hrob spustol a zarastal burinou a kríkmi. Preto bolo jeho telo v r. 1995 prenesené na cintorín vo Vrábľoch.
 
Rudolf KOCZUREK 1889 25.4. - 1911 15.12.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Narodil sa 10. apríla 1838 v Hrnčiarovciach. Po skončení teologických štúdií bol 28. júla 1867 vysvätený za kňaza. Kde pôsobil prvé roky, nie je známe. Do ostrihomskej arcidiecézy bol prijatý v roku 1872 a za kaplána bol poslaný do Veľkej Mane. Od r. 1873 bol kaplánom v Rybníku nad Hronom a od r. 1874 v Nových Zámkoch. Nato sa stal 1. mája 1876 administrátorom v Darnózseli, kde bol v r. 1877 ustanovený za farára. V roku 1887 prešiel do Rohožníka, potom v roku 1889 do Studienky. (V Schematizme z r. 1914 a 1917 sú uvedené nesprávne roky jeho pôsobenia.)
V miestnej kronike sa píše:
Za jeho účinkovania sa odohrali v obci veľké udalosti.
V roku 1904 boli sv. misie. Z milodarov bol zakúpený jeden veľký zvon, ktorý bol počas misií posvätený.
V roku 19?? bola zakúpená jedna krásna zástava a z milodarov amerických robotníkov toho roku postavené kríže na Kalvárii, tiež kríž pri malackej ceste pri tehelni. Kríže boly posvätené malackým dekanom J. Kováčom. Vtedy bola posvätená i zástava. (stránka obce datuje ďalšie dva kríže na Kalvárii do roku 1890)
Farár bol povahy dobrej a spravodlivý, nežiadal cudzie, vždy len svoje.
Angažoval sa tiež v národných a politických otázkach, pričom lízko spolupracoval s Dr. Pavlom Blahom. Angažoval sa aj v jeho podpore pri voľbách. V roku 1908 bol preto odsúdený na 14 dní do väzenia a 200 korún pokuty za poburovanie.
Do dôchodku odišiel 15. decembra 1911, je možné, že cez vianočné sviatky zotrval ešte v Hasprunke. Potom býval vo Veľkých Levároch. Pravdepodobne na prelome rokov 1917-1918 tam bol krátko administrátorom.
Zomrel v roku 1918, pravdepodobne 13. apríla. Pochovaný bol na cintoríne v Radave, kde vtedy žila jeho sestra.

 
Jozef BIELEK 1912 - 1923 (2.9.) Narodil sa 24. novembra 1861 v Kysuckom Novom Meste. Za kňaza bol vysvätený 2. júla 1884 v reholi františkánov. Rehoľné meno mal Klétus. Bol vikárom františkánskeho kláštora v Pruskom a súčasne zastupoval farára v Skale (1892-1893). Neskôr pôsobil vo františkánskom kláštore v Skalici. V roku 1898 odišiel z rehole a bol prijatý do Ostrihomskej arcidiecézy. Pôsobil ako katechéta v Skalici, v r. 1904 (1905) sa stal kaplánom v Novom Meste nad Váhom (v r. 1906 farárom v Dlhej) a v r. 1907 administrátorom v Skýcove. V roku 1911 (schematizmus 1912 ho uvádza ešte v Skýcove ale už aj v Studienke) sa stal administrátorom v Studienke (prvý sobáš 24.1.1912), kde bol následne v r. 1912 ustanovený za farára (medzi júnom a novembrom). Tam sa zaslúžil o rozvoj farnosti. Ťažko ochorel a bol preložený do Malých Levár, kde zakrátko 20. novembra 1923 zomrel.
 
