Hasprunka

Ako dátum prvej písomnej zmienky o obci názvom „Hausbrun“ sa všeobecne uvádza rok 1592.¹⁾ Názov obce Hasprunka je odvodený od nemeckého od „Haus bei Brunn“,²⁾ čiže „dom pri studni“, teda názov dediny pravdepodobne podnietila blízkosť studne.¹⁾

     Pôvod názvu a vznik obce približuje povesť,²⁾ že celé okolie bolo lesnaté, dorábalo sa tu drevo, drevené uhlie a smola. To prilákalo v prvej polovici 15. storočia drevorubačov zo susedného Rakúska, ktorí sa tu aj s rodinami usadili. Svoje domy si postavili v blízkosti studne s dobrou vodou, čo dalo obci názov Haus bei Brunn, skrátene Hausbrunn a z toho napokon Hasprunka.
     Studňa sa nachádzala po pravej strane cesty k Juríckemu mlynu asi 150 metrov od posledného domu obce (kaplnky)²⁾ smerom na juh k potoku Haspruňár. Približne na jej mieste stojí dnes studňa v záhradkárskej osade.¹⁾
     V roku 1925 obecné zastupiteľstvo určilo z rozpočtu 1000 čs.korún, aby spustnutá studňa bola obnovená a udržiavaná ako symbol obce.²⁾ V súčasnosti je pozemok, na ktorom sa studňa nachádza, v súkromnom vlastníctve a studňa je spustnutá.

Druhá legenda, ktorá súvisí so vznikom dediny a jej názvom, má mať pôvod okolo roku 1483. Podľa tejto povesti sem prišiel z rakúskej obce Hausbrunn jeden ovčiar, ktorý tu našiel dobré pasienky pre svoje stádo. Neskôr tu panstvo usadilo viac pastierov a sluhov. Od prvého pastiera zostal názov Hasprunka, pretože ho nazývali Hasprunkárom. Niektoré povesti tvrdia, že už v rokoch 1470-1483 tu boli ovčiari.²⁾

V posledných rokoch sa začalo šíriť tvrdenie, že prvá zmienka o obci je už z roku 1392, kedy sa má pod názvom „Iwanusfalua“ nachádzať v Donačnej listine Žigmunda Luxemburského,¹⁾ ktorou daroval Stiborovi zo Stiboríc hrad Holíč aj s poddanskými dedinami. Toto tvrdenie je však mylné, pričom sa odvoláva na výskum Vladimíra Petroviča.

V skutočnosti sa názov „Iwanusfalua“ nenachádza v Žigmundovej donačnej listine z r. 1392. Vladimír Petrovič ho pri svojom výskume objavil v zozname obcí, ktorý sa nachádza v patentnej listine Nitrianskej kapituly, ktorá s donačnou listinou súvisí, ale bola vydaná neskôr. Petroviča prekvapili výrazné rozdiely v zozname poddanských obcí hradu Holíč, ako boli v týchto dvoch dokumentoch zapísané. V patentnej listine Nitrianskej kapituly našiel viacero názvov obcí, ktoré nevedel identifikovať. Medzi týmito názvami, ktoré nevedel ku konkrétnej obci priradiť, je aj spomenutá „Ywanusfalua“.³⁾
Keďže v 17. storočí (od roku 1616) sa začal pre Hasprunku používať názov maďarský názov Istvánfalva, objav V. Petroviča viedol k špekulácii, že by „Iwanusfalua“ mohla byť Istvánfalva, čiže Hasprunka. Avšak pre tákúto špekuláciu chýbajú akékoľvek historické fakty, ktoré by ju podporili. Práve naopak - historik Pavol Vrablec poukázal, že je v podstate isté, že obec vznikla krátko pred rokom 1580.⁴⁾

Pavol Vrablec zároveň poukázal, že písomnosť, považovaná za prvú písomnú zmienku o Studienke, nie je správne datovaná. Ide o edíciu Veľkolevárskeho urbára, ktorý má síce v nadpise uvedený rok 1592 avšak zo samotného textu je zrejmé, že v skutočnosti je z roku 1595. Obec „Hausprum“ sa v ňom uvádza dva razy ako susedná obec pri popise veľkolevárskych pozemkov.
P. Vrablec uvádza aj ďalšie písomnosti z konca 16. storočia, v ktorých sa Studienka spomína s rôznymi variáciami názvov. V súpise usadlostí z roku 1596 je uvedená ako „Istwanfalwa alias Hazprunka“, v súpise z roku 1593 sa uvádza ako „Isthuanffalwa alias Auzprwnka“ a v súpise z roku 1588 je nazvaná ako „Istuanffalua“. Práve v tom to súpise sa píše, že je to „novozriadená dedina Plaveckého hradu, ktorá dosiaľ neodvádza poplatky zemepánovi“.

No najstaršia známa písomná zmienka o Studienke je z roku 1580, čím sa už výrazne približuje k času, kedy dedina vznikla. Súvisí so súdnymi spormi Imricha Cobora o vlastníctvo druhej polovice panstva Ostrý Kameň. V roku 1579 pred kráľom Rudolfom II. uspel a získal práva na obe polovice panstva. Na úradné uvedenie Imricha Cobora do majetku panstva Ostrý Kameň, ktoré sa konalo v decembri 1580, sa dostavilo viacero protestujúcich poddaných, pričom medzi nimi boli prítomní aj obyvatelia Studienky, ktorá je v dokumente nazvaná ako „Istwanovcz aliter Hasprungh“.⁴⁾

Studienka sa tak okrem názvu Hausbrun/Hasprunka uvádzala aj pod maďarským názvom Istvánfalva, čiže Štefanova ves. Tento názov naznačuje, že už prvá kaplnka v tejto obci bola zasvätená úcte svätého Štefana.²⁾ Táto kaplnka stála neďaleko dnešnej Chválenskej kaplnky.⁵⁾
Podľa rukopisu na fare sa maďarský názov Istvánfalva používal do roku 1824,²⁾ kým podľa stránky obce to bolo do roku 1624.¹⁾ Faktom je, že už v prvej polovici 17. storočia sa používal v úradných dokumentoch názov Haszprunka, písaný maďarskou gramatikou,¹⁾ no objavuje sa aj v podobe s jednoduchým „s“.⁶⁾ Názov Istvánfalva sa zrejme prestal používať z toho dôvodu, aby neprichádzalo k zámene so Štefanovou pri Pezinku.

     Názov Haszprunka sa používal až do roku 1885. Od roku 1886 sa zaviedol nový názov Szent-István,⁷⁾ ktorý presadil farár Alfonz Bernkopf²⁾ podľa patróna farského kostola - sv. Štefana, kráľa.
     Keďže v Uhorsku bolo viacero obcí s názvom Szent-István, aby neprichádzalo k zámene, býval v zátvorke uvedený aj pôvodný názov Haszprunka. No v roku 1907 bol názov upravený na „Pozsony-Szentistván“. V roku 1911⁸⁾ bol názov opäť zmenený, pričom sa do neho znovu dostala aj studienka - po maďarsky „Szentistvánkút“.²⁾
     Po vzniku Československa v r.1918 obec dostala slovenskú podobu svojho pôvodného názvu „Hasprunka“.²⁾ Od 11. júna 1948 má obec súčasný názov „Studienka“.¹⁾

Keďže Hasprunku už od vzniku dediny nazývali aj Istvánfalva - Štefanova ves,⁴⁾ naznačuje to, že už od počiatkov sa v nej nachádzala kaplnka alebo kostolík zasvätený sv. Štefanovi. Môžeme predpokladať, že kostolík bol postavený niekedy pred rokom 1580. Nachádzal kúsok od dnešnej Chválenskej kaplnky. Vraj ešte v roku 1920 boli jeho základy vidteľné.⁵⁾ Podľa ústnej tradície pôvodný kostolík zhorel a preto si Hasprunčania postavili nový kostol, ktorý stojí v obci dodnes. Azda jeho zánik súvisí s vpádom Turkov v rokoch 1663-1664.

     V blízkosti tohto kostolíka sa nachádzal aj prvý hasprunský cintorín. O tom, kde sa presne nachádzal, existujú dve verzie.
     Podľa jednej sa nachádzal v blízkosti Chválenskej kaplnky, smerom k potoku.⁹⁾ V týchto miestach stál prvý kostolík a teda hroby boli okolo neho, ako to bývalo kedysi zvykom. Keďže toto miesto (parcela č. 705) je v súčasnosti lesíkom uprostred intenzívne využívaných parciel, existencia bývalého cintorína môže byť vysvetlením, že so zemou v týchto miestach sa nehýbalo a tak parcela zarástla stromami.
     Podľa druhej verzie bol cintorín až za potokom - v miestach, kde bol prv obecný pasienok,⁵⁾ a teraz sa tam nachádza čistička odpadových vôd. Táto lokalita má miestne pomenovanie Kerchov, čo je starobylé označenie cintorína, pochádzajúceho z nemeckého slova Kirchhof, označujúceho cintorín, presnejšie ohradený priestor okolo kostola. Avšak predpoklad, že by nosili nebožtíkov v pohrebnom sprievode cez potok sa nezdá veľmi pravdepodobný, preto je reálnejšia tá prvá možnosť. A miestne pomenovanie sa len časom rozšírilo na lokalitu za potokom.

     Spomínaná Chválenská kaplnka, dodnes existujúca kaplnka Umučenia Pána, má tiež nejednoznačný pôvod.
     Väčšina prameňov uvádza, že kaplnku dal v roku 1717 postaviť mlynár Andrej Chvála.¹⁰⁾ Avšak v diecéznych schématizmoch,¹³⁾ ako aj v ďalších historických materiáloch v latinčine i maďarine sa uvádza, že kaplnka Umučenia je z roku 1650. Je možné, že táto informácia pochádza zo zápisnice niektorej z kanonických vizitácií v 18. storočí. Spoľahlivosť informácie o jej stavbe v roku 1717 spochybňuje i fakt, že zápis vo farskej kronike, v ktorom sa tento rok uvádza, nie je chronologicky zaradený k udalostiam zo začiatku 18. storočia, ale je úplne nelogicky zapísaný medzi udalosti až zo začiatku 19. storočia.²⁾
     Zvláštna je aj informácia, že kaplnka bola spočiatku drevená a po viacerých úpravách a rekonštrukciách došla až k dnešnej podobe.¹⁰⁾ Keďže kaplnka je murovaná, tak ťažko hovoriť, že vznikla z drevenej len úpravami a rekonštrukciami. To už by bola stavba novej kaplnky na mieste starej. Navyše aj fresky objavené na stenách v jej interiéri naznačujú, že kaplnka bola postavená ako murovaná už v 18. storočí.
     Tieto sporné informácie o vzniku kaplnky by sa dali vysvetliť tak, že pôvodná kaplnka bola drevená, postavená v roku 1650. Táto bola možno počas tureckej invázie zničená, alebo v priebehu desaťročí schátrala. A tak na jej mieste dal mlynár Chvála v roku 1717 postaviť kaplnku novú, murovanú. To by tiež vysvetľovalo, prečo kaplnku postavil na ceste k susednému Juríkovmu mlynu, a nie o kúsok vyššie (východnejšie), na ceste k svojmu mlynu.
umiestnenie kaplnky medzi dvomi cestami k mlynom

umiestnenie kaplnky medzi dvomi cestami k mlynom

fresky na stenách kaplnky, odkryté v r.2020

K stavbe tejto kaplnky sa traduje aj jedna legenda: Mlynár Chvála sa vraj počas svojej cesty s remeselníckym tovarom zastavil v Lozorne, ktoré malo v tom čase hrdelné právo, práve vo chvíli, keď sa konala poprava odsúdeného. Ten pred svojou popravou dostal posledné slovo a povedal: „Ak sa tuná nachádza niekto z obce Hasprunka, tam je ukrytý zlatý poklad.“ Prezradil aj presné miesto úkrytu. Mlynár po návrate domov toto miesto našiel a z ukrytého lupu dal postaviť kaplnku.

Podobná legenda však existuje aj v súvislosti so stavbou súčasného kostola. Vraj, keď chceli Hasprunčania stavať kostol, nemali naň dosť peňazí. Náhodou objavili v bútľavom strome pri potoku peniaze, ktoré si tam z lúpeží schovali zbojníci, ale už si ich neprišli vziať. Zrejme ich chytili a popravili, a tak peniaze zostali v skrýši. Keď ich dedinčania našli, použili ich na stavbu nového kostola.

     V čase stavby kostola Hasprunka ešte nebola farnosťou, podliehala pod farára v Sološnici.
     Miestne historické pramene uvádzajú, že základný kameň kostola bol položený dňa 13. augusta 1668 so súhlasom ostrihomského arcibiskupa Juraja Szelepcsényiho a jeho vikára Jána Gubasóczyho. Chrám bol posvätený jágerským biskupom Ferdinandom Pálffym na sviatok Nanebovzatia Panny Márie 15. augusta 1678, a zasvätený bol sv. Štefanovi, uhorskému kráľovi.²⁾
     Staré schematizmy Ostrihomskej arcidiecézy uvádzajú ako dátum posviacky kostola 20. august. Zistiť, ktorý z týchto dátumov je správny, je už dnes ťažko možné. V súčasnosti sa slávi výročie posviacky chrámu začiatkom novembra, to však súvisí s novšou posviackou po generálnej oprave kostola, pravdepodobne tej v roku 1913.
     V zozname farností od ostrihomského kanonika Némethyho sa nachádza ďalšia informácia, že kostol bol postavený už v roku 1672, no posvätený bol až v roku 1678 Ferdinandom Pálffym, jágerským biskupom a jasovským prepoštom.¹²⁾ Z toho vyplýva, že kým samotná stavba kostola trvala štyri roky, ďalších šesť rokov trvalo, kým ho prišiel biskup posvätiť. A neprišiel ostrihomský arcibiskup, sídliaci v tom čase v Trnave, ale jágerský biskup. Tieto zvláštnosti boli zrejme spôsobené Tureckou inváziou do strednej Európy a spoločenskými problémami, ktoré to prinášalo.
     Práve hrozba nového nebezpečenstva od Turkov bola impulzom pre rýchle postavenie kostola v Hasprunke, obohnaného ochranným múrom s baštami a strieľňami. Pretože keď tu Turci plienili v rokoch 1663-1664, ľudia sa nemali kam uchýliť do bezpečia. Skrývali sa pred nimi do palašia pri potoku, kde bola mäkká pôda, a tak si tam Turci na koňoch netrúfali vojsť.⁵⁾
     Po vašvárskom mieri v auguste 1664 sa Turci na istý čas z tohto územia stiahli. No po niekoľkých rokoch bola hrozba ich útokov znovu reálna. A s tým súvisí aj rozhodnutie Hasprunčanov postaviť opevnený kostol, ktorý bude pre nich v prípade ohrozenia útočiskom. No tieto obranné múry okolo kostola zostali napokon nevyužité, pretože Turci utrpeli v roku 1683 zdrvujúcu porážku pri Viedni, a na toto územie sa už potom ani nedostali.
     Hoci si teda hasprunčania postavili nový kostol, ich farár zo Sološnice do neho asi často nechodil. Cez husté lesy, pieskové duny, mokrade a meandre rieky Rudavy to asi nebola pohodlná cesta, a možno častejšie než farár zo Sološnice, zavítal do hasprunského kostola nejaký františkán z Malaciek. Nečudo teda, že sološnický farár, ktorý mal ako filiálku vtedy aj Rohožník, sa veľmi nemal k tomu, aby pozýval arcibiskupa na posviacku kostola do hasprunky.
     Až v lete roku 1678 navštívil zrejme grófa Jána Antona Pálffyho v Malackách jeho bratranec biskup Ferdinand Pálffy, ktorý bol čerstvo vymenovaný za jágerského biskupa. Keďže toto mesto bolo obsadené Turkami, sídlom jágerského biskupa boli vtedy Košice. Prv, ako sa Ferdinand Pálffy presťahoval z Trnavy do Košíc, pri návšteve bratranca v Malackách poskytol jeho poddaným v Hasprunke arcipastiersku službu a posvätil im kostol.

