Po smrti farára Blaškoviča (+1782) bol administrátorom farnosti Ján Schneider, ktorému vypomáhal kapucín Abundius Vajaj z Holíča.

Za ďalšieho farára Štefana Hajdina sa vrece s mníchmi, ktorí chodili do Borského Sv. Jura, priam roztrhlo. Zrejme ekonomická prosperita obyvateľov umožňovala, že tu nachádzali materiálnu podporu pre svoje kláštory.
Boli to najmä františkánski pátri z Malaciek Tibor Papánek, Hugo, Kapistrán, Nazár Polakovič a Matej Oravský, z kláštora sv. Kataríny pátri Nikoméd, Ladislav Štetina, Martin Adamovič, z Trnavy pater Kristín Matejovič, ba aj z Kremnice Angelus Papánek.
Kapucíni z Bratislavy pater Novacián Polakovič, pater Áron a z Holíča pater Abundius.
Paulíni zo Šaštína František Egyed, Bazil Bozka, Arsenius, Chryzostóm Hill a Martin Papánek. Karmelitán zo Skalice pater Jakub. Bez uvedenia rehole pater Eustach Melodi a Bernard Ďorďovič.
Od roku 1787 množstvo návštevy rehoľníkov v Jure ustali. Spôsobil to reštriktívny zásah cisára Jozefa II., ktorý zlikvidoval kláštory takzvaných žobravých reholí. Dotklo sa to kapucínov v Holíči, karmelitánov v Skalici, paulínov v Šaštíne i františkánov v kláštore sv. Kataríny.
Vtedy sa osamostatnila aj v Kuklove, kde bola zriadená lokálna kaplánka. Miestnym kaplánom sa stal kapucín Oktavián Uhlárik.
V nasledujúcom období do Jura chodili už len františkáni z Malaciek - najmä pater Kalazancius Zabitý, ďalej František Blahut, Alex Klas, Matej Oravec, potom pater Leonard, Gašpar, a Vojtech Šimko, ktorý v júli 1793 píše matriku ako administrátor farnosti.

V októbri 1797 prišiel do Jura nový farár, rodák z Mor. Sv. Jána, František Krajčirovič. Ten znovu pozval do farnosti františkánov z Malaciek, najčastejšie chodil pater Edmund Izéll.
V roku 1805 sa vo farnosti objavuje bývalý pavlín Imrich Papánek, ktorý bol možno príbuzný paulína Martina Papánka (+1787).
Na jeseň 1806 prichádza do farnosti novokňaz Jozef Szigethy, ktorý potom nastúpil za kaplána do Senice a v nasledujúcom roku do Borského Sv. Mikuláša.
Okrem františkánov farárovi pri krstoch vypomáhali aj kapláni z Mor. Sv. Jána, Šaštína a tiež Szigethy z Bor. Sv. Mikuláša.

V roku 1809 bola filiálka v Kuklove, ktorá bola od r. 1786 lokálnou kaplánkou, povýšená na farnosť. Miestny kaplán pater Oktavián sa stal administrátorom farnosti až do r. 1816.

V októbri 1812 nastúpil na faru v Bor. Sv. Jure prvý kaplán. Tým sa začína línia kaplánov, ktorí počas nasledujúcich približne deväťdesiat rokov pôsobili v Bor. Sv. Jure. Anton Markovič bol kaplánom v Jure až deväť rokov, ďalší kapláni sa striedali už častejšie.
Františkáni sa už potom veľmi neobjavovali, až v roku pred smrťou farára Krajčiroviča (+1825) popri kaplánovi vypomáhal aj pater Venancius Trnula.
Neskôr sa františkáni ešte sporadicky objavujú v prípadoch, keď nastala medzera po odchode jedného kaplána, kým nastúpil nový.

V roku 1825 sa stal farárom Ignác Kubina a bol ním až do smrti (+1864).