farnosť spravovaná z Rohožníka 1923 (21.9.) - 1926 (1.7.) farár Mikuláš Šikuta
 
Alojz Štefan BLAHO, OFM 1926 (11.7.) - 1932 dec./1933 apr.(krstil) adm.
+ 1933 21.9.
Narodil sa 23. júla 1861 v Skalici. Za kňaza bol vysvätený v reholi františkánov 15. apríla 1884. V roku 1891 bol kaplánom v Dvorníkoch, od roku 1898 v Stropkove. Od roku 1915 zastupoval v Petrovej Vsi. Administrátorom v Studienke bol od r. 1926. Úrad zrejme zo zdravotných dôvodov prestal vykonávať od októbra 1932. Avšak zostal bývať na fare, kým farnosť spravoval Jozef Lukančič z Lakšárskej Novej Vsi. Zomrel v Studienke na rakovinu močového mechúra 21.9.1933, pochval ho v Studienke 23.9.1933 dekan Andrej Brtoš, ktorý bol farárom v Plaveckom Štvrtku.
 
farnosť spravovaná z Lakš. Novej Vsi 1932 okt./1933 apr. - 1934 (19.5.) adm. Jozef Lukančič
 
Hugo SZULÍK 1934 (21.5.- 23.9.) adm. Narodil sa 27. marca 1879 v Šaštíne. Za kňaza bol vysvätený 11. júla 1909 v Székesfehérvárskej diecéze (Stoličný Belehrad). Do ostrihomskej arcidiecézy bol prijatý v r. 1927. V r. 1928 bol poslaný za administrátora do Petrovej Vsi, v r. 1928 do Smolinského a v r. 1930 do Hrušova. V r. 1934 išiel do dôchodku, no v tom roku na 4 mesiace prišiel ešte za administrátora do Hasprunky, keď Jozef Lukančič odišiel z Lakšár do Viničného.
 
farnosť spravovaná z Rohožníka 1934 (30.9.) - 1935 (5.1.) farár Mikuláš Šikuta
 
Jozef SASINEK 1935 (9.1.) - 1940 (30.6.) adm. Narodil sa 25. februára 1894 vo Vrádišti. Za kňaza bol vysvätený 17. mája 1918. Kaplánom bol v Urmíne, r. 1920 v Tek. Novej Vsi a v r. 1921 v Gleloch, kde sa stal zakrátko administrátorom. V r. 1922 išiel do Blumentálu v Bratislave.
23. októbra 1922 sa stal profesorom náboženstva, neskôr aj riaditeľom na Štátnom koedukačnom učiteľskom ústave v Bratislave. Vyučoval i na jeho maďarských pobočkách, externe aj na štátnom dievčenskom a na štátnom chlapčenskom gymnáziu.
Po začatí vyšetrovania proti Vojtechovi Tukovi v r. 1929 vystúpil ako svedok obžaloby, kvôli čomu začali proti nemu útoky, až ol napokon odvolaný z miesta profesora a vo feruári 1934 preložený za administrátora do Dojča, zakrátko za kaplána do Radošoviec. V roku 1935 sa stal administrátorom v Hasprunke, kde pôsobil do roku 1940, keď odišiel do dočasného dôchodku. Potom 1. júla 1943 nastúpil do trvalého dôchodku, pričom z finančných dôvodov požiadal o zamestnanie v bratislavskom mestskom archíve. Zomrel 22. marca 1950 v Bratislave.
 
Ľudovít HORVÁTH 1940 (16.7.) - 1941 (14.4.) adm. Narodil sa 7. novembra 1907 v Skalici. Za kňaza bol vysvätený 25. februára 1934. Kaplánom bol v Preseľanoch, v r. 1935 v Bzovíku, potom v Čachticiach, v r. 1936 v Holíči, v r. 1937 v Modre, potom v Trnovci nad Váhom, v r. 1938 opäť v Modre a v r. 1940 Urmíne. Zakrátko sa stal administrátorom v Hasprunke. V roku 1941 sa stal farárom v Dubovej a v r. 1942 v Rači. Bol veľkým slavianistom. Po komunistickom prevrate bol 27. decembra 1949 uväznený na 10 rokov. Po amnestii pracoval v civilných zamestnaniach. Pôsobil aj ako duchovný u sestier v Turčianskych Tepliciach. Od roku 1970 bol administrátorom v Plaveckom Štvrtku, kde zomrel 10. mája 1985. Pochovaný je v rodnej Skalici.