     Stavba nového kostola a jeho posviacka bola podnetom, aby Hasprunka dostala vlastného farára a stala sa tak samostatnou farnosťou. Stalo sa tak štyri roky po posviacke kostola, v roku 1682.¹²⁾
     Prvým farárom v Hasprunke sa stal Pavol Dubnik. Hoci sa v ostrihomských schematizmoch píše, že matriky boli v Hasprunke vedené od roku zriadenia farnosti,⁷⁾ v skutočnosti matričnú knihu krstov, pohrebov a sobášov zriadil farár až v januári 1695, a to krátkou pred svojou smrťou. Stihol do nej zaznačiť len jeden krst, ktorý bol 31. januára 1695. No už v nasledujúci deň farár Dubnik zomrel. V časti matriky, určenej pre pohreby, je vykonaný prvý zápis takto: „Ten, ktorý ju pripravoval, zomrel prvý, 1. februára 1695 vo veku 42 rokov.“ A prvý sobáš, zapísaný do matriky, sa uskutočnil až o rok nerskôr 29. januára 1696.
     O živote prvého hasprunkého farára nevieme takmer nič. Jedine zápis v pohrebnej matrike nám prezrádza, že pochádzal z Gajar a zomrel 42 ročný - takže sa narodil pravdepodobne v roku 1653. Keďže v Hasprunke pôsobil necelých 13 rokov, bolo to pravdepodobne jeho jediné farárske pôsobisko.
     Pochovaný bol podľa všetkého do krypty kostola. Táto krypta však nie je prístupná. V roku 1885 ju dal farár Bernkopf otvoriť. Hrobka vedie k hlavnému oltáru a našli v nej štyri rakvy. V nich boli uložené pozostatky dvoch farárov a dvoch tureckých vojenských hodnostárov.²⁾ Ktorí dvaja farári boli pochovaní v krypte, nie je známe. Zápisy v pohrebnej matrike túto skutočnosť neuvádzajú. Do úvahy pripadajú štyria alebo piati kňazi, ktorí v Hasprunke zomreli pred Jurajom Renkom, t.j. pred rokom 1780).
     Ešte väčšou záhadou sú dvaja tureckí vojenskí hodnostári, pochovaní v krypte kostola. Rukopis na fare uvádza, že podľa ústnej tradície počas tureckých a kuruckých vojen boli Turci umiestnení aj v Hasprunke. Dvaja vojenskí hodnostári, pochovaní v kostolnej hrobke, mali vraj väčší obnos peňazí obetovať na kostol.²⁾ Lenže v čase, keď boli v Hasprunke Turci (1663-64), kostol ešte neexistoval. Navyše, Turci tu rabovali, ničili a zabíjali. Je nepredstaviteľné, že by nepriateľskí hodnostári moslimskej viery venovali peniaze na kresťanský kostol.
     No, že tam boli pochovaní, je realita. Ako to vysvetliť?

Azda to mohlo byť naopak: Že by Turci neboli pochovaní v kostole, ale že kostol bol postavený nad ich hrobom. Azda sa udialo niečo zvláštne, že títo dvaja hodnostári skončili svoj život v Hasprunke. Možno ich postoj voči
miestnemu obyvateľstvu bol umiernený, priateľskejší než iných Turkov. A tak našli u obyvateľov súcit a pomoc, keď boli zranení v boji, alebo ich sužovala nejaká choroba. Keď tu napokon zomreli, obyvatelia im vybudovali hrobku, do ktorej ich pochovali. A keď o niekoľko rokov išli stavať kostol, postavili ho práve nad touto hrobkou. Na stavbu pritom mohli použiť aj peniaze, ktoré im tu po veľmožoch zostali.
Alebo je aj druhá možnosť: Že sa sem tureckí hodnostári dostali až v roku 1683. Už nie ako okupanti, ale ako utečenci, po fatálnej porážke Turkov pri Viedni. Zmätení a možno aj zranení Turci, ktorým sa nepodarilo ustúpiť spolu s ich porazenou armádou, sa túlali po okolí. Dvaja z nich - veľmoži - našli pomoc a útočisko v Hasprunke. A tu aj napokon skončili svoj život. Ostatné už potom vieme zo spomenutej povesti.

Druhým farárom v Hasprunke bol štyri roky Ján Imrich Nyakasházy. Narodil sa v roku 1668, teológiu študoval na Pázmáneu vo Viedni. Za kňaza bol vysvätený v roku 1694 a za farára v Hasprunke bol ustanovený 16. februára 1695.
Pôsobil tam do 2. júna 1699, keď sa stal farárom v Hochštetne, ďalej v auguste 1703 vo Veľkých Levároch a od roku 1710 bol v Gajaroch. Odtiaľ išiel 30. mája 1714 do Malaciek, kde zastával úrad dekana. Pôsobil tam do 5. apríla 1719.

Rukopis na fare tvrdí, že v rokoch 1699-1705 bola fara neobsadená.²⁾ V skutočnosti v tých rokoch pôsobil tretí farár Valentín Ján Augustín Ondrejkovič. Prvá informácia o ňom je vo Veľkých Ripňanoch. Tam bol farárom, keď pri vizitácii v roku 1657 o ňom vizitátor uviedol, že je príkladným mužom. Potom, od 13. apríla 1663 bol farom vo Veľkom Šúre. V protokole uvedenia za farára je nazvaný dobrým mužom. Odtiaľ išiel 19. apríla 1665 do Moravského Sv. Jána, kde začal písať farské matriky. Od 5. januára 1682 bol farárom vo Veľkých Levároch. Za farára v Hasprunke bol ustanovený 2. júna 1699. Tam 25. novembra 1705 aj zomrel. Nie je jasné, či je tým druhým farárom, pochovaným do krypty kostola, alebo či ho pochovali na cintoríne, ktorý vznikol vo vnútri múrov okolo kostola. Ale je možné, že ho pochovali v inej obci, azda v rodisku, pretože v hasprunskej matrike pochovaných zapísaný nie je.

     Štvrtým farárom sa stal 29. novembra 1705 Andrej Čermák. O jeho pôvode chýbajú informácie. Teológiu študoval v Trnave a za kňaza bol vysvätený 20. septembra 1704. Rok nato sa stal farárom v Hasprunke, kde pôsobil vyše 45 rokov až do svojej smrti. Pri vizitácii v roku 1714 je zaznačené, že má 36 rokov, kým pri vizitácii v roku 1731 je uvedený jeho vek 55 rokov: „V duchovnej správe 26 rokov, v ktorých všetkých chvályhodne pracuje. Jeho veriaci vydali o ňom dobré svedectvo s veľkou pochvalou, že sa stará aj o veriacich, aj o čistotu kostola.“
     Z týcho záznamov sa dá určiť, že sa narodil okolo roku 1677. Zomrel 14. apríla 1751 vo veku 75 rokov. Vo farskej kronike bolo o ňom zaznačené: „Pánovo stádo spravoval veľmi sväto a veľmi obratne. Spomienka na neho zostane v ľude požehnaná.“
     V rukopise na fare sa o ňom píše: „až dovčul žije v blahej pamäti ľudu. Bol muž horlivý, svätého života, za česť a chválu Božiu zaujatý, kazateľ výtečný. 45 rokov viedol ľud sebe sverený po ceste spasenia a už ako staručký kňaz horlive a neúnavne konal práce v správe duchovnej, nažiadajúc žiadnu mladšiu pomoc v svojej starobe. Stál vo veľkej vážnosti a láske u kniežaťa Palffyho. Tento za jeho horlivé učinkovanie chcel ho obdariť lepšou a výnosnejšou farou, on ju ale neprijal. Chcel medzi svojimi farníkmi složiť svoje kosti a tu aj odpočívať.“²⁾

     Ten mecén bol podľa všetkého gróf Mikuláš VIII. Pálffy z Malaciek. (Titul knieža získal až jeho syn Karol v roku 1807.)
     Ďalej sa uvádza, že farár Čermák dal postaviť dve kaplnky pri kostole, jednu zasvätenú k úcte Sedembolestnej Panny Márie a druhú svätému Františkovi Xaverskému. Pri kostole dal tiež vysadiť stromy ²⁾ - lipy a gaštany.⁵⁾
     Rôzne články o obecnej histórii datujú kaplnky, postavené v pôvodných baštách opevnenia na rok 1705,¹⁾ čo je zrejme nesprávne interpretovanou informáciou, pretože v tom roku farár Čermák len začal pôsobiť v Hasprunke, a to až od konca novembra. Isto nebolo jeho prvou starosťou stavať tieto kaplnky. Skôr je pravdepodobné, že ich staval až v čase, keď sa tešil priazni a aj finančnej podpore grófa Pálffyho.
     Zvláštne je, že diecézne schematizmy datujú tieto kaplnky až na neskoršie obdobie: kaplnku sv. Františka Xaverského na rok 1781 a kaplnku Sedembolestnej Panny Márie na rok 1783.¹³⁾ To už však bol farár Čermák dávno mŕtvy. Je možné, že najprv boli kaplnky menšie, len priamo prestavané z pôvodných obranných bášt, no keď sa v roku 1780 prestalo na cintoríne okolo kostola pochovávať, umožnilo to kaplnky prestavať a zväčšiť do súčasnej podoby. A to sa mohlo udiať v uvedených rokoch.

Piatym farárom sa stal Ján Baptista Bucsics, rodák z bratislavskej Dúbravky. Študoval v seminári sv. Štefana v Trnave. Za kňaza bol vysvätený v roku 1749 a 30. novembra bol poslaný za kaplána do Pezinka. Za farára v Hasprunke bol ustanovený 8. júna 1751. Pôsobil tam do augusta 1753. V tom istom roku sa 1. novembra spomína ako domáci kaplán v Malých Vozokanoch u Karola Bacskádyho, podžupana Tekovskej župy. Zrejme mal zdravotné problémy, ktoré ho prinútili opustiť kňazskú službu, pretože zakrátko zomrel 4. júna 1755 vo svojom rodisku, v Dúbravke.
Po odchode farára Bucsicsa zostala fara v Hasprunke pol roka neobsadená. Administrátorom farnosti bol od augusta 1753 do 7. januára 1754 františkán Valerius Schleippen, zrejme z kláštora v Malackách.

Šiesty farár sa tiež v Hasprunke dlho nezdrža. Bol ním Ľudovít Linhart, jeho priezvisko sa uvádza aj v rôznych variáciách Reinhardt, Reinchart. Pochádzal z Moravy, vysvätený bol za Olomouckú diecézu, ale pôsobil v Rakúsku. Rok bol kaplánom a dva roky zrejme pôsobil ako administrátor podľa miestnej potreby. Ako kňaz pôsobil vo Viedni len za milodary pri vykonaných službách, až kým bol 8. januára 1754 ustanovený za farára do Hasprunky. Odtiaľ potom išiel 22. júna 1755 do Devína. Tam sa konala v tom roku vizitácia, pri ktorej vizitátor o farárovi zaznamenal, že „má 28 rokov a 5 rokov koná duchovnú službu. Svoj úrad vykonáva usilovne.“ Pôsobil tam do 12. mája 1762. Potom bol farárom v Závode. Gróf Kolonics voči nemu vzniesol 27. marca 1770 nejaké sťažnosti , na čo sa zriekol úradu a utiahol sa do ústrania. Zomrel asi v roku 1785 v Mariazelli.

Siedmym farárom sa po ňom stal Šimon Dobrovodský. Narodil sa asi v roku 1727 vo Svätom Petre - nie je však jasné, v ktorom (Borský, Plavecký...). Tri roky študoval na Pázmáneu vo Viedni, potom prešiel na teológiu do Budína, kam nastúpil 10. novembra 1749. Ako diakon bol poslaný na Spišskú Kapitulu, odtiaľ 20. januára 1752 do Senice. Za kňaza bol vysvätený 29. októbra 1752. Za farára bol ustanovený 8. augusta 1755 v Hasprunke. Zomrel 18. novembra 1760 v nemocnici milosrdných bratov vo Valticiach na Morave. Zápis v matrike zomrelých však neuvádza dátum pohrebu, ani kto ho prišiel pochovať. Je teda možné, že nebol pochovaný v Hasprunke.

Od jeho odchodu do nemocnice a následnej smrti bol asi dva mesiace administrátorom v Hasprunke františkán páter Jeremiáš. Zrejme to bol Jeremiáš Sosterics (Šoštarič). Ten bol chorvátskej národnosti. Pôsobil ako kazateľ a novicajster na území dnešného Slovenska. Zostavil modlitebné knižky v chorvátčine, ktorými výrazne prispel k literárnemu rozvoju chorvátskeho jazyka. Zomrel 28. apríla 1770 v Marianke.

Ôsmym farárom bol Štefan Behányi. Narodil sa v Hliníku nad Hronom. Za kňaza bol vysvätený v roku 1759 a 10. marca toho roka bol poslaný za kaplána do Gajár. Za farára v Hasprunke bol ustanovený 11. januára 1761, tam zomrel 18. alebo 20. júla 1767.

Deviaty farár nastúpil vyše mesiaca po jeho smrti. Bol ním Mikuláš Baťovič, uvádzaný aj ako Balgovič. Pochádzal z Gajár, študoval v generálnom seminári v Budíne. V roku 1766 bol vysvätený za kňaza a poslaný za kaplána do Gajar. Nato bol 2. septembra 1767 ustanovený za farára v Hasprunke. Némethy o ňom píše: „Tam spoznal chudobu farských príjmov, v ktorých žil. No i tak vytrval. Jeho túžbou bolo robiť dobre všetkým, neúnavne a starostlivo pracovať v Pánovej vinici.“ Dal vybudovať vchod zvonka na chórus, na ktorý sa predtým vychádzalo z kostola. Potom pôsobil od 26. mája 1771 v Sološnici a ďalej od roku 1773 v Gajaroch, kde zomrel 10. novembra 1779 vo veku 44 rokov na mŕtvicu.