V tomto období sa ďalší rodáci z Borského Sv. Jura stali kňazmi.
V roku 1834 bol vysvätený Jozef Šturdík, ktorý, kým bol kaplánom v Borskom Sv. Mikuláši, pomerne často chodil krstiť i sobášiť do svojho rodiska. Potom sa stal farárom v Opoji a napokon v Šuriankach.
Ján Gúta, narodený v r. 1819, bol kňazom banskobystrickej diecézy. Kaplánom bol vo Zvolene, neskôr farárom v Brezne. Viac ráz prišiel do Jura krstiť, raz sa objavuje i v úlohe krstného otca.
Ján Anton Hušek sa narodil niekedy v prvej tretine 19. storočia. Ako františkánsky pater na jeseň 1858 často krstil a sobášil v Bor. Sv. Jure. Krstil aj vo februári-marci 1862. Františkáni z Malaciek často vypomáhali vo farnosti, takže jeho prítomnosť sama o sebe by nenaznačovala, že by mal pochádzať z Borského Sv. Jura. Avšak meno Hušek je vo farnosti typické a pri častom pôsobení františkánov je celkom možné, aby boli podnetom pre rehoľné povolanie vo farnosti. Na rozdiel od ostatných vypomáhajúcich františkánov, ktorí sú v matrike uvádzaní len rehoľným menom, v jeho prípade je uvedené i krstné meno, čo môže súvisieť s tým, že v rodisku bol známy pod svojím krstným menom.
O Mikulášovi Chmelíkovi sa síce píše, že pochádzal zo Sekúl, ale ako kaplán v Mor. Sv. Jáne (1851) sa častejšie objavuje v Jure pri krstoch i pohreboch, z čoho sa dá dedukovať, že tu musel mať blízku rodinu.
V Borskom Sv. Jure sa objavujú aj dvaja benediktínski kňazi - Anastáz Tomek (1866) a gymnaziálny profesor Kamil Ladislav (1879). Tieto priezviská sa v obci v 19. storočí bežne vyskytovali. Obaja prišli krstiť niekomu blízkemu, čiže minimálne mali v Jure blízku rodinu, pokiaľ neboli priamo rodáci.
Ďalším kňazom z Bor. Sv. Jura bol Ladislav Vachaja, ktorý sa narodil v r. 1841 a za kňaza bol vysvätený na jar 1865. Po roku prišiel za kaplána do svojho rodiska, kde pôsobil 4 mesiace. V auguste 1866 zomrel pri epidémii cholery. Pochovaný je v Borskom Sv. Jure.

Epidémií cholery bolo v Borskom Sv. Jure viac. V dôsledku jednej z nich, ktorá zasiahla obec v lete 1831, bol zriadený nový cintorín. Hoci presunúť cintoríny mimo obce, aby sa tak zabránilo epidémiám, nariadil už cisár Jozef II., zdá sa že Jurania to ďalších 50 rokov ignorovali. V pohrebnej matrike sa ako miesto pochovania uvádza len všeobecne cintorín v Borskom Sv. Jure. Lenže v prvých desaťročiach 19. storočia už zrejme bol problém nájsť na cintoríme pri kostole voľné miesto na pochovávanie. K miestu pochovania sa tak uvádzajú v matrike rôzne poznámky. Avšak množstvo mŕtvych počas epidémie asi prinútilo obyvateľov, aby začali pochovávať na novom cintoríne za obcou. Pri zápise miesta pohrebu sa začas uvádza poznámka o starom a novom cintoríne, ale zanedlho sa pochovávalo asi už len na novom, a tak sa to prestalo značiť.
Starý cintorín pri kostole postupne zanikol. Náhrobné kamene zmizli, aj keď kosti v zemi zostali.
Asi zánik cintorína pri kostole bol príležitosťou k tomu, aby v počtom obyvateľov rozrastajúcej sa obci rozšírili kostol o bočnú loď na pravej, juhovýchodnej strane. Pokiaľ sa okolo kostola pochovávalo, a bojovalo sa o každé voľné hrobové miesto, asi by bol problém robiť prístavbu ku kostolu.