Do väzenia sa dostal preto, že prevzal dva balíčky od istého nekatolíka Jozefa Brabca. Bez toho, žeby poznal ich obsah, ukryl ich do včelína. Keď Brabca zatkli, prišli aj pre neho, vykonštruovali proces, obhajobu neprijali a odsúdili na päť rokov väzenia, konfiškáciu majetku a trest 20.000,- Kčs. Viliam Mitošinka na neho spomína v knihe Pamäti kňaza, kde sa sústredí na opis udalostí počas prenasledovania kresťanov komunistickou diktatúrou: „5.3.1953 nás naložili v Ilave do autobusov a viezli na juh uháňali sme k moravskej hranici, „kam nás vlečú? Čo nás nenechajú na Slovensku rozhorčoval sa na sedadle za mnou Ľudo Horváth." Ten istý autor na neho spomína: „S akou vervou sme diskutovali o obnove liturgie, čudo Horváth už vtedy horlil za slúženie sv. omše v slovenčine. II. vat. koncil sa priklonil k Ľudovítovi, vlastne k naším sv. vierozvestcom C a M".
Už pred koncilom vo väzení diskutoval o obnove liturgie a už vtedy horlil za slúženie sv. omše v slovenčine. Viaceré jeho diela zostali v rukopise. V Plaveckom Štvrtku, kde dlhé roky býval v podnájme v dome oproti Železničnej stanici, za pomoci farníkov, priateľov a príbuzných, dôsledne obnovil faru, ktorá predtým roky slúžila ako materská škola. Vždy hovorieval, Že je račianskym farárom, lebo jeho ustanovenie nikto z cirkevných predstavených nezrušil.

 

Ernest ONDRIAŠ 1941 (24.4.) - 1943 (29.9.) adm. Narodil sa 8. septembra 1912 v Kňažiciach (dnes Žitavany, okr. Zlaté Moravce). Vysvätený bol 29. júna 1937 spolu so svojím o 9 rokov starším bratom Michalom. Kaplánom bol v Krátkych Kesoch v okrese Komárno, v rokoch 1938-1940 v Jacovciach, v roku 1940 v Holíči a v Skalici. V rokoch 1941-1943 spravoval farnosť Studienka. V rokoch 1943-1958 pôsobil v Malých Hosťach, od r. 1958 v Nevidzanoch, kde zomrel 8. mája 1981. Pochovaný bol v Žitavanoch, pri svojom bratovi Michalovi, ktorého prežil o dva roky.
 
Jozef PATÚC 1943 (10.10.) - 1948 adm.
 
Narodil sa 4. septembra 1901 vo Veľkom Záluží. Bol salezián, za kňaza bol vysvätený 3. júla 1932. Kaplánom bol v Šaštíne, v roku 1937 v Krušovciach. (Schematizmus 1938 ho uvádza medzi saleziánmi v Trnave.) V roku 1938 sa stal administrátorom Hronskom Beňadiku (do 1939?), (v roku 1942 pôsobil ako katechéta v Žiline) a od roku 1943 bol administrátorom v Studienke. 11. decembra 1948 bol uväznený.
12. decembra 1948 ho zaradili do tábora nútených prác, odkiaľ ho prepustili dňa 21. novembra 1949. Neskôr ho Štátny súd v Bratislave odsúdil na štyri roky väzenia, konfiškáciu polovice majetku a na peňažnú pokutu v sume 10 000,- Kčs.
V roku 1952 sa stal administrátorom v Dolných Plachtinciach a v roku 1953 Litave (do 1956?) na stránke Litavy je 1956-58. Na dôchodku bol v charitnom domove v Pezinku. Zomrel 24.11.1979.
 
spravovaná františkánmi z Malaciek 1948 (21.12.) - 1949 (19.6.) Rafael Fidrich, Tarzícius Pataki, zást.adm., Osvald Bednár; Emanuel Cubínek.
 
František ZÁHRADNÍK

1949 (27.6.) 21.6. - 1975 20.10.+ adm.