Desiatym farárom sa stal Ján Mráz, ktorý pochádzal z Holíča. V roku 1761 začal študovať v Budíne. Za kaplána bol poslaný 25. novembra 1765 do Szekszárdu (Maďarsko). Odtiaľ prešiel 15. júla 1769 do Bratislavy. Farárom sa stal 26. mája 1771 v Studienke, potom 1. decembra 1772 v Malackách, kde sa stal v roku 1782 vice-archidiakonom (dekanom). Od roku 1796 bol kanonikom bratislavskej kapituly a v roku 1812 sa stal zároveň prepoštom sv. Jána Krstiteľa v Budíne. Zomrel 26. augusta 1818.

Jedenástym farárm bol Pavol Križan. Narodil sa asi v roku 1743. Štúdium teológie absolvoval v roku 1768 na Pázmáneu vo Viedni. Prvý rok jeho kňazského pôsobenia nie je zaznamenaný. Za kaplána bol poslaný 27. decembra 1769 do Blumentálu v Bratislave. Potom bol 22. decembra 1772 ustanovený za farára v Hasprunke, kde podľa zápisu v krstnej matrike nastúpil až po Vianociach, 30.
decembra. Nevedel si však zvyknúť na toto prostredie. Némethy cituje z farskej histórie latinský záznam, ktorý je v tom zmysle, že „keďže pochádzal z tvrdej pôdy, na pieskové duny si nevedel privyknúť, a tak len jeden rok a jedenásť mesiacov po nich chodil a videl, že je to márne.“ Preto po necelých dvoch rokoch odišiel a 13. decembra 1774 bol ustanovený za farára v Kuchyni. No i tam sa stretal s ťažkosťami, pretože 22. októbra 1778 sa na neho sťažoval malacký gróf Karol Pálffy. No napriek tomu v Kuchyni zostal pôsobiť až do svojej smrti 14. mája 1799. Zomrel ako 56 ročný.

V poradí dvanástym farárom bol Martin Nottny (Notný), ktorý pochádzal z Dolných Orešian. V roku 1768 nastúpil na štúdiá v Budíne. Dátum vysviacky nie je známy, no 5. októbra 1772 už bol kaplánom v Gajaroch. Za farára bol menovaný 13. decembra 1774 do Hasprunky, kam nastúpil 20.decembra.
V roku 1775 vydala Kráľovská rada nariadenia ohľadom pochovávania a cintorínov, aby sa tak zabránilo častým epidémiám. Podľa nich zosnulý nemal byť odkrytý viac ako dva dni. Pri pohrebe sa mala rakva s nebožtíkom zaniesť priamo na cintorín, a nie do kostola. Do krýpt, ktoré mali vchod z interiéru kostola, sa už nesmelo viac pochovávať. Mali sa zrušiť cintoríny, nachádzajúce sa pri kostoloch, a nové sa mali zakladať na vhodných miestach mimo osád. Pokiaľ možno, malo to byť na rovine a nič sa na nových cintorínoch nemalo sadiť. Ako platilo už v predchádzajúcom období, cintoríny mali byť ohradené a v strede priestranstva cintorína mal byť postavený vysoký kríž, podľa možností zhotovený z kameňa. Cintorín mal byť posvätený.

V Hasprunke sa toto nariadenie zrealizovalo o štyri roky neskôr. Vo farskej pohrebnej matrike je poznámka o novom cintoríne na vrchu strany č.453, na úvod roku 1780. Z toho sa dá vyvodiť, že nový cintorín bol zriadený v priebehu roku 1779 a začalo sa na ňom pochovávať od začiatku roka 1780. Či sa ešte aj potom pochovávalo aj pri kostole jasné nie je. Pravdepodobne len vo výnimočných prípadoch, napríklad pri pohrebe tých, ktorý tam už mali pochovaného manžela alebo manželku. V matrike sa to však neuvádzalo.
Nový cintorín sa nachádzal za farou, medzi cestou a potokom. V tých miestach sa predtým nachádzali močariny zarastené palaším, v ktorých sa o 120 rokov skôr ľudia skrývali pred Turkami. Postupom času zrejme koryto potoka prehĺbili a vyrovnali, kanálikmi do neho odviedli vodu z močarín a zem vysušili. Dnes na pozemku tohto cintorína stoja dve bytovky, školské ihriská a z polovice aj školská budova.

Cintorín v Hasprunke vľavo - na vojenskej mape z r. 1783, v strede - na katastrálnej mape z r. 1914, vpravo - na topografickej mape z roku 1955 (kurzorom myši sa zobrazí mapa z r. 1964):
vojenské mapovanie 1783

Farár Notný pôsobil v Hasprunke do novembra 1780. Aby bol bližšie k svojej rodine, odišiel vtedy do Plaveckého Mikuláša, kde pôsobil až do svojej smrti 5. júna 1806.
Ním sa v Hasprunke končí tridsaťročné obdobie, počas ktorého sa vystriedalo osem farárov, ktorých doba pôsobenia bola vždy len niekoľko rokov.

Ďalším farárom, v poradí trinástym, sa na nasledujúcich 53 a pol roka stal Juraj Renko. Pochádzal z Liptovského Mikuláša. V roku 1769 nastúpil do seminára v Budapešti. Teologické štúdiá na Pazmáneu vo Viedni ukončil v roku 1774. Od roku 1776 bol kaplánom v Gajaroch. Farárom v Hasprunke sa stal 9. decembra 1780.
Bolo to v čase, keď sa už niekoľko mesaicov pochovávalo na novom cintoríne za farou. Je však možné, že sa ešte výnimočne pochovávalo aj pri kostole, a zdá sa, že nový farár s touto možnosťou ešte počítal, pretože do pohrebnej matriky od ďalšej dvojstrany pridal ďalší stĺpec „locus“, čiže miesto pohrebu. Avšak ani jeden zápis o pohrebe na starom cintoríne sa tam nenachádza. A od roku 1785 tento stĺpec v matrike zrušil. Viedeň, apríl 1782: Slávnostné veľkonočné požehnanie pápežom Piom VI.

Viedeň, apríl 1782: Slávnostné veľkonočné požehnanie pápežom Piom VI.

Významnou udalosťou na jar roku 1782 bola návšteva pápeža Pia VI. vo Viedni. Jej cieľom bolo osobné stretnutie s cisárom Jozefom II., aby s ním riešil problémy, ktoré vyvolávali cisárove zásahy do života cirkvi v monarchii. Pápež prišiel do Rakúska v marci, po sviatku sv. Jozefa. Cisár Jozef II. so svojím bratom Maximiliánom, biskupom kolinským, šiel pápežovi naproti k Viedenskému Novému Mestu. Tiež veľké množstvo ľudí prišlo do Viedne, aby mohli vidoeť pápeža. I z Hasprunsky vtedy išli mnohí do Viedne na túto udalosť. Pápežova návšteva však u cisára nedosiahla žiaden priaznivý výsledok. Po sviatku sv. Juraja pápež z Viedne odišiel. ²⁾
Viedeň, marec 1782: Vítanie pápeža Pia VI. obyvateľmi.

Viedeň, marec 1782: Vítanie pápeža Pia VI. obyvateľmi.

gróf Jozef kardinál Batthyány, arcibiskup ostrihomský a prímas uhorský, rytier veľkokríža Rádu Sv. Štefana Kráľa, župan Ostrihomskej župy a Vašskej župy, skutočný tajný radca a prísediaci sedmipanskej tabule.

Významnou udalosťou pre Hasprunku bola kanonická vizitácia 20. júna 1783, ktorú vykonal osobne knieža prímas a kardinál Batthanyi. Kardinál prišiel z Veľkých Levár o piatej hodine popoludní, a po vykonaní vizitácie o siedmej večer odišiel naspäť do Veľkých Levár. ²⁾

Výsledkom kanonickej vizitácie bolo v roku 1784 rozhodnutie, že pre množstvo veriacich je potrebné kostol zväčšiť. Vzhľadom na malé príjmy kostola bolo ako najschodnejšie riešenie zrušiť sakristiu, ktorá sa pôvodne nachádzala za hlavným oltárom v presbytériu kostola a oltár prisunúť až ku stene. Z toho dôvodu bola zboku pristavená nová sakristia. Na obnovený oltár boli umiestnené sochy sv. Ladislava a sv. Imricha, a nad nimi pozlátené sochy sv. Alžbety a sv. Barbory. Bol zhotovený nový svätostánok, a zabezečené rúcha a liturgické náčinie. Obnovená bola tiež farská budova.
Tieto práce sa začali 22. mája 1785. Takmer všetky náklady znášal gróf Karol Pálffy. Zabezpečil 15 tisíc kusov palených tehál, 3000 kusov škridiel, 120 metrákov vápna a drevo zadarmo. Z obyvateľov Hasprunky výraznejšie prispeli len dvaja horliví farníci: Ján Cigánek 40 zlatých a Andrej Osuský 15 zlatých. Ďalej Ján Slezák prispel 4 zlaté, no ostatní len po niekoľko grošov, aj to s nechuťou a s nevôľou.
Neochota prispievať na kostol vyústila do toho, že v tom roku sa prestala konať i koleda, lebo mnohí reptalii na to, keď kňazovi a organistovi dali tých pár krajciarov, čo títo ani nežiadali.

Narpiek týmto ťažkostiam opravy pokračovali ďalej. V roku 1786 bola obnovená kazateľnica, a oproti nej bol na stenu zavesený kríž. Na ceste k Malackám dal Ján Ivan starší postaviť kríž, ktorý dňa 30. augusta posvätil generálny vikár Ladislav Lurenský.

V roku 1788 nastala veľká drahota. Kamenec zničil celú úrodu. Pohynulo aj veľa dobytka. Mnohí v tom roku nemali chleba a deti aj zámožnejších rodičov chodili žobrať. Tuhá zima, ktorá trvala od konca októbra do konca marca, ešte viac hlad, nedostatok a choroby zväčšovala.

Zrejme keď sa hospodárska situácia trochu upokojila, začalo sa 20. augusta 1790 s prípravami nového organa. Postavil ho Valentín Arnold a stál 300 zlatých, pričom boli použité niektoré dobré píšťaly zo starého organa. Mal osem registrov. V roku 1792 bol organ prepravený a opatrený pedálmi. (Azda starý bol bez pedále.) No ako vždy, aj teraz sa ozývali mnohí hundroši: „Načo nám je organ, mohli sme ostať pri starom i ten bol dobrý.“

Okrem pastoračnej starostlivosti o farnosť a generálnej obnovy kostola, venoval sa farár Renko aj histórii farnosti, začal viesť farskú kroniku, a tiež písal latinsky poéziu. V roku 1793 v latinských veršoch krásne a duchaplne reagoval na hrôzy, ktoré spôsobila francúzska revolúcia.

V roku 1796 dal Adam Nízky pri svojom mlyne postaviť kríž, ktorý aj opatril základinou. V nedeľu pred sviatkom sv. Michal, bol kríž za veľkej účasti ľudu posvätený.

V tomto období sa v Hasprunke usadili Židia. Pred ich príchodom sa v dedine nemecky vôbec nehovorilo, i keď legendy hovorili o nemeckom pôvode prvých obyvateľov. Prvá zmienka o prítomnosti Židov v dedine sa nachádza v zápisnici z Batthyányiovskej vizitácie, kde sa spomína 12 dospelých Židov a 10 detí. V roku 1803 slúžny Ján Stermenský uviedol so súhlasom richtára Jozefa Tančiboka i notára Jana Blažíčka prvého Žida úradne do obce. Bol ním Michael Krienhut, ktorý dostal do prenájmu obecnú krčmu. kríž na kalvárii z roku 1833

V roku 1806 vypukol v Hasprunke veľký požiar. Zhorelo 110 domov a 9 stodôl. Medzi nimi zhorela i farská stodola a v nej celá zásoba zbožia a sena.
Ďalšia tragédia sa udiala v roku 1810. Pri veľkej výchrici spadol z kostolnej veže kovový glóbus s krížom. V roku 1811. bola veža opravená a obielená, a bol na ňu znovu osadený kríž. Za opravu a obielenie veže zaplatil farár 400 zlatých, Plechová guľa, na ktorej kríž stojí, stála 200 zlatých a zlatníkovi bolo zaplatených ešte ďalších 240 zlatých. Tehly, železo a ďalší potrebný materiál zaplatila obec.

V roku 1825 oslávil Juraj Renko 50. výročie kňazstva. Bola to slávnosť, ktorej sa zúčastnili kňazi celého dištriktu, svetská vrchnosť i patróni farnosti kniežacia rodina Pálffyovcov z Malaciek.
Starnúcemu farárovi prišiel ako kaplán pomáhať z Malaciek františkán Anastáz Petrovič. Vo farských matrikách sa jeho meno objavuje od roku 1827.

V roku 1833 bola na kopci nad dedinou vytvorená Kalvária. Bol na ňu osadený drevený kríž, ktorý posvätil kaplán páter Anastáz. Bol to zrejme kríž na oslavu 1800 jubilea našej spásy. No zároveň mohol byť aj vyjadrením vďaky za Božiu ochranu počas epidémie cholery v roku 1831, pri ktorej v Hasprunke klesol počet obyvateľov takmer o sto ľudí.

     Na jar roku 1834 už farár Renko cítil, že sa jeho dni chýlia ku koncu. Preto si dal pri kostole, kde už sa 55 rokov nepochovávalo pripraviť hrob, kúsok od kaplnky sv. františka Xaverského. O dva mesiace nato, 1. júna 1834 zomrel. Pohreb sa konal 3. júna.
     Rukopis na fare o ňom hovorí: „Bol to kňaz horlivý, znalý dobre reč latinskú, výtečný básnik a historík.“ A Némethy o ňom napísal, že to bol muž mnohých chvályhodných zásluh, ktoré pripomínajú viaceré monumenty.
     Súčasný kovový kríž na jeho hrobe už nie je pôvodný. Rok úmrtia uvedený na tabuľke - 1833 je však nesprávny. Pri obnove kríža na hrobe zrejme prevzali tento chybný údaj z rukopisu o histórii, kde je práve tokto nesprávne ten rok uvedený.²⁾

     Po smrti farára Renka spravoval farnosť do konca júna páter Anastáz, kým neprišiel nový farár Ľudovít Hazucha. Ten sa narodil 3. októbra 1795 v Novom Meste nad Váhom. Schematizmus z r. 1842/3 dáva k jeho menu
prívlastok „de Kelemenfalva“. To by znamenalo, že mal pôvod v Klimovici na Podkarpatskej Rusi. Štúdium teológie v generálnom seminári ukončil v roku 1826. Roku 1827 prešiel do kňazského inštitútu v Ostrihome a 9.
marca 1827 bol vysvätený za kňaza. Kaplánom bol najprv v Myjave, roku 1829 v Piešťanoch, roku 1830 v Leopoldove a od roku 1831 v Gajaroch. Od 1. júla 1834 bol farárom v Hasprunke.
     Je autorom príležitostných kázní a latinskej oslavnej reči. V liste Jána Hollého Jurajovi Palkovičovi z r. 1928 je o ňom zmienka, ako o „opravdivom bernolákovskom žiakovi“. Bol veľkým podporovateľom chudobného ľudu a ľudovým lekárom. Po vypuknutí cholery obetavo liečil chorých, radil im a pomáhal.
     V roku 1848 dal od základov prestavať farskú budovu (do dnešnej podoby, mimo prístavby v zadnej časti ).
     V roku 1854 prišlo k ďalšej epidémii cholery, ktorá vraj v rom roku 264 osôb a v roku 1855 až 387 osôb.⁵⁾ Avšak diecézne schématizmy v týchto rokoch takýto výrazný pokles počtu obyvateľov Hasprunky nevykazujú. Zachytávajú pokles obyvateľov o 20 a 26 osôb. Výraznejšie však skáču počty školopovinných detí: kým v r. 1853 je 180 školopovinných detí, v nasledujúcich rokoch ich počet pozvoľna klesá až na 142 v roku 1857, no potom opäť prudko vyskočí na 180 v roku 1859.
     Aj farár Hazucha sa nakazil cholerou a 16. augusta 1855 zomrel.