Ďalšou zaujímavosťou z čias pôsobenia farára Ignáca Kubinu je maďarizačný zákon, ktorým bolo nariadené viesť matriky v maďarčine. Preto aj matriky v Borskom Sv. Jure boli od polovice roku 1843 písané po maďarsky, hoci sa jednalo o čisto slovenské prostredie. V krstnej matrike sa objavuje v tejto súvislosti jedna kuriozita: maďarské "s", ktoré sa číta ako "š", je písané v maďarských slovách s mäkčeňom - "Jánoš", "plébanoš". Nie je isté, kto matriky písal, či farár Kubina, kaplán Ján Horváth, alebo niekto iný, ale zrejme je v tom istá rebélia, nesúhlas s maďarizačnou politikou. Na základe rozhodnutia biskupov sa písanie matrík vrátilo k latinčine v júni 1851.

Farár Kubina prenechal v posledných mesiacoch svojho života väčšinu pastoračných úloh kaplánovi Júliusovi Matulayovi, ktorý sa po jeho smrti (+ 1864) stal na tri mesiace administrátorom farnosti, a po nástupe nového farára Jána Jurigu, bol opäť kaplánom.

Ján Juriga (1864-1869) bol jediným farárom v Borskom Sv. Jure, ktorý tu predtým pôsobil aj ako kaplán (1829-1833). A tiež bol prvým po 150 rokoch, ktorý nezostal farárom v Jure až do smrti.

Počas jeho pôsobenia pri epidémii cholery zomrel miestny rodák a kaplán Ladislav Vachaja (+1866).
V lete 1868 pochoval v Jure svoju 82 ročnú matku Alžbetu a už v nasledujúcom roku odišiel z farnosti. Najprv bol zvoleným za dekana svätojánskeho dištriktu, v máji 1869 bol vymenovaný za čestného kanonika a napokon v auguste toho roku za riadneho kanonika ostrihomskej kapituly. V októbri ho vystriedal administrátor Vojtech Lukáči, hoci kaplán Alojz Šoltés tam pôsobil naďalej. Ako kanonik v Ostrihome zastával funkciu opáta Casa Novy a archidiakona šaštínskeho archidiakonátu (funkciu vykonával z Ostrihomu).

Spomenutý kaplán Alojz Šoltés, rodák z Banskej Bystrice, bol najprv gymnaziálnym profesorom náboženstva v Bratislave a potom v Budapešti. Problémy so zrakom ho však prinútili, opustiť učiteľský post a stal sa farárom v Tvrdošoviach a zanedlho v Hrušove. Avšak choroba zraku ho prinútila rezignovať a uchýlil sa do domu pre penzinovaných kňazov v Trnave. Mal len 49 rokov a preto nedokázal žiť životom penzistu, najprv išiel robiť výpomocného duchovného do Serede, a potom do Borského Sv. Jura, kde už niekoľko mesiacov chýbal kaplán. V Jure najprv pôsobil ako výpomocný duchovný, neskôr bol menovaný za kaplána. Azda sa mu predsa len zlepšil zrak, pretože po troch rokoch odišiel za administrátora farnosti v Lakšárskej Novej Vsi, a potom duchovného správcu u habánov v Moravskom Sv. Jáne, kde ako 60 ročný zomrel.

Asi zdravotné problémy slabého zraku boli dôvodom, že pri odchode farára Jurigu za kanonika do Ostrihomu neprevzal kaplán Šoltés farnosť ako administrátor, ale túto úlohu prevzal Vojtech Lukáči, ktorý už prv, ako duchovný správca u habánov v Moravskom Sv. Jáne, chodieval do Bor. Sv. Jura pastoračne vypomáhať. Administrátorom bol však len mesiac a potom bol ustanovený v Jure za farára a napokon aj za dekana svätojánskeho dištriktu.
V štvrtom roku svojho pôsobenia bol veľa času mimo farnosti, pretože ako poslanec uhorského snemu za svätojánsky dištrikt sa zdržiaval v Budapešti. Počas jeho neprítomnosti farnosť viedol ako administrátor kaplán Anton Rác. V tom čase vo farnosti vypomáhal aj františkán z malackého kláštora Telesphorus Jakabovič.
Na fare mal pri sebe Lukáči ako gazdinú zrejme svoju sestru, vdovu Hermínu Brestenskú, rod. Lukáči, ktorá prišla z Bratislavy. Zomrela 41 ročná na tuberu a pochovaná bola v Jure.
O tri a pol roka neskôr, na sviatok Všetkých svätých (+1881) zomrel ako 43 ročný aj farár-dekan Lukáči. Pochoval ho šaštínsky dekan Matej Rehák.