 

Narodil sa 14.12.1907 v Borovej. Do františkánskej rehole vstúpil 17. augusta 1923 a prijal rehoľné meno Konrád. Teologické štúdiá absolvoval v rehoľnom bohosloveckom učilišti v Žiline. Za kňaza bol vysvätený 9. júla 1933. Pôsobil v Skalici a od roku 1936 v Žiline. V roku 1941 odišiel z kláštora a bol administrátorom v Dolnom Badíne. Do Trnavskej diecézy bol inkardinovaný v decembri 1944.
Od roku 1949 bol administrátorom v Studienke.
Trpel na cukrovku, po amputácii pravej nohy, zomrel 20. októbra 1975 na kardiosklerózu. Pochoval ho v Studienke 22.10.1975 biskup Július Gábriš.

posledný pohreb mal 12.9.1975, posledný krst 14.9.

zastup od 21.9. do 25.11. (Imrich Šišulák kapl. z Mor. Jána, Ján Mihál adm. z Lakš.N.Vsi)
 
Viliam BERNÁT 1975 (14.12.) - 1979 10.2. adm. Narodil sa 20. júla 1947 vo Veselom. Za kňaza bol vysvätený 25. júla 1970. V rokoch 1970-1975 bol kaplánom v Komjaticiach, v roku 1975 v Bratislave-Podunajských Biskupiciach. Koncom roka 1975 stal sa administrátorom v Studienke. V rokoch 1979-1984 bol v Mojzesove, v roku 1984 vo Svätom Jure a v Dóme sv. Martina v Bratislave. V rokoch 1985-1990 pôsobil v Borskom Mikuláši, a od roku 1990 vo Velčiciach, kde tragicky zomrel 3. novembra 1997.

zastup od 11.2. do 15.3.1979 (Anton Priebera z Bor.Jura, Ján Mihál)
 
Augustín ŠKODA 1979 (25.3.) adm. (1999 far.) - 2004 21.6.+ Narodil sa 16. novembra 1934 v Kútoch. Za kňaza bol vysvätený 23. júna 1957. Kaplánom bol v Sládkovičove, no hneď v jeseni narukoval na základnú vojenskú službu. V roku 1959 sa vrátil do Sládkovičova, v rokoch 1962-1965 bol kaplánom v Galante, v rokoch 1965-1970 v Dóme sv. Martina v Bratislave. V rokoch 1970-1972 bol administrátorom v Leviciach, v roku 1972 ho uväznili a odňali mu súhlas k pastorácii. Do pastorácie sa dostal až v roku 1978 a bol kaplánom v Tvrdošovciach. Pred Vianocami 1978 sa stal administrátorom v Borskom Sv.Jure, no v zápätí od februára 1979 sa stal administrátorom v Studienke, kde bol v roku 1999 menovaný farárom. Zomrel 21. júna 2004 v Studienka.
spravovaná z Lakš.Novej Vsi 2004 22.6. - 2005 30.6. farár  Ladislav Labo
Viliam TUMA 2005 1.7. - 2009 30.6. adm. Pochádza zo Šaštína.
Miroslav JUREČEK 2009 1.7. - 2016  
spravovaná z Malaciek 2016 19.8. - 2017 30.6. farár Miloš Kohútek
Stanislav SABOL 2017 1.7. - 2020 30.6.  
Marian VOJTKO 2020 1.7.  

 

Miloš Klement Mlynarovič, 11.10.1887 v Hasprunke - 15.5.1971 vo Valparaiso (Indiana, USA)

Študoval na gymnáziách v Skalici a v Trnave, absolvoval vyššie teologické štúdiá v Bratislave. Za kňaza bol vysvätený vysvätený 21. mája 1910. V rokoch 1911-14 pôsobil ako lektor kazateľstva a biblistiky vo františkánskom seminári v Bratislave. V roku 1914 odcestoval do USA, no vypuknutie I. svetovej vojny mu znemožnilo návrat.  Zostal pôsobiť ako výpomocný duchovný v osade sv. Jána vo Whitingu. Od roku 1915 až do r. 1950 bol farárom slovenskom osady Nanebovzatia Panny Márie v East Chicagu. Zároveň bol od r. 1930 hlavný sudca a od 1933 hlavný duchovný Slovenského katolíckeho sokola.
V lete 1925 navštívil rodnú Hasprunku, ktorá v tom čase nemala farára, ale ju spravoval farár z Rohožníka. Tu v priebehu mesiacov jún-august pokrstil niekoľko detí.
Po roku 1950 žil na odpočinku v slovenskom františkánskom kláštore Sedembolestnej Panny Márie vo Valparaise.
Bol autorom básnických zbierok Slávia (1919), Testament kráľa sŕdc (1954), Dejiny srdca (1964), Zlatá koruna (1972) ... Jeho romány a novely (Vtáčence vo víchrici, V tieni mrakodrapov, Borba s osudom, Rozeta ...) tematicky čerpajú zo života slovenských vysťahovalcov v USA. Príležitostne sa venoval dramatickej spisbe a prekladom. Bol spoluzakladateľom a podpredsedom Spolku slovenských spisovateľov a umelcov v zahraničí.