Pätnástym farárom sa stal Anton Pachman. Narodil 14. októbra 1818. Teológiu študoval v seminári sv. Štefana v Trnave. Za kňaza bol vysvätený 3. apríla 1845. Kaplánom bol v Zlatých Klasoch a od roku 1847 v Kuchyni. Za farára v
Hasprunke bol vymenovaný 12. septembra 1855. Popri duševných schopnostiach vynikal aj neobyčajnou telesnou silou. Hasprunčania o ňom hovorili, že dve vrecia plné zbožia, važiace 200 funtov, naraz každé jednou rukou zdvihol. Silnejšia však bola smrť a tá zlomila jeho silu, keď mal 48 rokov. Zomrel 6. januára 1867 v Hasprunke.

Šestnástym farárom bol Ján Laicha. Narodil sa 24. mája 1834 v Plaveckom Štvrtku. Teológiu študoval vo Viedni. Za kňaza bol vysvätený 25. júla 1858. Kaplánom bol v Kuchyni, potom v Gajaroch. Za farára bol ustanovený 1. septembra 1865 do Rohožníka. Odtiaľ bol 30. marca 1867 preložený do Hasprunky. Zo zbierok veriacich zabezpečil pre kostol veľký zvon. kde pôsobil až do svojej smrti. Zomrel ako 39 ročný na tuberkulózu 7. decembra 1873.

Sedemnástym farárom bol Ján Novák, rodák zo Skalice. Narodil sa v roku 1836, za kňaza bol vysvätený v roku 1859. Kaplánom bol v Moravskom Sv. Jáne, od roku 1860 v Uníne a od roku 1862 v Šaštíne. V roku 1867 sa stal farárom Plaveckom Štvrtku, a potom v roku 1874 v Hasprunke. Hneď po svojom príchode sa pustil do opravy kostola i fary. Na obe budovy dal novú strechu. Nechal opraviť aj organ v kostole. Po piatich rokoch bol v roku 1879 preložený za farára do Perneku. Od 18. apríla 1904 odišiel na dôchodok a býval Šaštíne. Zomrel 7. januára 1918.

     Aj ďalší farár Alfonz Bernkopf vynikal veľkým úsilím o rozvoj farnosti. Narodil 2. augusta 1848 vo Viedni. Po gymnáziu študoval v seminári sv. Štefana v Ostrihome. Za kňaza bol vysvätený 7. augusta 1871 a kaplánom bol v Devíne. Od 26. mája 1879 bol administrátorom v Hasprunke, kde bol následne 20. júla ustanovený za farára.
     Krátko po svojom príchode do Hasprunky zorganizoval v obci ľudové misie,¹⁴⁾ ktoré od 18. do 27. januára 1880 viedli redemptoristi z Ketzelsdorfu Václav Göldner a František Pivnička a z Viedne František Masopust. I keď títo kňazi pôsobili v Rakúsku, boli českej národnosti, preto nemali problém sa dorozumieť s obyvateľmi Záhoria. Podľa kláštornej kroniky v Ketzelsdorfe boli misie úspešné, ale záznam žiadne konkrétnosti z nich neuvádza.
     Inak to však bolo pri misijnej obnove, ktorá sa konala od 10. do 14. októbra toho istého roku. Zúčastnilo sa jej menej ako polovica farníkov, pretože to bolo v čase zberu zemiakov. Na konci misijnej obnovy postavili misijný kríž z dubového dreva. Kronikár provinciálneho domu vo Viedni poznamenal, že všetky finančné výdavky na samotné misie, ako aj na obnovu neniesla farnosť, ale viedenský kláštor.

1858-1881 bola vedená matrika zomrelých deti z viedenského sirotinca (Štátny archív v Bratislave, č.2155)

že v tom období redemptoristi na území Slovenska misie nekonali. No napriek tomu sa jedni misie predsa uskutočnili.

Od roku 1888 (asi od augusta) bol farárom Cíferi a od r. 1897 v Pobedime, kde 16. septembra 1914 zomrel. Venoval sa prekladaniu náboženskej literatúry.

Kláštorný záznam o týchto misiách hovorí o veľmi dobrom úspechu, ale bez konkrétností.
V dňoch 10. až 14. októbra toho istého roku prebehla v Hasprunke obnova misií. Zúčastnili sa jej z Ketzelsdorfu tí istí dvaja redemptoristi a Josef Roller z Viedne. O tejto obnove už správa nie je taká optimistická. Z 1 800 katolíkov žijúcich v Hasprunke sa zúčastnilo iba asi 800, pretože to bolo v čase zberu zemiakov. Na konci misijnej obnovy postavili misijný kríž z dubového dreva.
Kronikár provinciálneho domu redemptoristov vo Viedni poznamenal, že všetky finančné výdavky na samotné misie, ako aj na obnovu neniesla farnosť, ale viedenský kláštor.
Do obdobia Bernkopfovho pôsobenia v Hasprunke spadá aj informácia, ktorú píše Katarína Hrúzová v článku Dejiny obce Studienka uvádza: „Do roku 1880 k Studienke patrila aj malá obec Mikulášov. V roku 1862 obec spísala zmluvu s učiteľom Jánošom Hankocym v Mikulášove o vyučovaní všetkých detí tunajšej obce.“

Po jeho stopách kračal a nasledoval Alfonz Berkopf.⁵⁾ Za jeho učinkovania v r. 1885 dal otvoriť kostolnú hrobku, ktorá vedie k hlavnému oltáru. Našiel tam 4 rakve, v ktorých boly uložené pozostatky dvoch farárov a dvoch tureckých vojenských hodnostárov.
     V hrobke našli 2 turecké šišaky, helmice, ktoré boly zlatom a striebrom a drahokamami vykladané. Istý čias turecké šišiaky boly vyložené v kostole, ale o krátky čas sa z kostola stratili.
     Dľa ústneho podania, počas tureckých a kuruckých vojen, boli Turci tiež umiestnení aj v Hasprunke.⁶⁾ Dva hodnostári vojenskí, ktorí ležia v kostolnej hrobke, mali vraj väčší obnos peniazi obetovať na kostol.
     Druhé ústne podanie je o Turkoch, keď prišli do obce. Vtedy obec nebola tak rozsiahla ako je teraz. Okolo obce rastlo veľa palašia, ktoré slúžilo ľuďom za úkryt. Náš kraj zostal bez ochrany, preto ľahko sa stala obec korisťou Turkov.
     Turci, kde prišli, všade pustošili. Olúpili i kostol a kde mohli, zajali aj obyvateľov. Turci vraj chodili okolo palašia a vykrikovali: „Jano, Juro, poďte von už sú Turci preč.“ Keď niektorí vyšiel už ho chytili.
     Raz sa stal istý prípad Osuskému. Keď išiel Turek na koni cez vodu, Osuský, ktorý bol schovaný, zrazil ho z koňa dole. Potom hovoril, ale som ho šíbel. Od tej doby rodu Osuskému ľudia ešte dodnes hovoria „Šibalci.“
     Farár našiel v otvorenej hrobke i mnohé rôzne spisy nikto však nevedel komu patria.
     Založil tiež prvý dobrovoľný hasičský sbor.⁷⁾ Učinkoval tu len krátky čas. Vymohol meno obce Szentistván.

Pri požiari v roku 1881 to bolo ešte výraznejšie - počet obyvateľov klesol o 470. V tom prípade nemuselo ísť o úmrtia, ale keďže požiar zničil 90 domov,Igor Rakár: Studienka - raj hubárov; str. 65. V knihe sa síce uvádza rok požiaru 1882, ale vzhľadom k tomu, že schématizmus uvádza počty obyvateľov s ročným oneskorením, tak k tragédii muselo prísť už o rok skôr - v roku1881. Tiež informácia na strane 33, že v roku 1882 bola zakúpená z obecných prostriedkov striekačka z Viedne, bude už o reakcii obce na predchádzajúci ničivý požiar.
tak takmer štvrtina obyvateľov obce odišla bývať inam a len postupne sa v nasledujúcich rokoch vracali, a tak sa pomaly počet obyvateľov vracal k pôvodnému stavu.

Kým v roku 1813 tvorili Židia len niečo cez tri percentá z obyvateľov, o 75 rokov neskôr ich už bolo desať percent. Ak však odpočítame obyvateľov mlynov a dalších samôt, prináležiacich k obci, v samotnej dedine Židia tvorili ešte viac - asi 11,3¨% obyvateľov.

Redemptorista M.Macko, ktorý sa vo svojej dizertačnej práci venoval pôsobeniu rehole na území Slovenska v druhej polovici 19. storočia, v tejto práci píše, že podľa vtedajších rehoľných záznamov hlavnými odporcami misijnej činnosti redemptoristov boli popri liberáloch a neskôr socialistoch, najmä Židia. „Bolo očividné čoraz významnejšie postavenie Židov v spoločnosti. Redemptoristi často považovali agilných Židov za prefíkaných alebo dokonca zákerných šmelinárov a úžerníkov chudobných ľudí. Existuje o tom nespočetné množstvo príkladov.“
A jeden z uvedených príkladov sa týka aj Hasprunky. Ide o záznam v kláštornej kronike o misijnej obnove, ktorúMartin Macko CSsR: Das Engagement der Redemptoristen in den östlichen und südlichen Kronländern der Monarchie 1848 bis 1918. Dissertation. Wien, im Juli 2012; S. 269. redemptoristi viedli v Hasprunke v októbri 1880: „Je tam chudobný a dobromyseľný ľud, asi 1 800 katolíkov na 200 Židov, ktorí riadne držia opraty.“ tamtiež - Archiv der Wiener Provinz der Redemptoristen in Wien, Conspectus laborum Collegii Ketzelsdorf anno Domini 1880; Hausarchiv der Redemptoristen Maria am Gestade, Hauschronik 1864-1888, Bd. I., Oktober 1880 (nicht seitennummeriert).

Toto dominantné postavenie Židov v Hasprunke krátko na to zastavil už spomenutý ničivý požiar v obci. V roku 1881, keď mala Hasprunka historicky najviac obyvateľov, poklesol takto počet obyvateľov v obci takmer o štvrtinu. Desať rokov trvalo, kým počet obyvateľov Hasprunky dosiahol pôvodný stav, ale po roku 1900 začal opäť klesať.
Ešte fatálnejšie však požiar zasiahol do života miestnej komunity Židov. Ich počet sa zdecimoval na tretinu, z čoho sa už nezviechali. Napokon po Prvej svetovej vojne židovská komunita postupne úplne zanikla, ako vidno aj z ďalších údajov v diecéznych schématizmoch

K. Hrúzová píše, že na židovskom cintoríne sa pochovávalo do roku 1934.Katarína Hrúzová: Dejiny obce Studienka Zvyšných niekoľko Židov, ktorí ešte v obci žili, sa v nasledujúcich rokoch odsťahovalo. Posledný z nich, obchodník Šalamún Maas, opustil obec v roku 1939.I. Rakár: Studienka - raj hubárov; str. 30.
     Čiže v časoch, keď na Slovensku prišlo k prenasledovaniu Židov a ich deportáciám do pracovných a koncentraných táborov, už v Hasprunke Židia nežili. Preto je jednoznačne nesprávne tvrdenie o deportovaní Židov z našej obce na stránke Wikipedie: „Nepriaznivá situácia pred druhou svetovou vojnou donútila židovské obyvateľstvo opustiť obec, iní boli deportovaní do pracovných táborov – posledný židovský občan opúšťa obec v roku 1939.“ sk.wikipedia.org/wiki/Studienka
     To však neznamená, že by sa nemohli Židia v obci stretávať s nepriateľskými postojmi zo strany obyvateľov. Úžera, ktorou často zdierali ľudí v núdzi, ale aj úžera krčmárov, u ktorých tí, čo prepadli alkoholu, nechali veľkú časť svojich peňazí, tiež nečestnosť a premrštené ceny obchodníkov, to boli často príčiny nenávisti. A tá v čase spoločenskej nestability prerastala do rozhodnutí „ísť sa odškodniť“. O takejto situácii, ktorá nastala aj v Hasprunke, ale omnoho skôr - v novembri 1918, píše I. Rakár: „V tomto období po vojne a vzniku nového štátu vznikol na krátku dobu chaos, čo niektorí ľudia využili, vrhli sa na židov a vyrabovali ich. Počas asi týždňa sa rabovalo všade a aj majer na Tŕní prišiel o stroje. Rabovačku zastavil až príchod troch četníkov z Malaciek dňa 8. novembra 1918.“ I. Rakár: Studienka - raj hubárov; str. 41.
     doplnenie: Túto udalosť zaznamenal vo svojom rukopise z roku 1994 aj studiensky rodák František Rudavský: „Keď sa vojna ukončila v roku 1918 bolo v obci sedem rodín židovských, ktoré mali obchod. Ľudia všetkých vyrabovali, domy zničili, dvere a okná rozbili, čo mohli odniesť, všetko zobrali.“ František Rudavský: Prečo volajú občanov lúčari v Studienke (rukopis, 1994) str. 18.
     Takýto ojedinelý incident však nemohol spôsobiť odchod Židov z obce. Príčin bolo zrejme viac. Chudobná obec nemusela poskytovať dostatočný priestor pre podnikanie väčšej komunity Židov. Nová spoločenská situácia po vojne mala isto vplyv aj na ich spôsob podnikania, čo zakrátko znásobila aj hospodárska kríza. A tak obchodníci i krčmári mohli hľadať vhodnejšiu lokalitu pre svoje podnikanie. Navyše medzi Židmi silnela myšlienka na vlastný štát a tak sa za týmto cieľom mnohí vysťahovali do Palestíny.
     Tých pár Židov, čo ešte v Hasprunke zostalo začiatkom 30-tych rokov, mohlo mať napokon aj náboženskú motiváciu: Na konanie bohoslužieb v synagóge sa vyžadovala prítomnosť aspoň desiatich mužov. Čo už tunajšia židovská komunita nemala. A tak aj toto mohlo byť príčinou odchodu posledných Židov z obce tam, kde budú môcť naplno uplatňovať aj svoje náboženské rituály.
     Synagóga uprostred obce tak zostala opustená. Neskôr bola prestavaná pre potreby obecného úradu.
     Židovský cintorín tiež spustol. K. Hrúzová o ňom píše: „Tento bol značne poškodený zrúcaním múrov okolo neho a zobraním kvalitných náhrobných kameňov okolitými kamenosochármi. Múr rozobrali občania obce a využili na svoje stavby.“ Katarína Hrúzová: Dejiny obce Studienka