V tomto období (od r. 1872) pôsobili na fare popri kaplánoch ako výpomocní duchovní aj františkáni, ktorí keď vznikla medzera pri striedaní kaplánov, dočasne preberali úlohu kaplána. Posledným z nich bol Eduard Kopčáni, ktorý keď po smrti dekana Lukáčiho a nástupe nového farára Dobšu odchádzal z Jura, nevrátil sa naspäť do kláštora v Malackách, ale nastúpil za duchovného habánov v Mor. Sv. Jáne namiesto Dobšu. Odtiaľ chodil v rokoch 1884-92 do Jura vypomáhať.

Michal Dobša je ďalší farár, ktorý nebol v tejto funkcii v Jure do konca života. Bol rodákom zo Sekúl, a hoci sa o ňom uvádza, že bol vzdelaný, nesnažil sa o kariéru. Dva roky bol kaplánom v Urminciach a potom Radošovciach, ďalších päť rokov duchovným habánov v Mor. Sv. Jáne. Po smrti dekana Lukáčiho prišiel najprv ako administrátor farnosti do Borského Sv. Jura, a po pol roku bol ustanovený za farára. Najprv takmer rok pôsobil bez kaplána. Potom na rok a pol kaplána dostal, avšak po jeho odchode zostáva jurská fara na sedem a pol roka bez kaplána. Je to zrejme v dôsledku úbytku počtu obyvateľov v dedine.

V tomto období mala obec ešte niekoľko kňazských povolaní.
V auguste 1880 bol vysvätený za kňaza v nitrianskej diecéze Ján Sokol. Kaplánom bol v Predmiéri. V máji 1884 prestúpil do ostrihomskej arcidiecézy, kaplánom bol v Budapešti (1891), farárom vo významnom maďarskom pútnickom mieste Maria Nostra (1904) a napokon vo Svätom Kríži nad Váhom (Váhovce - 1908). Pochovaný je na cintoríne v Borskom Sv. Jure.
V krstnej matrike sa v októbri a novembri 1881 spomína novokňaz ostrihomskej arcidiecézy Imrich Ziškay. Je pravdepodobné, že vo farnosti sa zdržiaval (a pri tej príležitosti aj krstil) z dôvodu primícií, resp. omše, ktorú prišiel odslúžiť ako novokňaz, pretože kňazskú vysviacku mal už v auguste 1881. Naznačuje to, že mal k Bor. Sv. Juru blízky osobný vzťah, aj keď asi priamo rodákom nebol. Kaplánom bol v Trstíne, od r. 1883 v Banskej Štiavnici, začiatkom r. 1890 sa stal administrátorom v Sľažanoch, kde bol vzápätí ustanovený farárom.
Ďalším rodákom je Martin Gúta, narodený v r. 1869. Za kňaza bol vysvätený v r. 1895 a pôsobil ako vojenský duchovný v Przemysli (Halič). Po vzniku Československa bol penzionovaný a od roku 1920 žil v Borskom Sv. Jure, kde pastoračne vypomáhal. Zomrel v r. 1953, pochovaný je v rodinnej kaplnke na cintoríne.
Posledné kňazské povolanie z Borského Sv. Jura zostalo nenaplnené. Pavol Samek študoval teológiu v Nitre. Bol v prvom ročníku, keď ako 20 ročný 12. marca 1904 zomrel na zápal pľúc. Po prevoze z Nitry bol pochovaný v rodinnom hrobe na cintoríne v Borskom Sv. Jure.

Farár Michal Dobša pôsobil v Borskom Sv. Jure do r. 1887, kedy sa uvoľnila fara v Mor. Sv. Jáne, o ktorú prejavil záujem. Keď ju obdržal, vymenil sa so Štefanom Rankóm, ktorý bol predtým dočaným admnistrátorom v Mor. Sv. Jáne, a potom v Borskom Sv. Jure bol administrátorom pol roka do februára 1888. Aj jeho ďalším pôsobiskom bola funkcia administrátora v Závode, kde bol dva roky.
Michal Dobša bol v Moravskom Sv. Jáne farárom až do svojej smrti. Avšak zomrel ako 62 ročný (+1913) v sanatóriu v mestečku Grümmenstein v dnešnom Rakúsku. Pochovaný je v Moravskom Svätom Jáne.