 

Schematizmy 1845 - 1894 uvádzajú: farnosť zriadená 1682, matriky sú vdené od roku zriadenia farnosti, kostol sv. Štefana kráľa
Od 1895 sa uvádza konsekrácia kostola 20.8.1678
Od 1904 sa uvádza kaplnka Umučenia Pána
Od 1906 sa mení rok konsekrácia kostola na 1687
Od 1909 (do1938) sa mení rok konsekrácia kostola na 1688, spomínajú sa 3 kaplnky nedatované
Od 1915 sa uvádza renovácia kostola v 1913
bratstvá: Spolok sv. ruženca, Najsv. Srdca Ježišovho
Od 1944 sa uvádzajú matriky 1695; kaplnky nedatované - o dve viac Preblahoslavenej Panny Márie, Svätého Ruženca.; patrónom kostola: Ministerstvo nár.obrany.
                bratstvá: Spolok sv. ruženca, Najsv. Srdca Ježišovho, Tretí rád sv. Františka, Kongregácia mariánskych dievčat.
 

 

V druhej polovici 19. storočia sa v našej obci nachádzala aj židovská obec, ktorá vydržiavala židovskú školu, židovský kostol (dnešný obecný úrad). Židia vlastnili všetky obchody,  krčmy,  smolné pece , liehovar ( Tŕnie). Dokonca Žid Laicht bol richtár,  Kohn bol pokladník obce. Skoro každý bol členom obecného zastupiteľstva. Mali aj vlastný cintorín, kde sa pochovávalo do roku 1934. Tento bol značne poškodený zrúcaním múrov okolo neho a zobraním kvalitných náhrobných kameňov okolitými kamenosochármi. Múr rozobrali občania obce a využili na svoje stavby.

Spracovala Katarína Hrúzová


----------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Obecná stránka:

        Tento názov mala až do 28. októbra 1918, kedy obec dostala názov „Hasprunka“.

        Od 11. júna 1948 má obec už slovenský názov „Studienka“.

 

P. Barlaam Hasprunkensis, kapucín, gvardián v Pezinku 1781-83, zomrel v Pezinku 7.11.1819

 

 

 

DISSERTATION
Das Engagement der Redemptoristen in den östlichen und südlichen Kronländern der Monarchie 1848 bis 1918
Verfasser Mag. Martin Macko, Wien, im Juli 2012
Dizertačná práca Angažovanosť redemptoristov vo východných a južných korunných krajinách monarchie 1848 - 1918
autor Mag. Martin Macko
1.6 Wiederaufnahme und Ausweiterung der Tätigkeit in den oberungarischen Diözesen 1882–1918

Den Redemptoristen war nicht nur die Rückkehr in die Diözese Neutra in den Jahren 1882/83 unerwartet schnell gelungen, sondern sie konnten sich mit ihrer Tä-tigkeit in allen oberungarischen Diözesen (ausgenommen die Diözese Kaschau) fest etablieren.