Podľa stránky obce bol súčasný cintorín v roku 1875 rozšírený o 800 siah.
K. Hrúzová uvádza: „Dobrovoľný hasičský zbor v Studienke bol založený 15.5.1921. založil ho Alexander Schäffer, správca školy.“ Dobrovoľný hasičský zbor už existoval v obci prv. Avšak po svetovej vojne a vzniku nového štátu musel byť vytvorený nanovo.
Od 11. júna 1948 má obec už slovenský názov „Studienka“.¹⁾

Ochranný pás so štyrmi rohmi bastiónu môže podľa jeho typu pochádzať z konca 17. storočia. Medzi rokmi 1670-1711 vo svete kurucov to mohlo byť naozaj potrebné. Dodnes je neporušená, čo je veľká vzácnosť. (djnaploja: Szentistvánkút erődtemploma)

Pavol DUBNIK 1695 1.2.+
Valentín Ján Augustín ONDREJKOVICS 1705 25.11.+ pochovaný na inom mieste
Andrej Imrich CSERMÁK 1751 14.4.+
Šimon DOBROVODSKÝ 1760 18.11. ?
Štefan BEHÁNYI 1767 20.7.+

Ľudovít HAZUCHA 1855 16.8.+
Anton PACHMANN 1867 6.1.+
Ján LAICHA 1873 7.12.+
Alojz Štefan BLAHO, OFM 1933 21.9.+

Miloš Klement Mlynarovič, 11.10.1887 v Hasprunke - 15.5.1971 vo Valparaiso (Indiana, USA)

Študoval na gymnáziách v Skalici a v Trnave, absolvoval vyššie teologické štúdiá v Bratislave. Za kňaza bol vysvätený vysvätený 21. mája 1910. V rokoch 1911-14 pôsobil ako lektor kazateľstva a biblistiky vo františkánskom seminári v Bratislave. V roku 1914 odcestoval do USA, no vypuknutie I. svetovej vojny mu znemožnilo návrat. Zostal pôsobiť ako výpomocný duchovný v osade sv. Jána vo Whitingu. Od roku 1915 až do r. 1950 bol farárom slovenskom osady Nanebovzatia Panny Márie v East Chicagu. Zároveň bol od r. 1930 hlavný sudca a od 1933 hlavný duchovný Slovenského katolíckeho sokola.
V lete 1925 navštívil rodnú Hasprunku, ktorá v tom čase nemala farára, ale ju spravoval farár z Rohožníka. Tu v priebehu mesiacov jún-august pokrstil niekoľko detí.
Po roku 1950 žil na odpočinku v slovenskom františkánskom kláštore Sedembolestnej Panny Márie vo Valparaise.
Bol autorom básnických zbierok Slávia (1919), Testament kráľa sŕdc (1954), Dejiny srdca (1964), Zlatá koruna (1972) ... Jeho romány a novely (Vtáčence vo víchrici, V tieni mrakodrapov, Borba s osudom, Rozeta ...) tematicky čerpajú zo života slovenských vysťahovalcov v USA. Príležitostne sa venoval dramatickej spisbe a prekladom. Bol spoluzakladateľom a podpredsedom Spolku slovenských spisovateľov a umelcov v zahraničí.

Schematizmy 1845 - 1894 uvádzajú: farnosť zriadená 1682, matriky sú vdené od roku zriadenia farnosti, kostol sv. Štefana kráľa
Od 1895 sa uvádza konsekrácia kostola 20.8.1678
Od 1904 sa uvádza kaplnka Umučenia Pána
Od 1906 sa mení rok konsekrácia kostola na 1687
Od 1909 (do1938) sa mení rok konsekrácia kostola na 1688, spomínajú sa 3 kaplnky nedatované
Od 1915 sa uvádza renovácia kostola v 1913
bratstvá: Spolok sv. ruženca, Najsv. Srdca Ježišovho
Od 1944 sa uvádzajú matriky 1695; kaplnky nedatované - o dve viac Preblahoslavenej Panny Márie, Svätého Ruženca.; patrónom kostola: Ministerstvo nár.obrany.
bratstvá: Spolok sv. ruženca, Najsv. Srdca Ježišovho, Tretí rád sv. Františka, Kongregácia mariánskych dievčat.

V druhej polovici 19. storočia sa v našej obci nachádzala aj židovská obec, ktorá vydržiavala židovskú školu, židovský kostol (dnešný obecný úrad). Židia vlastnili všetky obchody, krčmy, smolné pece , liehovar ( Tŕnie). Dokonca Žid Laicht bol richtár, Kohn bol pokladník obce. Skoro každý bol členom obecného zastupiteľstva. Mali aj vlastný cintorín, kde sa pochovávalo do roku 1934. Tento bol značne poškodený zrúcaním múrov okolo neho a zobraním kvalitných náhrobných kameňov okolitými kamenosochármi. Múr rozobrali občania obce a využili na svoje stavby.

----------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Tento názov mala až do 28. októbra 1918, kedy obec dostala názov „Hasprunka“.

P. Barlaam Hasprunkensis, kapucín, gvardián v Pezinku 1781-83, zomrel v Pezinku 7.11.1819

Rarbocký (rohožnický) richtár sa raz neskoro v noci vracal z vajarských pivníc, kde často chodieval piť víno a hrávať karty. Pri Božej muke ho ale zastavila žena v čiernom, ktorá mu nakázala, aby ju odniesol až do Hasprunky (Studienky). Richtár sa tak zľakol jej zjavu, že zaniesol ženu až na kraj Hasprunky do tretieho domu a vrátil sa domov.
V tú noc v dome v Hasprunke zomrel človek a keď sa to richtár dozvedel, pochopil koho to na svojich pleciach niesol a odvtedy nepil a nehral karty.
(Ľudmila Kotesová: Rohožník 1397 – 1997, Bratislava 1997, str. 69)

Istý obuvnícky majster v Zápotočnej ulici šil topánky svojmu dobrému priateľovi z Hasprunky, dnešná Studienka. Keď bol s nimi hotový, rozhodol sa, že mu ich zanesie. Tak sa aj stalo. Vybral sa cez les do Hasprunky. Keď tam prišiel, šťastlivo sa s kamarátom zvítal a ako ináč, nové topánky dobre zapili slivovičkou. Ako tak besedujú a popíjajú, ani len nezbadali, že vonku sa už stmieva. Chtiac-nechtiac musel sa majster pobrať domov cez les naspäť do Šaštína.
Mesiac akoby sa zabával, sem-tam sa schoval za mraky a hneď zase nášmu majstrovi svietil na cestu. Stromy sa k nemu priateľsky nakláňali a tiene na zemi vytvárali rôzne obrazce. Ako si tak kráča a dumá posilnený slivovičkou, zbadal, že si pred ním ešte niekto vykračuje. Nebol už ďaleko od Šaštína, ale predsa si pomyslel, že dvom bude veselšie, a tak na dotyčného zakričal.
Postava ozaj ostala stáť. Majster si pobehol, ale aké bolo jeho prekvapenie, keď zbadal, že postava nemá hlavu. No to si môžete predstaviť, ako sa majster cítil, div že z nôh nespadol. Nevedel, čo ďalej. Keď sa spamätal, začal pred postavou utekať, ale nič mu to nepomohlo, pretože postava utekala za ním. Takže, chtiac-nechtiac, išli stále spolu, dúfajúc, že medzi domy s ním nepôjde. Ale postava ho stále sprevádzala.
Veľmi sa potešil, keď zbadal, že hostinec, do ktorého rád chodieva, tzv. Zájazdný hostinec u pána Wótcziho, je ešte otvorený. Rýchlo vošiel dnu medzi kamarátov. Šťastný, že sa mu podarilo tej bezhlavej postavy zbaviť. Hodiny ubúdali a ubúdalo aj návštevníkov, až ostal v hostinci náš majster zase sám. Onedlho ho začal už i pán hostinský upozorňovať, že chce zatvárať. Nezostalo mu nič iné, len sa vybrať na cestu domov.
Aký bol však prekvapený, keď ho strašidlo vonku stále čakalo. A zase ho začalo sprevádzať. To už bolo na majstra priveľa. Začal postave nadávať takými výrazmi, ktoré by si inak ani nedovolil na niekoho povedať. Ale čo sa nestalo? Postava sa nahnevala a začala nášho milého majstra tĺcť hlava-nehlava.
Keď prišiel k sebe, tak zbadal, že postava už je preč. Utekal domov, ako mu nohy stačili a doma buchol dverami, až mu pánty skoro vyleteli z dverí.
Odvtedy topánky do Hasprunky nenosil a s každým sa radšej dohodol, aby si po ne prišiel sám. Lebo čo vtedy v noci zažil, to mu ani nikto nechcel veriť, skôr sa mu všetci smiali. Kto by sa však lepšie majstrovi prizrel, zbadal by, že mu od večera do rána na hlave zbeleli všetky vlasy.
(Silvia Suchá: Z rozprávania starého otca, Hlásnik - Spravodaj Mestského úradu Šaštín-Stráže, Ročník VII., číslo 4, december 2006)

PRÍBEHY PANI KUČERKOVEJ

10. januára tohto roku bolo sté výročie narodenia Márie Trajlinkovej. Narodila sa v malom domčeku pod slamenou strechou v susedstve mojich starých rodičov. Trajlinkovci boli s našou rodinou v kmotrovstve. Po čase si strýc Trajlínek – Jaňďúr postavili nový dom Na vŕšku. Pribudla im dcéra Julka, staršia Mária vyštudovala na učiteľskom ústave uršuliniek v Trnave za učiteľku. Na prvej učiteľskej štácii stretla o máličko mladšieho kolegu a bolo z toho manželstvo. Manželia Ľudovít a Mária Kučerkovi sa po krátkom učinkovaní v Hasprunke postupne presídlili do našej dediny k Trajlínkom Na vŕšku. Strýca Jaňďúrka som nepoznal, tetku Anku, mamu pani Kučerkovej, som poznal dobre. Na Zelený štvrtok v noci sa nábožné ženičky modlievali v kostole „Svatú hodzinku“ a tetka Anka tú knižočku prečítali celú. Trvalo to naozaj hodinu, raz ma tam starenka zobrali, celú som statočne prespal.

V socialistickom školstve bolo treba aj socialistických učiteľov. Boli aj u nás v meštianke v Jánoch, takí rychlokvasení, uvedomelí vlastenci. Občas si pani Kučerková s niektorým vymenili hodiny a pomohli nám s fyzikou, chémiou.

Záverečné skúšky boli obdobou maturitných skúšok na gymnáziách, vtedy už Dvanásťročenkách. Na našich záverečných boli členkou skúšobnej komisie a podarilo sa im dostať aj do skúšobnej komisie v Hasprunke, boli to tiež ich žiaci.

Ďalej už nech hovoria pani Kučerková:

„Ked sem mjeua čas, chodziua sem sa podzívat na moje dzeci do Hasprunky. Ráz sem stretua Jožku Šišouáka, šikovného chuapca na šecko, enem učit sa mu nesceuo.

„Jožko, uč sa, abys neprepadeu, urobiu bys mi haňbu.“

„Nebojte sa pani učitelko, neprepadnem.“

„Jak neprepadneš, ked sa neučíš!“

„Nebojte sa, já to zvedem na Sovjetský zvaz!“ víťazoslávne vyhlásil.

Ked došeu Jožka na radu, vytáheu si Pavol Országh Hviezdoslav. Aj sem zaňho modliua, aby to nejak dohnéteu.

A začau: „Pavol Országh Hviezdoslav bol slovenský spisovateľ. Pavol Országh Hviezdoslav sa narodil na Slovensku a miloval Sovietsky zväz. Sovietsky zväz je najväčšia krajina na svete žije tam najviac ľudí.“

„Dosť,“ rezolútne zastavil Jožka v prednášaní svojho traktátu predseda komisie „Akú známku navrhujete tomuto žiakovi?“ obrátil sa na mladuškú slovenčinárku. Prosebne pozrela na pani Kučerkovú.

„No, vzhľadom na jeho plynulý prednes mu navrhujem trojku, predsa len, nehovoril k veci,“ ujala sa slova pani Kučerková.

„Nehovoril k veci, to nie je k veci, Sovietsky zväz vám neni k veci?“ vyskočil zo stoličky predseda strany v dedine, najmocnejší muž v Hasprunke.

„Jednošku dostane,“ zahrmel a buchol rukou do stola. Mali čo robiť, aby ho presvedčili, že predsa len nehovoril k veci. Po skúškach – Jožko opravdu neprepadol – sa ho pýtali pani Kučerková, čo ho to napadlo.

„Tata mi povidali, nech to zvedem na Sovjetsky zvaz. Tak sem ich posuecheu!“

Pár rokov nato, pred posledným ročníkom na štúdiách, nám na izbu v internáte pridelili dvoch mladíkov, obidvoch z Hasprunky. Izidor Šlosár a – Jožka Šišolák. Po rokoch sme o nich hovorili s pani Kučerkovou. Z Jožku, čo všetko chcel zvaliť na Sovietsky zväz, sa stal výborný jemnomechanik. Tak spomínali pani Kučerková na ten divný, neskutočný čas.

O tom, že boli mimoriadna žena, svedčí i ďalšia príhoda, ktorú spomenuli pri vynikajúcej štrúdli, ktorú sme u nich ochutnávali.

Cez prestávku sa deti zhŕkli okolo stolíka a zvykli sa pochváliť alebo požalovať, čo trápi alebo teší detskú dušičku. Mnoho razy múdry učiteľ vie viac o rodine svojho žiaka, ako tušia rodičia. Pani učiteľka vedela, ktorý žiak si akú nosí desiatu, že niektorý by zniesol aj kus navyše, iný má navyše. Učili ich, aby boli kamarátski, vedeli sa so spolužiakom i podeliť.

Stalo sa, že jeden žiačik sa potreboval podeliť so svojou včerajšou skúsenosťou. Keď sa zhŕkli okolo súdružky učitelky, nevydržal to a vyhŕklo z neho: „Prosím, súdružka, náš tata byu fčéra ožrauý!“

Nastalo všeobecné priznávanie: „Prosím, aj náš tata bývajú bárkedy ožrauý,“

„Prosím náš tata byli v sobotu natŕtaný!“ zakontroval daľší.