Ďalším farárom sa v Borskom Sv. Jure stal od februára 1888 Karol Vámoši. Mal pri sebe na fare svoju matku Annu Vámoši, ktorá ako 76 ročná zomrela v októbri 1889. Po jej smrti trávil farár Vámoši dlhší čas mimo farnosti. Keďže v tom období na fare nebol kaplán, zastupoval ho z Mor. Sv. Jána duchovný správca habánov Eduard Kopčáni, bývalý kaplán a františkán. Tiež ho zastupoval a vypomáhal Jozef Jurkovič, kňaz na dôchodku z Banskej Bystrice. Od augusta 1891 farár Vámoši znovu na fare pôsobil. Vtedy nastúpil aj kaplán.
Pravdepodobne mal farár Vámoši nejaké vážne zdravotné problémy. Tie mohli byť príčinou jeho absencie vo farnosti, ako aj dôvodom, že vo farnosti znovu pôsobili aj kapláni.
Určite však boli príčinou jeho predčasnej smrti. Od leta 1894 už nepochovával, s jednou výnimkou v júli 1895, keď jeden kaplán už odišiel a nový ešte nenastúpil. Počas mesačnej neprítomnosti kaplána vypomáhal františkán Gerard Maťašovský. Po septembri 1895 už farár ani nekrstil. Zomrel v júli 1896 ako 47 ročný. Pochovaný bol vedľa svojej matky, tesne pri ich hroboch bola o niekoľko rokov postavená rodinná kaplnka Bilových-Gútových.

Kaplán Ján Ozorai zostal po farárovej smrti spravovať farnosť ako admnistrátor. Najprv mu niekoľko týždňov vypomáhal františkán Arzén Mixa, potom dostal kaplána. Administrátorom bol sedem mesiacov, potom nastúpil do Borského Sv. Jura nový farár.

Dekan Alexander Szeder bol posledným farárom, ktorý pôsobil v Borskom Sv. Jure až do svojej smrti. Jeho účinkovanie je zároveň rekordom v dĺžke pôsobenia vo farnosti - 40 rokov a 10 mesiacov. (Druhé miesto patrí Ignácovi Kubinovi - 39 rokov bez jedného týždňa a tretie miesto Jánovi Krajčirovičovi - rovných 32 rokov.)
Počas prvých štyroch rokov svojho pôsobenia mal ešte na fare kaplánov. Hodné povšimnutia je pôsobenie Vojtecha Koválika, ktorý bol v Jure dva razy kaplánom (1893-94 a 1898-1900).
Zrejme posledným kaplánom v Borskom Sv. Jure bol Baltazár Morávek, ktorý odišiel vo februári 1901. Podľa matriky potom už pôsobil na fare dekan Szeder sám. V októbri 1902 mu prichádzal z Mor. Sv. Jána vypomôcť duchovný habánov Jozef Greguška.

Začiatkom 20. storočia prišlo k výmene oltára v presbytériu kostola i v bočnej lodi. Pôvodný, zrejme barokový oltár, ktorý zapĺňal celú stenu presbytéria a prechádzalo sa zaň dverami na bokoch oltárnej steny, bol nahradený menším novým oltárom. Okrem obrazu sv. Juraja zostali na ňom len sochy apoštolov sv. Petra a Pavla.

V roku 1920 sa do Borského Sv. Jura prisťahoval 50 ročný vojenský duchovný vo výslužbe Martin Gúta. Býval síce v súkromí (číslo domu 400, dnes 423), ale ako vidno z matričných záznamov, vypomáhal dekanovi Szederovi v pastorácii.
Keď začali 74 ročnému Szederovi zdravotné problémy brániť vo vykonávaní úradu farára, prišiel mu v decembri 1937 pomáhať salezián zo Šaštína Anton Jančovič. Začiatkom januára 1938, 11 dní pred 75. narodeninami, Alexander Szeder zomrel. Pochovaný bol na cintoríne v Borskom Sv. Jure pri centrálnom kríži vedľa hrobu Ladislava Vachaju.