Zunächst muss aber eine Mission erwähnt werden, die in der vorliegenden Un-tersuchung bisher noch unbeachtet blieb.  324  Zwischen 1874 und 1882 wurde trotz alledem nämlich doch eine slawische Mission  325  in Oberungarn gehalten. Sie fand vom 18. bis zum 27. Jänner 1880 unter der Obhut von Kardinal Johann Simor in einer Pfarre seiner Erzdiözese Gran statt, im Dorf Haszprunka, heute Studienka (dt. Hausbrunn), ca. 15 km östlich der Grenze zu Niederösterreich. Die Missionare waren P. Wenzel Göldner (1816–1884) und P. Franz Pivnička (1849–1935) aus Ketzelsdorf   

---------------------------------------------------------------------------------------------

324 Der Redemptoristen-Historiker Ján Kintler, der diese Geschichte erforschte, schrieb, dass die Mis-sionare aus dem Kloster Ketzelsdorf sich bei den Missionen in der Slowakei nicht mehr beteiligten. Mit Sicherheit war ihm diese Mission nicht bekannt. JánKINTLER, Dejiny redemptoristov, S. 103.

325 Die Adressaten waren Slowaken. Da aber die tschechischen Patres kaum Erfahrungen mit der slo-wakischen Sprache hatten, wurde die Mission höchstwahrscheinlich tschechisch gehalten. Das sollte jedoch kein Problem darstellen, weil in dieser Region, den „Windischen Marchauen“ (slowakisch Záhorie – etwa „Land hinter den Bergen“ – das bezieht sich auf die im Osten begrenzenden Kleinen Karpaten) ein Dialekt gesprochen wurde, der dem Tschechischen sehr verwandt war.

143

1.6 Obnovenie a rozšírenie činnosti v hornouhorských diecézach 1882–1918

Redemptoristom sa nielenže podarilo neočakávane rýchlo vrátiť do Neuterskej diecézy v rokoch 1882/83, ale dokázali sa svojou činnosťou pevne etablovať vo všetkých hornouhorských diecézach (s výnimkou Košickej diecézy).

Najskôr je však potrebné spomenúť jednu misiu, na ktorú sa v tejto štúdii doteraz neprihliadalo. 324  Napriek tomu sa v rokoch 1874 - 1882 slovanská misia  325  v Hornom Uhorsku konala. Konala sa od 18. do 27. januára 1880 v starostlivosti kardinála Jána Šimora vo farnosti jeho arcidiecézy Gran v obci Hasprunka, dnes Studienka (nem. Hausbrunn), asi 15 km východne od hraníc s Dolným Rakúskom. Misionármi boli don Wenzel Göldner (1816–1884) a don Franz Pivnička (1849–1935) z Ketzelsdorfu

------------------------------------------------------------------------------------

324 Redemptoristický historik Ján Kintler, ktorý skúmal tento príbeh, napísal, že misionári z kláštora Ketzelsdorf sa už nezúčastňovali misií na Slovensku. Určite si nebol vedomý tejto misie. Ján KINTLER, Dejiny redemptoristov, S. 103.

325 Adresátmi boli Slováci. Keďže však českí otcovia nemali veľké skúsenosti so slovenským jazykom, misia sa s najväčšou pravdepodobnosťou konala v českom jazyku. To by však nemal byť problém, pretože v tomto regióne sa „Windischen Marchauen“ (slovenský Záhorie - niečo ako „Krajina za horami“ - čo sa týka Malých Karpát hraničiacich s východom) hovorilo dialektom, ktorý bol veľmi blízky češtine.

str. 143

sowie P. Franz Masopust (1841–1892) aus Wien. Die Aufzeichnungen, die bezüglich dieser Mission zur Verfügung stehen, sprechen ausführlich von einem sehr guten Erfolg, doch lässt sich sonst wenig Relevantes aus ihnen erschließen.  326  Vom 10. bis zum 14. Oktober desselben Jahres fand dann noch die Missionserneuerung in diesem Ort statt, an der die beiden genannten Patres aus Ketzelsdorf und P. Josef Roller (1840–1914) aus Wien teilnahmen. Von den 1800 in Haszprunka lebenden Katholi-ken waren nur ungefähr 800 zum feierlichen Kommunionempfang gekommen, weil zu jener Zeit gerade die Kartoffelernte stattfand. Am Ende der Missionserneuerung wurde von der Gemeinde ein Missionskreuz aus Eichenholz errichtet. Der Chronist des Provinzhauses in Wien bemerkte, dass die gesamten Finanzaufwendungen für die Mission selbst wie auch für die Missionserneuerung nicht von der Pfarrei, sondern vom Wiener Kloster getragen wurden. 327