Všimli si pani Kučerková, že vzadu, v lavici, sedí smutný Števko, v očiach slzičky, hlavu spustenú. Vstali a išli k Števkovi.

„Čo je Ti, Števko, prečo plačeš?“

„Prosím, súdružka, náš tata nechodzá domú ožrauí!“

„Čo som mala robiť, zotrieť slzičky, pohladiť po vláskoch a utešiť ho: neplač, Števko, Tvoj tata je dobrý človek, viem, učila som ho. Z mojich žiakov vyrastú dobrí ľudia, ako Tvoj tatko, vieš?“

Mal som vyhliadnutý pekný stromček U kaduba, borovicu so šiestimi stavcami. V sobotu, štyri dni pred Vianocami poobede som sa vybral po ňu. Prv, než som ju odrezal, na jánskej strane som zbadal gazik, pri ňom dvoch vojakov a ich ďalekohľad odrazil slnečný lúč ku mne. Čo urobiť? Vybral som sa rovno k ním! Zašli za roh, schovali sa . Vyliezol som na najbližšiu borovicu, zhodil dole obrovské imelo, u kaduba som narezal dlhé šáší a šiel domov. Keď sa zotmelo, zašiel som si pre tú borovicu. Chlapcom v gáze nemohlo napadnúť, že tú borovicu som mal v merku ešte na jar, keď sme s Albínom vozili včely na agát. Ešte ten večer prišli pani Kučerková, či nemáme navyše borovicu, lebo pani doktor Paličková a Ľuba Pavlovičová – Baková by chceli mať na Vianoce sekulskú borovicu. Nemali sme! Poslali sme im všetko imelie aj to šáší a po Vianociach ďakovali pani Kučerkovej za sprostredkovanie starobylých sekulských Vianoc.

„Povidaua sem im, že u nás volakedy nebyli stromky, izby byli níské a aj placu pro nich nebyuo. Tak si ludé za obrázky a za zrcaduo napchali teho imelá, do okna šášá, pod neho ked mjeli jabúčka. První stromek f Sekulech stáu u Kováčú a chodzili sme sa pod okno na neho dzívat.“ Príbehov s pani Kučerkovej je bezpočet, hlavne medzi jej „deťmi“, od môjho veku až po tých, ktorí skončili školu koncom osemdesiatych rokov.

Štyri desiatky rokov na pani Kučerkovú už len spomíname. Bola to múdra žena!

Spracoval: Ladislav Vrábel; spolupráca: Marika Vrábelová; 22.3.2021 prevzaté z facebooku