Salezián Jančovič sa stal na pol roka administrátorom farnosti, pričom mu vypomáhali aj iní saleziáni. V júli 1938 ho vystriedal ako administrátor Jozef Rakovský, ktorý však pôsobil v Jure len asi dva mesiace počas leta a už na jeseň bol administrátorom v Prenčove.

Nový administrátor farnosti Rudolf Grman prišiel už od začiatku septembra 1938. Napriek tomu je v sobášnej matrike pri sobáši 28. septembra sobášiaci Martin Gúta zapísaný ako administrátor, čo je zrejme omyl. V nasledujúcom období azda z dôvodu veku pastoračné aktivity Martina Gútu takmer ustali. Od októbra 1938 už nepochovával (s výnimkou 2 pohrebov 13.9.1946) a sobášil už len tri razy. Jedine pri krstoch sa vyskytuje jeho meno častejšie, ale tiež iba občas.

V roku 1940 pozval Grman do farnosti na ľudové misie pátrov tešiteľov z Marianky. Misie sa uskutočnili začiatkom decembra. V matrike sa spomína páter Tomáš Ivák CC, ktorý 8. decembra odbavil krst. Ďalším bol páter Jozafát Mokroš CC, ktorý po skončení misií 12. decembra z Marianky odpísal na list žiačkam Aničke Grancovej a jej kamarátke.
V matrike sa v tých rokoch spomína aj dôchodca Henrich Hajdin, ktorý niekoľko ráz krstil.

Vojnové časy i politické napätia po jej skončení spôsobili, že Grman bol administrátorom vyše 11 rokov. Až v roku 1949 sa začína v matrikách písať ako farár. Nie však naraz - najprv v pohrebnej matrike od septembra 1949, potom od decembra v sobášnej matrike, a napokon od januára 1950 v krstnej matrike. No už v nasledujúcom roku 1951 odišiel pôsobiť do Meleku.

Nástupom komunistickej diktatúry sa zmenila aj situácia v cirkvi. Ďalší kňazi už neboli menovaní za farárov, ale len za administrátorov. Bolo to v dôsledku toho, že podľa cirkevného práva mal farár požívať stabilitu vo svojom úrade. To však vtedy nebolo možné, keďže kňazmi manipulovali prostredníctvom udeľovania štátneho súhlasu cirkevní tajomníci na Okresných národných výboroch.

V máji 1951 sa na osem rokov stal administrátorom v Bor. Sv. Jure salezián Andrej Gálik, ktorý sa po likvidácii kláštorov rozhodol pôsobiť vo farskej pastorácii. Počas jeho pôsobenia zomrel 25. marca 1953 Martin Gúta ako 83 ročný. Pochoval ho v rodinnej kaplnke na cintoríne v Bor. Sv. Jure 27. marca biskup Ambróz Lazík.

V päťdesiatych rokoch bola postavená nová fara na konci bývalej farskej záhrady. Stará fara, ktorá stála pri kostole, obrátená na juh, bola zbúraná aj so všetkými hospodárskymi budovami vo dvore.

V apríli 1959 sa stal administrátorom Jozef Blaho, ktorého v januári 1970 vystriedal ThDr. Ján Chromjak. Kňaz, poznačený komunistickými perzekúciami, ktorý bol väznený a devätnásť rokov nesmel vykonávať kňazskú službu, si vraj počas osem a pol ročného pôsobenia v Jure nevedel nájsť cestu k farníkom. Po jeho odchode na jeseň 1978 zostala fara neobsadená, spravoval ju zo Studienky tri mesiace Viliam Bernát.

V polovici decembra 1978 prišiel na faru Augustín Škoda, avšak administrátorom farnosti bol len do januára, potom vystriedal Bernáta v Studienke. Od februára 1979 sa na štyri a pol roka stal administrátorom farnosti v Jure 28 ročný Anton Priebera. Zrejme za jeho pôsobenia bola urobená rekonštrukcia chóru a výmena organu. Pôvodný organ sa nachádzal na vyššom, drevenom podlaží chórusu, ktoré bolo pri tejto rekonštrukcii z kostola odstránené.