--------------------------------------------------------------------------------------------

326 APV, Conspectus laborum Collegii Ketzelsdorf anno Domini 1880; HAR Maria am Gestade, Hauschronik 1864-1888, Bd. I., Jänner 1880 (nicht seitennummeriert)

327 HAR Maria am Gestade, Hauschronik 1864–1888, Bd. I., Oktober 1880 (nicht seitennummeriert).

144

a don Franz Masopust (1841–1892) z Viedne. Záznamy, ktoré sú k dispozícii o tejto misii, hovoria o veľmi dobrom úspechu, ale z nich možno odvodiť len málo iného relevantného.  326  V dňoch 10. až 14. októbra toho istého roku prebehla na tomto mieste obnova misie, ktorej sa zúčastnili dvaja spomenutí otcovia z Ketzelsdorfu a P. Josef Roller (1840–1914) z Viedne. Z 1 800 katolíkov žijúcich v Haszprunke prišlo na slávnostné prijímanie iba asi 800, pretože v tom čase prebiehala úroda zemiakov. Na konci obnovy misie zhromaždenie postavilo misijný kríž z dubu. Kronikár provinciálneho domu vo Viedni poznamenal, že všetky finančné výdavky na samotnú misiu, ako aj na obnovu misie neniesla farnosť, ale viedenský kláštor.  327

--------------------------------------------------------------------------------------------

326 APV, Conspectus laborum Collegii Ketzelsdorf anno Domini 1880; HAR Maria am Gestade, Kronika domu1864-1888, Bd. I., Jänner 1880 (neočíslovaná strana)

327 HAR Maria am Gestade, Kronika domu 1864–1888, Bd. I., Oktober 1880 (neočíslovaná strana).

str. 144

 

In jenen Quellen, die aus der Ordensgemeinschaft selbst stammen, treten wirklich immer wieder Liberale und später Juden und Sozialisten als Hauptgegner auf. Doch waren auch dabei regionale Verhältnisse und Zusammenhänge maßgeblich für die Form der Konflikte und Auseinandersetzungen. Die immer bedeutender werdende Stellung der Juden in der Gesellschaft war unübersehbar. Die Redemptoristen betrachteten die agilen Juden oft als listige bzw. gar hinterlistige Händler und Gelderpresser gegenüber dem armen Volk. Dazu gibt es eine Unzahl von Beispielen. An dieser Stelle sollen nur einige erwähnt werden:

- „Es ist dort ein armes gutmütiges Volk, etwa 1800 Katholiken unter 200 Juden die so ziemlich das Heft halten.“  665  (Missionserneuerung in Haszprunka 1880, Diözese Gran)

--------------------------------------------------------------------------------------------

665 HAR, Maria am Gestade, Hauschronik 1864-1888, Bd. I., Oktober 1880 (nicht seitennummeriert)

269

V tých zdrojoch, ktoré pochádzajú zo samotného náboženského rádu, sa ako hlavní protivníci skutočne javia liberáli a neskôr Židia a socialisti. Ale regionálne podmienky a súvislosti boli rozhodujúce aj pre formu konfliktov a sporov. Bolo očividné čoraz dôležitejšie postavenie Židov v spoločnosti. Redemptoristi často považovali agilných Židov za prefíkaných alebo dokonca zákerných šmelinárov a úžerníkov voči chudobným ľuďom. Existuje nespočetné množstvo príkladov. Tu by sa malo spomenúť iba niekoľko:

- „Je tam chudobný a dobromyseľný národ, asi 1 800 katolíkov na 200 Židov, ktorí držia pekne opraty.“  665  (Obnova misie v Haszprunke 1880, diecéza Gran)

--------------------------------------------------------------------------------------------

665 HAR, Maria am Gestade, Kronika domu 1864–1888, Bd. I., Oktober 1880 (neočíslovaná strana).

str. 269

Windischen Marchauen = Záhorie Windische Marchauen

 

Povesti a legendy

Hrôzostrašné príbehy Dúbravského: Na „záhade“ Povesť z búrskeho lesa.