Pavol DUBNIK	1682 - 1695 1.2.+	Narodil sa v Gajaroch asi v r.1653. Vieme o ňom len toľko, že v r. 1682 sa stal prvým farárom v Hasprunke, dnešnej Studienke. V r. 1695 zriadil matričnú knihu krstov, pohrebov a sobášov. V matrike zosnulých bol vykonaný prvý zápis takto: Ten, ktorý ju pripravoval, zomrel prvý, 1. februára 1695 vo veku 42 rokov. Avšak schématizmy Ostrihomskej arcidiecézy uvádzali, že matriky sa v Hasprunke vedú od roku zriadenia farnosti, čiže 1682. No v skutočnosti naozaj bola matričná kniha zriadená až začiatkom roka 1695. Prvý zápis krstu je z 31. januára 1695, prvý zapísaný pohreb hneď v nasledujúci deň je spomenutý pohreb farára Dubnika z 1. februára, no prvý sobáš je zapísaný až o rok neskôr 29. januára 1696.
Ján Imrich NYAKASHÁZY (Nyakazhazy)	1695 16.2. - 1699	Teológiu študoval v Pázmáneu (Viedeň). Za farára bol ustanovený 16. februára 1695 v Studienke, potom 2. 21. júna 1699 vo Vysokej, ďalej v auguste 1703 vo Veľkých Levároch. Od 1710 bol v Gajaroch, kde pri vizitácii v r.1714 Imrich Pongrácz zapísal, že má 46 rokov a je 20 rokov kňazom. Odtiaľ išiel 30. mája 1714 do Malaciek, kde bol ustanovená za farára 23. októbra toho roku. Zastával úrad dekana. Pôsobil tam do 5. apríla 1719. Záznam v kronike S0, že odtiaľ išiel do Sv. Mikuláša je nesprávny.
Valentín Ján Augustín ONDREJKOVICS (Ondrejkovič, Ondrejkovicz)	1699 2. 21.6. - 1705 25.11.+ podľa matriky nastúpil do Studienky 21.6.1699	Bol farárom vo Veľkých Ripňanoch, kde v r. 1657 pri vizitácii Ján Cherlay o ňom zaznačil, že farár je príkladným mužom. 13.4.1663 bol ustanovený za farára vo Veľkom Šúre (Šúrovciach). V protokole uvedenia za farára je nazvaný dobrým mužom. Odtiaľ išiel 19. apríla 1665 do Moravského Sv. Jána, kde začal písať farské matriky. 5. januára 1682 bol ustanovený farárom vo Veľkých Levároch, ktoré prijal výmenou s Jurajom Szenigloviczom. Odtiaľ bol 2. 21. júna 1699 ustanovený za farára v Studienke, kde zomrel 25. novembra 1705. Avšak v matrike zomrelých záznam o jeho pohrebe nie je, zrejme bol pochovný na inom mieste. Záznam v kronike Studienky, že v rokoch 1699 až 1705 bola fara neobsadená a dochádzal farár zo Sološnice je nesprávny.
Andrej Imrich CSERMÁK (Čermák)	1705 29.11. - 1751 14.4.+	Teológiu študoval v seminári Marianum (v Trnave). Za kňaza bol vysvätený 20. septembra 1704. 29. novembra 1705 bol ustanovený za farára v Studienke. Pri vizitácii v r.1714 Imrich Pongrácz zaznačil, že má 36 rokov. V roku 1731 vizitátor Ján Jelenffy zapísal jeho vek 55 rokov. V duchovnej správe 26 rokov, v ktorých všetkých chvályhodne pracuje. Jeho veriaci vydali o ňom dobré svedectvo s veľkou pochvalou, že sa stará aj o veriacich aj o čistotu kostola. Z týcho záznamov sa dá určiť, že sa narodil okolo roku 1677. Zomrel 14. apríla 1751 vo veku 75 rokov. Vo farskej kronike bolo o ňom zaznačené: Pánovo stádo spravoval veľmi sväto a veľmi obratne. Spomienka na neho zostane v ľude požehnaná. Pochovaný bol v Hasprunke 16. apríla. V kronike Studienky sa o ňom píše, že to bol muž horlivý, svätého života, za česť a chválu Božiu zaujatý, kazateľ výtečný, ktorý stále žije v blahej pamäti ľudu. 45 rokov viedol ľud sebe sverený po ceste spasenia a už ako staručký kňaz horlive a neúnavne konal práce v správe duchovnej, nažiadajúc žiadnu mladšiu pomoc v svojej starobe. Stál vo veľkej vážnosti a láske u ~~kniežaťa~~ (grófa) Palffyho. Tento za jeho horlivé učinkovanie chcel ho obdariť lepšou a výnosnejšou farou, on ju ale neprijal. Chcel medzi svojimi farníkmi složiť svoje kosti a tu aj odpočívať. Pod týmto farárom z láskavej štedrosti a obety vystavené boli dve kaplnky pri kostole. Jedna k úcte Matke Božej Sedmibolestnej a druhá k úcte sv. Františkovi Xaverskému. Okolo kostola vysadil stromy. Mnoho učinil ohľadom vnútorného zariadenia a okrasy chrámu. Z tohto odvoduované tvrdenie, že kaplnky boli postavené v r. 1705, je nesprávnou interpretáciou. Je nepravdepodoné, aby kaplnky začal stavať okamžite po svojom príchode na faru. Navyše, súčasné schematizmy Bratislavskej arcidiecézy datujú kaplnky až do rokov 1781 (sv. Františka Xaverského) a 1783 (Sedemolestnej Panny Márie). Do času pôsovenia farára Čermáka spadá aj stavba kaplnky Umučenia Pána, datovaná na rok 1717. Avšak túto kaplnku súčasné schematizmy Bratislavskej arcidiecézy datujú už do roku 1650.
	1751 16.4.-11.6. adm.	administrátorom farnosti bol františkán Edmund HOFFMAN
Ján Bapt. BUCSICS (J.Krstiteľ Bučič)	1751 8.6. - 1753 sept.	Narodil sa v Dúbravke (Bratislava). Študoval v seminári sv. Štefana (v Trnave). Za kňaza bol vysvätený v roku 1749 a 30.11. bol poslaný za kaplána do Pezinka. 8. júna 1751 bol ustanovený za farára v Studienke, kde pôsobil do polovice septembra 1753. V tom istom roku sa 1. novembra spomína ako domáci kaplán v Malých Vozokanoch u Karola Bacskádyho, podžupana Tekovskej župy. Zrejme mal zdravotné problémy, ktoré ho prinútili opustiť kňazskú službu, pretože zakrátko zomrel 4. júna 1755 vo svojom rodisku, v Dúbravke. Záznam v kronike Studienky ho považuje za rodáka z Moravy.
P. Valerius SCHLEIPPEN, OFM	adm. ?	Františkán, pravdepodobne z Malaciek. Administrátorom v Studienke od septembra 1753 do 7.1.1754. O rok neskôr bol administrátorom aj v Borskom Sv. Jure od 26. februára do 20. marca 1755.
Ľudovít LINHART (alebo Reinhardt, Reinchart)	1754 8.1. - 1755 21.6.	Pochádzal z Moravy. Vysvätený bol za Olomouckú diecézu, ale pôsobil v Rakúsku. R11k bol kaplánom a dva roky zrejme psobil ako administrátor podľa miestnej potreby. Ako kňaz pôsobil vo Viedni len za milodary pri vykonaných službách, až kým bol 8. januára 1754 ustanovený za farára do Studienky, potom 22. júna 1755 do Devína. Tam v tom istom roku Ján Galgóczy vykonal vizitáciu, pri ktorej o farárovi zaznamenal, že "má 28 rokov a 5 rokov koná duchovnú službu. Svoj úrad vykonáva usilovne." Tam pôsobil do 12. mája 1762. Potom bol farárom v Závode. Gróf Kolonics voči nemu vzniesol 27. marca 1770 nejaké sťažnosti, na čo sa zriekol úradu a utiahol sa do ústrania. Zomrel asi v roku 1785 v Mariazelli.
	1755 22.jún-15.august	zastupovali františkáni
Šimon DOBROVODSKÝ	1755 8.8. - 1760 18.11. nastúpil 16.augusta 1755	Narodil sa asi v r.1727 vo Svätom Petre v Bratislavkej stolici. Tri roky študoval na Pázmáneu vo Viedni, potom prešiel na teológiu do Budína, kam nastúpil 10. novembra 1749. Ako diakon bol poslaný na Spišskú Kapitulu, odtiaľ 20. januára 1752 do Senice. Za kňaza bol vysvätený 29. októbra 1752. Za farára v Studienke bol ustanovený 8. augusta 1755, tento úrad zastával do 18. novembra 1760. Zoslabnutý tuberkulúzou bol prevezený k milosrdným bratom do Valtíc, kde zomrel v 34. roku života a v 6. roku spravovnia studienskej farnosti.
P. Jeremiáš, OFM	adm. ?	Dva mesiace na prelome rokov 1760/61 Hasprunku spravoval františkán páter Jeremiáš. Zrejme to bol Jeremiáš SOSTERICS (Šoštarič), OFM Narodil sa 2.12.1714 v Malom Borištofe (Kleinwarasdorf, Kisbarom, Borisfalva) v Rakúsku, na hraniciach s Maďarskom. Ako mladík vstúpil do Salvatoriánskej provincie Rehole svätého Františka, rehoľné sľuby zložil v r. 1734, za kňaza bol vysvätený v r. 1738. Pôsobil ako kazateľ a novicajster na území dnešného Slovenska. Zostavil modlitebné knižky v chorvátčine, ktorými výrazne prispel k literárnemu rozvoju chorvátskeho jazyka. Zomrel 28. apríla 1770 v Marianke.
Štefan BEHÁNYI	1761 11.1. - 1767 20.7.+ po jeho smrti administroval farnosť františkán	Narodil sa v Hliníku nad Hronom asi v r.1730. Za kňaza bol vysvätený v r. 1759 a 10. marca toho roka bol poslaný za kaplána do Gajár. 11. januára 1761 ustanovený za farára v Studienke, kde zomrel 18. (alebo 20. - pohreb?) júla 1767 ako 37 ročný. Miestna kronika o ňom píše, že bol učený teológ, básnik a výborný kazateľ, ktorý zomrel v mladom veku.
Mikuláš BATYOVICS (Balgovič)	1767 2.9. - 1771 26.5.	Pochádzal z Gajár. Študoval v generálnom seminári (v Budapešti). V r. 1766 bol vysvätený za kňaza a poslaný za kaplána do Gajar. Potom bol 2. septembra 1767 ustanovený za farára v Studienke. Tam spoznal chudobu farských príjmov, v ktorých žil. No i tak vytrval. Jeho túžbou bolo robiť dobre všetkým, neúnavne a starostlivo pracovať v Pánovej vinici. Miestna kronika o ňom píše, že dal vystaviť vonkajší vchod na chórus, na ktorý sa predtým vychádzalo z kostola. 26. mája 1771 prešiel do Sološnice, potom v r. 1773 do Gajar, kde zomrel 10. novembra 1779 vo veku 44 rokov na mŕtvicu.
Ján MRÁZ	1771 26.5. - 1772 1.12.	Pochádzal z Holíča. V r. 1761 začal študovať v Budíne. Za kaplána do bol poslaný 25. novembra 1765 do Szekszárdu (Maďarsko). Odtiaľ prešiel 15. júla 1769 do Bratislavy. 26. mája 1771 bol ustanovený za farára v Studienke. Podľa zápisu v matrikách nastúpil 29. mája. 1. decembra 1772 bol ustanovený do Malaciek, kde sa stal v roku 1782 vice-archidiakonom (dekanom). Od roku 1796 bol kanonikom bratislavskej kapituly, v r. 1812 sa stal zároveň prepoštom sv. Jána Krstiteľa v Budíne. Zomrel 26. augusta 1818.
Pavol KRIZSÁN (Križan)	1772 22.12. - 1774 13.12.	Narodil sa asi v r. 1743. Štúdium teológie absolvoval v r. 1768 v Pázmáneu (Viedeň). 27. decembra 1769 bol poslaný za kaplána do Bratislavy do Blumentálu. Nato bol 22. decembra 1772 ustanovený za farára v Studienke. podľa zápisu v mart.bapt. nastúpil až po Vianociach 30.12.1772. No nevedel si zvyknúť na toto prostredie. Vo farskej histórii latinský záznam o tom hovorí v tom zmysle, že „keďže pochádzal z tvrdej pôdy, na pieskové duny si nevedel privyknúť, a tak len jeden rok a jedenásť mesiacov po nich chodil a videl toho márnosť.“ Preto po necelých dvoch rokoch odišiel a 13. decembra 1774 bol ustanovený za farára v Kuchyni. No i tam sa stretal s ťažkosťami, pretože 22. októbra 1778 sa na neho sťažoval malacký gróf Karol Pálffy. No napriek tomu v Kuchyni pôsobil až do svojej smrti 14. mája 1799. Zomrel 56-ročný.
Martin NOTNÝ (Nottny)	1774 13.12. - 1780 nov.	Pochádzal z Dolných Orešian. V roku 1768 nastúpil na štúdiá v Budíne. Dátum vysviacky nie je známy, no 5. októbra 1772 už bol kaplánom v Gajaroch. 13. decembra 1774 bol menovaný za farára v Studienke, kde nastúpil 20. decembra. Aby bol bližšie k svojej rodine, odišiel v roku 1780 do Plaveckého Mikuláša, kde pôsobil až do svojej smrti 5. júna 1806.
Juraj RENKO	1780 9.12. - 1834 1.6.+	Pochádzal z Liptovského Mikuláša. V roku 1769 nastúpil do seminára v Budapešti. Teologické štúdiá na Pazmáneu (vo Viedni) ukončil v roku 1774. Od roku roku 1776 bol kaplánom v Gajaroch. 9. decembra 1780 sa stal farárom v Studienke, kde pôsobil 53 a pol roka. Zomrel 1. júna 1834, pochovaný je pri kostole. V kronike je o ňom uvedené: Bol to kňaz horlivý, znalý dobre reč latinskú, výtečný básnik a historík. Némethy o ňom napísal, že to bol muž mnohých chvályhodných zásluh, ktoré pripomínajú viaceré monumenty. Podľa miestnej kroniky 20. júna 1783 vykonal osobne vizitáciu farnosti kardinál Battyány. Podnetom z vizitácie bolo riešenie, ako zväčšiť kostol s čo najmenšími nákladmi, čo sa uskutočnilo v r. 1784-5. Bola pristavená sakristia, čím sa uvoľnil priestor za oltárom, ktorý dovtedy slúžil ako sakristia. Vďaka tomu bol oltár prisunutý až k múru. Oltár bol obnovený, vystavaný nový svätostánok. Sochy sv. Ladislava a sv. Imricha, ako i nad nimi postavené sochy sv. Alžbety a sv. Barbory boli pozlátené. Boli tiež zabezpečené viaceré omšové rúcha a iné liturgické predmety. Tiež aj fara bola obnovená. Miestni obyvatelia, až na niekoľko osôb, odmietli finančne prispievať, preto všetko financoval gróf Karol Pálffy. Súčasné schematizmy Bratislavskej arcidiecézy datujú do času jeho pôsobenia aj kaplnky sv. Františka Xaverského (1781) a Sedemolestnej Panny Márie (1783), o ktorých sa píše, že oli vybudované už prv Andrejom Čermákom. V roku 1786 bola obnovená kazateľňa, a na stenu oproti nej bol zavesený kríž s korpusom v životnej veľkosti. V tom roku bol postavený kríž na ceste k Malackám od Jána Ivana staršieho, ktorý posvätil 30. augusta generálny vikár Ladislav Lurenský. Tiež bol postavený kríž pri ceste na hornom konci obce. V rokoch 1790-92 bol zhotovený nový organ s 8 registrami a pedálmi. Vyhotovil ho Valentín Arnold. Aj táto investícia sa stretla s kritikou a neochotou finančne prispieť zo strany viacerých farníkov. V roku 1796 bol postavený kríž pri mlyne Nízkeho. Adam Nízky ho opatril základinou. V nedeľu pred sv. Michalom bol pri veľkej účasti ľudu posvätený. V roku 1810 pri veľkej výchrici spadol z kostolnej veže kovový glóbus s krížom. V roku 1811 bola veža opravená, obielená a bol na ňu položený kríž na novej plechovej guli. V roku 1833 bol vystavený kríž na Kalvárii. Posvätený bol františkánom Anastázom Petrovičom.
kaplán: Anastáz Petrovič OFM	schematizmus 1829-1834 podľa matr.copulat. od r.1827
Ľudovít HAZUCHA	1834 1.7. - 1855 16.8.+	Narodil sa 3.10.1795 v Novom Meste nad Váhom. Schematizmus z r. 1842/3 dáva k jeho menu prívlastok „de Kelemenfalva“. To by znamenalo, že mal pôvod v Klimovici na Podkarpatskej Rusi. Štúdium teológie v generálnom seminári ukončil v r.1826. R.1827 prešiel do kňazského inštitútu v Ostrihome a 9.3.1827 bol vysvätený za kňaza. Kaplánom bol v Myjave, r.1829 v Piešťanoch, r.1830 v Leopoldove a r.1831 v Gajaroch. Od 1. júla 1834 bol farárom v Studienke. Je autorom príležitostných kázní a latinskej oslavnej reči. V liste Jána Hollého Jurajovi Palkovičovi z r. 1928 je o ňom zmienka, ako o „opravdivom bernolákovskom žiakovi“. Bol veľkým podporovateľom chudobného ľudu a ľudovým lekárom. Po vypuknutí cholery obetavo liečil chorých, radil im a pomáhal. Sám sa nakazil cholerou a 16. augusta 1855 o hodine nad ránom zomrel. Pochovať ho prišiel z Malaciek dekan Imrich Ostrovský. Do posledného obdobia jeho pôsobenia spadá aj stavba súčasnej fary, ktorá bola v roku 1848 od základov prestavaná do dnešnej podoby (mimo prístavby v zadnej časti, ktorá je z roku 1975 až 79).
	22.7. - 18.8. 1834 administrátor 19.8. - 5.10.	Chryzostom TUREČEK, OFM Kalist ORGOŇ, OFM
Anton PACHMANN	1855 12.9. - 1867 6.1.+ od 5.10.	Narodil sa 14. októbra 1818. Teológiu študoval v seminári sv. Štefana v Trnave. Za kňaza bol vysvätený 3. apríla 1845. Kaplánom bol v Zlatých Klasoch, od r. 1847 v Kuchyni. Za farára v Studienke bol vymenovaný 12. septembra 1855. Vynikal mimoriadnou silou. Dokázal zdvihnúť dve vrecia, plné pšenice, vážiace 200 viedenských funtov, každé jednou rukou. Silnejšia však bola smrť a zlomila jeho silu. Zomrel 6. januára 1867 v Studienke.
Ildephonsus ÖLVECZKY, OFM (Ölvedszky)	adm. 1866 máj -1867 marec	Narodil sa 22. septembra 1824 v Nových Zámkoch. Za kňaza bol vysvetený v reholi františkánov20. septembra 1848. Bol misionárom vo Svätej Zemi. Do Hasprunky prišiel vypomáhať od začiatku mája 1866. Po Pachmannovej smrti bol ustanovený administrátorom. Tiež bol domácim kaplánom Imricha Esterházyho.
Ján LAICHA	1867 30.3. - 1873 7.12.+	Nar. 24.5.1834 v Plaveckom Štvrtku. Teológiu študoval vo Viedni. Za kňaza bol vysvätený 25.júla 1858. Kaplánom bol v Kuchyni, potom v Gajaroch. 1. septembra 1865 bol menovaný za farára v Rohožníku. Odtiaľ bol 30. marca 1867 preložený do Studienky, kde pôsobil až do svojej smrti 7. decembra 1873. Zomrel 39 ročný na tuberkulózu. Kronika uvádza, že zo zbierky zabezpečil veľký zvon pre kostol. Od 1. novembra 1873 vypomáhali františkáni.
Maternus Josef PRECECHTIEL, OFM	adm. 1873 nov. - 1874 apríl	Narodil sa 24.1.1834 v moravských Šteroviciach. Za kňaza bol vysvätený v reholi františkánov 25. júla 1858. Patril do kláštora v rakuskom Železnom (Eisenstadt). Odtiaľ pôsobil aj ako kaplán v rakúskom Cindorfe (1880). Neskôr (1892) tam bol gvardiánom kláštora.