Aj ďalší správca farnosti Jozef Gábriš, ktorý prišiel v novembri 1983 ako 26 ročný, prokračoval v prerábaní interiéru kostola. Vtedy na oltári nahradili historické sochy apoštolov Petra a Pavla sochami Božského Srdca Ježišovho a Nepoškvrneného Srdca Panny Márie. Počas jeho pôsobenia boli zrekonštruované aj kaplnky v obci a zo sakristie bolo odstránené staré vybavenie a nahradené novým. Mnohé staré ornáty a oltárne plachty boli vtedy na farskom dvore spálené.
Tiež kaplnka na Tomkoch zažila rekonštrukciu, po ktorej ju prišiel posvätiť trnavský apoštolský administrátor biskup Július Gábriš. Ale i potom prišlo k úpravám interiéru kaplnky. Po skončení Mimoriadneho mariánskeho roku 1987-88 dal farár Gábriš priviesť zo šaštínskej baziliky obraz, znázorňujúcu Pannu Máriu s apoštolmi na Turíce. Tento obraz bol predtým vystavený na pútnom mieste špeciálne počas milostivého roka. Z kaplnky bol odstránený pôvodný oltár so sochou Lurdskej Panny Márie, a miesto neho bol umiestnený tento obraz.

Hoci bol Gábriš stále len administrátorom, od roku 1987 sa začal v matrikách zapisovať ako farár. Tiež Elemír Tasáry (od r. 1992 sa písal ako Tassari), s ktorým si v novembri 1990 vymenili pôsobiská, sa zapisoval v matrikách ako farár, hoci bol tiež ustanovený do farnosti ako administrátor. Zrejme mu to bolo začiatkom roka 1998 vytknuté, lebo potom už uvádza svoju funkciu ako "správca fary".
Počas jeho pôsobenia bola v kostole urobená nová podlaha, do ktorej bolo zabudované podlahové kúrenie.

Tasáry sa tiež dohodol s administrátorom farnosti v Závode pátrom resurectionistom Grzegorzom Wiśniewskim, ktorý prevzal pastoračnú starostlivosť o filiálny kostolík na Húškoch. Hoci osada Húšky patrí do obce Borský Sv. Jur, no je z nej omnoho bližšie do Závodu, ktorý nemal žiadnu filiálku, než do Jura, kde mala farnosť dve filiálky. Už podľa matričných záznamov z 19. a prvej polovice 20. storočia vidieť, že Húšťania chodievali novorodené deti krstiť do bližšieho Závodu. Keďže však boli farníkmi jurskej farnosti, tieto krsty boli zapisované do krstnej matriky v Borskom Sv. Jure.
Od roku 2002 sa pastoračný vzťah závodského farára k Húškom stal oficiálnym, keď trnavský arcibiskup Ján Sokol úradne Húšky priradil ako filiálku k farnosti Závod.
Často tam však chodievali slúžiť sv. omše saleziáni zo Šaštína, ktorí v osade získali chalupu, ktorú využívali na akcie s deťmi a mládežou, či rehoľné stretnutia.

Na fare v Borskom Sv. Jure prišlo k ďalšej zmene v lete 1999. Novým farárom sa od augusta stal Alojz Gubala, ale podľa matričných záznamov nastúpil asi až v septembri. V auguste pastoračne zastupovali saleziáni zo Šaštína.

Alojz Gubala bol farárom v Jure do roku 2009, kedy požiadal o preloženie do menšej farnosti. Od júla 2009 ho vystriedal Marian Vojtko, ktorý bol tiež školským dekanom šaštínskeho dekanátu. Počas jeho pôsobenia bola rozšírená sakristia o miništrantskú miestnosť, urobená generálna oprava organa, opravené vitráže okien, doplnené o bezpečnotné sklo, osadené okná v kaplnke na Tomkoch a zrekonštruované kaplnky sv. Jána Nepomuckého, sv. Urbana a Panny Márie Lurdskej.

Od 1. júla 2020 sa administrátorom farnosti stal Martin Šafárik.

Pramene:
Ludovicus Némethy: Series parochiarum et parochorum..., Strigonii 1894, str. 52-53
Farské matriky, nachádzajúce sa v štátnom archíve v Bratislave a na farskom úrade v Bor. Sv. Jure