Povesť z Rohožníka

Rarbocký (rohožnický) richtár sa raz neskoro v noci vracal z vajarských pivníc, kde často chodieval piť víno a hrávať karty. Pri Božej muke ho ale zastavila žena v čiernom, ktorá mu nakázala, aby ju odniesol až do Hasprunky (Studienky). Richtár sa tak zľakol jej zjavu, že zaniesol ženu až na kraj Hasprunky do tretieho domu a vrátil sa domov.
V tú noc v dome v Hasprunke zomrel človek a keď sa to richtár dozvedel, pochopil koho to na svojich pleciach niesol a odvtedy nepil a nehral karty.
(Ľudmila Kotesová: Rohožník 1397 – 1997, Bratislava 1997, str. 69)

Povesť zo Šaštína

Istý obuvnícky majster v Zápotočnej ulici šil topánky svojmu dobrému priateľovi z Hasprunky, dnešná Studienka. Keď bol s nimi hotový, rozhodol sa, že mu ich zanesie. Tak sa aj stalo. Vybral sa cez les do Hasprunky. Keď tam prišiel, šťastlivo sa s kamarátom zvítal a ako ináč, nové topánky dobre zapili slivovičkou. Ako tak besedujú a popíjajú, ani len nezbadali, že vonku sa už stmieva. Chtiac-nechtiac musel sa majster pobrať domov cez les naspäť do Šaštína.
Mesiac akoby sa zabával, sem-tam sa schoval za mraky a hneď zase nášmu majstrovi svietil na cestu. Stromy sa k nemu priateľsky nakláňali a tiene na zemi vytvárali rôzne obrazce. Ako si tak kráča a dumá posilnený slivovičkou, zbadal, že si pred ním ešte niekto vykračuje. Nebol už ďaleko od Šaštína, ale predsa si pomyslel, že dvom bude veselšie, a tak na dotyčného zakričal.
Postava ozaj ostala stáť. Majster si pobehol, ale aké bolo jeho prekvapenie, keď zbadal, že postava nemá hlavu. No to si môžete predstaviť, ako sa majster cítil, div že z nôh nespadol. Nevedel, čo ďalej. Keď sa spamätal, začal pred postavou utekať, ale nič mu to nepomohlo, pretože postava utekala za ním. Takže, chtiac-nechtiac, išli stále spolu, dúfajúc, že medzi domy s ním nepôjde. Ale postava ho stále sprevádzala.
Veľmi sa potešil, keď zbadal, že hostinec, do ktorého rád chodieva, tzv. Zájazdný hostinec u pána Wótcziho, je ešte otvorený. Rýchlo vošiel dnu medzi kamarátov. Šťastný, že sa mu podarilo tej bezhlavej postavy zbaviť. Hodiny ubúdali a ubúdalo aj návštevníkov, až ostal v hostinci náš majster zase sám. Onedlho ho začal už i pán hostinský upozorňovať, že chce zatvárať. Nezostalo mu nič iné, len sa vybrať na cestu domov.
Aký bol však prekvapený, keď ho strašidlo vonku stále čakalo. A zase ho začalo sprevádzať. To už bolo na majstra priveľa. Začal postave nadávať takými výrazmi, ktoré by si inak ani nedovolil na niekoho povedať. Ale čo sa nestalo? Postava sa nahnevala a začala nášho milého majstra tĺcť hlava-nehlava.
Keď prišiel k sebe, tak zbadal, že postava už je preč. Utekal domov, ako mu nohy stačili a doma buchol dverami, až mu pánty skoro vyleteli z dverí.
Odvtedy topánky do Hasprunky nenosil a s každým sa radšej dohodol, aby si po ne prišiel sám. Lebo čo vtedy v noci zažil, to mu ani nikto nechcel veriť, skôr sa mu všetci smiali. Kto by sa však lepšie majstrovi prizrel, zbadal by, že mu od večera do rána na hlave zbeleli všetky vlasy.
(Silvia Suchá: Z rozprávania starého otca, Hlásnik - Spravodaj Mestského úradu Šaštín-Stráže, Ročník VII., číslo 4, december 2006)