Ján NOVÁK	1874 apríl - 1879 máj	Narodil sa v Skalici. V jeho životopisných dátach sú zmätky: Ako dátum jeho narodenia je najprv uvádzaný 22. január 1836. Avšak v arcidiecéznom schematizme z roku 1875 je dátum uvedený bez mesiaca: "22. j . 1836". Od nasledujúceho roka 1876 až do roku 1903 sa ako dátum narodenia píše 22. júl. V rokoch 1904-1913 sa uvádza 22. jún. No a od roku 1914 sa znovu uvádza 22. január, no zároveň je zmenený aj dátum jeho vysviacky. V schematizme z roku 1860 je uvedený medzi novokňazmi, vysvätenými v Ostrihome 28. júla 1859. No v tej istej publikácii je v abcednom zozname kňazov uvedený dátum vysviacky 23. júl 1852, čo je evidentný nezmysel. Tak to bolo uvedené aj v schematizme z roku 1861. Až v ďalšom schematizme rok opravili, ale deň nie. Takže v schematizmoh 1862-1913 sa uvádza dátum vysviacky 23. júl 1859. V schematizmoch 1914-1917 spolu s opravou dátumu narodenia zmenili aj dátum vysviacky, no na 27. júl. Kaplánom bol najprv v Moravskom Sv. Jáne, od r. 1860 v Uníne a od r.1862 v Šaštíne. V r. 1867 sa stal farárom Plaveckom Štvrtku, v apríli 1874 v Studienke a v máji 1879 v Perneku. Od 18. apríla 1904 odišiel na dôchodok a býval Šaštíne. Zomrel 7. januára 1918. Miestna kronika o ňom píše, že bol veľmi činný, kostol i faru dal hneď opraviť a urobiť na ne novú strechu. Tiež nechal opraviť organ.
Alfonz BERNKOPF	1879 26.5.-adm./ 20.7. - 1888 október	Narodil sa 2. augusta 1848 vo Viedni. Po gymnáziu štúdoval v seminári sv. Štefana v Ostrihome. Za kňaza bol vysvätený 7. augusta 1871. Kaplánom bol v Devíne. Od 26. mája 1879 bol administrátorom v Studienke, následne 20. júla tam bol ustanovený za farára. Krátko po svojom príchode zorganizoval v obci ľudové misie, ktoré od 18. do 27. januára 1880 viedli redemptoristi českej národnosti, dvaja z Ketzelsdorfu a jeden z Viedne. Podľa kláštornej kroniky v Ketzelsdorfe boli misie úspešné. No inak to bolo pri misijnej obnove, ktorá sa konala od 10. do 14. októbra toho istého roku. Zúčastnilo sa jej menej ako polovica farníkov, pretože to bolo v čase zberu zemiakov. Na konci misijnej obnovy postavili misijný kríž z dubového dreva. Kronikár provinciálneho domu vo Viedni poznamenal, že všetky finančné výdavky na samotné misie, ako aj na obnovu neniesla farnosť, ale viedenský kláštor. Podľa miestnej kroniky tu založil prvý dobrovoľný hasičský zbor. Tiež vymohol, že v r.1886 bol názov obce Haszprunka zmenený na Szent-István. V roku 1885 dal otvoriť kostolnú hrobku, ktorá vedie k hlavnému oltáru. Našiel tam 4 rakvy, v ktorých boli uložené pozostatky dvoch farárov a dvoch tureckých vojenských hodnostárov. V hrobke našli dva turecké šišaky - helmice, ktoré boli zlatom, striebrom a drahokamami vykladané. Istý čias turecké šišiaky boli vyložené v kostole, ale o krátky čas sa z kostola stratili. Podľa ústneho podania dvaja vojenskí hodnostári, pochovaní v hrobke, mali vraj väčší obnos peniazi obetovať na kostol, keď sa Turci v r. 1788-89 zdržiavali aj v Hasprunke. V hrobke našli aj mnoho rôznych spisov, ktoré však nevedeli identifikovať. Od októbra 1888 bol farárom Cíferi a od r. 1897 v Pobedime. Venoval sa prekladaniu náboženskej literatúry. Zomrel 16. septembra 1914 v Pobedime.
Ján TRUBÍNYI	1888 október - 1889 (marec) adm. - kaplán v Gajaroch	Narodil sa 8. septembra 1863 vo Vrábľoch. Pôvodne sa volal Trubina, meno si pomaďarčil počas štúdií. Teológiu študoval v seminári sv. Štefana. Za kňaza bol vysvätený 13. mája 1887. Kaplánom bol v Gajaroch. Odtiaľ prišiel v októbri 1888 administrovať farnosť v Hasprunke. Záznam v schematizmoch, ani v diecéznych obežníkoch z rokov 1888-89 o tomto jeho pôsobení nie je, len v miestnej kronike sa píše: Po ňom (Bernkopfovi) nasledoval Ján Trubyni ako administrátor. Pôsobil tu len krátky čas. Odišiel do Gajar. Podľa matrík bol administrátorom v Hasprunke od októbra 1888 do konca februára alebo polovice marca 1889, keď prišiel Koczurek - ani o tom nie je záznam, jedine v obežníku je oznam o konkurze na farára do Rohožníka, kde sa fara má uvoľniť 25. apríla 1889). Po nástupe nového farára do Hasprunky sa vrátil na svoje kaplánske miesto v Gajaroch. V roku 1893 sa stal farárom v Devínskej Novej Vsi. Tam sa zapojil do politického života, avšak neuspel v konkurencii s Ferdišom Jurigom. V roku 1910 prišiel znovu do Gajár, tentoraz ako farár. Pôsobil tam až do roku 1918, kedy bol v novembri preložený za administrátora do Moče pri Komárne. Toto menovanie bolo zrejme vyvolané tým, že ako v národnostných otázkach umiernený kňaz sa ponúkol slúžiť na území s maďarskými obyvateľmi, ktoré pripadlo Československu a preto z neho odišli maďarskí kňazi. Keď začiatkom mája maďarská červená armáda napadla Komárno a obsadila južné Slovensko, maďarskí bolševici tam rozpútali teror, ktorý bol namierený najmä proti takzvaným buržoáznym elementom, angažovaným Slovákom a kňazom. V Moči prepadli 4. júna 1919 vo večerných hodinách v budove fary aj Jána Trubínyiho. Obvinili ho z kontrarevolučnej agitácie. Údajne mu ponúkali, aby verejnými prejavmi podporil maďarských boľševikov, čo ale on odmietol. Preto ho ubili kyjakmi a vlastne už mŕtveho ho obesili na osamelý agát neďaleko fary na brehu Dunaja. O niekoľko dní farníci tajne zvesili telo zo stromu a potichu ho na cintoríne v Moči pochovali. Cintorín v Moči bol v 70-tych rokoch zrušený a Trubínyiho hrob spustol a zarastal burinou a kríkmi. Preto bolo jeho telo v r. 1995 prenesené na cintorín vo Vrábľoch.
Rudolf KOCZUREK	1889 25.4. - 1911 15.12. (17.3.) adm.	Narodil sa 10. apríla 1838 v Hrnčiarovciach. Po skončení teologických štúdií bol 28. júla 1867 vysvätený za kňaza. Kde pôsobil prvé roky, nie je známe. Do ostrihomskej arcidiecézy bol prijatý v roku 1872 a za kaplána bol poslaný do Veľkej Mane. Od r. 1873 bol kaplánom v Rybníku nad Hronom a od r. 1874 v Nových Zámkoch. Nato sa stal 1. mája 1876 administrátorom v Darnózseli, kde bol v r. 1877 ustanovený za farára. V roku 1887 prešiel do Rohožníka, potom v roku 1889 do Studienky. (V Schematizme z r. 1914 a 1917 sú uvedené nesprávne roky jeho pôsobenia.) V miestnej kronike sa píše: Za jeho účinkovania sa odohrali v obci veľké udalosti. V roku 1904 boli sv. misie. Z milodarov bol zakúpený jeden veľký zvon, ktorý bol počas misií posvätený. V roku 19?? bola zakúpená jedna krásna zástava a z milodarov amerických robotníkov toho roku postavené kríže na Kalvárii, tiež kríž pri malackej ceste pri tehelni. Kríže boly posvätené malackým dekanom J. Kováčom. Vtedy bola posvätená i zástava. (stránka obce datuje ďalšie dva kríže na Kalvárii do roku 1890) Farár bol povahy dobrej a spravodlivý, nežiadal cudzie, vždy len svoje. Angažoval sa tiež v národných a politických otázkach, pričom lízko spolupracoval s Dr. Pavlom Blahom. Angažoval sa aj v jeho podpore pri voľbách. V roku 1908 bol preto odsúdený na 14 dní do väzenia a 200 korún pokuty za poburovanie. Do dôchodku odišiel 15. decembra 1911, je možné, že cez vianočné sviatky zotrval ešte v Hasprunke. Potom býval vo Veľkých Levároch. Pravdepodobne na prelome rokov 1917-1918 tam bol krátko administrátorom. Zomrel v roku 1918, pravdepodobne 13. apríla. Pochovaný bol na cintoríne v Radave, kde vtedy žila jeho sestra.
Jozef BIELEK	1912 - 1923 (2.9.)	Narodil sa 24. novembra 1861 v Kysuckom Novom Meste. Za kňaza bol vysvätený 2. júla 1884 v reholi františkánov. Rehoľné meno mal Klétus. Bol vikárom františkánskeho kláštora v Pruskom a súčasne zastupoval farára v Skale (1892-1893). Neskôr pôsobil vo františkánskom kláštore v Skalici. V roku 1898 odišiel z rehole a bol prijatý do Ostrihomskej arcidiecézy. Pôsobil ako katechéta v Skalici, v r. 1904 (1905) sa stal kaplánom v Novom Meste nad Váhom (v r. 1906 farárom v Dlhej) a v r. 1907 administrátorom v Skýcove. V roku 1911 (schematizmus 1912 ho uvádza ešte v Skýcove ale už aj v Studienke) sa stal administrátorom v Studienke (prvý sobáš 24.1.1912), kde bol následne v r. 1912 ustanovený za farára (medzi júnom a novembrom). Tam sa zaslúžil o rozvoj farnosti. Ťažko ochorel a bol preložený do Malých Levár, kde zakrátko 20. novembra 1923 zomrel.
farnosť spravovaná z Rohožníka	1923 (21.9.) - 1926 (1.7.)	farár Mikuláš Šikuta
Alojz Štefan BLAHO, OFM	1926 (11.7.) - 1932 dec./1933 apr.(krstil) adm. 1933 21.9.+	Narodil sa 23. júla 1861 v Skalici. Za kňaza bol vysvätený v reholi františkánov 15. apríla 1884. V roku 1891 bol kaplánom v Dvorníkoch, od roku 1898 v Stropkove. Od roku 1915 zastupoval v Petrovej Vsi. Administrátorom v Studienke bol od r. 1926. Úrad zrejme zo zdravotných dôvodov prestal vykonávať od októbra 1932. Avšak zostal bývať na fare, kým farnosť spravoval Jozef Lukančič z Lakšárskej Novej Vsi. Zomrel v Studienke na rakovinu močového mechúra 21.9.1933, pochoval ho v Studienke 23.9.1933 dekan Andrej Brtoš, ktorý bol farárom v Plaveckom Štvrtku.
farnosť spravovaná z Lakš. Novej Vsi	1932 okt./1933 apr. - 1934 (19.5.)	adm. Jozef Lukančič
Hugo SZULÍK	1934 (21.5.- 23.9.) adm.	Narodil sa 27. marca 1879 v Šaštíne. Za kňaza bol vysvätený 11. júla 1909 v Székesfehérvárskej diecéze (Stoličný Belehrad). Do ostrihomskej arcidiecézy bol prijatý v r. 1927. V r. 1928 bol poslaný za administrátora do Petrovej Vsi, v r. 1928 do Smolinského a v r. 1930 do Hrušova. V r. 1934 išiel do dôchodku, no v tom roku na 4 mesiace prišiel ešte za administrátora do Hasprunky, keď Jozef Lukančič odišiel z Lakšár do Viničného.
farnosť spravovaná z Rohožníka	1934 (30.9.) - 1935 (5.1.)	farár Mikuláš Šikuta
Jozef SASINEK	1935 (9.1.) - 1940 (30.6.) adm.	Narodil sa 25. februára 1894 vo Vrádišti. Za kňaza bol vysvätený 17. mája 1918. Kaplánom bol v Urmíne, r. 1920 v Tek. Novej Vsi a v r. 1921 v Gleloch, kde sa stal zakrátko administrátorom. V r. 1922 išiel do Blumentálu v Bratislave. 23. októbra 1922 sa stal profesorom náboženstva, neskôr aj riaditeľom na Štátnom koedukačnom učiteľskom ústave v Bratislave. Vyučoval i na jeho maďarských pobočkách, externe aj na štátnom dievčenskom a na štátnom chlapčenskom gymnáziu. Po začatí vyšetrovania proti Vojtechovi Tukovi v r. 1929 vystúpil ako svedok obžaloby, kvôli čomu začali proti nemu útoky, až ol napokon odvolaný z miesta profesora a vo feruári 1934 preložený za administrátora do Dojča, zakrátko za kaplána do Radošoviec. V roku 1935 sa stal administrátorom v Hasprunke, kde pôsobil do roku 1940, keď odišiel do dočasného dôchodku. Potom 1. júla 1943 nastúpil do trvalého dôchodku, pričom z finančných dôvodov požiadal o zamestnanie v bratislavskom mestskom archíve. Zomrel 22. marca 1950 v Bratislave.
Ľudovít HORVÁTH	1940 (16.7.) - 1941 (14.4.) adm.	Narodil sa 7. novembra 1907 v Skalici. Za kňaza bol vysvätený 25. februára 1934. Kaplánom bol v Preseľanoch, v r. 1935 v Bzovíku, potom v Čachticiach, v r. 1936 v Holíči, v r. 1937 v Modre, potom v Trnovci nad Váhom, v r. 1938 opäť v Modre a v r. 1940 Urmíne. Zakrátko sa stal administrátorom v Hasprunke. V roku 1941 sa stal farárom v Dubovej a v r. 1942 v Rači. Bol veľkým slavianistom. Po komunistickom prevrate bol 27. decembra 1949 uväznený na 10 rokov. Po amnestii pracoval v civilných zamestnaniach. Pôsobil aj ako duchovný u sestier v Turčianskych Tepliciach. Od roku 1970 bol administrátorom v Plaveckom Štvrtku, kde zomrel 10. mája 1985. Pochovaný je v rodnej Skalici. Do väzenia sa dostal preto, že prevzal dva balíčky od istého nekatolíka Jozefa Brabca. Bez toho, žeby poznal ich obsah, ukryl ich do včelína. Keď Brabca zatkli, prišli aj pre neho, vykonštruovali proces, obhajobu neprijali a odsúdili na päť rokov väzenia, konfiškáciu majetku a trest 20.000,- Kčs. Viliam Mitošinka na neho spomína v knihe Pamäti kňaza, kde sa sústredí na opis udalostí počas prenasledovania kresťanov komunistickou diktatúrou: „5.3.1953 nás naložili v Ilave do autobusov a viezli na juh uháňali sme k moravskej hranici, „kam nás vlečú? Čo nás nenechajú na Slovensku rozhorčoval sa na sedadle za mnou Ľudo Horváth." Ten istý autor na neho spomína: „S akou vervou sme diskutovali o obnove liturgie, čudo Horváth už vtedy horlil za slúženie sv. omše v slovenčine. II. vat. koncil sa priklonil k Ľudovítovi, vlastne k naším sv. vierozvestcom C a M". Už pred koncilom vo väzení diskutoval o obnove liturgie a už vtedy horlil za slúženie sv. omše v slovenčine. Viaceré jeho diela zostali v rukopise. V Plaveckom Štvrtku, kde dlhé roky býval v podnájme v dome oproti Železničnej stanici, za pomoci farníkov, priateľov a príbuzných, dôsledne obnovil faru, ktorá predtým roky slúžila ako materská škola. Vždy hovorieval, Že je račianskym farárom, lebo jeho ustanovenie nikto z cirkevných predstavených nezrušil.
Ernest ONDRIAŠ	1941 (24.4.) - 1943 (29.9.) adm.	Narodil sa 8. septembra 1912 v Kňažiciach (dnes Žitavany, okr. Zlaté Moravce). Vysvätený bol 29. júna 1937 spolu so svojím o 9 rokov starším bratom Michalom. Kaplánom bol v Krátkych Kesoch v okrese Komárno, v rokoch 1938-1940 v Jacovciach, v roku 1940 v Holíči a v Skalici. V rokoch 1941-1943 spravoval farnosť Studienka. V rokoch 1943-1958 pôsobil v Malých Hosťach, od r. 1958 v Nevidzanoch, kde zomrel 8. mája 1981. Pochovaný bol v Žitavanoch, pri svojom bratovi Michalovi, ktorého prežil o dva roky.
Jozef PATÚC	1943 (10.10.) - 1948 adm.	Narodil sa 4. septembra 1901 vo Veľkom Záluží. Bol salezián, za kňaza bol vysvätený 3. júla 1932. Kaplánom bol v Šaštíne, v roku 1937 v Krušovciach. (Schematizmus 1938 ho uvádza medzi saleziánmi v Trnave.) V roku 1938 sa stal administrátorom Hronskom Beňadiku (do 1939?), (v roku 1942 pôsobil ako katechéta v Žiline) a od roku 1943 bol administrátorom v Studienke. 11. decembra 1948 bol uväznený. 12. decembra 1948 ho zaradili do tábora nútených prác, odkiaľ ho prepustili dňa 21. novembra 1949. Neskôr ho Štátny súd v Bratislave odsúdil na štyri roky väzenia, konfiškáciu polovice majetku a na peňažnú pokutu v sume 10 000,- Kčs. V roku 1952 sa stal administrátorom v Dolných Plachtinciach a v roku 1953 Litave (do 1956?) na stránke Litavy je 1956-58. Na dôchodku bol v charitnom domove v Pezinku. Zomrel 24.11.1979.
spravovaná františkánmi z Malaciek	1948 (21.12.) - 1949 (19.6.)	Rafael Fidrich, Tarzícius Pataki, zást.adm., Osvald Bednár; Emanuel Cubínek.
František ZÁHRADNÍK	1949 (27.6.) 21.6. - 1975 20.10.+ adm.	Narodil sa 14.12.1907 v Borovej. Do františkánskej rehole vstúpil 17. augusta 1923 a prijal rehoľné meno Konrád. Teologické štúdiá absolvoval v rehoľnom bohosloveckom učilišti v Žiline. Za kňaza bol vysvätený 9. júla 1933. Pôsobil v Skalici a od roku 1936 v Žiline. V roku 1941 odišiel z kláštora a bol administrátorom v Dolnom Badíne. Do Trnavskej diecézy bol inkardinovaný v decembri 1944. Od roku 1949 bol administrátorom v Studienke. Trpel na cukrovku, po amputácii pravej nohy, zomrel 20. októbra 1975 na kardiosklerózu. Pochoval ho v Studienke 22.10.1975 biskup Július Gábriš. posledný pohreb mal 12.9.1975, posledný krst 14.9. zastup od 21.9. do 25.11. (Imrich Šišulák kapl. z Mor. Jána, Ján Mihál adm. z Lakš.N.Vsi)
Viliam BERNÁT	1975 (14.12.) - 1979 10.2. adm.	Narodil sa 20. júla 1947 vo Veselom. Za kňaza bol vysvätený 25. júla 1970. V rokoch 1970-1975 bol kaplánom v Komjaticiach, v roku 1975 v Bratislave-Podunajských Biskupiciach. Koncom roka 1975 stal sa administrátorom v Studienke. V rokoch 1979-1984 bol v Mojzesove, v roku 1984 vo Svätom Jure a v Dóme sv. Martina v Bratislave. V rokoch 1985-1990 pôsobil v Borskom Mikuláši, a od roku 1990 vo Velčiciach, kde tragicky zomrel 3. novembra 1997. zastup od 11.2. do 15.3.1979 (Anton Priebera z Bor.Jura, Ján Mihál)
Augustín ŠKODA	1979 (25.3.) adm. (1999 far.) - 2004 21.6.+	Narodil sa 16. novembra 1934 v Kútoch. Za kňaza bol vysvätený 23. júna 1957. Kaplánom bol v Sládkovičove, no hneď v jeseni narukoval na základnú vojenskú službu. V roku 1959 sa vrátil do Sládkovičova, v rokoch 1962-1965 bol kaplánom v Galante, v rokoch 1965-1970 v Dóme sv. Martina v Bratislave. V rokoch 1970-1972 bol administrátorom v Leviciach, v roku 1972 ho uväznili a odňali mu súhlas k pastorácii. Do pastorácie sa dostal až v roku 1978 a bol kaplánom v Tvrdošovciach. Pred Vianocami 1978 sa stal administrátorom v Borskom Sv.Jure, no v zápätí od februára 1979 sa stal administrátorom v Studienke, kde bol v roku 1999 menovaný farárom. Zomrel 21. júna 2004 v Studienka.
spravovaná z Lakš.Novej Vsi	2004 22.6. - 2005 30.6.	farár Ladislav Labo
Viliam TUMA	2005 1.7. - 2009 30.6. adm.	Pochádza zo Šaštína.
Miroslav JUREČEK	2009 1.7. - 2016
spravovaná z Malaciek	2016 19.8. - 2017 30.6.	farár Miloš Kohútek
Stanislav SABOL	2017 1.7. - 2020 30.6.
Marian VOJTKO	2020 1.7.